Klavírny recitál I – Eva VirsikPiano Recital I – Eva Virsik

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Viaceré skladby z bohatej klavírnej tvorby Roberta Schumanna patria vôbec k tomu najvýznamnejšiemu, čo v oblasti klavírnej literatúry vzniklo. Ako je známe, i sám skladateľ si vysníval cestu klavírneho virtuóza, čo mu však prekazilo zranenie prsta. Jeho klavírny pedagóg

Friedrich Wieck však ostal neodmysliteľnou súčasťou jeho života ešte dlhé roky po tom, čo presedlal na skladateľskú dráhu. Jeho dcéra Clara Wieck, jedna z najobdivovanejších klaviristiek nielen tej doby, bola živým dôkazom jeho pedagogického talentu a zároveň Schumannovou vysnívanou láskou. Cesta k jej naplneniu však bola nesmierne dlhá a nanajvýš strastiplná, začo „vďačili“ predovšetkým Clarinmu otcovi. Mnohé zo Schumannových najoceňovanejších skladieb vznikli v ranom období jeho tvorby, medzi rokmi 1830 – 1840, kedy sa venoval takmer výhradne klavíru. Jeho diela boli často ovplyvnené jedným z jeho dvoch najvýznamnejších inšpiračných zdrojov – ľúbostným vzťahom i samotnou osobnosťou Clary a literatúrou, ktorá bola skladateľovou takmer rovnako veľkou vášňou ako hudba. Clara bola častokrát prvou interpretkou jeho nových skladieb, a zároveň poskytovala Schumannovi námety na prípadné úpravy v skladbách, ktoré od nej ako výnimočnej interpretky a zároveň obdivuhodnej skladateľky mnohokrát akceptoval. Sám Schumann bol aj literárne činný – okrem množstva listov písal básne (Schumann býva často prezývaný ako hudobný básnik), patril k vtedajším najuznávanejším hudobným kritikom, založil renomovaný časopis Neue Zeitschrift für Musik. Pritom často publikoval pod pseudonymami fiktívnych postáv, s ktorými sa skladateľ identifikoval, a ktoré symbolizovali jeho rozpoltenú osobnosť: Florestan – extrovert a vášnivý búrlivák a naopak Eusebius – introvert a hĺbavý rojko. Okrem toho bol Schumann nesmierne sčítaný. Spomedzi viacerých obľúbených autorov veľmi inklinoval k tvorbe nemeckých romantikov E. T. A. Hoffmanna (1776 – 1822) a Jeana Paula (1763–1825; vlastným menom Johann Paul Friedrich Richter) a ich bohatému svetu fantázie, zmyslu pre poetickosť i humor. Skladateľ dokonca tvrdil, že sa od Jeana Paula naučil oveľa viac o kontrapunkte než od akéhokoľvek učiteľa hudby.

Kreisleriana, op. 16 Roberta Schumanna patrí k najcennejším ako aj najnáročnejším klavírnym dielam prvej polovice 19. storočia. Vysoko si ho cenil i sám autor, podľa ktorého základ diela vznikol počas len štyroch dní na jar 1838. Od niekoľkých skladateľových súčasníkov sa však dozvedáme, že Schumann na skladbe pracoval ešte niekoľko ďalších mesiacov a v roku 1850 ju podrobil revízii.

Klavírny cyklus s podtitulom Fantázie pre klavír obsahuje osem kontrastných skladieb a k jeho vzniku výrazne prispeli obidva skladateľove hlavné inšpiračné zdroje: Clara i literatúra – konkrétne postava Johannesa Kreislera od spisovateľa E. T. A. Hoffmanna. V čase komponovania Kreisleriany ešte mali Robert a Clara riadny kus cesty pred sebou, kým sa im napriek neprajnosti a nespočetným intrigám Friedricha Wiecka podarilo 12. septembra 1840 konečne zosobášiť. Jedným z prejavov ich vytrvalej lásky bolo aj vyznanie Schumanna v liste zo 14. apríla 1838: „…hudba teraz vo mne žije, po celý čas všetky tie krásne melódie – len si pomyslite, od môjho posledného listu som zložil celú zbierku nových skladieb. Chcem ich nazvať Kreisleriana. V tomto diele budete Vy a myšlienka na Vás hrať hlavnú rolu. Chcel by som venovanie adresovať Vám – áno, Vám a nikomu inému. Budete sa sladko usmievať, keď sa v tých skladbách spoznáte.“ Schumann však Kreislerianu nakoniec venoval svojmu súčasníkovi Fryderykovi Chopinovi, ktorého veľmi obdivoval i napriek odlišnosti ich kompozičnej poetiky. Clara, vtedy už uznávaná klavírna virtuózka, totiž Schumanna požiadala, aby dielo dedikoval niekomu inému z obavy, že by venovanie jej mohlo otca Friedricha ešte viac pobúriť.

