Komorný koncert z diel slovenských skladateľovSlovak Composers Chamber Concert for Piano

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Na začiatku bola ponuka BHS a idea vrátiť sa na festivale po niekoľkých rokoch opäť k dielam slovenských skladateľov pre klavír. Vnímam ako povinnosť propagovať slovenskú tvorbu, pretože ju považujem za kvalitnú, môžem takto podporiť svojich kolegov – skladateľov a zároveň pre seba i publikum objavujem nové idiómy a diela, je to inšpirujúca a tvorivá cesta,“ hovorí klaviristka Jordana Palovičová, ktorá program dnešného koncertu pripravovala spolu s kolegom, pedagógom na VŠMU a komorným partnerom Jakubom Čižmarovičom.

Dramaturgiu koncertu tvoria viaceré súčasné diela, vrátane premiéry kompozície Jevgenija Iršaia (1951), no program je súčasne poctou „klasikom“ slovenskej hudby: Eugenovi Suchoňovi (1908–1993), Jánovi Cikkerovi (1911–1989), Deziderovi Kardošovi (1914–1991) a Dušanovi Martinčekovi (1936–2006). Koncert uvádza dvojica kompozícií Petra Machajdíka (1961) a Ľuboša Bernátha (1977), s ktorými Jordana Palovičová dlhšiu dobu spolupracuje.

Bratislavský rodák Peter Machajdík začínal ako performer, improvizátor využívajúci netradičné spôsoby hry, čo ho priviedlo k spolupráci so súborom Transmusic Comp., ale aj s Martinom Burlasom v duu Vitebsk Broken. V 90. rokoch 20. storočia sa presťahoval do Nemecka, dlhšiu dobu žil v Berlíne, pôsobil tiež ako rezidenčný umelec vo viacerých mestách. Jeho hudba, v ktorej od polovice 90. rokov prevládla tendencia vytvárať fixný notový zápis, si získala ohlas aj v medzinárodnom kontexte. Tvorba Petra Machajdíka obsahuje diela inštrumentálne, vokálne, hudbu k rozhlasovým a divadelným hrám, baletu a tanečným predstaveniam, soundscapes i grafické partitúry. Je tiež autorom hudby k divácky úspešným dokumentom Tomáša Hulíka Divoké Slovensko, Prítomná minulosť, Kráľ nebies, orol skalný alebo Návrat rysov.

„Skladba Spýtaj sa lesa sa pomocou tradičných tonálnych a modálnych techník s citlivosťou pre zvukovú pestrofarebnosť snaží vytvoriť jemný svet emocionálnych textúr. Podobne ako väčšina mojich diel sa aj tento opus vyznačuje nenápadným hypnotickým charakterom a nenásilným hudobným jazykom, ktorý nanovo definuje niektoré formy súčasnej a dejinnej hudby. Ako prezrádza už samotný názov, skladba sa dotýka problematiky životného prostredia,“ napísal skladateľ o diele z roku 2022, ktoré od interpreta vyžaduje aj ovládanie perkusií (woodblock, zvonkohra), vokalizáciu a deklamáciu.

Tento klaviristický „multitasking“, ktorým je Jordana Palovičová, dedikantka Zeljenkovej kompozície Hry pre Jordanku pre klavír a štyri bongá (1997), známa, je prítomný aj v skladbe Allegro giocoso Ľuboša Bernátha, skladateľa, ktorý v súčasnosti pedagogicky pôsobí na Katedre hudobnej teórie VŠMU i na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V tvorbe Ľuboša Bernátha, žiaka Stanislava Hochela a Jevgenija Iršaia, patrí významné miesto operám, koncertantným dielam, komornej a duchovnej hudbe – za kantátu O mitissima Virgo Maria získal v roku 2013 Hudobným fondom udeľovanú Cenu Jána Levoslava Bellu. „Predchádzajúce hráčske skúsenosti a inštrumentár Jordany Palovičovej, ktorá má v repertoári viacero diel s využitím bicích nástrojov, priniesli začiatkom roku 2021 nápad vytvoriť nové dielo. Keďže nešlo o prvú spoluprácu, nebolo žiadnym prekvapením, že za relatívne krátky čas vznikla skladba, v ktorej sa všetky tieto parametre zúročili a vzájomne skombinovali. Allegro giocoso pre klavír a dve bongá ponúka v kompaktnej forme hravú interakciu klavíra a bong, modálne stredoveké nápevy i temperamentné balkánske rytmy,“ spomína Ľuboš Bernáth na vznik diela, ktorým klaviristku obdaril prvého apríla.

