Weber / Chopin / Saint-SaënsWeber / Chopin / Saint-Saëns

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Tvorca nemeckej romantickej opery Carl Maria von Weber bol už vážne chorý, keď v roku 1826 odcestoval do Londýna, aby vo vychýrenej Covent Garden naštudoval svoju najnovšiu a zároveň poslednú operu Oberon. Na cestu sa vydal aj napriek varovaniam lekárov, nakoľko vďaka ponúkaným výhodným podmienkam chcel finančne zabezpečiť svoju rodinu. Londýn totiž nechcel zaostať za významnými hudobnými centrami Berlínom a Viedňou, ktoré boli svedkami úspešných premiér Weberových opier Čarostrelec (1821) a Euryanthe (1823), a tak u vtedy už slávneho skladateľa a dirigenta objednal nové dielo. Libreto v angličtine pripravil James Robinson Planché podľa epickej básne od Christiana Martina Wielanda z roku 1780, ktorá čerpala vzory v staršej literatúre, vrátane Shakespeara. Weber sa kvôli práci na tomto diele dokonca učil aj po anglicky. Opera má tradičný romantický námet (lásku), no vo veľmi fantasticky ladenom poňatí: Kráľ elfov Oberon sa poháda s manželkou Titaniou o tom, kto je v láske vrtkavejší, či muži alebo ženy. Oberon prisahá, že sa s ňou nezmieri, dokiaľ sa nenájde dvojica ľudských milencov, ktorí by si boli verní aj napriek najrozmanitejším nebezpečenstvám a pokušeniam. Cez najneuveriteľnejšie peripetie sa napokon ukáže, že muži aj ženy dokážu byť rovnako verní. V opere prichádzajú na rad aj ďalšie typicky romantické prvky: víly, rytieri, piráti, závan stredoveku i exotiky, krása prírody, tajomno i čary. Premiéra (12. apríl 1826) i niekoľko ďalších predstavení opery Oberon, ktoré dirigoval sám autor, boli Weberovým ďalším triumfom. Atmosféru predstavenia dokladá aj skladateľov list manželke: „Keď som vstúpil do orchestra, celý preplnený operný dom sa zodvihol a privítal ma neuveriteľným jasotom, zvolaniami Vivat a Hurá, mávaním klobúkmi a šatkami a sotva sa dal znovu utíšiť.“ Zaujímavé je, že Weber patril medzi prvých priekopníkov používania taktovky. V tom čase totiž ešte nebola bežnou súčasťou dirigentskej praxe a v Anglicku bola používaná ešte zriedkavejšie než v kontinentálnej Európe. Preto keď Weber ešte počas nácvikov prvýkrát predstúpil pred anglických hudobníkov, doslova sa obávali jeho možných agresívnych úmyslov. Žiaľ táto nesmierne úspešná Weberova umelecká cesta bola cestou poslednou – niekoľko týždňov po premiére Oberona zomrel len ako 39-ročný na tuberkulózu v Londýne, ďaleko od svojej rodiny. Zatiaľ čo celá opera sa dnes objavuje na javiskách pomerne sporadicky, operná predohra je veľmi obľúbenou stálicou orchestrálneho repertoáru. Jej význam vyzdvihol už Richard Wagner vo svojej eseji o opernej predohre z roku 1841. Weber predohru Oberon napísal za veľmi krátky čas – behom troch dní v týždni pred premiérou celého diela. Po pokojnom, tajomnom úvode s nápadnými zvolaniami lesného rohu doslova vytryskne žiarivé Allegro con fuoco, prinášajúce niekoľko nosných tém z opery, ktoré prepája motív lesného rohu z úvodu predohry.