E. T. A. Hoffmann nebol len spisovateľom, ale aj skladateľom a významným hudobným kritikom, ktorého recenzie oceňoval dokonca i Beethoven. Prispieval do jedného z najvýznamnejších nemeckých hudobných periodík 19. storočia – Allgemeine musikalische Zeitung, a práve tu sa po prvýkrát (začiatkom druhej dekády 19. storočia) objavila fiktívna postava Johannesa Kreislera – excentrického, divokého, vynachádzavého kapelníka a spisovateľovho alter ega. Kreisler bol typický romantik, ktorému Hoffmann vkladal do úst svoje názory o konflikte medzi umelcom a vtedajšou spoločnosťou, medzi ideami umenia a každodennou realitou. Hoffmannove texty s Kreislerom boli v rokoch 1814 – 1815 znovu zverejnené ako súčasť diela Fantasiestücke in Callot’s Manier, ku ktorému napísal predhovor Jean Paul. Hoffmann neskôr použil postavu Kreislera i v ďalších dielach, napríklad v románe Životné názory kocúra Mura.

V intenciách kontrastu medzi Florestanom a Eusebiom – alter egami Roberta Schumanna – sa odvíja aj jeho osemčasťová Kreisleriana, op. 16. Obsahuje romantickú citlivosť i démonickosť. Je plná prudkých zvratov a protikladov a jej nálady sa zmietajú medzi lyrickým pokojom, meditatívnosťou a nanajvýš excitovanými okamihmi, medzi euforickými stavmi a znepokojujúcimi pocitmi (po tom, čo sa Clara zoznámila s Kreislerianou, napísala v liste Schumannovi: „niekedy ma Vaša hudba naozaj desí a kladiem si otázku – stane sa raz tvorca takýchto vecí naozaj mojím manželom?“). Každopádne Schumannova Kreisleriana predstavuje hudobný klenot, v ktorom sa jej autor vyjadril svojím najvlastnejším jazykom s maximálnou intenzitou.

Schumannov klavírny cyklus Papillons, op. 2 (z franc. – motýle, motýliky – u Schumanna má dvojznačný význam: jednak označuje pánske motýliky na maškarnom plese a zároveň lietajúce motýle, ktoré vďaka svojmu životnému cyklu predstavujú symbol transformácie) pochádza z rokov 1829 – 1831, ktoré boli pre mladého umelca rozhodujúcimi v jeho životnom nasmerovaní: Schumann začal v roku 1828 študovať právo na univerzite v Lipsku a v nasledujúcom roku pokračoval v štúdiu v Heidelbergu. No už na jeseň 1830, vo svojich dvadsiatich rokoch, toto štúdium nadobro ukončil, keď v ňom dozrelo presvedčenie, že jeho životným osudom je venovať sa umeniu. Ešte počas štúdia práva si často spríjemňoval chvíle čítaním diel Jeana Paula a hrou valčíkov Franza Schuberta, obaja patrili medzi Schumannových najobľúbenejších autorov.

