Organový recitál IV – Marek VrábelOrgan Recital IV – Marek Vrábel

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Louis Victor Jules Vierne sa narodil v Poitiers a odmalička trpel ťažkou zrakovou poruchou. Ako desaťročný počul v parížskom kostole Sainte-Clotilde hrať Césara Francka a tento kľúčový moment svojho života nazval v memoároch ako „zjavenie“. Od roku 1889 u svojho veľkého vzoru aj študoval. Po Franckovej smrti sa jeho učiteľom na parížskom Konzervatóriu stal Charles-Marie Widor. Ten ho v roku 1892 vymenoval za svojho zástupcu v kostole Saint-Sulpice. O dva roky neskôr sa Vierne stal aj Widorovým asistentom v jeho organovej triede. V roku 1900 prevzal post titulárneho organistu v parížskom Notre-Dame, na ktorom zotrval až do svojej smrti. Ako asistent Widorovho nástupcu Alexandra Guilmanta a neskôr profesor parížskej Scholy cantorum vychoval plejádu neskorších významných francúzskych organistov (M. Duruflé, A. Schmitt, L. Boulanger, A. Fleury a ď.). Viernových 24 kusov vo voľnom štýle, op. 31 (Vingt-quatre pièces en style libre) vzniklo v rokoch 1913 – 1914, pričom autor ich koncipoval do dvoch zväzkov. V predslove uvádza, že každá zo skladieb zodpovedá obvyklej dĺžke omšového ofertória (zjavné je teda skôr liturgické zameranie) a interpret ich môže predviesť na organe s dvoma manuálmi, pedálom a registrami v počte 18 – 20, alebo aj na harmóniu so štyrmi až piatimi registrami. Napriek uvádzaniu vlastných registračných odporúčaní prenechal organistom voľnú ruku aj pri využití pedálu. Zaujímavá je koncepcia výberu tónin jednotlivých častí, ktorá je identická s Bachovým Dobre temperovaným klavírom. Prvá Prèambule je komponovaná v C dur, druhé Cortège v c mol, atď. Tieto tóniny však vzhľadom na pre Vierna typické chromatizmy nestoja v popredí a nezohrávajú dôležitú úlohu. Čo sa týka výrazu a vyznenia častí, autor v týchto miniatúrach úchvatným spôsobom ukazuje širokú škálu emócií – raz naivitu (Berceuse), inokedy zasnenosť (Arabesque), heroickosť (Marche funèbre), tragickosť (Elègie), triumfálnosť (Carillon), šibalstvo (Scherzetto) a pod. Génius veľkých foriem tak dokázal svoje majstrovstvo zhutniť a koncentrovať aj na malej ploche. V harmonickej štruktúre badať veľký vplyv jeho vzoru C. Francka, no miestami aj Ch.-M. Widora, C. Debussyho a dokonca R. Wagnera. Prvou z troch kompozícií, v ktorých Vierne spracoval zvuk zvonov, je Carillon. (Ostatnými dvomi sú známe diela Carillon du Westminster a Les cloches de Hinckley). Inšpiráciou a predlohou mu boli zvony kaplnky zámku v Longponte. Téma tvorí všadeprítomné ostinato a prekvapujúco nikdy neustane. Neobvyklé kompozičné riešenie však nikdy neskĺzne do monotónnosti. Je obdivuhodné, akými mnohorakými spôsobmi je možné harmonizovať asprevádzať na prvý pohľad neveľmi zaujímavú melódiu. Po majestátnom úvode s fanfárami prichádza zvukovo kontrastný diel s posunmi témy do rozličných tónin, ktorý pripraví triumfálny návrat prvého dielu. Autor skladbu venoval svojmu bratovi Renému, ktorý bol taktiež vynikajúcim organistom a skladateľom. (V roku 1918 padol počas 1. svetovej vojny.) Kým Nadii Boulanger dedikované Prélude je spracovaním zasnenej kantilény a pohladí nežným charakterom, Cortège prekvapí intenzívnymi a energickými premenami len jedného motívu z úvodného taktu. K najčastejšie hrávaným autorovým miniatúram patrí Lied s jednoduchou a lyrickou témou, zaznievajúcou striedavo v base a sopráne. Znie vskutku ako „pieseň bez slov“ v pravej mendelssohnovskej tradícii so sprievodom typickým pre klavír, len harmónia je bližšia skôr Franckovi. Príbuznosť s Labuťou zo Saint-Saënsovho Karnevalu zvierat zaiste nebude náhodná... Brilantné Divertissement venoval Vierne virtuóznemu organistovi Josephovi Bonnetovi, známemu svojou famóznou pedálovou technikou. Pravdepodobne na ňu odkazuje záverečná rýchla pedálová pasáž. Skladba v štýle moto perpetuo je úzko prepojená s Impromtu a Naïades z Pièces de Fantaisie, op. 54, resp. op. 55. Charakteristickým spoločným prvkom tejto trojice sú rýchle figurácie v pravej ruke, ako aj krátke sprievodné akordy v ľavej ruke a pedáli, ktoré spoločne tvoria virtuózny, kompaktný a očarujúci hudobný medailón.

