Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ AUDIO – 00:40:21 ] [ AUDIO – 00:40:21 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Organ je od nepamäti považovaný za kráľovský nástroj. Honoré de Balzac ho opísal ako „vskutku najväčší, najsmelší a najveľkolepejší zo všetkých nástrojov vynájdených ľudským géniom“. Do vienka mu bol daný vzácny dar, byť nástrojom s nekonečným dychom a tónom. Organ ponúka pestrú paletu zvukových farieb a ich kombinácií. Stáva sa orchestrom samým o sebe, pričom k jeho oživeniu stačí len jeden dirigent – samotný hráč.

Vytvoriť transkripciu orchestrálneho diela pre organ nie je len akýmsi skladateľským rozmarom. Možno viesť polemiky o tom, čo ešte nelomcuje hranicami „vhodného“ či „hodného“. Transformácia orchestrálnej partitúry na organovú je veľkou výzvou pre skladateľa aj interpreta. Obaja sa stávajú aranžérmi a vytvárajú nový svet, ktorý nezavrhne ten starý, lež ho ožiari a prezentuje v novom svetle. Je len na nás, či sme ochotní tento pohľad prijať…

Jedným z dôležitých inšpiračných zdrojov tvorby Johanna Sebastiana Bacha bola hudba talianskych barokových majstrov. Notový materiál sa v tých časoch šíril namáhavým ručným prepisovaním (ako lepšie však študovať, vstrebať a prežiť obsah originálu?), preto nejeden autor i interpret podľahol pokušeniu upraviť si niektoré diela pre vlastné sólistické potreby. A ktorý iný nástroj než organ by bol vhodnejší na zmysluplné stvárnenie striedania tutti a sóla talianskeho barokového koncertu? Prítomnosť viacerých manuálov a pedálu je zhmotnenou pozvánkou k tvorivej transkripcii. Možno aj vďaka kontaktu so svojím vzdialeným príbuzným a skladateľom Johannom Gottfriedom Waltherom, ktorý pre organ upravil šestnásť iných koncertov (napr. z pera Tomasa Albinoniho, Giuseppe Torelliho alebo Guilia Tagliettiho), sa aj Bach v čase svojho pôsobenia vo Weimare podujal obohatiť orchestrálne diela iných autorov o novú hudobnú a zvukovú dimenziu.

V roku 1711 vydal Antonio Vivaldi zbierku L’estro armonico, ktorá obsahovala dvanásť koncertov pre husle, resp. viacero huslí a sláčikový orchester. Zaznamenala enormný úspech a v krátkom časovom odstupe bola znovu vydaná v Londýne a Paríži. Jej súčasťou je aj Koncert pre dvoje huslí a orchester a mol, RV 522. Nevedno, čím Bacha zaujal. Snáď svojím ohnivým a zároveň kantabilným charakterom? Pôvodnú predlohu sa nemecký velikán nesnažil vylepšiť alebo obohatiť po melodickej či harmonickej stránke. Skromne ostal verný originálu, avšak ten veľmi elegantným spôsobom upravil tak, aby aj na organe vynikol každý jeden detail. Bolo by vôbec možné ešte dokonalejšie stvárniť charakter a striedanie tutti a sól prvej časti? Duet dvoch hlasov v Adagiu? Či stupnicové postupy a oktávy v Allegre? Bachov výnimočný a mimoriadne náročný Organový koncert a mol podľa Antonia Vivaldiho, BWV 593 aj preto dodnes patrí k obľúbeným a nikdy nestarnúcim dielam organového repertoáru. Pri jeho zrode stáli predsa až dvaja géniovia.

