Dvořák / Křička / Schneider-Trnavský / Suchoň / Čekovská / BernáthDvořák / Křička / Schneider-Trnavský / Suchoň / Čekovská / Bernáth

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

Cigánske melódie, op. 55 vznikli počiatkom roka 1880 na želanie významného tenoristu viedenskej Dvornej opery Gustava Waltera. Ten na svojich recitáloch rád uvádzal práve Dvořákove piesne. Antonín Dvořák si ako predlohu vybral sedem textov z rovnomennej prvej časti zbierky Básně Adolfa Heyduka, no vzhľadom na národnosť interpreta komponoval na nemecký preklad. Texty preložil sám Heyduk, a to tak, aby nemecká verzia deklamačne čo najlepšie zodpovedala českému originálu. Heyduka k vzniku textov inšpiroval pobyt u brata na Slovensku a tiež vtedajšia módna záľuba v romanticky idealizovaných cigánskych motívoch. Pre básne je príznačný vášnivý výraz a dôraz kladený na spojenie človeka s prírodou, na bytostný vzťah k hudbe a na slobodu ako najvyššiu hodnotu. Texty zbierky preto často bývajú vykladané ako alegória úsilia o oslobodenie českého národa z područia habsburskej monarchie. Napriek negatívnym ohlasom zo strany odbornej kritiky dosiahli veľkú popularitu u čitateľov a neskôr vyšli v niekoľkých ďalších vydaniach. Cigánske melódie patria k vrcholom skladateľovej piesňovej tvorby. Dvořák v nich prepája vokálnu zložku a klavírny sprievod omnoho presvedčivejšie ako vo svojich predchádzajúcich piesňových cykloch, deklamačná stránka zhudobnenia textu je takisto ukážková. Básne striedajú pestrú paletu nálad a vytvárajú vyvážený koncertný cyklus. Každá pieseň je koncipovaná tak, aby jej výraz čo najlepšie charakterizoval textovú predlohu. Z hľadiska melodiky a harmónie sa Dvořák nijako nesnaží napodobňovať špecifický rómsky folklór, štylizáciou piesní nadväzuje na všeobecné ľudové rysy textovej predlohy. V klavírnom parte sa však dajú zaznamenať prvky typické pre nástrojový sprievod slovenských ľudových piesní, najmä charakteristický spôsob hry na cimbal. Dielo vyšlo v nemčine už v roku 1880 v berlínskom nakladateľstve Simrock, krátko nato aj v českom znení a v anglickom preklade Natalie Macfarren. Prvá a tretia pieseň zazneli v premiére 4. februára 1884 vo Viedni v interpretácii Gustava Waltera. Dátum a miesto premiéry celého cyklu nie sú známe.

Piesňový cyklus Severní noci, op. 14 skomponoval Jaroslav Křička na texty Konstantina Dmitrijevieča Balmonta v rokoch 1909 – 1910. Ako prvé vznikli piesne Albatros a Ukolébavka počas Křičkovho trojročného pobytu v Jekaterinoslavi. Albatros je výrazová pieseň nesúca v sebe lyriku zmiešanú s pocitmi z ruského prostredia. Hudobne dokonale opisuje obrazy mora a samoty, spracované v texte básne. Práve pre tento jedinečný pôvab získala pieseň v roku 1910 cenu viedenského Spolku hudobných umelcov. Balmontove verše očarili Křičku nielen svojou prírodnosťou, ale aj nehou, ktorú pretavil do piesne Ukolébavka. Zdanlivo pokojná uspávanka však poslucháča vďaka svojím sekundovým postupom v melodickej linke nenechá stratiť pozornosť. Zvyšné dve piesne vznikli po jeho návrate do Česka ešte pod vplyvom silných dojmov z ruského pobytu. Labuť opisuje posledné chvíle života stvorenia, ktoré má ukončiť svoju životnú púť krásnou, ale smutnou piesňou. U Skandinávských skal je vrcholnou piesňou cyklu o krásnej, ale drsnej a chladnej prírode, ktorej sa človek aspoň na chvíľu túži priblížiť. Melódia piesní je úzko prepojená s celkovým výrazom skladby, obe sa podriaďujú práve zhudobňovanému textu a Křička kladie veľký dôraz na zvukomalebnosť jednotlivých pasáží. Počas troch rokov strávených v Rusku sa spriatelil so skladateľmi Alexandrom Glazunovom a Sergejom Tanejevom. V jeho ranej tvorbe, vrátane uvádzaného cyklu, je zreteľný vplyv Michaila Glinku a Modesta Musorgského. Celý cyklus zaznel po prvýkrát v roku 1910 na Umeleckej besede v Prahe, úspešne bol uvedený aj vo Viedni v roku 1916. V nasledujúcich rokoch sa dočkal i úpravy pre orchester.