Trúchlenie, malá prosebna modlitba pre organ, je kontempláciou nad stratou blízkeho človeka. Slovenský skladateľ Lukáš Borzík skladbu venoval pamiatke Františka Tkáča, naposledy videného v nedeľu 30. augusta 2020. V tento deň sa Tkáč zúčastnil svätej omše na Kláštorisku pri mieste vykopávok kartuziánskeho kláštora v Slovenskom raji. Podľa očitých svedkov pri návrate domov z neznámeho dôvodu zišiel z cesty, kde sa jeho stopa stratila. Až o sedem mesiacov neskôr, po zdĺhavom a náročnom pátraní, našli príslušníci Horskej záchrannej služby jeho telesné pozostatky v exponovanom nedostupnom teréne v oblasti medzi Prielomom Hornádu a Kláštoriskom. Skladba vznikla v roku 2020 a pôvodne bola určená pre klavír. O dva roky neskôr ju Borzík transkriboval pre organ. Dielo vyrastá z harmonickej témy siedmich akordov, ktoré sa opierajú o klesajúcu basovú líniu pozostávajúcu z postupu malej sekundy, veľkej sekundy a ďalších štyroch malých sekúnd. Autor ju v dvanástich opakovaniach variačne spracúva a na mysli má podľa vlastných slov „výraz pokoja, nehy, emóciu súcitu a túžbu po dotyku s večnosťou, s ktorou sa stretáme v okamihu strácania“. Veľmi pomalé meditatívne tempo umožňuje dokonale precítiť pietu jednotlivých akordov i harmonických zmien. Ich jednotiacim elementom sú sledy paralelných kvárt. Intenzita tichého bôľu rastie len nepatrne postupným pridávaním tónov na vedľajších dobách a zvyšovaním ich polohy – zahusťovanie rytmu zobrazuje aj plynutie času, jeho zrýchľovanie a spomaľovanie, akúsi „rieku života“ – tú istú, a predsa vždy novú. Prvá gradácia v ôsmom úseku ešte nie je obzvlášť intenzívna – úsek zobrazuje zastavenie času, ktoré prichádza v okamihu smrti, no zároveň naznačuje prichádzajúcu tragédiu. V deviatom a desiatom úseku prichádza trýznivý vrchol – tragický pád v srdci Slovenského raja. Autor ho súčasne vníma ako vzlet a prechod do večnosti. Predposledný úsek prináša postupný dynamický útlm, je akýmsi zvonom, poslom pokoja, zostupujúcim na človeka v okamihu smrti. V závere sa skladba vráti k úvodnej tichej kontemplácii. Narušením sextakordu A dur hlbokým tónom H skladateľ dáva najavo pretrhnutie nite života, avšak posledný opakujúci sa vysoký tón symbolizuje pokračovanie existencie vo večnosti... Zvukomalebné prostriedky použil skladateľ intuitívne, snažiac sa vykresliť atmosféru, ktorú vnímal mysliac na miesto a okolnosti tragédie. Ako píše – sú tu „hory, krása prírody, svätá omša, hodnota človeka, dobrota uja Fera, padanie do rokliny, priestor medzi nebom a zemou...“