Mladý Schumann o tom píše aj v liste (november 1829) svojmu učiteľovi Friedrichovi Wieckovi, s ktorým v tom čase ešte dobre vychádzali: „Keď hrám Schuberta, cítim sa ako keby som čítal zhudobnený román od Jeana Paula“. V tejto životnej etape sa Schumann čoskoro sám podujme k „zhudobneniu románu“ od Jeana Paula vo svojom klavírnom cykle Papillons, op. 2. Na tematické prepojenie skladby a románu Jeana Paula Flegeljahre (nem. pojem označujúci obdobie dospievania, spojené s rôznymi výstrelkami či nevhodným správaním) poukázal aj sám Schumann v liste svojej matke 15. apríla 1831, s ktorým posielal aj exemplár svojho novovydaného diela: „Potom všetkých požiadajte, aby si čo možno najskôr prečítali záverečnú scénu z Jean Paulovho [románu] Flegeljahre, a aby vlastne Papillons premenili tento maškarný bál na tóny.“ Jean Paulov román vyšiel v rokoch 1804 – 1805 v štyroch zväzkoch. Hlavnými protagonistami sú bratia – dvojičky – citlivý Walt a egocentrický Vult, a dievča Wina, do ktorej sú obaja zaľúbení. Záverečná scéna vyobrazuje maškarný bál, na ktorom Vult prezlečený za Walta podvodom získa Winin súhlas k vzájomnej láske, zatiaľ čo Walt sa ocitol v ríši snov, keď bol uspaný bratovou podmanivou hrou na flaute. Vult s vedomím toho, čo urobil, opúšťa tanečnú sálu. Otvorený záver románu ponúkal Jeana Paula až do jeho smrti k ďalšiemu pokračovaniu, k čomu však nedošlo. Podobne i Robert Schumann videl v konci románu len nový začiatok niečoho ďalšieho: „Často som ešte prevracal poslednú stranu: pretože koniec sa mi zdal len novým začiatkom […] – takmer mimovoľne som bol pri klavíri a tak vznikal jeden Papillon za druhým“. Schumannov cyklus Papillons, op. 2 otvára krátka introdukcia, po ktorej nasleduje 12 častí. Hneď prvá miniatúra prináša hlavnú tanečnú myšlienku v štýle ländleru, ktorá sa ďalej vinie dielom ako jednotiaca niť. Medzitým sa vyskytujú kontrastné epizódy prinášajúce výrazové polohy ako rozhodnosť, odhodlanosť, bujarosť, ako aj jemnosť, ladnosť, umiernenosť či zasnenosť, cez ktoré sa hudobný prúd tejto veľmi obľúbenej skladby dostáva k finále, v ktorom je možné pozorovať azda najviac paralel so záverečnou scénou Jean Paulovho románu.

Svoj čerstvo dokončený cyklus Troch romancí, op. 28 daroval Robert Schumann svojej snúbenici Clare na Vianoce 1839 a s malými úpravami vyšiel tlačou nasledujúci rok. Komponovanie týchto diel podnietila nová vlna energie, ktorá pramenila z blížiaceho sa návratu Clary z koncertnej cesty do Lipska a čoraz hmatateľnejšia vidina ich dlho vytúženého sobáša. Robert a Clara, napriek stále sa stupňujúcim snahám jej otca Friedricha Wiecka o prekazenie ich vzťahu, začínajú práve v tomto období vybavovať potrebné formality a ich vytúžený deň nastane onedlho – 12. septembra 1840 v Lipsku. I keď Tri romance Claru priam očarili, zdráhal sa ich autor venovať cyklus svojej nastávajúcej so slovami z listu 30. decembra 1839: „…pri komponovaní som mal na mysli Teba; no podľa mňa obe [Romance a Nachtstücke] nie sú pre Teba dostatočne dobré a nie sú Ťa hodné“. Clara však vzápätí namieta: „Na Romance si ale robím nárok; ako svojej neveste mi musíš ešte niečo bezpodmienečne venovať, a nenapadá mi nič nežnejšie ako tieto 3 romance, obzvlášť tá prostredná, ktorá je najkrajším milostným duetom“. Schumann odpísal, že i keď si stále myslí, že jeho nové skladby nie sú pre Claru dostatočne dobré, teší ho, že chce, aby jej ich venoval. Každopádne definitívne rozhodnutie autora bolo cyklus dedikovať grófovi Heinrichovi II. von Reuß-Köstritz, Schumannovmu priateľovi, milovníkovi hudby a skladateľovmu podporovateľovi. Ako svadobný dar napokon venoval Robert Clare svoj piesňový cyklus Myrthen, op. 25. Už o pár rokov neskôr Schumann svoj vzťah k Trom romancám prehodnocuje, keď v liste 5. mája 1843 adresovanému skladateľovi a hudobnému publicistovi Carlovi Koßmalymu zahŕňa medzi svoje štyri najvydarenejšie klavírne diela práve svoj Opus 28 (spolu s cyklami Phantasiestücke, Kreisleriana a Novelety). Clarin vrúcny vzťah k Schumannovým Romancám, a najmä k Romanci Fis dur, op. 28 č. 2, pretrvával celoživotne: na smrteľnej posteli mala požiadať svojho vnuka Ferdinanda, aby jej zahral práve túto skladbu ako to posledné, čo si mohla vypočuť krátko pred svojím skonaním 20. mája 1896.