Úspešné úpravy ľudových piesní podnietili mladého Mikuláša Schneidra-Trnavského k tvorbe piesní, ktoré by boli jeho vlastné a textovo čerpali z diel slovenských literátov. Po prvom cykle Pôvodné slovenské piesne, op. 16 vyšiel tlačou v roku 1912 cyklus piesní Slzy a úsmevy, op. 25, ktorý mnohí označujú za vrchol jeho piesňovej tvorby. I keď sa v dobovej kritike Milan Lichard obával, že piesne neznárodnejú, lebo sú tvorené „v širokom prúde internacionálneho hudobného modernizmu“, opak bol pravdou. Slovenská verejnosť len nebola pripravená na voľnejšiu formu piesní, ktorá sa podriadila básnickému textu a tiež na bohaté modulácie. Popri viacerých textoch Hurbana-Vajanského siahol aj po textoch mladších kolegov – symbolistov Kraska, Jesenského i Roya. Schneider-Trnavský pracoval na zbierke medzi rokmi 1903 – 1911, pričom pravdepodobne nešlo o ustálený koncept. Piesne sú hudobne pestré, expresívny Prsteň stojí vedľa dramaticky vypätých epických piesní Nôžka a Vesper dominicae. Inovácie v skladateľovom rukopise pravdepodobne vychádzajú aj zo skúseností, ktoré Schneider-Trnavský získal počas zahraničného turné po západnej Európe so spevákom Božom Umírovom.

„Piesňovú“ časť dnešného večera pomyselne uzavrie výber z cyklu Nox et solitudo, op. 4 od Eugena Suchoňa. Cyklus zhudobňuje päť vybraných básní (celkovo 28) z rovnomennej zbierky Ivana Kraska, vydanej v roku 1909. Básne sa zaoberajú pocitmi samoty, smútku, opustenosti a skepsy. Verše sú autobiografickou výpoveďou o prežitých skúsenostiach a zážitkoch, o nešťastných vzťahoch a odlúčenosti od domova. Suchoň cyklus skomponoval počas štúdia u Vítězslava Nováka, no veľký úspech u svojho pedagóga nezožal. Novák od neho požadoval zjednodušenie klavírneho partu na najmenšiu možnú mieru. Suchoň tak neurobil, klavír a spev boli preňho rovnocennými partnermi na vyjadrenie hudobného obsahu. Pokiaľ ide o samotný výber textu, Suchoň siahol po preňho nezvykle ponurých básňach. Kraskova skľúčenosť mu pravdepodobne pomohla vyjadriť vlastné obavy z neistej budúcnosti, hoci sa s týmto pesimizmom vyrovnáva spôsobom sebe vlastným, ako píše Zavarský, bez trpkosti a mizantropie. Najviac sa Kraskova melanchólia prejavuje v prvej piesni Zmráka sa, klavírny sprievod sa javí ešte tmavší ako slová. Ťažiskom cyklu je Stará romanca, ktorá svojou náladou pôsobí ako smiech cez slzy pri pomyslení na jeseň života. Topole sa svojou krehkou melanchóliou vracajú k nálade prvej piesne a k základnej črte celého cyklu. Nox et solitudo zaznelo ako celok po prvýkrát 10. októbra 1933 v Slovenskom národnom divadle v podaní Žofie Napravilovej a Bratislavského symfonického orchestra pod taktovkou Karla Nedbala.