Vznik Trois Pièces (Troch kusov) od Césara Francka, z ktorých prvý predstavuje Fantázia A dur, FWV 35 (Fantaisie en la majeur), je úzko spätý so Svetovou výstavou v Paríži v roku 1878. Pri tejto príležitosti bol postavený nový organ v paláci Trocadéro. Bolo priam samozrejmé, že organizátori zverili túto dôležitú úlohu vtedy najznámejšiemu a najrenomovanejšiemu francúzskemu staviteľovi organov Aristidovi Cavaillé-Collovi. Palác počas výstavy slúžil ako obrovská koncertná sieň s opulentnou kapacitou približne 5 000 miest. Vzhľadom na túto skutočnosť mal byť inštalovaný organ v zodpovedajúcej veľkosti, organizátori však vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov do posledného okamihu váhali. O osude organových koncertov – a zaiste aj Trois Pièces – rozhodla šťastná náhoda. Cavaillé-Coll mal v dielni rozostavaný organ pre ešte nedokončený kostol NotreDame d ́Auteuil a objednávatelia súhlasili s jeho dočasným zapožičaním pre potreby výstavy. Nástroj s troma manuálmi a 46 registrami však bol koncipovaný pre iný priestor a v koncertnej sieni by sa zvukovo strácal. Cavaillé-Coll sa preto rozhodol pridať štvrtý manuál a dva 32 ́ registre, pričom celkový počet registrov rozšíril na 66. Interiér siene bol pôvodne navrhnutý a postavený bez konzultácie s ním. Jej akustika sa vyznačovala extrémnym dozvukom a rôznymi odrazmi, čo spôsobovalo nezrozumiteľnosť aj obyčajného hovoreného slova. Cavaillé-Coll sa však dokázal majstrovsky vysporiadať s touto akustickou „nočnou morou“. Vďaka svojmu úsiliu bol vyznamenaný Radom Čestnej légie a Zlatou medailou Svetovej výstavy. Slávnostné otvorenie koncertnej siene sa konalo s dvojmesačným meškaním. Inauguračný koncert patril Alexandrovi Guilmantovi a bol prvým zo série pätnástich organových koncertov pri príležitosti výstavy. Tieto sa tešili neočakávanému záujmu publika a stali sa jej vôbec najobľúbenejším hudobným podujatím. Tisícky poslucháčov mali možnosť vypočuť si interpretačné umenie popredných francúzskych umelcov ako Eugèna Gigouta, Thèodora Duboisa, Charlesa-Marie Widora, Camille Saint-Saënsa – a samozrejme Césara Francka, ktorý vystúpil 1. októbra 1878 a uviedol svoje Trois Pièces, skomponované práve pre túto príležitosť. Okrem nich interpretoval aj svoj Grande pièce symphonique, op. 17 a publikum tiež nadchol dvomi improvizáciami na témy francúzskych skladateľov, ako aj na ruské, švédske, uhorské a anglické motívy. Francúzska tlač označila jeho vystúpenie za jedno z najzaujímavejších a nešetrila chválami, že práve tento umelec je aj popredným pedagógom. Pôvodný názov Fantázie A dur bol Fantaisie – Idylle. Autor ho pred vydaním z neznámych dôvodov skrátil. Skladbu uviedol ešte dvakrát v rámci inauguračných koncertov v parížskych kostoloch Sainte-Eustache a Saint-Jacques-du_Haut-Pas. Dielo má lyrický a – vyplývajúc z názvu – prevažne fantazijný charakter. Napriek tomu v ňom badať sonátový pôdorys expozície, rozvedenia a reprízy. Franck tu na základe neopakovateľnej, sebe vlastnej imaginácie predstavuje, spracúva, modeluje, pretvára a prepája tri témy do jednotného, naozaj „idylického“ a dokonale homogénneho celku.

