Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Organový recitál III – Tomasz Adam Nowak
Nedeľa 22. 4. 2018, 16.00 h
O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Tomasz Adam Nowak organ
Program
Johann Sebastian Bach (1685–1750) Passacaglia a fúga c mol, BWV 582Johann Sebastian Bach (1685–1750) Chorálové prelúdium Schmücke dich, o liebe Seele, BWV 654
Johann Sebastian Bach (1685–1750) [upr. Marcel Dupré (1886–1971)] Sinfonia z Kantáty BWV 146 „Wir müssen durch viel Trübsal in das Reich Gottes eingehen“
PrestávkaJoseph Haydn (1732–1809) Flötenuhrstücke / Skladby pre flautové hodiny, Hob. XIX (výber)
Allegro
Allegretto
Presto
Menuett „Wachtelschlag“ (Tlkot prepelice)
Vivace „Kaffeeklatsch“ (Klebety pri káve)
Johannes Brahms (1833–1897) [upr. Tomasz Adam Nowak (1962)] Variácie na Haydnovu tému, op. 56 (pre organ)
Téma. Chorál svätého Antona. Andante
Variácia I. Poco più animato (Andante con moto)
Variácia II. Più vivace (Vivace)
Variácia III. Con moto
Variácia IV. Andante con moto (Andante)
Variácia V. Vivace (Poco presto)
Variácia VI. Vivace
Variácia VII. Grazioso
Variácia VIII. Presto non troppo (Poco presto)
Finale. Andante
Tomasz Adam Nowak (1962) Improvizácia na danú tému
Jednotlivé časti kantát Johanna Sebastiana Bacha dodnes fascinujú organových interpretov a mnohí po nich siahli ako po skvelom zdroji vhodnom pre organové transkripcie. Bol to nakoniec samotný Bach, ktorý začal tento trend ako prvý, keď pre organ prepísal šesť kantátových častí dnes známych ako Schüblerove chorály (BWV 645 – 650). Takisto Marcel Dupré, jedna z najvýraznejších organových interpretačných, pedagogických a skladateľských osobností dvadsiateho storočia, je okrem transkripcií šestnástich organových koncertov G. F. Händela aj autorom prepisu dvoch sinfonií z Bachových kantát BWV 29 a BWV 146 Wir müssen durch viel Trübsal in das Reich Gottes eingehen. Tak ako Händelove koncerty, aj tieto dve sinfonie sú v originálnej verzii určené pre barokový orchester so sólovým organom. V obidvoch prípadoch ide o prvé pokusy použiť organ ako sólový nástroj v rámci orchestrálneho aparátu. Ide teda o úplne legitímny dôvod a inšpiráciu na ich úpravu pre sólový organ.
Johann Sebastian Bach bol umelcom, ktorý dokonale potvrdzuje pravdivosť Hippokratovho výroku „Ars longa, vita brevis“. Hoci tento rok uplynulo 268 rokov od úmrtia tohto génia, jeho dielo neupadlo do zabudnutia. Práve naopak. Bachove sklady pravidelne zaznievajú na koncertoch, vznikajú ich nové nahrávky a hudobní vedci vydávajú publikácie zamerané na jeho tvorbu a život. Bach je autorom mnohých diel, ktoré patria k vrcholným výtvorom ľudstva. Spomeňme len Jánove a Matúšove pašie, Omšu h mol, Umenie fúgy, množstvo komornej hudby a organových skladieb. Viaceré z jeho skladieb sú pre svoj druh tak signifikantné, že už len pri vyslovení všeobecného označenia ako napríklad toccata alebo pašie mnohých milovníkov hudby hneď napadne práve meno slávneho lipského kantora. Nie je tomu inak ani pri passacaglii. Bach je autorom najslávnejšej a najdokonalejšej passacaglie, ktorá kedy bola napísaná – Passacaglie a fúgy c mol, BWV 582. Významne ovplyvnila tento hudobný druh v tvorbe skladateľov 19. a 20. storočia. Môžeme ju považovať za jeden z autorových opus summum. Už len autorstvo tejto skladby by Bachovi zabezpečilo miesto medzi najvýznamnejšími organovými skladateľmi. Pozoruhodné je, že toto dokonalé a zrelé dielo Bach napísal pomerne mladý. Nie je síce známy presný rok vzniku, no bachovskí odborníci sa zhodujú na rozpätí rokov 1706 – 1713. Passacaglia teda určite vznikla po Bachovom pobyte v Lübecku, kde strávil niekoľko mesiacov od októbra 1705 do januára 1706, aby sa oboznámil s tvorbou slávneho organistu Dietricha Buxtehudeho. Bachova skladba obsahuje podobné prvky ako Buxtehudeho Passacaglia d mol, BuxWV 161. Okrem toho Bach v passacaglii zúročil svoje poznatky zo skúmania tvorby Adama Reinkena a francúzskych skladateľov. Rozsahom a obsahom, ako aj spôsobom kontrapunktickej práce však Bach všetkých svojich predchodcov vysoko prevyšuje.