„Vidino divná, přesladká, jsi-li ty člověk, nebo pohádka? Přišla jsi chránit vzácné zvěři, kterou jsem zahléd’ v lesa šeři?“ Tak sladko spieva Rusalke láskou a tajomnom omámený princ, aby ju onedlho opäť privítala Ježibaba s posmeškom: „Aj aj, už jsi se navrátila? No tos tam dlouho nepobyla! A jak máš bledé tvářičky a jak tu truchlíš o samotě! Což nechutnaly hubičky a lidské lože nehřálo tě?“ Opera Rusalka má v kontexte celej tvorby Antonína Dvořáka mimoriadne postavenie. Nielen, že je všeobecne uznávaná ako jeho najvydarenejšie javiskové dielo, ale podľa mnohých názorov ide dokonca o skladateľovo vrcholné dielo. Libreto vychádza z viacerých inšpiračných zdrojov. Za hlavné sa dá považovať rozprávka Malá morská víla Hansa Christiana Andersena, poviedka Undine nemeckého básnika Friedricha de la Motte Foqué a dráma Gerharta Hauptmanna Potopený zvon. Autor libreta Jaroslav Kvapil ho zasadil skôr do kontextu českej literárnej produkcie s odkazmi na erbenovskú tradíciu.

Oproti rozprávkovosti Rusalky stojí obsahový realizmus opery Krútňava od Eugena Suchoňa. Z pôvodného diela plného symbolov, s libretom na motívy románu Za vyšným mlynom Mila Urbana, sa po zásahoch štátnej moci a nútených prepracovaniach stala výkladná skriňa „folklórneho realizmu“. Obraz slovenskej dediny z obdobia prvej Česko-slovenskej republiky tvorí rámec pre skladateľove úvahy nad dobrom a zlom. Ária Vrav, dievča, kde si krásu vzalo je silným momentom vnútorného boja Ondreja Zimoňa medzi láskou k svojej žene Katrene a obavami či dieťa v kolíske je jeho alebo Jana Štelinu, ktorého zo žiarlivosti pred rokom zastrelil.

Najnovšiu slovenskú opernú produkciu reprezentuje výstup Carmen z komickej opery Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom – „súčasnej a veselej pocte vážnemu štyristoročnému opernému žánru“. Svetovú premiéru mala v roku 2020 na festivale Bregenzer Festspiele, o dva roky neskôr ju uviedlo SND. Premiéra však bola zároveň aj derniérou.

Hlavní hrdinovia vystupujú pod menami svojich postáv z piatich klasických opier (Orfeus, Olympia, Carmen, Violetta a Tamino), z ktorých skladateľka využíva aj hudbu vo forme citátov, fragmentov a ponášok. Ako hovorí samotná autorka v bulletine k premiére: „Všetci hráme vo svojom živote nejaké úlohy a je otázka, kto sme a kto sú ľudia, ktorí za nimi stoja. V tejto opere bolo pre mňa zvlášť dôležité, aby sme umožnili postavám vystupovať s ich áriami z operného repertoáru, čeliť im vlastným hudobným jazykom a rozvinúť z jednotlivých archetypov skutočné charaktery. Ako umelci chceme prežiť, a teda hrať svoje úlohy. Táto opera ukazuje, ako sa snažíme vykresliť samých seba v čo najlepšom svetle – speváci v opere sa pokúšajú k tomu zaujať určité postoje. Výzvou pre kompozíciu bolo pracovať s historickými prvkami bez toho, aby bola príliš eklektická. Preto sa od začiatku hrám s hudobným materiálom a rozvíjam z neho rétorické figúry.“