Félix Alexandre Guilmant, výnimočný organista, pedagóg a predstaviteľ „klasickej“ línie francúzskych skladateľov, snáď ako málokto ovplyvnil vývoj organového interpretačného umenia nielen vo Francúzsku, ale vďaka mnohým zo svojich študentov aj v Anglicku a USA. Má veľkú zásluhu na tom, že dielo J. S. Bacha tvorí dodnes základ vzdelávania v oblasti organovej hry. Dôvodom môže byť aj skutočnosť, že na rozdiel od svojich súčasníkov neabsolvoval školenie vo Francúzsku, ale stal sa v Bruseli žiakom J. N. Lemmensa, ktorý bol po vzore svojho učiteľa J. A. Hesseho zástancom Bachovho odkazu. Práve Hesse v roku 1844 fascinoval auditórium na koncerte v Paríži interpretáciou Bachových diel i svojou virtuóznou pedálovou technikou. Podobný dojem tam zanechalo aj neskoršie Lemmensovo vystúpenie. Ich nasledovník Guilmant sa vzorne ujal štafety prísnej kompozičnej práce, kontrapunktu a vyvážených, klasických foriem. V rokoch 1871 – 1901 pôsobil ako organista parížskeho kostola Sainte-Trinité a v roku 1894 spoluzakladal druhú významnú parížsku organovú školu Schola cantorum. Keď Ch.-M. Widor (taktiež Lemmensov žiak) prevzal post profesora kompozície na Konzervatóriu v Paríži, pričinil sa o to, aby sa práve Guilmant stal profesorom organovej hry (spolu s asistentom L. Viernom). Guilmantovým cieľom bolo vytvoriť korektný interpretačný štýl francúzskych organistov, ktorý by zachoval ich hudobné prednosti, ale tiež zodpovedal nárokom inštrumentálnej vyspelosti. Isté je, že tento cieľ sa podarilo splniť. Widora a Guilmanta považujeme za zakladateľov školy, z ktorej vyšli celé generácie slávnych francúzskych organistov a skladateľov. Guilmantova bohatá koncertná kariéra začala práve vystúpením v paláci Trocadéro. Stal sa vôbec prvým Francúzom, ktorý ako koncertný hráč precestoval celú Európu a Ameriku. Jeho obdivuhodný skladateľský odkaz zahŕňa množstvo menších či väčších skladieb určených pre liturgické alebo koncertné potreby. Aj keď neboli novátorské a často pripomínali tvorbu Bacha, Händela, Mendelssohna, Schumanna či starých francúzskych majstrov, vo svojej dobe sa tešili mimoriadnej popularite a aj dnes dokážu okúzliť invenciou či vysokou kvalitou spracovania. Medzi najznámejšie patrí osem organových sonát, ktoré vo svojej dobe predstavovali nóvum a sú inšpirované nielen francúzskou, ale aj nemeckou tradíciou. Z hľadiska formy a štruktúry – napriek „skromnejšiemu“ názvu – však už môžeme hovoriť o organových symfóniách. Skladateľ v nich zaujme rôznorodým štýlom – popri rýchlo sa striedajúcich akordoch tu nachádzame monumentálne plochy masívneho zvuku, figuratívne sledy, brilantné pasáže, pedálové sóla, dvojpedál, hru na troch manuáloch súčasne, toccatové sledy, typické romantické melódie s využívaním kontrastných farieb a pod. Sonáta č. 1 d mol, op. 42 vznikla v roku 1874 a autor ju venoval belgickému kráľovi Leopoldovi II. O štyri roky neskôr ju transkriboval pre organ a orchester, čím vytvoril snáď najpôsobivejší romantický koncert pre dané obsadenie. Bodkovaný rytmus Introdukcie bytostne pripomína francúzsku ouvertúru z obdobia baroka. Nasledujúce Allegro v sonátovej forme prináša nápaditú kombináciu homofónneho a polyfónneho spracovanie dvoch kontrastných tém. Melancholické Pastorale má trojdielny pôdorys – prvý a tretí diel prinášajú dialóg hoboja a klarinetu, v druhej zaznieva „chorál“ na registri Vox humana. Brilantné, ohromujúce a strhujúce Finale je vzorom všetkých ďalších posledných častí organových symfónií a spoločne s predošlými časťami dokazuje skalopevný základ novodobého francúzskeho organového interpretačného i skladateľského umenia.