Bachova passacaglia je skomponovaná v 3/4 takte, ktorý je charakteristický pre tento hudobný druh. Ide o špecifický typ variácií, ktoré sa rozvíjajú nad neustále sa opakujúcou témou pôvodne uvedenou iba v spodnom hlasne – v prípade organa samozrejme hranom na pedáli. Téma Bachovej passacaglie má 8 taktov. Na rozdiel od Buxtehudeho jednočasťovej passacaglie so štvortaktovou témou má Bachova skladba dve časti – samotnú passacagliu s dvadsiatimi variáciami, pričom téma sa objavuje aj v iných hlasoch ako v pedáli a druhú časť, v ktorej skladateľ tému geniálne spracúva vo forme dvojitej fúgy.
Na pôvod samotnej témy existuje viacero názorov. Prvé štyri takty sú identické s témou časti organovej omše Andrého Raisona Trio en passacaille z Messe du deuxieme ton (zo zbierky Premier livre d'orgue). Melos je však rovnaký aj v incipite antifóny na communio zo 16. nedele obdobia cez rok z Graduale romanum Acceptábis sacrifícium justítiae, a to dokonca o takt viac ako v prípade Raisona.
Skladba sa začína prostým uvedením témy na pedáli bez sprievodu iných hlasov. Prvá variácia je podobná začiatku Buxtehudeho Ciaccony c mol s typický afektom „bolestnej túžby“, ako ho nazval Bachov životopisec Philipp Spitta. Na štruktúru prvej časti passacaglie existuje viacero názorov. Väčšina odborníkov a interpretov však zastáva názor, že passacaglia graduje v 12. variácii, po ktorej ako intermezzo nasledujú tri tiché variácie. Posledných päť variácií prvú časť ukončuje, aby následne nastúpila fúga (attacca). Táto forma v dnešnom interpretačnom trende určuje aj prevládajúci spôsob organovej registrácie. V dvojitej fúge Bach zhustil pôvodne osemtaktovú tému passacaglie tak, že z jej druhej polovice vytvoril druhú tému. Hojne tu využíva permutačnú techniku, čo môže naznačovať vplyv organistu a skladateľa Adama Reinkena. Fúga kulminuje na tzv. neapolskom sextakorde, po ktorom nasleduje 18-taktová kóda.
Passacaglia c mol Johanna Sebastian Bacha patrí dodnes k jeho najznámejším skladbám. Popularita tejto kompozície sa prejavila aj v použití jej fragmentov v rámci filmovej hudby (Krstný otec, Biele noci). Skladba sa dočkala tiež viacerých transkripcií. Pre symfonický orchester ju prepísal Leopold Stokowski. Samozrejmosťou je viacero klavírnych transkripcií (vrátane úpravy Maxa Regera). Vo svojom repertoári má passacagliu vo vlastnej úprave aj dychový kvintet The Canadian Brass.
„Zaskvej sa, milá duša a zanechaj tmavú jaskyňu hriechu.“ Tak znie v preklade incipit textu chorálu Schmücke dich, o liebe Seele, ktorý v roku 1649 napísal básnik Johann Franck. Tento text inšpiroval Bacha k napísaniu kantáty (BWV 180) a chorálového prelúdia (BWV 654). Chorálové prelúdium Schmücke dich, o liebe Seele, BWV 654 je súčasťou zbierky osemnástich chorálových prelúdií, ktorú Bach začal písať ešte vo Weimare a definitívne ju dokončil krátko pred smrťou v Lipsku. Preto sa často používa aj názov 18 Lipských chorálov (BWV 651 – 668). Schmücke dich je jedným z troch chorálových prelúdií tejto zbierky skomponovaných v štýle sarabandy. Formovo sa v podstate jedná o áriu da capo (A B A). Spôsobom spracovania ide o kolorovaný cantus firmus v sopráne. Tento mimoriadne obľúbený organový chorál je v liturgii určený na hru v časti communio (prijímanie). Všeobecný záujem o túto skladbu sa začal v roku 1840, keď ho v Chráme sv. Tomáša v Lipsku počul Robert Schumann. Felix Mendelssohn napísal, že tento jeden jediný chorál by dokázal obnoviť akúkoľvek stratu nádeje a viery v život.