„Táto hudba je poklad, ktorý si treba vážiť a zaslúžila by si určite viac pozornosti, a to doma i v medzinárodnom kontexte,“ hovorí Jakub Čižmarovič, ktorý sa podieľal aj na nahrávke kompletného diela pre klavír významného predstaviteľa generácie slovenskej hudobnej moderny Eugena Suchoňa (v klavírnej hre žiaka Frica Kafendu), ktorá vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Pavlík Records. Metamorfózy, ktoré Jakub Čižmarovič považuje za najreprezentatívnejší Suchoňov klavírny opus, umelec často uvádza aj na svojich koncertoch v zahraničí. Hovorí, že reakcie zahraničného publika na Suchoňovu hudbu, ktorú uviedol v Nemecku, ale aj v Ázii, sú veľmi pozitívne. Keďže dramaturgia koncertu neumožňovala zaradenie rozsiahlych Metamorfóz, siahol po zriedkavo uvádzaných Intermezzách z cyklu Kaleidoskop (in memoriam Alexander Skriabin), ktorý je praktickým vyústením Suchoňovej teoretickej práce Akordika (1979).

„Suchoň sa v týchto farebných dielach s bohatou štruktúrou dostal nesmierne ďaleko, hudba znie miestami ako improvizácia, tento rozmer približuje intermezzá k Martinčekovým Venovaniam,“ vysvetľuje umelec svoj pohľad na diela a súčasne dramaturgické prepojenia s nasledujúcou skladbou v programe.

Jordana Palovičová dopĺňa, že tvorba Dušana Martinčeka je jej blízka aj preto, že bol kolegom a obľúbeným autorom jej otca, klaviristu Ivana Paloviča (1938–1993), ktorý premiérovo uviedol mnohé z jeho kompozícií. „Martinčekovo dielo považujem za to najkvalitnejšie, čo na Slovensku pre klavír vzniklo. Bol klaviristom-interpretom, pre jeho diela je typická vysoká obtiažnosť, vyžadujú si veľa energie a intelektuálne zázemie,“ hovorí Palovičová a Jakub Čižmarovič, ktorý plánuje naštudovať jeho Etudy súhlasí. Dopĺňa, že práve zmienená náročnosť je dôvodom, prečo interpreti po jeho hudbe siahajú menej než by si zaslúžila. Cyklus Venovania z roku 1997 dedikoval skladateľ Stanislavovi Zamborskému, ktorý v knihe Hudba klavíra píše, že tieto diela sú vyznaním Martinčekovho obdivu k Johannovi Sebastianovi Bachovi, Igorovi Stravinskému, Bélovi Bartókovi, ale aj Carlovi Czernému. „Čierny havran tancuje je odkazom na pódiový prejav dirigenta Alexandra Rahbariho, v skladbe La Poule sa Martinček neinšpiroval len barokovým majstrom, ale aj Respighiho orchestrálnou verziou známej Rameaouvej skladby,“ dopĺňa Jordana Palovičová kontext ďalších „venovaní“.