Organové dielo anglického skladateľa Edwarda Elgara nie je príliš rozsiahle a ani veľmi známe. Napriek tomu si zaslúži pozornosť. Elgar je považovaný za prvého výnimočného skladateľa pôsobiaceho na území Anglicka od čias Georga Friedricha Händla. Niektorí mu povrchne vytýkajú prílišnú okázalosť či pompéznosť. Nemožno mu však uprieť mimoriadne kreatívny prístup ku kompozícii a schopnosť hlboko osloviť aj menej skúsených poslucháčov. Štvorčasťová Sonáta pre organ č. 1 G dur, op. 28, venovaná Elgarovmu priateľovi a podporovateľovi Charlesovi Swinnertonovi Heapovi, patrí neprávom možno k najpodceňovanejším dielam organového repertoáru, pričom tvorí dôležitý anglický príspevok v oblasti organového symfonizmu. Elgar mal k organu od detstva veľmi blízko – jeho otec bol organistom vo worcesterskom Kostole sv. Juraja a v roku 1885 prevzal toto miesto samotný Edward. Začiatkom roku 1895 oslovil Elgara Hugh Blair, organista v katedrále vo Worcestri, s prosbou o kompozíciu novej skladby pre skupinu amerických organistov, ktorí plánovali navštíviť túto katedrálu v júli toho istého roku. Najneskôr tri týždne pred premiérou chcel Blair začať s naštudovaním diela, avšak napokon vysvitlo, že skladba v tom čase ešte nenadobudla finálnu podobu. Nočná mora každého interpreta sa splnila – noty Sonáty obdržal nešťastný Blair päť dní pred jej uvedením. Napriek pochopiteľnému debaklu pri premiére vytvoril Elgar svoje do tých čias najmonumentálnejšie organové dielo symfonického charakteru. Niet divu, že oslovilo anglického skladateľa a dirigenta Gordona Jacoba, ktorý ho – opačnou cestou ako Bach Vivaldiho Koncert a mol – obohatil o nový hudobný rozmer vytvorením transkripcie pre symfonický orchester.

Prvá časť Allegro maestoso vyniká pompéznosťou a širokým rozmachom, ktorý sa strieda s lyrickosťou vedľajšej témy. Skladateľovu záľubu v kontrapunkte môžeme vidieť vo vytváraní kánonov a iných polyfonických spracovaní tematického materiálu. Druhé Allegretto s intímnym charakterom vzniklo za jediný deň a je pravdepodobne transkripciou inej orchestrálnej skladby. Spájanie plných akordov v pravej ruke či sprievod ľavej ruky je nielen hudobnou, ale predovšetkým technickou výzvou pre každého interpreta. Nasledujúca časť Andante espressivo je malým hudobným drahokamom s nádhernými a vrúcnymi kantilénami, ktoré by sa nestratili ani v silnej konkurencii francúzskych symfonikov. Posledná časť Presto (comodo) je skomponovaná podobne ako prvá časť v sonátovej forme. Striedanie a spracovanie fulminantnej i lyrickej témy, ako aj ich kontrapunktické prepojenie v závere , sú dôstojnou korunou tohto mimoriadneho diela. Podľa anglického hudobného publicistu Michaela Kennedyho musí byť človek „mentálnym a fyzickým atlétom, aby dokázal túto skladbu zahrať s úspechom“. A až po vypočutí Sonáty sa dokážeme dôverne vžiť do pocitov chudáčiska Hugha Blaira, ktorý mal na jej naštudovanie päť dní.

Marek Štrbák

–––––
Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 24. 2. 2019, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O2, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2019

