Kletzki / Gershwin / Čajkovskij / StravinskijKletzki / Gershwin / Tchaikowsky / Stravinsky

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Paul Kletzki sa narodil v roku 1900 v poľskom meste Łódź. Jeho meno môžu poznať milovníci historických nahrávok, pretože jeho dirigentská kariéra bola výraznejšia než skladateľská. Kletzki študoval na konzervatóriu vo Varšave a neskôr v Berlíne, kde sa dostal pod vplyv myšlienok a hudby Arnolda Schönberga a dirigentského umenia legendárneho Wilhelma Furtwänglera. V rodnom meste hral vo filharmónii a v 20. rokoch 20. storočia sa začal presadzovať ako skladateľ a dirigent aj za hranicami vlasti. V roku 1928 ho Furtwängler pozval dirigovať Berlínskych filharmonikov, pričom v programe bol aj jeho husľový koncert. Nástup národného socializmu v Nemecku skomplikoval Kletzkému sľubnú kariéru. Jeho diela boli kvôli židovskému pôvodu zakázané, notové materiály zošrotované a tlačiarenské platne roztavené. S časťou svojho diela, ktorú sa mu podarilo zachrániť, utiekol z Nemecka do Talianska, kde učil na Scuola Superiore di Musica v Miláne. V 30. rokoch bol tiež dirigentom symfonického orchestra v Charkove, tohto miesta sa však kvôli svojmu poľskému pôvodu musel vzdať. V roku 1939 musel Kletzki odísť aj z fašistického Talianska. Svoje diela, z ktorých väčšina vznikla v rokoch 1921–1933, nechal ukryté neďaleko La Scaly. Usadil sa vo Švajčiarsku, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Tu vznikla aj jeho posledná kompozícia, Symfónia č. 3 „In memoriam“. Paul Kletzki prestal podľa vlastných slov komponovať v dôsledku traumy z holokaustu a zničenia svojej hudby. Jeho kompozičná pozostalosť, zahŕňajúca 4 symfónie, koncerty pre husle a klavír, 4 sláčikové kvartetá, komornú hudbu a piesne, je uložená v centrálnej knižnici v Zürichu.

Počas 2. svetovej vojny učil Kletzki na konzervatóriu v Lausanne a dirigoval Festivalový orchester v Luzerne, čo mu po vojne pomohlo rozbehnúť úspešnú medzinárodnú dirigentskú kariéru. V rámci nej spolupracoval s orchestrami ako Philharmonia Orchestra, Liverpool Philharmonic Orchestra, pôsobil tiež ako šéfdirigent symfonického orchestra v americkom Dallase, v Berne a v závere kariéry ako šéfdirigent Orchestre de la Suisse Romande (1967–1970). Jeho umenie so širokým repertoárom siahajúcim od Beethovena po Lutoslawského dokumentuje množstvo nahrávok, viaceré z nich vznikli aj pre vydavateľstvo Supraphon.

