Martinček / Suchoň / Rajter / Schneider-TrnavskýMartinček / Suchoň / Rajter / Schneider-Trnavský

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

V období keď vznikala Slovenská filharmónia stál Ľudovít Rajter na čele Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave. Po boku významného českého dirigenta Václava Talicha, ktorý viedol komorný orchester, základ budúcich filharmonikov, bol povereným dirigentom symfonického orchestra, doplneného primárne o členov rozhlasového telesa. Kooperáciou týchto dvoch inštitúcií došlo k ustáleniu hráčskeho obsadenia vo filharmónii, vďaka čomu Ľudovít Rajter mohol postupne zdokonaľovať interpretačnú kvalitu telesa. Za takmer tri dekády, vďaka precíznej práci, vytvoril dôležitý základ zvukovej identity ako i repertoáru pre ďalšie napredovanie. Pri formovaní Slovenskej filharmónie uplatnil svoje skúsenosti zo zakladania orchestrov v Slovenskom i Maďarskom rozhlase. Jeho sľubne našliapnutú kariéru v hlavnom meste našich južných susedov prudko ukončil koniec druhej svetovej vojny. Vrátil sa do Bratislavy a naplno rozvíjal jej hudobný život, keďže práve v našom hlavnom meste nadobudol dôležitý základ pre svoje umelecké ambície. Na Hudobnej škole pre Slovensko v Bratislave študoval violončelo a klavír. Jeho ďalšie kroky viedli do blízkej Viedne, na prestížnu Hochschule für Musik und dastellende Kunst a napokon do Budapešti na Majstrovskú školu Vysokej hudobnej školy Franza Liszta. Jeho neočakávaný návrat znamenal nielen pre Bratislavu, ale pre celé Slovensko postupné budovanie interpretačnej identity slovenskej hudby. Mal rozhodujúci podiel na etablovaní svetového symfonického repertoáru 18. – 20. storočia v živej koncertnej praxi. Svojou umeleckou činnosťou vychovával publikum uvádzaním ikonických partitúr, hudby renomovaných autorov, ale najmä dirigovaním tvorby slovenských skladateľov. Mnohé diela premiéroval, reprízoval, ale zároveň aj predstavoval v zahraničí, keď hosťoval na čele viacerých zahraničných orchestrov.

Rovnako činným bol aj v komponovaní. Jeho štúdiá v zahraničí sa podpísali na jeho poetike, ktorá vyrastá z koreňov viedenskej a budapeštianskej kompozičnej školy (F. Schmidt, E. Dohnányi, B. Bartók, A. Albrecht). Držiac sa v mantineloch tradície, oplýva jeho jazyk prehľadnosťou vo forme i v harmónii, vyváženosťou racionálnosti a emotívnosti, zmyslom pre detail, humor, lyriku a eleganciu.

Ľudovít Rajter komponoval usilovne až do svojej smrti v roku 2000. Ani enormná vyťaženosť spôsobená dirigentskou činnosťou mu nezabránila zaznamenávať svoje idey do nepopísanej notovej osnovy počas celej kariéry. A aj napriek tomu, že orchestrálnemu zvuku rozumel a vedel pracovať s jednotlivými farbami telesa, neupínal sa len ku komponovaniu monumentálnych orchestrálnych diel. Naopak, veľká časť jeho tvorivého odkazu je zakorenená práve v komornej hudbe. Veľmi elegantnej a noblesnej, zrkadliacej jeho výraznú osobnosť. Miniatúra Rondo romantico As dur vznikla počas Viedenských štúdií v roku 1926. Ide o typický rondový princíp s dvoma témami. Tri hlavné diely s výraznou durovou melódiou predeľujú dva kratučké, kontrastné v paralelnej molovej tónine. Svojou poetikou sa nevymyká estetike hudby 19. storočia, romantizujúcej a mimoriadne spevnej. Ani nepatrné náznaky rozšírenej tonality, typickej pre prvú polovicu 20. storočia nenarušujú lyrickú spevnosť v duchu dvořákovskej podoby miniatúry, kedy jemnému podfarbujúcemu sprievodnému klavíru dominuje melodický nástroj so svojou výraznou melódiou.