[ AUDIO – 2. časť – 00:43:34 ] [ AUDIO – 2nd part – 00:43:34 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Život Antona Brucknera bol s kráľovským nástrojom úzko spätý už od skladateľovho útleho detstva. Jeho otec bol dedinským kantorom, ktorého povinnosťou bolo okrem vyučovania v miestnej škole sprevádzať organovou hrou bohoslužby a viesť chrámový spevácky zbor. Bruckner si od neho osvojil základy hry na organe, klavíri a husliach, pričom už vo veku desiatich rokov otcovi v kostole pomáhal. Po rodičovskom vzore sa stal učiteľom, avšak jeho láska k hudbe bola omnoho silnejšia. Keď sa ako 24-ročný stal organistom v augustiniánskom kláštore v St. Floriane, začal tvoriť aj prvé významnejšie kompozície. V roku 1855 dostal prestížne miesto organistu v Kostole sv. Ignáca v Linci. Hoci sa na konkurz pôvodne neprihlásil, jeho improvizačné umenie očarilo všetkých zúčastnených. V tom istom roku sa stal žiakom známeho skladateľa a pedagóga Simona Sechtera (študoval uňho o. i. aj Ján Levoslav Bella). Po smrti svojho mentora prevzal v roku 1868 jeho miesto profesora harmónie a kontrapunktu, zároveň sa stal profesorom organovej hry na viedenskom konzervatóriu a dvorným organistom. Chýr o Brucknerových interpretačných a predovšetkým improvizačných schopnostiach bol známy aj za hranicami rodného Rakúska. V roku 1869 vystúpil na slávnostnom koncerte pri príležitosti inaugurácie nového organa v Bazilike Saint-Epvre vo francúzskom Nancy, o niekoľko dní sa predstavil v parížskom Notre-Dame, kde v auditóriu nechýbali francúzski velikáni César Franck, Camille Saint-Saëns, či Charles Gounod. O dva roky neskôr nasledovalo pozvanie do londýnskej Royal Albert Hall. Mohli by sme očakávať, že sa Bruckner venoval tomuto nástroju s patričnou pozornosťou aj ako skladateľ, avšak opak je pravdou. Autor mnohých mimoriadne hodnotných a významných inštrumentálnych, vokálnych i vokálno-inštrumentálnych diel zanechal organových interpretov s veľ kým smútkom v srdci nad piatimi menšími skladbičkami. Bola dôvodom skutočnosť, že si Bruckner pri organovej produkcii vystačil ako geniálny improvizátor a svoj repertoár obmedzil na niekoľko skladieb od J. S. Bacha, G. F. Händla a F. Mendelssohna Bartholdyho? Používal vlastné skladateľské nápady radšej vo svojich symfóniách? Dôvody sa už bohužiaľ nedozvieme. Sláčikové kvinteto F dur pochádza z rokov 1878–1879 a je Brucknerovým najvýznamnejším a najrozsiahlejším komorným dielom. Tretia časť Adagio sa vyznačuje nesmiernou pokorou, vrúcnosťou a nehou, ktorá sála z variačného spracovania dvoch tém. Symfonický duch Brucknerovej tvorby inšpiroval mnohých skladateľov k transkripciám jeho diel pre rozličné nástrojové zoskupenia. Adagio existuje v ďalších aspoň šiestich úpravách. Nemecký hudobný vedec, pedagóg, cirkevný hudobník a veľký znalec a propagátor Brucknerovej tvorby – Erwin Horn – vytvoril transkripciu pre sólový organ, pričom ponechal interpretovi voľné ruky pri hľadaní vhodných registrov. Hudobná výpoveď Adagia tak môže zaznieť vždy v novom zvukovom šate. A zdá sa byť úplne prirodzené, že v súčasnosti zaznieva na veľ kých organoch nejedna transkripcia Brucknerových symfónií. Tie sú napokon dielom nielen veľ kého a významného skladateľa, ale aj organistu.