Záver večera venovaného vzniku samostatnej Českej a Slovenskej republiky bude patriť premiére jednej z časti cyklu Duetá s malým poučením od Ľuboša Bernátha, Lev a myš. Piesňový cyklus pre mezzosoprán, tenor a klavír vznikol na jar roku 2023 pre trojicu umelcov – Teréziu Kružliakovú, Tomáša Juhásza a Róberta Pechanca. Textovú predlohu tvoria štyri bájky francúzskeho autora Jeana de la Fontaine v preklade majstra Petra Štilichu. Cyklus tvoria štyri zhudobnené bájky v poradí I. Vlk a jahňa, II. Havran a lišiak, III. Lev a myš a IV. Svrček a mravček. Autor v ňom myslel aj na voľnosť interpretov: „Cyklus Duetá s poučením nie je myslený ako prísny a preto si interpret môže kľudne vybrať svoje obľúbené časti a odprezentovať ho aj neúplne, prípadne v inom poradí ako to uvádzam ja v partitúre. Je v ňom teda mienená istá interpretačná voľnosť. Ďakujem veľmi pekne celému manažérskemu tímu Slovenskej filharmónie za prvotný impulz, ktorý prišiel práve z ich strany, čím dal zároveň šancu tejto kompozícii vzniknúť. Taktiež ďakujem za možnosť byť súčasťou takéhoto zaujímavého koncertu a samozrejme mojim skvelým interpretom za ich kamarátsky a súčasne vysoko profesionálny výkon a prístup. Bolo mi opäť raz veľkým potešením a cťou spolupracovať s nimi! Prajem všetkým cteným divákom a návštevníkom tohto koncertu príjemný umelecký zážitok!“

Zuzana Buchová-Holičková

TERÉZIA KRUŽLIAKOVÁ

Terézia Kružliaková študovala spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici (D. Rohová-Boksová) a na VŠMU v Bratislave (Z. Livorová). Vokálne sa neskôr zdokonaľovala na majstrovských kurzoch Reginy Resnik v talianskom Trevise. Už počas štúdia účinkovala v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Od roku 2003 je sólistkou Opery SND v Bratislave. Ako mladá interpretka zaznamenala viacero úspechov na vokálnych súťažiach na Slovensku, v Poľsku či Taliansku. V Českej republike zvíťazila na Medzinárodnej súťaži A. Dvořáka v Karlových Varoch a je laureátkou súťaže Toti dal Monte v talianskom Trevise.

Terézia Kružliaková sa predstavila na popredných hudobných festivaloch doma i v zahraničí (Bratislavské hudobné slávnosti, Festival Carla Dittersa von Dittersdorf v Jeseníkoch, Dvořákova Olomouc, Pražská jar, Smetanova Litomyšl, Podzimní festival duchovní hudby v Olomouci a i.). Často účinkuje aj ako koncertná speváčka, spolupracuje s poprednými domácimi a zahraničnými orchestrálnymi a vokálnymi telesami ako Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Symfonický orchester Českého rozhlasu v Prahe, Moskovský akademický symfonický orchester, Slovenský filharmonický zbor, Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK, Moravská filharmónia Olomouc, ŠKO Žilina, Cappella Istropolitana, Slovenský komorný orchester či Štátna filharmónia Košice. Rad operných postáv stvárnila na domácej scéne opery SND, ale i v Brne (Orsini, Suzuki, Siebel, Oľga, Flora, Zuzka, Rosina, Armando di Gondi).

Aktuálne ju môžeme v SND počuť v operných tituloch ako Giovannu v Rigolettovi, Mercedes v Carmen, Elisabettu v Marie Stuarde, Lesnú žienku v Rusalke a Carmen v opere slovenskej autorky Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom.

