Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Koncert bez publika IV / Ružička / Sabová
Utorok 5. 5. 2020, 19.00 h
KBP – Koncerty bez publika
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Jarolím Emmanuel Ružička husle
Iveta Sabová klavír
Program
Gabriel Fauré (1845–1924) Après un rêve (Po sne), op. 7 č. 1Peter Martinček van Grob (1962–2021) Garpománia. Sonáta č. 1 pre husle a klavír
Eugen Suchoň (1908–1993) Fantázia pre husle a orchester, op. 7, ESD 73
Larghetto un poco rubato. Allegro e energico. Larghetto
Allegro giusto. Andante con afflizione. Allegro giusto
Jedným z najvýraznejších skladateľských talentov francúzskej kompozičnej školy 2. polovice 19. storočia bol Gabriel Fauré (1845–1924). Rodák z mestečka Pamiers, ležiaceho v malebnom kraji v blízkosti Pyrenejí a španielskych hraníc, síce nepochádzal z hudobníckej rodiny, no jeho rodičia mu umožnili rozvoj talentu v parížskej L’École Niedermeyer. Medzi Faurého učiteľov patril aj Camille Saint-Saëns, ktorý mal na mladého umelca výrazný vplyv. V tom čase už uznávaný Saint-Saëns usporadúval vo svojom dome pravidelné stretnutia skladateľov, hudobníkov a literátov, na ktorých nadväzoval dôležité kontakty aj Fauré.
Jedným z Faurého najvýznamnejších profesijných pôsobísk bolo miesto titulárneho organistu v parížskom chráme La Madeleine, v ktorom dve dekády hrával aj Saint-Saëns. Fauré sa okrem toho stal aj profesorom kompozície na prestížnom Parížskom konzervatóriu – a od roku 1905 i jeho riaditeľom. K jeho študentom patrili napr. Maurice Ravel, George Enescu či Nadia Boulanger. Fauré bol tiež aktívnym hudobným kritikom publikujúcim v parížskom liste Le Figaro.
Napriek svojej pracovnej vyťaženosti komponoval Fauré až do neskorého veku. Nasledovníci ho oceňovali najmä za inovácie v oblasti harmónie a zvukovosti. Jedným z okruhov, kde Fauré ako skladateľ zanechal najvýraznejšiu stopu, bola piesňová tvorba. I krátka, no výrazovo veľmi intenzívna skladba Après un rêve (Po sne), op. 7 č. 1, bola pôvodne skomponovaná ako pieseň pre hlas a klavír na verše toskánskej poézie preložené do francúzštiny. Après un rêve sa často hráva aj v čisto inštrumentálnej podobe, napr. vo verzii pre husle a klavír, alebo pre violončelo a klavír. Skladba si vďaka vrúcnej expresívnej melodike a sugestívnej melanchólii podmanila publikum natoľko, že sa dnes popri dielach ako Pavana, Sicilienne, či Rekviem radí medzi Faurého najobľúbenejšie kompozície.
Súčasný skladateľ Peter Martinček van Grob (*1962) patrí k slovenským autorom, ktorých meno rezonuje aj v zahraničí. Jeho osobnosť výrazne formovalo umelecké zázemie v najbližšej i širšej rodine (otec Dušan Martinček bol tiež významným skladateľom a vysokoškolským pedagógom; matka Magdaléna Martinčeková vyučovala spev; ďalší členovia rodiny sa presadili v oblasti réžie, fotografie, výtvarného umenia a pod.), ako aj štúdium na bratislavskom Konzervatóriu a VŠMU (v triede Dezidera Kardoša). Na oboch inštitúciách neskôr aj sám pedagogicky pôsobil. V roku 1986 absolvoval umeleckú stáž na Accademia Chigiana v Siene u talianskeho skladateľa Franca Donatoniho, u ktorého študovali kompozíciu aj osobnosti ako Giuseppe Sinopoli, Esa-Pekka Salonen, či Magnus Lindberg.
Martinčekove skladby pravidelne zaznievajú doma i v zahraničí, vrátane popredných európskych pódií (pražské Rudolfinum, Berlínsky dóm, benátske Teatro La Fenice a ď.) i zámoria. K ťažiskovým oblastiam jeho tvorby patria piesne (Žalmové piesne, Seltsame Lieder, Ave Maria), operné a symfonické diela, za ktoré získal viaceré prestížne ocenenia (napr. Grand Prix Rocky Mountain na festivale v kanadskom Montreale, 1991, za videooperu Memento; Cena Jána Levoslava Bellu, 2015, za Symfóniu č. 4 In memoriam M. R. Štefánik). Martinček je taktiež autorom viacerých komorných titulov, vrátane dvoch husľových sonát.