Romanca, pôvodne básnická forma, prenikla do oblasti hudby najskôr v podobe piesne. V oblasti inštrumentálnej hudby sa presadila až neskôr, no v klasicizme a romantizme sa stala vyhľadávanou menšou inštrumentálnou formou. Zvyčajne si ponechávala piesňovú štruktúru, formovú prehľadnosť, umiernenejší výraz a celkovú zrozumiteľnosť. Schumannove Tri romance, op. 28 však výrazne presahujú zvyčajné hranice tohto žánru a jednotlivé skladby tvoria aj medzi sebou výrazné kontrasty. Prvá Romanca b mol s baladickým rázom a tretia Romanca H dur v pochodovom duchu tvoria akýsi rámec pre strednú Romancu Fis dur, ktorá obsahuje jednu z najkrajších Schumannových melódií vôbec. V mnohých vydaniach je táto Romanca Fis dur napísaná v troch notových osnovách – horná pre pravú ruku, spodná pre ľavú ruku a stredná osnova obsahuje pre lepšiu zreteľnosť len tóny hlavnej melódie. Sám Schumann sa však voči takémuto zápisu niekoľkokrát vymedzil. Pokojnú, vrúcnu atmosféru okrajových úsekov Romance Fis dur len mierne sčeria jemné turbulencie temnejšieho stredného dielu. Skladba je jednou z najpodmanivejších ukážok Schumannovej emocionálnej intimity v hudbe.

Ďalším Schumannovým cyklom, ktorý bol inšpirovaný pôvodne literárnym útvarom a zároveň jeho vzťahom ku Clare Wieck, sú Novelety, op. 21, ktoré napísal v roku 1838 a tlačou vyšli nasledujúce leto. Robert píše v liste 30. júna 1839 Clare: „…myslím, že sa v nich skutočne uvidíš […] V Noveletách sa objavuješ vo všetkých možných situáciách a polohách a iných neodolateľných veciach na Tebe! […] Tvrdím: Novelety mohol napísať len ten, kto pozná také oči ako sú Tvoje, dotýkal sa takých pier aké sú Tvoje“. Názov cyklu sa viaže k útvaru literárnej novely, ktorej rozprávačský charakter je prenesený aj do hudobného obsahu Schumannových skladieb pomenovaných zdrobnenou formou. Túto literárnu formu do hudby preniesol ako prvý práve Schumann. (Niektoré Novelety sa dokonca viažu ku konkrétnym literárnym dielam J. W. Goetha či W. Shakespeara, avšak skladateľ viackrát zdôrazňoval – rovnako aj pri iných svojich dielach, že jeho literárne inšpirácie v skladbách nikdy nemajú charakter programovej hudby, voči ktorej sa vyhraňoval). Okrem toho súvisí názov cyklu (v nem. Novelletten) aj s menom anglickej speváčky Clary Novello, ktorá v Lipsku koncertovala v zime 1837/1838 a najmä svojou interpretáciou Händlových diel spôsobila veľkú senzáciu. Schumann svojej snúbenici s rovnakým krstným menom voľ bu názvu pre svoj nový klavírny cyklus zdôvodnil takto: „…pretože sa voláš Clara a ,Wiecketten’ neznie dobre“. Pravdepodobne je však názov Schumannových skladieb Opus 21 naozaj odvodený z literatúry a táto príhoda sa radí skôr k autorovým obľúbeným hrátkam so slovíčkami. Novelety, op. 21, ktoré podľa autora skutočne rozprávajú „dobrodružné príbehy“, zároveň nesú aj autobiografické črty. Podľa skladateľových slov v liste Clare zo 6. februára 1838 v nich možno hľadať jeho spory s Friedrichom Wieckom („rodinné scény s otcami“), jeho sprvu neúspešné uchádzanie sa o Claru („Egmontov“ boj o „Kláru“), ako aj vytúžené manželstvo, v ktoré stále dúfal („svadba“). Prepojenosť celého cyklu s Clarou Wieck je umocnená aj hudobne imanentným spôsobom: posledná Noveleta, op. 21 č. 8 cituje z Clarinej skladby Nokturno z cyklu Soirées musicales, op. 6, (1836).

Schumannov cyklus Novelety, op. 21 obsahuje osem skladieb rozličného charakteru – od slávnostnej nálady, cez pochodový charakter, tanečnosť (valčík, polonéza), húževnatosť až k radostnému veseliu. Kontrastne potom pôsobia úseky s atmosférou hnevu či naopak ľútosti.