Absencia vzdelávacej inštitúcie, ktorá by umožňovala vyššie hudobné vzdelanie „vyhnala“ Mikuláša Schneidra-Trnavského do blízkej Budapešti. Následne pokračoval v ďalších, slovenskými skladateľmi vyhľadávaných mestách našich najbližších susedov. Po štúdiu na Konzervatóriu vo Viedni sa rozhodol okrem kompozície zamerať svoju pozornosť aj na kráľovský nástroj, organ. Odišiel do Prahy a zdokonaľoval sa v oboch oboroch. Po úspešných štúdiách sa vrátil domov do Trnavy, kde zaujal miesto regenschoriho v Dóme sv. Mikuláša. Svoje tvorivé umelecké ambície podporil osvetovou a organizačnou činnosťou. Rozvíjal kultúrny potenciál mesta, koncertoval a dohliadal na kvalitu hudobného vzdelávania. Napokon sa podieľal aj na založení Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave (dnešné Konzervatórium) spolu s Milošom Ruppeldtom, dr. Aloisom Kolískom aAnnnou Zochovou-Kafendovou. Svoju osvetovú činnosť však primárne sústredil na cirkevnú obec Trnavy. Drvivá väčšina jeho tvorby bola podmienená vykonávaním funkcie regenschoriho, požiadavkami Cirkvi, cirkevných inštitúcií, či potrebami cirkevného spoločenstva. Po oslovení Spolku sv. Vojtecha o vytvorenie jednotného spevníka, nezaváhal, a nadviazal na svoje pätnásťročné zbieranie slovenských duchovných piesní. Okrem toho siahol po rôznych rukopisných i tlačených slovenských spevníkoch (Matzenauerov, Matulayov, Žaškovského, Chládekov, Bahéryho a i.) a po dvoch vydaniach spevníka Canthus Catholici (z roku 1655 a 1700). Zároveň však poznal cirkevnú tvorbu svojich súčasníkov a sám priložil ruku k dielu. Celkovo upravil 564 piesní, ďalších 226 sám skomponoval a napokon ich zoradil podľa období cirkevného roka.

A práve pieseň ako taká je najtypickejším atribútom Schneidrovho tvorivého odkazu. Okrem toho že sa zaslúžil o rozvoj „slovenskej umelej piesne“, dalo by sa hovoriť aj o nastolení trendu písania tohto žánru, nielen pre súdobých autorov, ale aj pre ďalšie skladateľské generácie. Jeho prvé pokusy vznikali v estetike nemeckej lied. Napokon, pod vplyvom mladíckych aktivít v národne orientovanom spolku Detvan počas svojich štúdií v zahraničí sa začal výraznejšie zaoberať melodikou slovenskej ľudovej piesne a o texty slovenských autorov. Po prvých úpravách ľudových piesní nasledovali prvotiny na poli tej umelej, opierajúce sa o texty Svetozára Hurbana Vajanského (vďaka ktorému napokon prijal aj prímenie „Trnavský“), Martina Rázusa a Ľudmily Podjavorinskej. Spolok mu napokon vydal aj jeho vôbec prvú zbierku úprav slovenských národných piesní pre hlas a klavír.

Aj v jeho svetskej skladateľskej tvorbe dominuje pieseň. Tiež písal prevažne na objednávku, či pod vplyvom ďalších vonkajších podnetov, práve praktickosť a tvorba pre aktívne uvádzanie mu boli najsilnejším kompozičným podnetom. Chcel aby jeho hudba znela a zrejme práve preto, že možnosti písania sa mu otvárali primárne na poli zborovej, či piesňovej tvorby, využil v prevažnej väčšine svojej tvorby práve ľudský hlas. Častým objednávateľom jeho skladieb bol Miloš Ruppeltd, s ktorým sa zoznámil vLipsku, počas svojho koncertného turné. Miloš Ruppeldt bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Len minimum opusov je venovaných čisto orchestrálnej, či komornej hudbe.