Pomenovanie jeho Sonáty č. 1 pre husle a klavír – Garpománia môže literárne rozhľadenému poslucháčovi hneď asociovať inšpiračný zdroj diela – román Johna Irvinga Svet podľa Garpa (1978). Kniha zobrazuje životné cesty fiktívneho spisovateľa T. S. Garpa, ktoré sú plné nečakaných, často komických až groteskných príhod a zvratov. Dielo sa však zaoberá aj vážnymi témami, ako napr. otázkami individuality osobnosti, sexuality, ženského hnutia, násilia či strachu. Rovnomenné filmové spracovanie knihy režíroval v roku 1982 George Roy Hill a hlavnú postavu stvárnil Robin Williams.
Martinčekova Garpománia charakterovo korešponduje s Irvingovým románom – je plná kontrastných nálad, od odľahčených, vtipných, až po závažné výrazové polohy. Sonáta vstupuje do diania suverénnymi ostinátnymi motorickými figúrami v klavírnom sprievode v kombinácii so vzletnou melodikou v husliach, pričom autor na dlhšej ploche využíva aj efekt echa. V hudobnom priebehu sa neskôr vystriedajú zádumčivejšie úseky, momenty vzdoru i odhodlania, ako aj inšpirácie ľudovou či populárnou hudbou. Dielo sa končí akýmsi nevysloveným otáznikom, podobne, ako samotný román. Motívy vzniku Sonáty približuje autor nasledovne: „Po vydaní románu J. Irvinga – Svet podľa Garpa čitateľov zachvátil pocit stotožnenia sa s neopakovateľnou rečou jeho tvorcu. Ja som tento pocit po prečítaní definoval ako ‚Garpománia‘. Moje rané dielo – 1. husľová sonáta, ktoré vzniklo začiatkom roka 1988, je teda reakciou mojej mysle a mojich vtedajších pochodov hľadania seba samého. Je aj odrazom doby totality, v ktorej sme žili. Hudobné prvky tzv. minimalizmu vyjadrujú aj kockatosť rozmýšľania niektorých stúpencov komunizmu, čo sa jasne odráža počas celého trvania skladby. V druhom úseku Sonáty sa irónia a výsmech tohto absurdna vyjavuje najviac. Skladbu som venoval mladému a už vtedy známemu českému huslistovi a môjmu priateľovi Jaroslavovi Svěcenému, ktorý ju spolu so svojou manželkou premiéroval v Trenčianskych Tepliciach v rámci Hudobného leta. Aj keď vtedajší kritici – čo ma vôbec neodradilo – skladbu prijali negatívne, hrá sa úspešne dodnes doma i v zahraničí.“
„Skladateľ mysliteľ“ a „introvertný psychologický typ“ – tak charakterizuje osobnosť Eugena Suchoňa (1908–1993) Ernest Zavarský vo svojej monografii. Autor knihy tým odôvodňuje aj Suchoňovu záľubu v reflexívnych návratoch k určitým úsekom života i v návratoch v jeho hudbe. Do tohto okruhu skladieb patrí aj Fantázia a Burleska, op. 7. Dielo vzniklo spojením dvoch kontrastných kompozícií pre husle a orchester: Burlesky skomponovanej v roku 1933 a Fantázie z roku 1948. Aj keď na Burleske začal Suchoň pracovať ešte koncom svojho štúdia u Vítězslava Nováka v Prahe, predstavuje jedno z prvých diel, ktorým skladateľ smeruje k vyprofilovaniu vlastného kompozičného jazyka. Burleska sa premiérového uvedenia dočkala už v roku svojho vzniku v Bratislave. Fantáziu zložil Suchoň ako zrelý skladateľ a uznávaný pedagóg. Len rok po jej vzniku dokončil slovenskú národnú operu Krútňava, na ktorej pracoval od roku 1941. Napriek pätnásťročnému odstupu vzniku jednotlivých častí Opusu 7 pôsobí skladba kompaktne a môžeme v nej obdivovať jedinečnú kombináciu skladateľovej dômyselnej logiky kompozičného procesu s intenzívnou citovosťou.
Časový odstup vzniku Fantázie a Burlesky Suchoň preklenul jednak tematickým prepojením oboch častí (vo Fantázii použil tému zo stredného dielu Burlesky a do kadencie v Burleske dodatočne aplikoval prvky z Fantázie), jednak využitím korešpondujúceho náladového kontrastu: dramatickosť a lyriku stavia skladateľ proti sebe ako v jednotlivých úsekoch Fantázie, tak i Burlesky (stredný diel Fantázie korešponduje s okrajovými úsekmi Burlesky a stredný diel Burlesky – Andante con afflizione, tj. so žiaľom, ľútosťou – sa atmosférou viaže na okrajové úseky Fantázie). Celkovo pritom vo Fantázii prevažuje lyrika a v Burleske dramatickosť a epika. V introspektívnej Fantázii sa vyskytuje niekoľko výrazných motívov, ktoré sa v jej priebehu vracajú. Vytvárajú snivú, niekedy až hĺbavú či meditatívnu náladu, ktorú v strednom úseku vystrieda energickosť, vášnivosť či až akási rozorvanosť. Bujará virtuózna Burleska je podľa Zavarského „ohňostrojom hudobného vtipu v bravúrnej zvukovosti sólového nástroja a hýrivých farbách orchestra“. Jej strhujúce krajné úseky, plné elánu, kontrastujú s vrúcnou lyrikou stredného dielu, ktorého „preduchovnená krása“ predstavuje pre Zavarského jedno z najkrajších miest v Suchoňovej tvorbe vôbec.