Klavír má dôležitú úlohu aj v tvorbe profesora kompozície na VŠMU v Bratislave Jevgenija Iršaia, ktorý hru na tomto nástroji vyštudoval na Špeciálnej hudobnej škole a na Konzervatóriu Rimského-Korsakova v Petrohrade, neskôr hru na klavíri učil a po príchode na Slovensko krátko pôsobil ako korepetítor v Banskej Bystrici. „Iršaiova tvorba od začiatku vzbudzovala celkom mimoriadnu pozornosť na domácich hudobných festivaloch a prehliadkach, zaujala vysokou úrovňou skladateľského remesla, extrémnou expresiou, autorskou interpretačnou naliehavosťou i osobnostným gestom. Stála pritom v opozícii voči domácej tvorbe; kým domáca skladateľská škola je dlhodobo sústredená najmä na logický aspekt kompozície, ruská škola bazíruje popri ňom aj na hlbokom psychologickom poňatí hudby, ktoré kladie hlavný dôraz na nosnosť ideí a časovú dramaturgiu celku,“ napísal o Iršaiovej hudbe jeho kolega, skladateľ Vladimír Godár a mnohé z týchto charakteristík sú prítomné aj vo festivalovej premiére. Kompozícia Dark Side of Contemplation, s obsahom indikovaným už v názve skladby, sa dialogicky rozvíja z motivického jadra tvoreného rytmizovaným intervalom čistej kvinty. Priezračný zvuk skladby začínajúcej v piane postupne narúšajú chromatika a disonancie, oblúková forma diela vrcholí vo forte fortissimo, v ktorom sa pôvodný sextolový pohyb v tempo rubato mení na dramatickú pulzáciu podporenú rytmickými ostinantami a expresívne znejúcimi kvartovými akordmi a sekundovými súzvukmi. Po expresívnom klimaxe, nasleduje dynamický zlom, po ktorom sa hudba postupne vracia do atmosféry úvodu. Znie podobne ako začiatok skladby, no po skúsenosti s „temnou, odvrátenou stránkou kontemplácie“ ju vnímame inak.

„K ťažiskovým dielam programu pre Bratislavské hudobné slávnosti od začiatku patrila Cikkerova Slovenská suita pre dva klavíry, ktorá vznikla pred osemdesiatimi rokmi a ktorú sme mali možnosť s Jakubom Čižmarovičom spolu nahrať i viackrát uviesť,“ hovorí Jordana Palovičová o diele, ktoré koncert uzatvára a dodáva, že Ján Cikker venoval klavírnu verziu suity Rudolfovi a Sylvii Macudzińským, pričom Rudolf Macudziński (1907–1986), skladateľ a ako interpret i pedagóg významná postava slovenského klavírneho umenia, je tiež autorom úpravy Troch skladieb pre dva klavíry Dezidera Kardoša, ktorá vznikla so súhlasom autora. „Tri skladby z roku 1947 vznikli v druhom polčase Kardošovho východoslovenského rozhlasového pôsobenia, ktoré vystriedal po návrate do Bratislavy post riaditeľa Slovenskej filharmónie a pedagogická práca na VŠMU. Prekvapivo sa v nich primárne neodrážajú ľudové motívy, ale inšpirácia svetovou literatúrou. Do popredia vystupuje akcent na sónickosť a drsná expresivita. Pôvodná verzia cyklu bola určená pre husle a klavír. Oproti originálu Macudziński faktúru Troch skladieb značne zhustil, doplnil ju o početné unisoná, intervalové a akordické štruktúry, vypätejšiu dynamiku,“ hovorí klaviristka.