I keď sa Weber do histórie zapísal najmä ako operný autor, bol počas svojho života uznávaný aj ako klavírny virtuóz a ako bolo vtedy zvykom, napísal najmä pre vlastnú potrebu viacero klavírnych diel – od kratších miniatúr, cez klavírne sonáty až po skladby s orchestrom. Zároveň predstavoval jeden z inšpiračných zdrojov pre približne o štvrťstoročie neskôr narodeného Fryderyka Chopina, ktorý sa preslávil ako jeden z najväčších klaviristov všetkých čias. Chopin sa svojmu vyvolenému nástroju naplno oddal aj v oblasti kompozície, pričom písaniu pre iné nástroje sa takmer vôbec nevenoval. Drvivú väčšinu jeho diela tak tvoria skladby pre sólový klavír, avšak je aj autorom dvoch klavírnych koncertov. Na rozdiel od tých Weberových (ktoré by si zaslúžili viac pozornosti) sú jednými z najčastejšie hrávaných skladieb svojho druhu po celom svete. Známa je aj menšia nezrovnalosť v číslovaní Chopinových koncertov. Ako prvý vznikol Klavírny koncert f mol, ktorý je očíslovaný ako druhý, nakoľko vyšiel tlačou ako druhý v poradí v roku 1836 pod opusovým číslom 21. Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol, op. 11 teda Chopin napísal až ako druhý v poradí, avšak tlačou vyšiel skôr – v roku 1833, preto bol očíslovaný ako prvý. Každopádne obidva klavírne koncerty vznikli v krátkej časovej vzdialenosti. Koncert f mol začal Chopin písať na jeseň 1829 po návrate z Viedne, kde mal triumfálny úspech ako klavírny virtuóz. Premiéra, ktorá sa uskutočnila 17. marca 1830 v Národnom divadle vo Varšave, znamenala pre čerstvého dvadsiatnika úspech ako pre klaviristu, tak i skladateľa. Chopina to podnietilo k tvorbe ďalšieho klavírneho koncertu (e mol), do ktorého sa pustil len o niekoľko dní na to. Skladbu dopísal koncom leta a sediac za klavírom ju po prvýkrát verejne uviedol 11. októbra 1830 v rovnakom kultúrnom stánku, opäť s veľkým úspechom u publika. V tom čase však ešte nevedel, že to bol jeho posledný koncert v rodnej vlasti. Istý čas už síce premýšľal, že sa kvôli kariére vydá na dlhšie obdobie do zahraničia, no pre človeka, ktorý svoju domovinu silno miloval, to nebolo jednoduché rozhodnutie, ako sa zveril aj v jednom zo svojich listov: „Stále tu sedím – nemám silu rozhodnúť sa o tom dni [...] Myslím, že odchádzam zomrieť“. Jeho neľahkému rozhodnutiu napokon zrejme dopomohla aj pre kultúru nepriaznivá situácia v spoločnosti, neustále narastajúce napätie a nepokoje, ktoré mali čoskoro vyústiť do vypuknutia poľského národného povstania. A tak začiatkom novembra 1830 Chopin odchádza z rodného Poľska na rozsiahle turné po západnej Európe, netušiac, že sa domov už nikdy nevráti a že jeho novým domovom sa stane Paríž.

Chopinov Klavírny koncert e mol je úchvatnou ukážkou jeho jedinečného štýlu, v ktorom sa dokonale spája brilantnosť so spevnosťou, krehkosť s vášňou, filigránska jemnosť so živým temperamentom, všetko korunované nesmiernou farebnosťou klavírneho zvuku. Nástupu klavíru v prvej časti koncertu (Allegro maestoso) predchádza rozsiahla orchestrálna expozícia (v minulosti zvykli dokonca mnohí poprední dirigenti orchestrálnu expozíciu skracovať), ktorá prináša dve základné témy – vášnivo-melancholickú a kontrastnú nežno-smutnú. Druhá časť (Larghetto) podľa Chopinových slov, ktoré napísal v liste svojmu priateľovi Tytovi Woyciechowskému „nemá vytvoriť silný efekt, je to skôr romanca, pokojná, melancholická, má pôsobiť dojmom láskavého zahľadenia sa na miesto, ktoré vyvoláva v mysli tisíce milých spomienok. Je to ako rozjímanie v krásnom jarnom období, ale pri svite mesiaca“. Tretia časť (Vivace) je štylizáciou poľského tanca krakowiaku vo forme ronda, ktoré je plné náruživého elánu i šarmantného vtipu a tvorí iskrivé finále diela.