V sólovom parte Suchoň využíva veľký tónový rozsah a široké spektrum výrazových možností huslí. Orchestrálny sprievod, využívajúci rozmanitú zvukovú farebnosť nástrojov a ich kombinácií, umocňuje jednotlivé charaktery a nálady v skladbe. Autorom verzie pre husle a klavír je tiež sám Suchoň. Dielo venoval pamiatke svojho predčasne zosnulého brata, huslistu Antona Suchoňa, ktorý tragicky zahynul vo veku dvadsiatich rokov.
Jana Majerová
[ Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 5. 5. 2020, in: Slovenská filharmónia, 71. koncertná sezóna, Cyklus Koncerty bez publika, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020 ]JAROLÍM EMMANUEL RUŽIČKA
v rokoch 1983–1988 študoval na bratislavskom Konzervatóriu v triede Martina Slávika. V roku 1987 sa prvýkrát predstavil ako sólista na zahraničnom umeleckom zájazde s komorným orchestrom Technik (Anglicko, Francúzsko, Turecko). O rok neskôr s tým istým komorným telesom zrealizoval nahrávky pre Slovensky rozhlas. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Jozefa Kopelmana. Štúdium ukončil s ocenením „Cum Laude“. V roku 1989 absolvoval interpretačné kurzy v Bayreuthe.
V rokoch 1989 – 1995 pôsobil ako koncertný majster orchestra Komorní sólisti Bratislava. V roku 1990 absolvoval turné s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera pod vedením dirigentov Jamesa Judda, Václava Neumanna a Claudia Abbada. O rok neskôr získal na medzinárodnej súťaži Beethovenov Hradec 3. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu českej kompozície. V rokoch 1992 – 1993 bol externým členom Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Post koncertného majstra orchestra Komornej opery v Bratislave zastával v rokoch 1994 – 1995. Nasledujúci rok bol členom orchestra Cappella Istropolitana, s ktorým vystupoval a nahrával aj sólovo. Od roku 1997 pôsobil ako zástupca koncertného majstra v Slovenskej filharmónii. Od toho istého roku pôsobil aj v Španielsku, kde zastával post zastupujúceho koncertného majstra OST v Španielsku a súčasne pôsobil ako umelecký vedúci a koncertný majster komorného orchestra Camerata Tenerife a Komorného orchestra Garajonay v Španielsku.
Po návrate na Slovensko v roku 2007 zastával dočasne post 1. hráča v Slovenskom komornom orchestri Bohdana Warchala. Od septembra 2007 je 1. koncertným majstrom orchestra Slovenská filharmónia. Popri tom sa venuje aj projektom s vlastnou medzižánrovou tvorbou, v rámci ktorých koncertoval na mnohých miestach na Slovensku aj v zahraničí. V súčasnosti je poslucháčom doktorandského štúdia na HTF VŠMU v Bratislave.
IVETA SABOVÁ
študovala hru na klavíri na štátnom konzervatóriu v Kroměříži a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Ivana Paloviča. Doktorandské štúdium absolvovala pod vedením Daniely Varínskej. Zúčastnila sa na viacerých klavírnych súťažiach a ako sólistka účinkovala so Štátnou filharmóniou Košice a Štátnym komorným orchestrom Žilina. V súčasnosti sa venuje predovšetkým komornej hre. Ako partnerka viacerých slovenských sólistov koncertovala naprieč Slovenskom, v Českej republike, Nemecku, Maďarsku, Rumunsku, Rakúsku, Taliansku, na Malte, v USA a vystúpila na rôznych interpretačných súťažiach doma i v zahraničí (napr. Súťaž Louisa Spohra pre mladých huslistov vo Weimare, Medzinárodná súťaž W. A. Mozarta v Salzburgu, Medzinárodná tribúna mladých interpretov v rámci festivalu BHS). Ako lektorka sa pravidelne zúčastňuje na medzinárodných majstrovských interpretačných kurzoch a festivaloch (Musica arvenzis a Schola arvenzis v Dolnom Kubíne, Medzinárodné interpretačné kurzy a festival Pekná hudba v Banskej Štiavnici, Letná akadémia na VŠMU, Medzinárodná majstrovská internetová akadémia Lessa v Taliansku). Výrazné miesto v jej umeleckých aktivitách zaujímala spolupráca s Komorným zborom Konzervatória v Bratislave, s ktorým podnikla niekoľko koncertných ciest do USA. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na HTF VŠMU a na Konzervatóriu v Bratislave.
© 2020 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