Palovičová dáva na tvorbu slovenských skladateľov dôraz aj vo svojej pedagogickej činnosti na VŠMU. Z bulletinu k projektu Česko-slovenská hudba pochádza aj jej zasvätený text o Cikkerovej klavírnej tvorbe, ktorej sa systematicky venuje ako interpretka: „Nestor slovenskej hudby a ďalší dlhoročný pedagóg našej alma mater Ján Cikker mal k svetu čiernobielych klávesov blízko už od detstva vďaka matke – učiteľke klavíra. Počas kompozičných štúdií v Prahe na Majstrovskej škole v triede Vítězslava Nováka rozvíjal svoj pianistický talent pod vedením Ruženy Kurzovej. Manželka známeho klavírneho profesora Viléma Kurza dokonca nadšene pobádala Cikkera na profesionálnu dráhu klaviristu. V skladateľskej rovine sa Cikkerova láska ku klavíru premietla do diela rozsahom síce neveľkého, no z kompozičného a formového hľadiska širokospektrálneho a mimoriadne sugestívneho. Zahŕňa cykly (Sonatína, Čo mi deti rozprávali, Tatranské potoky), variačné formy i samostatne stojace útvary, diela pre sólo klavír, klavírne duo (Dupák) i koncertantné formy (Concertino). Slovenská suita, op. 22, pôvodne písaná pre veľký orchester, vznikala v auguste až októbri 1943. Zračí sa v nej inšpirácia ľudovou melodikou (Jano, Jano, ty si zbojník s imitáciou cifrovania cigánskych hudobníkov z Poník), resp. milovanou prírodou (Na zelenej lúčke s citáciou ľudovej piesne Hrach sa mi neurodil), inklinácia k impresionizmu (Milá moja, kde si?), ale aj ľúbostné očarenie Cikkera profesorkou francúzštiny Danicou Országhovou (Sivé očká, biele líčka) a citlivá introspektívna stránka autora (Keď srdiečko pobolieva). Suita sa dočkala premiéry vo Vládnej budove 14. apríla 1944 pod taktovkou chorvátskeho dirigenta Krešimíra Baranoviča. Jej národný kolorit, tak dôležitý v neľahkých vojnových časoch, si vyslúžil ovácie publika i kritiky: „... svieža hudba, plná životného optimizmu, ospevujúca čaro mladej lásky, je dôkazom, že v Cikkerovi máme nadaného a vari najslovenskejšieho skladateľa.“ Úpravu pre dva klavíry dedikoval Sylvii a Rudolfovi Macudzińskim, ktorí skladbu bezprostredne po vojne nahrali pre rozhlas. Pre vtedajšie politické problémy Macudzińského však na nahrávke oficiálne figuroval autor. Podmanivé dielo prinieslo Cikkerovi spolu so symfonickou básňou Vojak a matka (Boj) v roku 1945 Slovenskú národnú cenu.“

Andrej Šuba

JORDANA PALOVIČOVÁ

„nie raz na koncertnom pódiu uchvátila šírkou a nárokmi svojho repertoáru“ (operaslovakia)

Palovičová študovala na Konzervatóriu v Bratislave (J. Mašinda), VŠMU (D. Varínska), Royal College of Music v Londýne (Y. Solomon) a na Musikhochschule Lübeck v Nemecku (J. Tocco). V rámci medzinárodných majstrovských kurzov spolupracovala s ďalšími významnými pedagógmi (L. Berman, G. Sándor, E. Indjić, J. Wijn, A. Bertoncelj, M. Lapšanský, P. Toperczer). V súčasnosti pôsobí ako docentka na Katedre klávesových nástrojov HTF VŠMU v Bratislave.

Podstatnú súčasť jej repertoáru predstavuje tvorba slovenských autorov. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Cikkera nahrala pre Hudobné centrum CD s jeho sólovou klavírnou tvorbou, ktoré do svojho katalógu zaradila aj londýnska spoločnosť Toccata Classics. Ako sólistka Štátneho komorného orchestra Žilina pod taktovkou Olivera Dohnányiho realizovala nahrávku Cikkerovho Concertina pre klavír a orchester, op. 20. K Cikkerovej tvorbe sa vrátila opäť v rámci CD Ján Cikker. Inštrumentálna tvorba, kde v podaní dua s Jakubom Čižmarovičom zaznieva Slovenská suita pre dva klavíry, op. 22. Aj za tieto umelecké počiny jej bola v roku 2016 udelená „Cena Jána Cikkera“ za aktívne šírenie tvorby skladateľa. Najnovšia nahrávka vydavateľstva Hudobný fond TAORA v spolupráci s Ivanom Palovičom je venovaná tvorbe Ľuboša Bernátha. S ohlasom odbornej verejnosti sa stretol aj jej profilový album IMAGES vzdávajúci hold hudbe Claudea Debussyho, Franza Schuberta a C. Ph. E. Bacha. Participovala taktiež na súbornej nahrávke Suchoňových klavírnych diel, kde uviedla o. i. premiérovú nahrávku Rapsodickej suity vo verzii pre dva klavíry (Z. Manera Biščáková).