PAVOL BRŠLÍK

Pavol Bršlík študoval na Štátnom konzervatóriu v Žiline v triede F. Livoru, neskôr pokračoval v triede E. Sadloňovej. Počas jeho štúdií sa mu podarilo presadiť na mnohých speváckych súťažiach: Medzinárodná súťaž A. Dvořáka v Karlových Varoch, Imricha Godina vo Vrábloch a hlavne na súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského, kde medzi ostatnými oceneniami získal aj cenu operného štúdia CNIPAL v Marseille. Odvtedy pôsobí predovšetkým v zahraničí. Prvé kroky ho viedli na scénu Berlínskej štátnej opery, jeho lyrický tenor mohli ďalej obdivovať na scénach ako sú Metrotolitná opera New York, londýnska Covent Garden, Viedenská štátna opera, Opera v Sydney, Seouli, Tokiu... Zoznam miest, kde vystupoval, sa postupne rozširoval rovnako ako jeho repertoár. Jeho Gennaro v Lucrezii Borgii po boku našej divy Edity Gruberovej v Mníchovskej štátnej opere ho posunul ďalej vo vodách bel canta a s úspechom sa predstavil ako Roberto Devereux v rovnomennej opere od G. Donizettiho, Leicester v Marii Stuarde po boku Diany Damrau a ako Edgardo v Lucii z Lammermooru. Popri účinkovaní na svetových scénach si svoje spevácke umenie zdokonaľoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici v triede Vlasty Hudecovej, u ktorej po úspešnom doktoráte dodnes pokračuje v cibrení svojho hlasu.

Ako prvé sólové CD vyšli piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského vo vydavateľstve Viva Musica! Records. Ďalej vo vydavateľstve Orfeo nasledovala Schubertova Krásna mlynárka, Mozartove árie, nahrávka Schubertovej Winterreise z koncertu na festivale Schubertiade vo Schwarzenbergu a jeho zatiaľ poslednou je nahrávka Janáčkovho Zápisníka zmizelého. Pre Supraphon naspieval Dvořákove Cypřiše. Kedykoľvek mu to čas dovolí, vedú jeho kroky na rodné Slovensko.

ROBERT PECHANEC

Róbert Pechanec študoval na Štátnom konzervatóriu v Žiline v triedach A. Kállaya a D. Švárnej. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede D. Buranovského. Už počas štúdia na konzervatóriu sa začal venovať spolupráci so spevákmi a v roku 1990 absolvoval majstrovské kurzy pre spev so sprievodom klavíra pod vedením Brigitte Fassbaenderovej a Wolframa Riegera. Dôkazom jeho úspešnej spolupráce so spevákmi sú mnohé ocenenia z domácich i zahraničných súťaží, napríklad ceny pre najlepšieho korepetítora z Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (2004, 2005) a Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidra-Trnavského v Trnave (2008).

V rokoch 2000 – 2004 pôsobil na Wexfordskom opernom festivale ako korepetítor a šéf naštudovania viacerých produkcií. V rámci festivalu účinkoval na piesňových recitáloch s poprednými sólistami tohto festivalu (I. Tarasov, K. Andrejev, D. Bruera, J. Gubanova, T. Monogarova, L. Kostiuk, M. Werba, B. Jovanovich).

Z pravidelných komorných partnerov spomeňme sopranistku Adrianu Kučerovú, s ktorou vystúpil na viacerých koncertoch doma i v zahraničí (Paríž, Monte Carlo, Brusel, Salzburg, Malta, Bordeaux, Štrasburg), tenoristu Pavla Bršlíka, s ktorým úspešne vystúpil na koncertoch v Berlínskej štátnej opere i Théâtre Royal de la Monnaie v Bruseli. S basistom Štefanom Kocánom vystupoval vo Viedni, Paríži i na festivale Pražská jar. Sopranistku Máriu Fajtovú sprevádzal na úspešnom cykle koncertov v Kambodži na počesť osláv 50. narodenín kambodžského kráľa Norodoma Sihamoniho. V roku 2009 s ňou nahral komorné CD s názvom Pensive Songs. S Adrianou Kučerovou spolupracoval na CD s nahrávkou slovenských ľudových piesní v úpravách svetových skladateľov.