V šľapajach svojich troch predchodcov kráča aj súčasný britský skladateľ, aranžér, organista a klavirista Iain Farrington, absolvent londýnskej Royal Academy of Music a St. John’s College v Cambridgei. Je uznávaným interpretom, ktorý vystupuje na svetových pódiách, a zároveň vyhľadávaným komorným hráčom. The Independent sa o ňom vyjadril ako o „autentickej hviezde, ktorá si zaslúži žiariť na promenáde len sama pre seba“. Vytvoril stovky aranžmánov mnohých známych diel, pričom špeciálnu pozornosť venuje predovšetkým Edwardovi Elgarovi. Úprava Elgarovho Pomp and Circumstance March, op. 39 č. 5 zaznela na kráľovskej svadbe princa Williama a Kate Middletonovej. Farrington skomponoval viacero skladieb pre organ, z ktorých vyniká zbierka Animal Parade, koncipovaná ako doplnok k Saint-Saënsovmu Karnevalu zvierat. Je určená deťom a predstavuje zábavné a karikaturistické dobrodružstvo so zvieratami žijúcimi vo voľnej prírode. Prekvapí nás vôbec zistenie, že táto skladba existuje aj vo Farringtonovej úprave pre sólový klavír či pre komorný orchester? Skladateľovým najznámejším a najhrávanejším organovým dielom je Fiesta!, oslavná suita, ktorá podľa slov autora „kypí potechou a šťastím“. Napriek názvu evokujúcemu atmosféru španielskych ľudových slávností, neobsahuje kompozícia žiadne pre španielsku hudbu typické prvky. Skladbu premiéroval v roku 2003 samotný autor. Nálada všetkých siedmich častí priam srší radosťou a škála emócií siaha od tichej intimity až k extatickému vzrušeniu. Prvá časť Celebration vyniká toccatovým charakterom a nepravidelným perkusívnym rytmom, typickým pre celé dielo. Druhá časť Conversations je komplikovaným dialógom medzi dvoma manuálmi, ktorý bytostne pripomína vravu rozšantenej skupiny klebetníkov. Stride Dance je stelesnením a pripomenutím najväčšej slávy hammondovských organov. Spevný pomalý Song je prípravou na explóziu agresívnej energie piatej časti Fast Dance. Bluesový a improvizačný charakter predposledného Nocturna upokojuje atmosféru pred záverečným Finale. V ňom Farrington skladá úctu majstrom kontrapunktu komplikovanou fúgou, ktorá vyústi do záverečného frenetického tanca. Celé dielo pôsobí strhujúcim, ba priam elektrizujúcim dojmom. Koľká radosť a Fiesta!, že Bach, Elgar i Bruckner našli vo Farringtonovi jedného z pokračovateľov hodných ich odkazu.

Marek Štrbák

–––––
Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 24. 2. 2019, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O2, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2019

Organový recitál II – Konstantin Reymaier

Nedeľa 24. 2. 2019, 16.00 h
O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Anton Bruckner bol na začiatku svojej kariéry uznávaným organistom v kostole Sankt Florian pri Linzi. Pohľad organistu je preto citeľný aj v jeho mohutných symfóniách, ktorých impozantná inštrumentácia pripomína organovú registráciu. Neprekvapí preto, ak ktosi vycítil organové pozadie aj v hudbe Sláčikového kvinteta. Angličan Iain Farrington je všestranným talentom; často vystupuje ako klavirista a organista. Nevyhýba sa vytváraniu umnej fúzie viacerých štýlov a žánrov. Pre vlastné potreby si preto píše efektné skladby – napríklad džezom inšpirovanú sedemčasťovú suitu Fiesta. Edward Elgar je známy predovšetkým ako autor symfonických projektov. Menej známe sú jeho dve Sonáty pre organ, 11 nešporových fantázií a organová imitácia zvonkohry. Sonáta G dur je v tomto kontexte najpresvedčivejšia.

Predtým, než sa rakúsky organista Konstantin Reymaier stal zároveň kňazom, pôsobil na prestížnych postoch ako chrámový hudobník v kostole Little St. Mary’s v Cambridgei, ako hudobný riaditeľ na Mansfield College Univerzity v Oxforde a ako profesor hry na organe a improvizácie na Kunstuniversität v Grazi. V súčasnosti je vedúcim Referátu pre chrámovú hudbu Viedenskej arcidiecézy a organistom v Dóme sv. Štefana vo Viedni.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2019A Slovak Philharmonic Production © 2019
  • Organový recitál II – Konstantin Reymaier