Jordana Palovičová sa predstavila v rámci mnohých festivalov a koncertných cyklov doma i v zahraničí ako napr. BHS, Melos-Étos, Nová slovenská hudba, Košická hudobná jar, Večery Rádia Devín, Hammerklavier festival, Konvergencie, Viva Musica!, Albrechtina, (Ne)známa hudba, Dni hudby Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, Harmonie Starego Miasta, Duettissimo!, Cambra de Música, Cheltenham International Festival of Music, Sibelius Week, Vent d ́Est – Vent d ́Ouest a ďalšie.

V oblasti komornej hry spolupracuje so širokým spektrom partnerov: Garth Knox, Juan-Miguel Hernandez, Vladimir Mendelssohn, Ivan Palovič, Maxim Rysanov, Robert Cohen, Andrej Gál, Jozef Lupták, Isabelle van Keulen, Milan Paľa, Juraj Tomka či so súbormi Moyzesovo kvarteto a Solamente Naturali.

JAKUB ČIŽMAROVIČ

sa hre na klavíri začal venovať až ako deväťročný, ale vďaka výnimočnému talentu dosiahol svoje prvé úspechy už o dva roky neskôr. Získal 1. ceny na klavírnych súťažiach v Kolíne a v Münsteri. Jeho razantný vývoj pokračoval ďalšími oceneniami, v roku 1998 bol finalistom Steinway súťaže v Berlíne, ako aj medzinárodnej klavírnej súťaže Carl Czerny v Prahe. V roku 1999 zvíťazil na najvýznamnejšej celonemeckej súťaži pre mládež Jugend musiziert.

Rad úspechov mladého klaviristu pokračoval ďalej i na medzinárodných klavírnych súťažiach: 1. cena v kategórii klavír a titul absolútneho víťaza medzinárodnej hudobnej súťaže International Music Festa Ueda v japonskom Nagane (2001), víťazstvo na medzinárodnej klavírnej súťaži V. Premio Internazionale di interpretazione pianistica Giuliano Pecar (Taliansko, 2005) a ďalšie.

Študoval v Hannoveri (K.-H. Kämmerling), Kolíne nad Rýnom (P. Gililov) a Mozarteum Salzburg (J. Rouvier). Doktorandské štúdium absolvoval pod vedením Mariána Lapšanského. Dnes sám vyučuje na VŠMU. Absolvoval majstrovské kurzy u osobností ako L. Berman, E. Indjic, D. Bashkirov, R. Levin, A. Bonatta, V. Ashkenazy, C. Katsaris či Z. Kocsis, ktoré boli takisto pre mladého umelca veľkým umeleckým impulzom.

Ako sólista s orchestrom vystupoval už ako 13-ročný. V šestnástich debutoval v Kolínskej filharmónii s Gürzenich Orchestra Köln (J. Conlon) interpretáciou Chopinovho Klavírneho koncertu č.1 e mol. Jakub Čižmarovič sa ako sólista predstavil s mnohými orchestrami: WDR Rundfunkorchester, Staatskapelle Halle, Westdeutsche Sinfonia, Bergische Symphoniker, Neubranderburger Philharmonie, Nordwestdeutsche Philharmonie, Orchestre Philharmonique de Liege, Korean Symphony Orchestra, Rotterdam Philharmonic Orchestra ako i svetoznámy Chicago Symphony Orchestra. Vystúpil na mnohých významných festivaloch: Ravinia Festival (USA), Nagano Music Festa (Japan), Music Festival Biarritz (Francúzsko), Orpheo Festival (Holandsko), Klavierfestival Ruhr, Festspiele MecklenburgVorpommern, Braunschweig Classix Festival, Best of NRW či Sommerclassics (Nemecko).

Nahrával pre nemecký rozhlas WDR. Vo Francúzsku mu vydali Live CD s dielami S. Prokofieva. Jeho debutový album Schumann/Liszt realizoval pre spoločnosť BMG Arte Nova Classics, odborná kritika ho zaň zaradila medzi najväčšie talenty svojej generácie. Pre slovenské vydavateľstvo Diskant nahral tri Mozartove klavírne koncerty.