Okrem absolventskej sonáty venoval husliam miniatúru Duhopol, Fantáziu pre husle a klavír. Skladba existujúca aj v orchestrálnej verzii vznikla v roku 1954, na sklonku života, štyri roky pred smrťou.

Eugen Suchoň bol podobne ako Ľudovít Rajter významnou osobnosťou podieľajúcou sa na vzniku Slovenskej filharmónie. Avšak so svojim pezinským rodákom si obrazne aj “podali kľučky” na Hudobnej škole v Bratislave. Zatiaľ, čo Suchoň začínal nadobúdať poznatky, Rajter si ich už rozširoval za hranicami Slovenska. V štúdiách pokračoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Na rozdiel od Ľudovíta Rajtera jeho ďalšie kroky smerovali priamo do Prahy na majstrovskú školu pražského Konzervatória. Vítězslav Novák ho podobne ako jeho krajanov a spolužiakov Alexandra Moyzesa a Jána Cikkera aktívne podnecoval k snahe kodifikovať osobitosť slovenského štýlu. Vďaka týmto ambíciám si napokon každý z nich vytvoril vlastný jazyk nasiaknutý folklórom, históriou nášho územia, čí národnými sujetami, ktorý zároveň nadväzoval na tradíciu európskej hudby. Eugen Suchoň vo svojej poetike prepojil vymoženosti dodekafónie, modality, vlastného harmonického sveta s nuansami folklóru. No nielen opozitný vzťah arteficiálnosti a nonartificiálnosti spôsobuje typické vnútorné pnutie Suchoňovej hudby. Na častej nepokojnosti vyznenia plného kontrastov, zmien výrazov a nálad, gradácií a vrcholov sa podpisuje aj protiklad bezprostredných inšpirácií a racionálnosti spracovania.

Jedným z mnohých dôkazov Suchoňovej mimoriadne tvorivej mysle reagujúcej na všetky podnety okolitého sveta je katalóg jeho zachovalých kompozícii. Len počas štúdia na Hudobnej škole v Bratislave skomponoval okolo 40 samostatných kompozícií medzi ktorými sú aj slávne Bačovské piesne, či tri symfonické básne Noc čarodejníc. Jeho vôbec prvá opusovaná skladba je práve Sonáta As dur pre husle a klavír, op. 1, ESD 45. Začal ju písať v roku 1929, už počas svojho štúdia na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Finálnu podobu nadobudla až v roku 1930. Jej prvotnú podobu premiéroval sám skladateľ na klavíri v roku 1931 v rámci absolventského koncertu. Ide o prvú zo štyroch kompozícií pre spojenie huslí a klavíra. Formový pôdorys má charakter koncertantnej skladby, kedy sú okrajové rýchle časti oddelené pomalým stredným úsekom. Zároveň je zaujímavé aj ich charakterové usporiadanie. Úvodné Allegro ma non troppo má lyricko-dramatický charakter, pomalé Lento je zas lyrickou kantilénou a posledné Allegro vivo svojou povahou pripomína scherzo. Vzájomná previazanosť hlasov je zasadená do pomaly sa črtajúcej harmonickej osobitosti Suchoňovho jazyka. Priebeh oplýva častými moduláciami, ktoré sú v znamení tonálne rozšíreného jazyka neskorého romantizmu, no zároveň svojím vyznením pripomínajú expresívnosť 20. storočia.

Dva roky po sfinalizovaní Sonáty nasledovali slávne opusy jeho komornej hudby Malá suita s passacagliou, či piesňový cyklus Nox et solitudo na slová Ivana Kraska. Bolo to obdobie tesne pred dosiahnutím prvého medzinárodného úspechu, keď mu v roku 1935 otvorila cestu do sveta jeho Baladická suita, k čomu napomohlo aj jej vydanie v prestížnom viedenskom Universal Edition. Po viacerých uvedeniach v zahraničí nasledovalo jej zaradenie do programu prvého ročníka festivalu Pražské jaro spoločne s Concertinom pre klavír a orchester Jána Cikkera a Symfóniou č. 1 Alexandra Moyzesa.

