Albinoni / Bach / VivaldiAlbinoni / Bach / Vivaldi

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Albinoniho Adagio g mol patrí medzi najpopulárnejšie melódie klasickej hudby. Autorstvo kompozície, pripisovanej benátskemu barokovému skladateľovi Tomasovi Albinonimu, je však veľmi sporné. Pravdepodobnejšie je, že ide o skladbu, ktorej autorom je v skutočnosti taliansky kritik a muzikológ Remo Giazotto (1910 – 1998), autor knihy Tomaso Albinoni „musico violino dilettante veneto“ (Miláno, 1945). Giazotto tvrdil, že fragment Albinoniho sonáty zachránil z Drážďan, ktoré Spojenci zničili bombardovaním počas 2. svetovej vojny, originál diela však nikdy nezverejnil. Kompozíciu zrekonštruoval a nazval Adagio in Sol minore per archi e organo su due spunti tematici e su un basso numerato di Tomaso Albinoni (Adagio g mol pre sláčiky a organ na dve témy a číslovaný bas Tomasa Albinoniho), čo naznačuje, že v skladbe doplnil hlasy indikované tzv. generálnym basom. Situácia ohľadom pôvodu diela sa ešte skomplikovala, keď sa Adagio stalo veľmi známym a preniklo aj do popkultúry, Giazotto vtedy začal tvrdiť, že výlučným autorom hudby je on.

Johann Sebastian Bach skomponoval viacero koncertantných diel pre čembalo ako sólový nástroj. Patrí medzi ne sedem koncertov pre čembalo, sláčikové nástroje a continuo (BWV 1052 – 1058), tri diela pre dve čembalá (BWV 1060, 1062), dve skladby pre tri čembalá (BWV 1063 – 1064) a jeden koncert pre štyri nástroje (BWV 1065, ide o prepis koncertu č. 10 z Vivaldiho zbierky L’estro armonico). Do tejto skupiny možno zaradiť aj Brandenburský koncert č. 5 a Trojkoncert pre flautu, husle a čembalo BWV 1044. Diela sú výsledkom skladateľovej inšpirácie formou koncertu, ktorá sa v Európe stala populárnou vďaka hudbe Antonia Vivaldiho a jeho súčasníkov. Bach sa s ňou dostal do intenzívneho kontaktu vo Weimare, kde jeho patrón – zdatný amatérsky huslista, hráč na klávesových nástrojoch a skladateľ Johann Ernst III., zhromaždil veľké množstvo novej talianskej hudby, vrátane Vivaldiho zbierky L’estro armonico (Amsterdam, 1711). V tomto prostredí vznikajú Bachove transkripcie koncertov talianskych majstrov pre sólové čembalo a organ. Bachov záujem o sólový koncert ešte vzrástol po prevzatí vedenia lipského súboru Collegium Musicum v marci roku 1729. Súbor, existujúci v Lipsku od roku 1702, ktorý založil Georg Philipp Telemann, bol zložený z Bachových synov, žiakov, univerzitných študentov, hosťujúcich umelcov a pravidelne účinkoval v kaviarňach Gottfrieda Zimmermanna, v lete každú stredu od 16. do 18. hodiny, v zime každý piatok od 8. do 22. hodiny – počas sviatkov dokonca dvakrát týždenne. S týmto prostredím sa pravdepodobne spája aj vznik populárnej Bachovej Kantáty o káve, BWV 211. Mnohé z Bachových čembalových koncertov, ktoré sa zachovali v autografe z obdobia okolo roku 1738, sú transkripciami skorších diel skomponovaných pre iné nástroje, ktoré sú dnes považované za nezvestné. To je aj prípad Koncertu pre čembalo a orchester č. 5 f mol, BWV 1056, za ktorého predlohou sa považuje dnes stratený husľový koncert. Ten mohol byť napísaný v tónine g mol, ako to naznačuje kópia diela od Bachovho prvého životopisca Johanna Nikolausa Forkela. Skladba sa vyznačuje rýchlym striedaním sól a tutti, komorná sadzba záverečnej časti (Presto) pripomína faktúru triových sonát. Adagio čerpá zo sinfonie kantáty Ich steh mit einem Fuss im Grabe, BWV 156 z roku 1729, kde je sólová melódia zverená hoboju. Koncert tak môže byť adaptáciou nie jedného, ale dokonca až dvoch sólových koncertov – husľového a hobojového.

