Grieg / Larsson / Čekovská / RivierGrieg / Larsson / Čekovská / Rivier

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

Tvorivým odkazom skromnejší, inštrumentáciou umiernenejší, pôsobnosťou spätý s rodným mestom, štýlovosťou konzervatívny, vlastným rukopisom jedinečný, osobitosťou zakorenený v dedičstve svojho národa... Edvard Hagerup Grieg. V jeho kompozičnom odkaze dominujú krátke, poetické, tzv. charakteristické klavírne skladby, resp. ich cykly. Naplno v nich demonštruje nielen svojem pevné ukotvenie v romantickej estetike, kumšt pre nosné melódie, sýte harmónie a zrozumiteľnú formovú výstavbu, ale zároveň aj odvahu prekročiť vymedzené hranice smerom k ľudovej hudbe a folklóru. Často sa inšpiruje práve kúzelnou prírodou jeho rodného mesta Bergen či príbehmi ukrytými v severských legendách a mýtoch. Napriek tomu, že nie je autorom, pre 19. storočie ikonických opier, či symfónii, pozornosť Európy na Škandináviu a jej skladateľov, ktorí dnes zastáva neoddeliteľné miesto v súčasnej hudbe, dokázal upriamiť aj komornejším obsadením.

Temnejšia hudba Severanov aj vďaka Griegovi postupne zaujala svoje miesto na mape európskej klasiky. Škandinávia je hudobne značne špecifická. Jednotlivé národy poznajú vzájomne svoje kultúry. Aj Edvard Grieg počas svojich štúdií v nemeckom Lipsku trávil veľa času v geograficky aj historicky blízkej Kodani, kde spoznával prínos osobností umeleckého ako aj historického vývoja monarchie. Jednou z nich bol významný dánsko-nórsky prozaik Ludvig Holberg. Rodák z Bergenu písal svoje najlepšie slovesné diela v období dánsko-nórskej duálnej monarchie. Ovplyvnený humanizmom, osvietenstvom a pompéznym barokom sa preslávil najmä svojimi komédiami, známymi po celej Európe. Jeho odborné diela v oblasti práva boli východiskom pre študentov vyše dvesto rokov. Vďaka jeho širokému autorskému rozptylu, nielen naprieč druhmi, ale aj žánrami, mu patrí prívlastok zakladateľa modernej dánskej i nórskej literatúry. Svoju aktívnu kariéru prežil v prvej polovici 18. storočia, v čase, kedy vrcholí umenie kontrapunktu v ikonických dielach Johanna Sebastiana Bacha.

Pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia napísal Grieg jedno zo svojich najznámejších diel, hudobne bezprostrednú Suitu z Holbergových čias. A aby poslucháča jasne naviedol do dobovej estetiky, použil signifikantný prívlastok „suita v starom štýle“, ktorý sa pretavuje do tradičného formového uchopenia suity ako v období baroka. Suita je dnes vnímaná ako cyklická skladba zložená zo štyroch tancov (allemande, courante sarabande a gigue) vyznačujúcich sa charakteristickým, vzájomne rozdielnym tempom, výrazom a náladou. V čase baroka, ešte pred definovaním tejto ustálenej podoby, bola ale suita značne uvoľnenou mozaikou rôznych tancov ľubovoľného poradia slúžiacich k zábave prítomných hostí. Zvyčajne začínala Prelúdiom, nasledovali rozmanité tance, niekedy predelené intermezzom a končila rezkým bujarým tancom, poväčšine Gigueom.

Aj Suita z Holdbergových čias je koncipovaná v podobe barokovej formovej nekonvenčnosti. Pohyblivé Prelúdium so stúpajúcou spevnou melódiou napísanou v štýle spevných skokov barokovej melodiky oplýva typickými dramatickými zvratmi, gradáciami a náhlymi teatrálnymi pauzami. Subtílna Sarabanda svojím charakterom vôbec nekorešponduje s temperamentom krajiny jej pôvodu. Naopak vo svojej trojdielnosti pojíma stredný, napätý elegický diel obkolesený prvým a jeho následnou reprízou. Svojím nábojom však vystihuje akúsi vznešenosť horúcich španielskych kráľovských dvorov. Nasleduje elegantná, no pohyblivejšia Gavotta, tanečne aj hudobne známa svojou odľahčenosťou. V tanci sa to prejavuje ladným doskokom tanečného kroku a v hudbe vzletnými, jasnými frázami. Pri tejto časti je počuteľná spätosťs pohybovým umením. Jej frázy sú akoby písané so skutočným zámerom tanečného uvedenia. Frázy nielen kopírujú rytmus a gesciu krokov, ale všetky „dopovedania“ fráz poskytujú akoby priestor pre výmenu partnerov, príp. otočku. Kontrastný stredný diel, musette založený na pohyblivom a úsečnom pohybe prichádza s motívom prázdnej kvinty, ktorým autor naráža na typický ostinátny sprievod „gajdošských“ tradičných hardangerských huslí. Air sa nesie v duchu pre neho charakteristického žalostného náboja. Elegickú ťahavú melódiu sprevádza ostinátny pohyb oktáv, ktoré sa po vzore barokovej harmónie vyznačujú značnou mierou modulačnej kvality.