Sám Schumann sa niekedy vyjadroval tak, že cyklus sa musí hrať len ako celok, inokedy sa prikláňal k názoru, že je možné interpretovať jednotlivé skladby osobitne. To podporuje aj skutočnosť, že autor poradie častí v cykle viackrát menil. Cyklus mal byť pôvodne venovaný F. Chopinovi, no napokon dedikácia patrí Adolfovi Henseltovi – klaviristovi a skladateľovi, s ktorým sa Schumann priatelil. Chopinovi venoval Schumann svoju Kreislerianu, ktorá vznikla približne v tom istom období. Noveleta fis mol, op. 21 č. 8 je z celého cyklu najdlhšou a formovo najzložitejšou skladbou. Úvodný vášnivo vzrušený úsek vo fis mol vystrieda prvé trio v Des dur s kontrastným takmer bezstarostným, hravo rozmarným charakterom, po ktorom sa opäť vráti úvodný dramatický fismolový úsek. Druhé trio, ktoré zažiari v D dur za imitácie zvuku poľovníckych rohov, však namiesto naspäť do fis mol smeruje do intímne zvnútornenej nálady, kde nad bodkovaným rytmom v pozadí vyniká pokojná melódia, ktorú Schumann označil ako „hlas z diaľky“ (Stimme aus der Ferne), a ktorý prináša citáciu z Clarinho Nokturna. Kontemplatívnu atmosféru preruší nový vzmach – úsek označený ako „Pokračovanie a záver“ (Fortsetzung und Schluss), v ktorom dôjde aj k zjednoteniu intímnej hudobnej myšlienky („hlasu z diaľky“) s vášnivým úvodným úsekom. Skladba sa nekončí vo svojej východiskovej tónine fis mol, ale v D dur, ktorá prevažuje v celom cykle.

Jana Majerová

EVA VIRSIK

účinkovala po boku orchestrov i v rámci sólových recitálov v Európe (Nemecko, Francúzsko, Grécko, Rakúsko, Rusko, Turecko, Maďarsko, Česko, Slovensko) v Amerike (USA) a Ázii (Južná Kórea). Už od pätnástich rokov vystupovala s poprednými orchestrami na Slovensku i v zahraničí, napríklad so Slovenskou filharmóniou, Symfonickým Orchestrom Slovenského rozhlasu, Štátnou filharmóniou Košice, Slovenským komorným orchestrom, Orchestrom Berlínskeho rozhlasu či Západočeským symfonickým orchestrom. Spolupracovala s dirigentami ako L. Pešek, O. Lenárd, Ľ. Rajter, B. Režucha, V. Válek, H. Mutó či R. Hanell.

Od roku 1984 pôsobila koncertne a pedagogicky v Nemecku. V roku 1987 debutovala vo Francúzsku v sérii piatich koncertov s Orchestre National de Lille a dirigentom Toshiyuki Shimadom. Následne s týmto dirigentom debutovala aj s Portland Symphony Orchestra v USA. Odvtedy intenzívne koncertovala sólovo i s orchestrami v hudobných centrách pozdĺž východného pobrežia v štátoch Maine, Massachusetts, New York, Connecticut, Virginia a Washington DC, včítane recitálu v Carnegie Hall v New Yorku. Predstavila sa na festivaloch BHS a opakovane i na Nitrianskej hudobnej jari, na zahraničných festivaloch sa predstavila v Nemecku (Berolina), USA (Arcady Music Festival, Saco River festival, Schumannov festival) či v Južnej Kórei (Lindenbaum festival). Na slovenské pódiá sa vrátila v roku 2012 vystúpením so Štátnym komorným orchestrom v Žiline pod taktovkou Olivera Dohnányiho.

Eva Virsik je laureátkou Medzinárodnej klavírnej súťaže Márie Callas v Aténach ako aj Slovenskej interpretačnej súťaže a je držiteľkou Ceny českej hudobnej kritiky a 1. ceny zo Smetanovej súťaže. Nahrávala na Slovensku pre Opus, RTVS, v Nemecku pre SWR/ARD. Priame prenosy z jej koncertov boli vysielané rozhlasom a televíziou v USA (PBS, WGBH Boston, WGME-CBS). Jej album Piano Encores bol v USA vysoko hodnotený v časopise Fanfare (Washington Post, kritik Patrick Rucker). Od roku 2013 je zaradená do medzinárodného zoznamu Steinway Artist.

Virsik sa narodila v Bratislave, ako štvorročná debutovala v televízii. Študovala na Konzervatóriu v Bratislave a na Čajkovského Konzervatóriu v Moskve (J. Zak, S. Nejgauz). Vyučovala na VŠMU v Bratislave, neskôr na univerzitách v Nemecku a USA. Viedla klavírne kurzy na troch kontinentoch, naposledy v Kórei (Lindenbaum akadémia v Incheone), v Turecku (Marmara univerzita v Istanbule) a v marci tohto roku v USA (Schumannov festival v New Yorku).

(Foto (c) R. Lesay)