Koncert pre klavír a orchester F dur Georga Gershwina vznikol v roku 1925 na objednávku dirigenta Waltera Damroscha (1862–1950), ktorý bol svedkom úspešnej newyorskej premiéry skladateľovej Rapsódie v modrom na koncerte orchestra Paula Whitemana pompézne nazvanom An Experiment in Modern Music. Gershwinovi na diele mimoriadne záležalo – predstavovalo totiž vyvrcholenie jeho ambícií získať trvalé uznanie v oblasti „klasickej hudby“, preto si pred začiatkom oficiálnych skúšok najal 50-členný orchester, s ktorým kompozíciu prešiel. Skladbu na skúškach v Globe Theater dirigoval jeho priateľ William Daly, o ktorom neskôr Gershwinovi neprajníci tvrdili, že koncert inštrumentoval. Tento útok niesol Gershwin zvlášť ťažko, pretože išlo o prvú kompozíciu, ktorú pre orchester vytvoril sám a pri komponovaní nespolupracoval so žiadnym aranžérom. Premiéru v Carnegie Hall uviedol 3. decembra 1925 Walter Damrosch so skladateľom v úlohe sólistu. Na koncerte okrem Gershwinovej skladby zazneli aj Piata symfónia Alexandra Glazunova a Anglická suita francúzskeho skladateľa Henriho Rabauda (1873–1949). Skladateľ k premiére vytvoril nasledujúci opis: „V prvej časti je využitý rytmus charlestonu. Je rýchla, pulzujúca a vyjadruje mladý a entuziastický duch amerického života. Časť začína rytmickým motívom v tympanoch, doplneným ostatnými perkusiami. Motív charlestonu prinášajú fagoty, lesné rohy, klarinety a violy. Hlavná téma nastupuje vo fagote. Vedľajšia téma prichádza s klavírom. Druhá časť má poetickú atmosféru nokturna, ktorá býva označovaná aj ako americké blues... Finále sa štýlom podobá na prvú časť. Sú to orgie rytmu...“ Gershwinovo nové virtuózne dielo rozdelilo kritiku. Napríklad recenzent New York World napísal, že je zrejmé, že úspech Rhapsody in blue nebol dielom šťastia, pretože šťastie by nestačilo na vytvorenie Koncertu F dur. Je to dielo génia, ktorý pravdepodobne ako jediný dokáže vyjadriť ducha modernej doby. Naproti tomu kritik New York Times považoval témy za neprirodzené, silené, suché, bez energie a harmónie. Zmienku v histórii recepcie tejto skladby si zaslúži komentár Prokofieva, ktorý sa vyjadril, že dielo pozostáva z 32-taktových chorusov (označenie refrénov v džezových skladbách) nešikovne zlepených dohromady. Gershwin v nasledujúcich rokoch koncert viackrát uviedol ako sólista so symfonickými orchestrami v Cincinnati, Chicagu, St. Louis, Seattli, San Franciscu, Los Angeles či Philadelphii, často pod taktovkou svojho priateľa Dalyho, ale tiež v spolupráci so slávnymi dirigentmi ako Fritz Reiner či Pierre Monteaux. V Európe dielo zaznelo po prvýkrát v máji roku 1928 v Parížskej opere. Sólista Dmitrij Tiomkin po koncerte, ktorý navštívil i skladateľ so svojím bratom Irom, označil kompozíciu sa vyjadrenie amerického života, spôsobov a myslenia, výraz mladistvej vitality a optimizmu. Celkovo bola európska kritika ku Gershwinovej skladbe veľkorysejšia, čo súviselo s tým, že džezový idióm Európu a jej skladateľov očaril. Známy francúzsky kritik Émile Vuillermoz sa po vypočutí diela vyjadril, že pravdepodobne aj tí najskeptickejší hudobníci museli pripustiť, že džez je schopný vplyvu na najvyššie sféry hudby. Napriek kontroverznému prijatiu na premiére a príležitostným kritickým komentárom si Klavírny koncert F dur postupne získal status nespochybniteľnej americkej klasiky. Preto pri čítaní Gershwinovej biografie od Howarda Pollacka poteší, že medzi menami umelcov, ktorí toto dielo nahrali, sa nachádza aj zmienka o dvojici slovenských hudobníkov, klaviristovi Alexandrovi Cattarinovi a dirigentovi Bystríkovi Režuchovi.

Ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij patrí aj v 21. storočí k najobľúbenejším a najfrekventovanejším autorom skladieb pre koncertné siene a operné domy. Podľa Paula Griffithsa to súvisí s jeho otvorenosťou, nakoľko sa na rozdiel od iných romantických skladateľov neprezentoval prostredníctvom heroizmu, ale ako zraniteľný lyrik. Okrem obdivu sa skladateľov slovanský symfonizmus stretával v Európe aj v zámorí už počas jeho života s kritikou ako sentimentálny prejav zlého vkusu. Medzi najväčších zástancov Čajkovského v 20. storočí patrili Sergej Rachmaninov, ktorý si svojho krajana cenil ako geniálneho melodika a Igor Stravinskij, ktorý obdivoval jeho kompozičný štýl a vzdal mu hold vo viacerých dielach. Ročné obdobia inšpirovali vznik viacerých kompozícií, pravdepodobne najznámejšou sú Štyri ročné obdobia talianskeho barokového huslistu a skladateľa Antonia Vivaldiho. No do tejto skupiny patrí aj Haydnovo oratórium Ročné obdobia, Piazzollova skladba Cuatro Estaciones Porteñas či balet Johna Caga Seasons. Čajkovského Ročné obdobia, op. 37a vznikli pôvodne ako 12-časťový klavírny cyklus. Skladateľ príležitostné skladby komponoval od decembra 1875 do mája 1876, cyklus vznikal krátko po Prvom klavírnom koncerte a v čase práce na Labuťom jazere, na objednávku mesačníka Nuvellist, kde boli postupne publikované. Každé z diel uvádzal krátky epigraf od ruských básnikov, vrátane Puškina a Tolstého, ktoré vybral vydavateľ. Ako celok vyšli Ročné obdobia (Les Saisons) v roku 1886 vo vydavateľstve P. I. Jurgensona. Existujú viaceré orchestrálne úpravy Ročných období, od Alexandra Gauka, Václava Trojana, Mortona Goulda či od slovenského skladateľa a klaviristu Petra Breinera.

Hoci sa to môže zdať paradoxné v prípade tvorcu, ktorý bol na začiatku 20. storočia považovaný za zosobnenie „antiromantických“ postojov v umení a zvlášť za odporcu sentimentu hudbe, ruský skladateľ Igor Stravinskij patril k veľkým ctiteľom Čajkovského hudby. Svoj obdiv viackrát vyjadril aj verejne. Keď v roku 1924 pri príležitosti premiéry baletu Pulcinella navštívil Španielsko, v jednom z rozhovorov s rešpektom hovoril o rytmickej kráse a inštrumentačných kvalitách Čajkovského baletu Luskáčik, pričom s uznaním spomenul aj opery Eugen Onegin, Piková dáma a symfónie. Podľa Stravinského za to, že hudba ruského skladateľa prestala byť medzi kritikmi populárna, mohli jej zástancovia, „ľudia so zlým vkusom“. Pre Stravinského bol Čajkovskij „najruskejším“ z ruských skladateľov. Balet Bozk víly vznikol v roku 1928 na objednávku Idy Rubinsteinovej. Dielo na motívy rozprávky Hansa Christiana Andersena je Stravinského poctou k 35. výročiu úmrtia skladateľa, s ktorého hudbou sa stretával od detstva. Tematický materiál baletu pochádza z menej známej Čajkovského klavírnej a vokálnej hudby, no narábanie s ním pripomína prácu starých renesančných majstrov, ktorí v tzv. parodických dielach využívali časti z diel svojich súčasníkov či predchodcov a napodobňovali ich štýl, no výsledkom bolo nové „originálne“ dielo, v ktorom minulosť „sublimovala“. S takýmto prístupom spája Stravinského Bozk víly aj „vážnosť“ spracovania, v tejto hudbe nie je miesto pre odstup, nenachádzame v nej humor, scudzenie, ktoré bývajú sprievodným javom „neoštýlových“ kompozícií. Skladateľov návrat k romantizmu, začínajúci operou Mavra, treba podľa znalcov Stravinského diela vidieť v historickom kontexte: v sklamaní z modernizmu, ktorého ilúzie o pokroku sa rozplynuli v dramatických udalostiach ústiacich do 1. svetovej vojny. Nežná hudba Bozku víly je slovami amerického muzikológa Richarda Taruskina „plodom krízy, rozčarovania a, zdá sa, i vyčerpania.“ Existuje aj komorná podoba diela pre husle a klavír, ktorú Stravinskij vytvoril v roku 1932 spolu s huslistom Samuelom Dushkinom. Tá sa stala podkladom pre orchestrálne Divertimento z roku 1934, toto dielo skladateľ podrobil revízii v roku 1950.

Andrej Šuba