Už s novodobou históriou Konzervatória v Bratislave súvisí aj prvá skladba dnešného koncertu, ktorej autorom je Peter Martinček van Grob. Absolutórium a následne úspešné ukončenie štúdia na VŠMU vyústilo do jeho pedagogického pôsobenia na poli tejto inštitúcie. Bol dlhoročným pedagógom skladby a teoretických predmetov a v období 1990 – 1994 aj zároveň vedúcim kompozičnodirigentského oddelenia. K aktívnemu komponovaniu mladých adeptov skladby motivoval založením a umeleckým vedením Súboru pre súčasnú hudbu. Svojich študentov vždy podnecoval k bezprostrednej radosti z tvorby, nekládol medze spontánnym nápadom, no zároveň vždy dbal o precízne rozvíjanie skladateľského remesla. Viedol ich k úcte k tradícií a zároveň k odvahe nájsť svoj osobitý autorský jazyk. Svoje chápavé usmerňovanie mladých začínajúcich komponistov využil aj ako člen rôznych medzinárodných i domácich skladateľských porôt. Angažoval sa vo viacerých projektoch pre rozvíjanie mladých talentov. Martinčekova ústretovosť v pedagogickom, či skôr mentorskom prístupe zrejme súvisela s umeleckým prostredím plným tvorivých myšlienok, v ktorom vyrastal. Jeho otcom bol významný domáci hudobný skladateľ Dušan Martinček, matka Magdaléna Martinčeková zas operná speváčka, strýkovia Martin Martinček svetový fotograf, Miloš Pietor významný režisér a teta Ester Šimerová-Martinčeková je označovaná za prvú dámu slovenského „výtvarného neba“. Tvorivé zázemie je pre každého umelecky zmýšľajúceho človeka oporným bodom k nachádzaniu svojej osobitosti. A to, k čomu Martinček podporoval svojich študentov, sám objavil. Bezprostrednosť v symbióze s poriadkom vychádzajúcim z poznania tradície. V jeho skladateľskom odkaze svietia štyri symfónie, vždy nesúce podtitul a rôznorodá vokálna tvorba. Jeho komorná tvorba je buď písaná v podobe absolútnych foriem, alebo je podnietená mimohudobnou inšpiráciou, nepopierajúc však pravidlá formy a organizovania hudobného materiálu. Programovosťou oplýva aj Garpománia, Sonáta pre husle a klavír z roku 1988. Bola inšpirovaná knihou Johna Irvinga Svet podľa Garpa, mapujúca vývoj, život, ciele, snahy a sny hlavného protagonistu T. S. Garpa.

Minimalistický úvod je založený na dvoch kontrastných dvojiciach. Prvá sa týka harmonického podkladu, kedy sa dookola striedajú rozklady molového a durového akordu. Druhý súvisí s melodickou linkou huslí. Úsečné frázy striedajú dlho držané tóny. Následne dochádza k ich postupnému kombinovaniu, pričom klavírny sprievod je bez zmeny zachovaný. Kontrastný stredný diel začína vstupom akordu, ktorý sa rozplynie do zvláštnej akoby ironickej témy vo vysokých polohách huslí. Snová kadencia huslí odvolávajúca sa na fragmenty minimalistického úvodu ústi do krátkeho rozvedenia. Zopakovanie kontrastného stredného dielu premostí do počiatočného modifikovaného minimalistického úvodu ako po harmonickej, tak aj melodickej stránke. Stále je však klavír akýmsi pradivom pod spevnými husľami, rozkladajúcimi tie isté akordy dookola. Záver patrí úsmevnej, hravej kadencii s humorným, až akýmsi naivno-žoviálnym vyznením. Prekvapivo mu ale kontruje klesajúci melancholický sled akordov pripomínajúci pochod a chorál zároveň, nad ktorým spievajú mimoriadne melancholické husle.