Posledný, živelný Rigaudon uzatvára pompéznym spôsobom dianie celej suity a to aj napriek strednej lyrickej epizóde. Podmanivé spojenie baroka a romantizmu príjemne balansuje medzi výdobytkami oboch štýlovostí. Grieg umne siahol po typickom barokovom frázovaní romantických melódií a krehkú, lyrickú spevnosť okorenil o dramatickosť v podobe gradácií, náhlych zastavovaní a pohyblivých melódií. Pôvodná inštrumentácia bola zverená čisto klavíru. Jej neskoršia transkripcia samotným autorom radí Suitu z Holbergových čias popri Klavírnom koncerte a mol, scénickej hudbe Peer Gynt, Symfonických a Nórskych tancoch medzi jeho jediné orchestrálne skladby.

Naopak, mimoriadne plodným skladateľom orchestrálnej, koncertantnej ako i scénickej hudby bol švédsky skladateľ minulého storočia Lars-Erik Larsson. Napísal ikonické diela švédskej klasickej hudby (Zimná rozprávka, Pastorálna suita a Boh v prestrojení). Je autorom troch symfónií, pätnástich koncertov a ďalších orchestrálnych opusov. Medzi prvé patrí aj Malá serenáda pre sláčikový orchester, ktorú skomponoval v roku 1934 ako dvadsaťšesť ročný. Jej vydanie sa spája so získaním medzinárodného povedomia vo svete klasickej hudby. V tom istom roku totižto zaznela vo Florencii v rámci Svetových dní hudby, ktoré organizuje Medzinárodná spoločnosť pre súčasnú hudbu (ISCM) jeho Sinfonietta pod taktovkou nemeckého dirigenta Hermanna Scherchena. Publikum ju prijalo s nadšením. Pre mladého komponistu to znamenalo prvý medzinárodný úspech a taktiež aj zmluvu so slávnym vydavateľstvom Universal Edition. Podpísalo sa pod vydanie niektorých jeho ranných diel, medzi nimi aj pod Malú suitu pre sláčikový orchester, op. 12.

Dielo oplýva mladíckou umiernenosťou, typickou pre začínajúcich skladateľov. Drží sa neoklasicistickej poetiky vďaka čomu sú myšlienky jasne formulované a zasadené do prehľadných formových štruktúr. Aj samotné časti sa držia uceleného a rokmi overeného pôdorysu symfonického cyklu v duchu papu Haydna. Charakterom a výrazom sa dielo prikláňa k uvoľnenému, pokojnému náboju serenády 18. storočia. Rýchle svieže Allegro ústi do subtílneho, no zároveň napätého Adagia cantabile s charakteristickou elegickosťou severanov. Kontruje mu tanečné Allegro vivace a celé dianie uzatvára skrátená repríza úvodného burleskného Allegra.

Lars Erik Larsson sa vo svojej aktívnej tvorbe opieral o poznatky nadobudnuté na Štokholmskom konzervatóriu a tiež z lekcií u Albana Berga a Fritza Reutera vo Viedni a v Lipsku. Zrejme aj osobité štýly jeho pedagógov ako aj tradičné akademické ponímanie kompozičného remesla zapríčinili široký rozptyl štýlovosti a inštrumentácií v jeho tvorivom odkaze. Bohatú orchestrálnu tvorbu dopĺňajú presahy do vokálnej, scénickej a samozrejme komornej hudby. Čo je ale pozoruhodnejšie je jeho štýlová variabilnosť. Vedľa neoklasicistickej bezprostrednosti stojí romantický pátos po vzore Sibelia, či expresionizmus dodekafonistov. No podobne ako aj v prípade jeho učiteľa Albana Berga ide o osobité, voľnejšie poňatie Schönbergovej prísnej dvanásťtónovosti, aj keď treba dodať, že okúsil aj jej prísnu formu, ako jeden z prvých Švédov vôbec.