Cyklus husľových koncertov Le quattro staggioni (Štyri ročné obdobia) talianskeho barokového skladateľa Antonia Vivaldiho patrí nepochybne k najznámejším dielam klasickej hudby. Ide o skladby, ktorým popularitu zabezpečili ľahko zapamätateľné a bezprostredne pôsobiace melódie ritornelov (akýchsi refrénov), efektné virtuózne sóla poskytujúce huslistom priestor pre technickú bravúru, ale najmä programovosť – alebo inak povedané „príbeh“. Ku každému zo štvorice koncertov existuje sonet (je dosť možné, že texty pochádzajú od samotného Vivaldiho), ktorý hovorí o tom, čo všetko možno v hudbe počuť. Skladby, dedikované českému grófovi Václavovi Morzinovi (1675 – 1737), boli publikované v Amsterdame (vydavateľ Michel-Charles Le Cène) koncom roku 1725 ako súčasť dvanástich koncertov s poetickým názvom Il cimento dell ́armonia e dell ́inventione op. 8 (Súboj medzi harmóniou a tvorivosťou). Jednotlivo však cirkulovali medzi milovníkmi hudby už oveľa skôr. Zbierka ako taká bola výsledkom Vivaldiho nového kontraktu s benátskym sirotincom Ospedale della Pietà, podľa ktorého mal tejto inštitúcii okrem vyučovania dodávať aj dva nové koncerty mesačne. Štyri ročné obdobia sa stali slávnymi už vo svojej dobe, pričom ich zvukomalebná hudba sa popularite tešila najmä vo Francúzsku, kde sa vďaka nim Vivaldi zaradil k obľúbeným talianskym autorom ako boli Corelli alebo Bononcini. Toto renomé mu medzi rokmi 1725 – 1727 prinieslo objednávky niekoľkých skladieb od francúzskeho veľvyslanca v Benátkach. Michael Talbot v monografii o skladateľovi píše, že od roku 1728 boli Štyri ročné obdobia často na programe parížskych „concerts spirituels“. Zvlášť populárna bola „Jar“ (La primavera). Noviny Mercure de France uvádzajú, že v novembri 1730 si jej predvedenie objednal samotný francúzsky kráľ. No diela inšpirovali aj tamojších skladateľov. Michel Corette (1707 – 1795) skomponoval v roku 1765 moteto pre sóla a zbor (tzv. grand motet) na text žalmu Laudate Dominum, v ktorom využíva Vivaldiho hudbu z tohto koncertu – aj vrátane husľových sól. Šarmu Jari neodolal ani filozof so záľubou v hudbe Jean-Jacques Rousseau (1712 – 1778), ktorý v roku 1775 vytvoril transkripciu celého diela pre sólovú flautu. Vlastný nápad sa zjavne pozdával aj samotnému Vivaldimu, keďže ritornel z úvodu koncertu opätovne použil v pastorálnej scéne opery Dorilla in tempe (1726). Táto opera sa stala prvým dielom, v ktorom „ryšavý kňaz“ spolupracoval s mladou sopranistkou Annou Girò. Speváčka sa stala na ďalšie roky jeho múzou a spolu so svojou sestrou i spoločníčkou, čo bolo dôvodom dodnes nepotvrdených klebiet o povahe ich vzťahu. Dôležité je, že mnohé zo zvukomalebných efektov, ktoré sú majstrovsky využité vo Vivaldiho inštrumentálnej hudbe, pochádza práve zo sveta opery, ktorého súčasťou bol skladateľ od roku 1713.

Hoci hudba Štyroch ročných období má evidentne programový charakter, jednotlivé verše zo sonetov na konkrétne miesta v notách pridal až amsterdamský vydavateľ a aj napriek týmto „pokynom“ ostáva vďaka geniálnej invencii talianskeho majstra stále dostatok priestoru pre imagináciu interpretov i fantáziu poslucháčov. Literárna úroveň sprievodnej poézie nie je podľa znalcov vysoká, no autor monografie o Štyroch ročných obdobiach Paul Everett upozornil na podobnosť Vivaldiho konceptu s Miltonovou básňou L̕ Allegro ed il Penseroso, ktorej preklad však nebol skladateľovi dostupný. Predpokladá sa preto, že Vivaldi i anglický básnik mohli čerpať zo spoločného, dnes však neznámeho talianskeho literárneho zdroja.