V roku 1835, kedy Chopin začal písať svoju 1. klavírnu baladu g mol, sa narodil Camille Saint-Saëns, ktorý sa od útleho detstva tiež prejavoval ako zázračný klavirista. Už ako malý chlapec dokázal spamäti zahrať všetkých 32 Beethovenových klavírnych sonát. Počas života sa etabloval nielen ako vynikajúci klavirista, ale tiež ako dirigent, skladateľ a organista, ktorého Franz Liszt označil za najväčšieho žijúceho organistu vôbec. Liszt bol zároveň jedným z najvýraznejších podporovateľov Saint-Saënsa a venoval mu svoj Mefistovský valčík č. 2. Raz sa dokonca vyjadril: „Keď komponujem, často sa pýtam sám seba otázku: ,Páčilo by sa to Saint-Saënsoviʻ?“ Niet divu, že keď Liszt v júli 1886 zomrel, bol to pre Saint-Saënsa šok. Bolo to len niekoľko týždňov po tom, čo svetu predstavil jedno zo svojich majstrovských diel – Symfóniu č. 3 c mol Organovú, op. 78. Zamýšľal ho venovať práve Lisztovi, avšak kým Saint-Saënsova 3. symfónia stihla vyjsť tlačou, bol už Liszt po smrti, a tak dedikácia znela „à la mémoire de Franz Liszt“ (na pamiatku Franza Liszta). I keď si Liszt celé dielo nestihol vypočuť, niektoré nápady mu Saint-Saëns predsa len osobne predstavil.

Symfónia č. 3, op. 78 vznikla na objednávku prestížnej Royal Philharmonic Society v Londýne, ktorá v minulosti objednala napríklad aj Beethovenovu 9. symfóniu. Saint-Saëns sa už skôr pohrával s nápadom napísať veľkú symfóniu, aby potvrdil, že táto kráľovská hudobná forma má svoje opodstatnené miesto aj vo francúzskej hudbe, a tak sa chopil ponúkanej príležitosti. V 19. storočí totiž vo Francúzsku prevládal záujem skôr o operu ako o symfóniu, a dokonca aj Hector Berlioz bol často viac oceňovaný v Nemecku než na domácej pôde. Úspešná premiéra Saint-Saënsovho veľkolepého diela sa konala 19. mája 1886 v St. James Hall v Londýne pod taktovkou skladateľa. Keď dielo nasledujúci rok po prvýkrát odznelo aj v Paríži, vyvolalo mimoriadne búrlivé ovácie; spoločnosť už bola na prijatie symfónie pripravená. Prídomok Saint-Saënsovej 3. symfónie prezrádza významné zastúpenie organa v skladbe. Okrem neho však autor nezabudol ani na svoj druhý nástroj a do symfónie včlenil aj klavírny part – a to ako pre dve, tak pre štyri ruky. Obidva nástroje hrajú len v určitých úsekoch, no o to silnejší sonoristický zážitok vyvolávajú. Základom Organovej symfónie je téma, ktorá v priebehu diela prechádza rozmanitými transformáciami, no zároveň udržiava jeho tematickú celistvosť. Je odvodená zo sekvencie Dies irae, ktorá má výrazné zastúpenie aj v tvorbe Liszta a Berlioza a v hudbe symbolizuje smrť. Jednej z najpôsobivejších premien sa téma dočká v závere diela, keď je najskôr transformovaná do chorálu a následne tvorí základ energickej fúgy, ktorá vyústi do katarzne majestátnej kódy. O formálnej koncepcii diela sa dozvedáme vďaka osvietenej Royal Philharmonic Society priamo z pera skladateľa. Už niekoľko rokov pred premiérou 3. symfónie mala totiž Filharmonická spoločnosť zavedenú vtedy ešte nie bežnú prax, pripravovať pre svojich poslucháčov texty o uvádzaných skladbách, a tak požiadali aj Saint-Saënsa, aby k prvému uvedeniu svojho diela niekoľko poznámok napísal (v 3. osobe): „Symfónia je rozdelená na dve časti [...]*, a predsa zahŕňa v podstate tradičné štyri časti. Prvá* [...] slúži ako introdukcia k Adagiu. Rovnakým spôsobom sa má aj Scherzo k Finále. Skladateľ sa tak do určitej miery usiloval vyhnúť nekonečným opakovaniam, ktoré sa v súčasnosti z inštrumentálnej hudby čoraz viac vytrácajú“. I keď skladateľ nenapísal k symfónii konkrétny program, (nielen) z jeho ďalších poznámok k dielu je zrejmé, že centrálnou myšlienkou je vykúpenie. To, k čomu sa má tematika vykúpenia metaforicky vzťahovať, ostáva otvorené (kresťanské vzkriesenie, víťazstvo nad smrťou, skladateľova kariéra, žáner symfónie...), no dielo je jedným z najpresvedčivejších dôkazov toho, že hudba dokáže komunikovať čisto svojimi imanentnými prostriedkami. I keď po dokončení 3. symfónie žil Saint-Saëns ešte ďalších 35 rokov, už nikdy sa k žánru symfónie nevrátil. Tvrdil, že svojou Organovou symfóniou „dal všetko, čo mohol dať. To, čo som urobil, by som už znovu nemohol dosiahnuť“.