Hudba poprednej slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej sa v posledných rokoch teší oprávnenému uvádzaniu nielen na domácich, ale najmä zahraničných pódiách. Jej rozmanité spolupráce ju najčastejšie smerujú k písaniu zvukovo bohatej orchestrálnej hudby, určenej pre scénické a koncertné uvedenie alebo film. O tom, či štafetu úspechu jej operných titulov akými sú Dorian Grey a Impresário Dotcom preberie aj jej nová pripravovaná opera Here I am, Orlando sa dozvieme už v priebehu júna prebiehajúceho roka.

Jej aktívne písanie pre orchester podnietili už jej štúdia, počas ktorých si vďaka častému kontaktu s hráčmi empiricky overila svoje inštrumentačné zručnosti a najmä objednávky domácich telies v počiatkoch jej kariéry. Ako skladateľka disponuje mimoriadnou hudobnou predstavivosťou a vďaka poznaniu silných, no i slabých stránok nástrojov sú jej orchestrálne skladby pestrofarebnou mozaikou, ktorá nastolené myšlienky nevťahuje do útrob zastretia zvukovou masou, ale naopak vynáša ich na povrch, aby zreteľne zazneli podporené celým symfonickým kolosom. Jej bohaté skúsenosti z filmových plátien, orchestrácii hudby rôznych žánrov sa naplno prejavujú aj v kompozíciách pre orchester jej aktuálneho tvorivého obdobia, Pri Bélovom okne (ŠfK) a Theatre Suite (SKO).

Špecifickosť vnímania hudobného času silno spätú so scénickou ako i filmovou hudbou sa v jej opusoch určených na koncertné uvedenie prejavuje ako pútavé rozprávanie príbehu čisto hudobných myšlienok. Striedanie charakterov a výrazov, tiež príznačné pre film a scénu, buduje podmanivú štruktúru samostatných uzavretých, no plynulo prepojených celkov. Jej poetika sa nesie v duchu ucelených ideí, ktoré sú definované motívmi pevne ukotvenými v inšpirácii vyvierajúcej z jej spontánnej muzikality. Každé jej dielo akoby predstavovalo uzavretú, samostatnú filozofickú hru, v ktorej poslucháč má odhaliť ukryté tajomno pod povrchom. Aj jej operné tituly v konečnom dôsledku poukazujú práve na to najhlbšie vnútro človeka aj keď pod maskou drámy a tragédie, či vtipu a zahmlievania.

V tvorivom odkaze Ľubice Čekovskej sú badateľné isté etapy tvorivosti. Vyčnievajú monumentálne diela akými sú spomínané opery, alebo orchestrálne kusy ako Palingenia, Liberte, Interrupted Line, Shadow Scale, Adorations či Klavírny a Husľový koncert. Pomedzi nich však nachádzame skladby inštrumentáciou aj trvaním skromnejšie, no rovnako umelecky hodnotné. Sú akýmsi mostom. Doznievajú v nich myšlienky a idey toho predchádzajúceho „veľkého“ diela a zároveň započínajú zárodky toho ďalšieho. Možno v jej novej Theatre Suite začujeme smiech Impresária alebo polemiku nečitateľného záhadného Orlanda.

Mimoriadne osobitým autorským rukopisom disponoval aj francúzsky skladateľ minulého storočia Jean Rivier. Po vzore svojich krajanov pokračoval v tradícií ponímania farebnosti ako dôležitého formotvorného prvku, no zároveň neobišiel ani výdobytky hudby 20. storočia. Avšak podobne ako Larsson, všetky svoje znalosti bohatej ponuky európskej klasiky „vtesnal“ a „upravil“ pre potreby vlastného skladateľského hlasu. Dalo by sa povedať, že jeho rukopis definujú dva extrémy, ktoré zároveň spolu veľmi podmanivo koexistujú. Farebný impresionizmus a drsný expresionizmus. Vo svojom bohatom tvorivom odkaze (obsahuje vyše dvesto opusov) načrel do zvuku orchestra, monumentálnosti zboru, komorných zoskupení, koncertantného zápasenia sólistov, ako aj pokojnejšej komornej hudby v jej najrôznejších podobách. Jeho aktívnej kariére skladateľa a pedagóga predchádzalo komplikáciami pretkané štúdium na Parížskom konzervatóriu. Prerušili ho udalosti prvého svetového konfliktu a s ním spojené vážne zdravotné ťažkosti spôsobené jedovatým yperitom. Na konzervatórium sa vrátil až po dlhej, štyri roky trvajúcej rekonvalescencii. Po úspešnom absolvovaní začal naplno komponovať, zastávať miesto pedagóga spomínanej inštitúcie a spolupracovať s Francúzskym rozhlasom. Bol zakladajúcim členom hudobnej spoločnosti Triton, ktorá podporovala vznik a uvádzanie novej francúzskej hudby.