Prvá časť Koncertu E dur „Jar“, RV 269 je vyobrazením príchodu jari: radostne pôsobiaci ritornel sa strieda so zvukomalebným trilkovaním vtákov, zurčaním vody a dramatickým vyobrazením búrky. (Aj keď napríklad v porovnaní s búrkou z Bachových Matúšových pašií ide len o drobnú prehánku.) Po hrmení a bleskoch sa obloha rozjasňuje len postupne (ritornel v mol), vtáky opäť začínajú spievať a časť sa napokon končí optimisticky. Nasledujúce Largo e pianissimo (bez basu) prináša obraz spiaceho pastiera (sólo). V bodkovanom rytme prvých a druhých huslí počuť tiché šumenie lúky, kdesi nablízku šteká pes (viola s pokynom sempre forte). Záverečné Allegro je pastierskym tancom (Danza Pastorale), kde v držaných tónoch basu počuť imitáciu hry gájd.

Z pomalého úvodu Koncertu g mol „Leto“, RV 315 sála ospalá letná páľava. Sonet hovorí o smädných ľuďoch, žízniacich stádach, o horiacich píniách. Kontrast v hudbe prináša sólo (Allegro), v ktorom sa postupne ozývajú kukučka, hrdlička a stehlík. Mierne vánky z juhu (Zeffireti dolci) strieda búrlivý severák (Vento borea), mladý pastier sa bojí prichádzajúcej búrky. Tá sa však s plnou silou rozpúta až vo finále (Presto) – po „tichu pred búrkou“ (pomalá časť, Adagio), v ktorom kantilénu sólových huslí sprevádza podráždené bzučanie hmyzu.

Začiatok Koncertu F dur „Jeseň“, RV 293 prináša rozjarený tanec a spev vidiečanov. Rozsiahle husľové sóla sú venované zobrazeniu „opilcov“, ktorí sa potkýnajú a padajú, v hudbe je doslova cítiť ako sa s nimi všetko točí – až napokon zaspia. Pomalá časť koncertu v paralelnej molovej tónine (Adagio molto) s početnými zádržami, chromatikou, klesajúcim basom a expresívnymi harmóniami je údajne vyobrazením tohto (podľa všetkého veľmi nepokojného) spánku. Len 45 taktov prízračnej hudby patrí k najsugestívnejším momentom celého cyklu. Koncert končí poľovačkou: počuť psy, výstrely, v závere vysilené zviera niekoľkokrát padá a napokon zomiera.

Rovnako podmanivo ako pomalá časť Jesene pôsobí aj úvodné Allegro non molto Koncertu f mol „Zima“, RV 297, kde počuť ako sa ktosi chveje od zimy, podupáva v snehu a drkoce zubami. V sólach huslí zavýja „strašný víchor“. Nádhernú sólovú kantilénu pomalej časti (Largo) dopĺňa klopanie dažďa (La Pioggia) v pizzicate prvých a druhých huslí. Záver „ročných období“ (Allegro) začína atypicky sólom a zobrazuje kĺzanie na ľade, pomalé kráčanie, beh, praskanie ľadu – na záver prichádza juhovýchodný vietor (Sirocco).

Vivaldiho populárne programové diela inšpirovali naprieč storočiami priamo či nepriamo skladby viacerých nasledovníkov. Z podobných kompozícií možno spomenúť Telemannov cyklus kantát Die Tageszeiten (1759), Musicalischer Instrumental-Kalender Haydnovho predchodcu v Esterháze Gregora Josepha Wernera (1693 – 1766), Haydnov symfonický „triptych“ Ráno – Poludnie – Večer, ale napríklad aj Piazzollove Estaciones Porteñas. Prvá kompletná nahrávka Štyroch ročných období vznikla v roku 1942 a odvtedy tieto skladby poslúžili mnohým interpretom. Britský huslista a búrlivák Nigel Kennedy sa nimi snažil priblížiť mladému publiku so svojím imidžom pankáča, Vanessa Mae vystavovala v roku 1997 za tónov Leta (premenovaného v jej techno úprave na Storm) na obdiv svoju sošnú postavu. Zmienku si zaslúži aj album švédskeho dua There are no more Four Seasons v zložení husle (George Kentros) a live electronics (Mattias Petterson). Spomedzi všetkých menovaných pôsobí ich snaha o dekonštrukciu diela asi najautentickejším dojmom. Medzi posledné projekty ťažiace z atraktívnosti slávneho Vivaldiho cyklu patrí Recomposed britského skladateľa Maxa Richtera (1966), ktorý si z koncertov vyberá len motívy, prípadne niektoré témy. Tie často halí do romantického sentimentu, pasáže a figurácie cyklí v slučkách a prezentuje v slušivom minimalistickom šate efektne pri tom balansujúc na hranici gýča. Nateraz sa zdá, že popularita Vivaldiho koncertov je rovnakou istotou ako striedanie ročných období.