Mechanicky riadený hudobný nástroj s radom drevených píšťal, ktorý bol často prepojený s hodinami – to sú flautové hodiny, v nemeckej terminológii nazývané Flötenuhr alebo Laufwerk. Predovšetkým v 18. a 19. storočí sa tento hudobný stroj tešil mimoriadnej obľube. Flautové hodiny namiesto obvyklého zvuku hodín pri každej celej hodine spustili krátku skladbu, ktorá pomocou valca, do ktorého bola vyrytá, zaznela na drevených organových píšťalách. Na zámku Esterházyovcov v Eisenstadte, na ktorom Joseph Haydn dlhé roky pôsobil, sú zachované dva exempláre takýchto nástrojov z rokov 1792 a 1793. Haydnova zbierka Skladby pre flautové hodiny, Hob. XIX obsahuje tridsaťdva skladbičiek tohto druhu, pričom podľa niektorých muzikológov je Haydnovo autorstvo isté iba pri sedemnástich z nich. Flautové hodiny poskytovali rozsah iba v oblasti diskantu, preto sa obvykle naživo hrávajú na 4´ registri organa. Tieto malé a pôvabné miniatúry považuje prof. Klinda spolu s Händelovými koncertmi za prvé skladby, ktoré sa snažili o sekularizáciu organa. Snahu týchto skladateľov označil „za pokus o etablovanie organa do verejného hudobného života“.
Veľký nemecký symfonik 19. storočia a hlavný predstaviteľ tzv. klasicizujúceho romantizmu Johannes Brahms sa organovej tvorbe venoval len okrajovo. Napriek tomu vytvoril niekoľko kompozícií, ktoré patria do zlatého fondu organovej literatúry. Diela veľkých skladateľov, u ktorých viac či menej absentujú sólové organové skladby, inšpirujú k vytvoreniu transkripcií., čím sa v podstate napĺňa pôvodný zámer organa – nahradiť zvuk orchestra.
Variácie na tému Josepha Haydna, op. 56 sú jedinými orchestrálnymi variáciami Johannesa Brahmsa. Odborníkmi sú považované za jedno z najdokonalejších diel svojho druhu. Tému variácií skladateľ objavil v jednej z takzvaných „Feldpartit“, ktoré boli určené na uvádzanie v prírode. Partitúra, ku ktorej sa dostal Brahms, bola určená na pobožnosť pri stĺpe sv. Antona a preto obsahuje v druhej časti chorálny nápev s názvom Chorál sv. Antona. Práve táto melódia ho zaujala a použil ju ako ústredný motív svojich variácií.
Brahms napísal variácie v roku 1873 pri Starnbergskom jazere neďaleko Mníchova. Paralelne s orchestrálnou verziou vznikla aj verzia pre dva klavíry (obe pod rovnakým opusovým číslom). Hoci mal už Brahms v tom čase za sebou veľký úspech s Nemeckým rekviem, zložil dovtedy len dve čisto orchestrálne skladby (Serenády op. 11 a op. 16). Z tohto dôvodu vyhotovil aj klavírnu verziu variácií, aby si ich mohol prehrať s Klárou Schumannovou, ktorej názory na svoje diela si veľmi cenil. Premiéra variácií sa uskutočnila v novembri 1873 vo Viedni a priniesla Brahmsovi jeden z najväčších úspechov, čím si získal aj priazeň obyvateľov mesta, v ktorom zostal žiť a tvoriť až do svojej smrti.
Stanislav Šurin
[ Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 22. 4. 2018, in: Slovenská filharmónia. Organové koncerty, Cyklus O, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018 ]Pracujeme na životopisoch.© 2018 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