Jeho Koncert pre altový saxofón, trúbku a sláčikový orchester neochromí poslucháča náročnosťou výsledného znenia expresionistov, no zároveň ani nevtiahne do trblietavého rozplývania impresionistov. Vyznením ide akoby o poetizovaný expresionizmus a drsnosťou poznačený impresionizmus. Tektonická výstavba sa síce odvoláva na typický pôdorys koncertu, v ktorej rýchlejšie okrajové časti „zvierajú“ pomalšiu, avšak vďaka neustále meniacemu sa premenlivému tempu je poslucháč vystavený mnohým neočakávaným zvratom a prekvapivým vyústeniam.

Mária Gavalová

LADISLAV FANČOVIČ

je významným predstaviteľom európskeho interpretačného umenia a zároveň patrí k najvšestrannejším umelcom na česko-slovenskej hudobnej scéne. Študoval o. i. na Akadémii múzických umení v Prahe (M. Lapšanský), doktorandské štúdium absolvoval na VŠMU v Bratislave. Vo svojom repertoári má vyše 30 klavírnych koncertov, preto ako sólista pravidelne účinkuje s poprednými európskymi orchestrami.

Od roku 2013 sa venuje hre na saxofóne a je neúnavným propagátorom interpretácie klasickej hudby na tomto nástroji. V roku 2022 ukončil magisterské štúdium klasického saxofónu na Fontys University of Performing Arts v Holandsku (A. van Zoelen). Saxofónové kvarteto Pressburg Saxophone Quartet založil v roku 2014 a jeho repertoár tvoria skladby z oblasti vážnej hudby i originálne aranžmány hudobného žánru ragtime z rokov 1910 až 1920. Vo vydavateľstve Naxos vyšli v podaní Fančoviča svetové premiéry skladieb A. Rahbariho pre barytónsaxofón a orchester (CD My Mother Persia vol. 3). Pre vydavateľstvo Pavlík Records nahral CD The Saxophone Connections s komornou hudbou a CD venované saxofónovej tvorbe J. Iršaia Nuclear Sax. Ako saxofonista účinkoval na Bratislavských hudobných slávnostiach, sólovo sa predstavil s Moravskou filharmóniou Olomouc, Trnavským komorným orchestrom, v SND v účinkoval v baletnom predstavení Chaplin a je externým saxofonistom Slovenskej filharmónie.

Okrem klasickej hudby sa venuje aj ranému jazzu, v roku 2011 založil orchester Fats Jazz Band. Je aktívnym organizátorom kultúrneho a edukačného života na Slovensku – riaditeľ medzinárodných festivalov Golden Age Festival, Hudba Modre a organizuje majstrovské kurzy Saxophobia Bratislava. Je držiteľom ceny Frica Kafendu za mimoriadnu koncertnú a nahrávaciu činnosť a trikrát bol nominovaný na cenu Radio_Head Awards.

ĽUBOMÍR KAMENSKÝ

absolvoval svoje prvé hudobné kroky na ZUŠ Mikuláša Moyzesa v Prešove v triede Jozefa Kakaščíka. Hru na trúbku študoval ďalej na Konzervatóriu v Košiciach v triede Ferdinanda Hrčku (1990 – 1993) a triede Petra Slávika (1993 – 1996). V ďalšom štúdiu pokračoval na VŠMU v Bratislave u Kamila Rošku. Už počas štúdia na VŠMU bol hráčom orchestra SND (2. trúbka, 1. kornet), kde pôsobí až do súčasnosti. Zároveň je od roku 2004 hráčom orchestra Slovenská Filharmónia (1. trúbka). V roku 1999 stál pri zrode komorného telesa Slovak Brass Quintet. Nie sú mu cudzie ani sféry jazzovej hudby. Medzi rokmi 2000 – 2012 bol členom orchestra Bratislava Hot Serenaders, v súčanosti ho môžeme vidieť v hot-jazzovom a swingovom orchestri Fats Jazz Band.

Sólisticky vystúpil so Štátnou Filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, orchestrom Mladí brniansky symfonici a ďalšími. Kamenský pôsobil v rokoch 2005 – 2007 ako pedagóg hry na trúbku na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Od roku 2021 je pedagógom na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana.

Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommage a Bohdal Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, zároveň od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb slovenských skladateľov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V sezóne 2023/2024 sa orchester predstaví na podujatí Svatováclavsky hudební festival v Českej republike. Vystúpi tiež vo viacerých slovenských mestách, kde obohatí miestne hudobné podujatia v období jesene i jari. V rámci abonentného cyklu SKO po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako čembalistka J. Izsák, huslista D. Karvay, violončelista Ľ. Kanta, kontrabasista R. Patkoló, trubkári Ľ. Kamenský a S. Masaryk či saxofonista L. Fančovič.