Sonety

Jar

„Nadišla jar, šantivé vtáčiky ju vítajú veselým štebotom, kým potôčiky tíško zurčia jarným vánkom; oblohu zakryjú temné mračná, blesky a hromy jarných búrok, keď zmĺknu, rozľahne sa vôkol opäť štebotavá radosť zo života; na utešenej rozkvitnutej lúke v lahodnom šume kvetov a stromov odpočíva pastier so svojim verným psom; lesné víly s ním tancujú na melódiu pastierskej píšťalky, oslavujúc pod jasným nebom veľkolepý príchod jari.“

Leto

„Horúci úmor slnkom zapáleného leta vysiľuje ľudí, stáda, po živote prahnú píniové háje; zakuká kukučka a zaraz jej na odpoveď zahrkútajú hrdličky a zaspievajú stehlíky; jarný vánok tíško dýcha, no zrazu ho na súboj vyzve severák, zľakne sa bezbranný pastier, neistý strachuje sa o svoj osud. Strach zo zúrivých bleskov a hromov, dotieravé roje múch a komárov oberajú znaveného človeka o odpočinok! Ach, nepomôže strachovať sa, nebo duní, padajú blesky, spŕška krupobitia zráža k zemi hrdo sa týčiace obilné klasy.“

Jeseň

„Spevom a tancom oslavujú hospodári radosť z úrodnej žatvy, kým ich bujarých nezmôže Bakchov mok a neukončí radovánky tuhým spánkom; vtedy zanechajú tanca a spevu; prehriaty vzduch s vôňou jesene ich napĺňa radosťou, nastáva čas slastného odpočinku a spokojného života; v rannom brieždení vychádzajú na poľovačku lovci s lesnými rohmi, puškami a psami, sledujú stopu unikajúcej zveri a tá vystrašená medzi strelami z pušiek a psím štekotom leží ranená, márne sa pokúša utiecť, vysilená umiera.“

Zima

„Skrehnutí ľudia trasú sa v mrazivom snehu, bojujú s ľadovou víchricou, prešľapujú sem a tam od zimy, drkocú zubami v štipľavom mraze; príjemne plynú zimné dni pri teplom krbe, zatiaľ čo silný dážď vonku zúri, pomaličky kráčajú po ľade opatrne, snažia sa nespadnúť; rýchly krok, pošmyknú sa, padnú na zem, opäť zodvihnú sa na ľade, rozbehnú sa a zas padnú, až kým ľad nepraskne. Za ťažkými dverami počuť zúrivé zavýjanie všetkých víchrov, to je zima, ktorá však aj tak prináša potešenie.“

Andrej Šuba

JUDIT IZSÁK

študovala na Konzervatóriu v Bratislave (hra na klavíri a čembale), Akadémii múzických umení v Prahe a zúčastnila sa trojmesačnej stáže v Zürichu (J. Sonnleitner) i kurzov v Belgicku (J. van Immerseel, G. Leonhard). V roku 1990 získala 2. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu súčasnej českej hudby (V. Kalabis) na čembalovej súťaži v Hradci nad Moravicí.

Pedagogicky pôsobila na Musikschule Sächsische Schweiz Pirna, Musikschule Radebeul, Sächsisches Landesgymnasium Sankt Afra, Heinrich Schütz Konservatorium v Drážďanoch a aktuálne vyučuje na Sächsisches Landesgymnasium für Musik Carl Maria von Weber. Účinkovala po boku viacerých európskych komorných orchestrov, ako napríklad Capella Istropolitana, Musica Bohemica, Südwestdeutsches Kammerorchester Pforzheim či zoskupení Trompetenensemble Joachim Schäfer, Quartetto Follia a sólistami Helmutom a Susanne Brannyovcami z Dresdner Kapellsolisten. Spolupracovala s prominentnými umelcami ako R. Freidrich, O. Sauter, J. Krček, G. Boldoczki, M. Petri, F. Leleux, P. Bernold, S. M. Nakarjakow a ďalší.

Ťažiskom repertoáru Izsákovej je hudba obdobia baroka francúzskych, nemeckých a talianskych skladateľov. Koncertovala vo viacerých európskych krajinách: Rakúsko, Belgicko, Nemecko, Maďarsko, Taliansko, Španielsko, Rusko a ďalšie. Podieľala sa na viac ako 40 nahrávkach, z toho 3 CD realizovala s nemeckým trúbkovým virtuózom Joachimom Schäferom.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommage a Bohdal Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.