Mária Gavalová

JAROLÍM EMMANUEL RUŽIČKA

študoval na bratislavskom Konzervatóriu v triede Martina Slávika. V roku 1987 sa prvýkrát predstavil ako sólista na zahraničnom umeleckom zájazde s komorným orchestrom Technik (Anglicko, Francúzsko, Turecko). O rok neskôr s tým istým komorným telesom realizoval nahrávky pre Slovenský rozhlas. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Jozefa Kopelmana, štúdium ukončil s ocenením „Cum Laude“. V roku 1989 absolvoval interpretačné kurzy v Bayreuthe. S Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera pod vedením dirigentov Jamesa Judda, Václava Neumanna a Claudia Abbada absolvoval v roku 1990 turné. O rok neskôr získal na medzinárodnej súťaži Beethovenov Hradec 3. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu českej kompozície.

V rokoch 1989 – 1995 pôsobil ako koncertný majster orchestra Komorní sólisti Bratislava. Zároveň medzi rokmi 1992 – 1995 spolupracoval so Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Komornou operou Bratislava a Cappellou Istropolitanou. Od roku 1997 pôsobil ako zástupca koncertného majstra v Slovenskej filharmónii. Od toho istého roku zastával post zastupujúceho koncertného majstra OST vŠpanielsku a súčasne pôsobil ako umelecký vedúci akoncertný majster komorného orchestra Camerata Tenerife a Komorného orchestra Garajonay v Španielsku. Po návrate na Slovensko v roku 2007 zastával dočasne post 1. hráča v Slovenskom komornom orchestri. Od septembra 2007 je 1. koncertným majstrom orchestra Slovenská filharmónia. Venuje sa aj projektom s vlastnou medzižánrovou tvorbou (Rapper Vivaldi, Classical Music Maniacs), v rámci ktorých koncertoval na mnohých miestach na Slovensku aj v zahraničí. V roku 2022 ukončil doktorandské štúdium na HTF VŠMU v Bratislave.

DANA ŠAŠINOVÁ

študovala na Konzervatóriu a na VŠMU v Bratislave u Juraja Mašindu, Petra Toperczera, Evy Fischerovej-Martvoňovej a Mariána Lapšanského (doktorandské štúdium). Absolvovala medzinárodné interpretačné kurzy u Eugena Indjića a Klausa Hellwiga. Debutovala ako 17-ročná so Schumannovým klavírnym koncertom v koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Je laureátkou domácich aj medzinárodných klavírnych súťaží (Smetanova súťaž vHradci Královém, Beethovenova súťaž vHradci nad Moravicí, Interpretačná súťaž v Banskej Bystrici, Bachova súťaž vLipsku, Bach-Haendel-Scarlatti vo Varaždíne) anositeľkou špeciálnych cien za klavírny sprievod zvokálnej súťaže M. Schneidera-Trnavského vTrnave a z kontrabasových súťaží J. M. Spergera vo Woltzegartene, Michaelsteine a Ludwigsluste v Nemecku. Vystúpila na medzinárodných hudobných festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, MHF Janáčkův máj v Ostrave, Melos-Étos v Bratislave, Stredoeurópskom festivale koncertného umenia v Žiline, Festivale súčasnej hudby v Krakove a na festivale v Boulderi (Colorado). Ako sólistka účinkovala so Slovenskou filharmóniou, Slovenským komorným orchestrom, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Komorným orchestrom Opole, so symfonickým orchestrom Zagrebačke symfoničare, s Komornými sólistami Bratislava a s Dámskym komorným orchestrom. Okrem sólových recitálov pravidelne vystupuje ako komorná partnerka významných umelcov (spevákov aj inštrumentalistov) doma i v zahraničí (Európa, Rusko, USA, Kuba, Venezuela). Mnohí slovenskí skladatelia jej venovali svoje diela. Jej diskografia obsahuje 12 CD titulov, nahráva pre Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas. Je pozývaná do porôt domácich aj medzinárodných klavírnych súťaží. Pedagogicky pôsobí ako docentka komornej hry na VŠMU v Bratislave a ako docentka hry na klavíri na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Pedagogickej fakulte Konštantína Filozofa v Nitre.