Marek Štrbák

MAREK VRÁBEL

Marek Vrábel patrí k najvýraznejším reprezentantom slovenského organového umenia. Na VŠMU v Bratislave absolvoval v roku 1998 hru na organe u Jána Vladimíra Michalka. V rámci zahraničných majstrovských interpretačných kurzov si svoje vzdelanie ďalej rozširoval u osobností ako Jean Guillou, Susan Landale či Reitze Smits. V doktorandskom štúdiu na VŠMU ho viedli Ivan Sokol a Ján Vladimír Michalko.

Je držiteľom niekoľkých národných i medzinárodných cien a diplomov z rôznych prehliadok a súťaží. Poslednými oceneniami boli Cena Sebastian od Ars ante portas za mimoriadny prínos k odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha, Cena Fra Angelica Rady KBS za osobný prínos do kresťanských hodnôt v hudobnom umení na Slovensku a Cena Frica Kafendu Hudobného fondu za výnimočné interpretačné výkony a sústavnú prezentáciu slovenskej organovej tvorby doma i v zahraničí.

Ako sólista vystúpil so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou Bystríka Režuchu, Stanislava Macuru a Mariána Vacha, so Štátnym komorným orchestrom v Žiline s Róbertom Stankovským, so Slovenskou filharmóniou pod vedením Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Petra Feranca, Emmanuela Villauma a Petra Altrichtera. Na Slovensku a v zahraničí úspešne uskutočnil vyše 200 samostatných recitálov a na svojom konte má doteraz 76 zahraničných koncertných ciest v 20 európskych a ázijských štátoch na rôznych prestížnych organových festivaloch. Je vyhľadávaným komorným hráčom a spolupracuje s mnohými významnými slovenskými aj zahraničnými umelcami. Nahral 8 CD, okrem iného pre Diskant kompletné sólové organové dielo Štefana Németha-Šamorínskeho.

Pravidelne premiérovo uvádza diela súčasných slovenských skladateľov, napr. Ľ. Bernátha, N. Bodnára, L. Borzíka, P. Breinera, I. Hrušovského, V. Kubičku, M. Nováka, M. Piačeka a ďalších. Viacerí skladatelia mu svoje diela aj venovali. V rámci doktorandských koncertov uviedol v Slovenskom rozhlase slovenské premiéry organových diel Petra Ebena. Nahráva pre RTVS, ČT, vydavateľstvo MSP Records, Inedita Austria, Diskant a iné. Je členom predstavenstva Spolku koncertných umelcov a členom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS. Zasadá v porotách medzinárodných organových súťaží. Jeho študenti získali viacero prestížnych zahraničných ocenení. Od roku 1997 vyučuje organovú hru na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, kde od roku 2019 pôsobí ako riaditeľ.

Naštudovanie a premiérové uvedenie skladby Trúchlenie, malá prosebná modlitba pre organ sa uskutočnilo vďaka finančnej podpore Hudobného fondu.