Jana Majerová

JONATHAN FOURNEL

Jonathan Fournel rodák zo Sarrebourgu študoval u Marianne Henry na Konzervatóriu v Sarreguemines, neskôr u Stéphana Sebana na Konzervatóriu v Štrasburgu a privátne u Patricie Pagny a Gisèle Magnan. Na nemeckej Musikhochschule of Saarbrüken ho viedli Robert Leonardy a Jean Micault a na Konzervatóriu v Paríži zas osobnosti ako Bruno Rigutto, Brigitte Engerer, Claire Désert, Michel Dalberto či Jean-Frédéric Neuburger. Od roku 2016 je rezidenčným umelcom centra Queen Elisabeth Music Chapel, kde sú jeho mentormi Louis Lortie a Avedis Kouyoumdjian. Fournel je držiteľom viacerých ocenení z medzinárodných súťaží – Concours International d’Epinal, Ettore Pozzoli International Piano Competition, Thomas Kuti Competition, Gian Battista a víťazom súťaží Viotti International Piano Competition, Scottish International Piano Competition a prestížnej Queen Elisabeth Piano Competition.

Mladý umelec je pravidelným hosťom festivalov ako Les Concerts de Poche, Les folles journées, Lille Piano Festival a ďalšie. Svoje interpretačné umenie prezentoval v prestížnych sálach ako Gustav Mahler Auditorium v Miláne, Teatro Communale v Modene, L’Arsenal v Metz, Royal Glasgow Concert Hall, Usher Hall v Edinburghu a iné.

Po boku orchestra vystupuje od pätnástich rokov, okrem iného sa predstavil s orchestrami Sinfonia Varsovia, Czech Virtuosi, Orchestre Royal de Chambre de Wallonie, Croatian Radio & Television Symphony Orchestra, Jiangsu Symphony Orchestra i Royal Scottish National Orchestra.

Ako komorný hráč spolupracoval s umelcami ako Gauthier Capuçon, Augustin Dumay, Victor Julien-Laférriere, Vassilena Serafimova a ansámblami Le trio les Esprits, Varèse Quartet, Hermès Quartet, Akilone Quartet a Modigliani Quartet.

MAREK VRÁBEL

Marek Vrábel patrí k najvýraznejším reprezentantom slovenského organového umenia, študoval na VŠMU v Bratislave (J. V. Michalko, I. Sokol). V rámci zahraničných majstrovských interpretačných kurzov si svoje vzdelanie ďalej rozširoval u osobností ako Jean Guillou, Susan Landale či Reitze Smits.

Je držiteľom niekoľkých národných i medzinárodných cien a diplomov z rôznych prehliadok a súťaží. Poslednými oceneniami boli Cena Sebastian od Ars ante portas za mimoriadny prínos k odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha, Cena Fra Angelica Rady KBS za osobný prínos do kresťanských hodnôt v hudobnom umení na Slovensku a Cena Frica Kafendu Hudobného fondu za výnimočné interpretačné výkony a sústavnú prezentáciu slovenskej organovej tvorby doma i v zahraničí.

Na Slovensku a v zahraničí úspešne uskutočnil vyše 200 samostatných recitálov. Pravidelne premiérovo uvádza diela súčasných slovenských skladateľov (Ľ. Bernáth, N. Bodnár, L. Borzík, P. Breiner, V. Kubička, M. Piaček) a viacerí mu svoje diela aj venovali. Nahráva pre RTVS, ČT, vydavateľstvo MSP Records, Inedita Austria, Diskant a iné. Dokopy nahral 8 CD, okrem iného pre Diskant zrealizoval nahrávku sólových diel pre organ Štefana Németha-Šamorínskeho.

Je členom predstavenstva Spolku koncertných umelcov a členom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS. Zasadá v porotách medzinárodných organových súťaží. Jeho študenti získali viacero prestížnych zahraničných ocenení. Od roku 1997 vyučuje organovú hru na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, kde od roku 2019 pôsobí ako riaditeľ.

DANIEL RAISKIN

Daniel Raiskin „je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent vOrquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.