Lotz TrioLotz Trio

[ Autor textu: Robert Šebesta ]

Fascinujúci svet basetových rohov

Basetový roh je čosi ako pani Colombová. Mnohí vedia, že existuje, ale nikto ho poriadne nevidel a nepočul. Vo svete hudby je aj v súčasnosti pomerne neznámym hudobným nástrojom. Isté je, že za všetko podstatné vo svojej histórii vďačí skladateľskému géniovi Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi. Menej sa vie, že revolučné konštrukčné inovácie na ňom uskutočnil Theodor Lotz práve v niekdajšom Prešporku, čím mesto zviditeľnil na mape vtedajšej hudobnej Európy. 

Hoci sa spočiatku Mozartov vzťah k basetovému rohu formoval cez priateľstvo s fenomenálnym klarinetistom Antonom Stadlerom, zrejme až hra cestujúcich virtuózov Antona Davida a Vincenta Springera spôsobila prielom v jeho záujme o tento jedinečný nástroj. Na ich prítomnosť vo Viedni (1784 – 1785) skladateľ reagoval v Slobodomurárskej smútočnej hudbe, KV 477/479a pridaním dvoch basetových rohov k už existujúcim partom klarinetu a basetového rohu pre bratov Stadlerovcov. Takmer s istotou všetci štyria hráči účinkovali aj v geniálnej Gran Partite, KV 361/370a na dvoch klarinetoch a dvoch basetových rohoch. Mozart využil unikátnu koncentráciu klarinetistov vo Viedni aj na experimentovanie s multi-basetohornovým ansámblom, čo dokumentuje viacero nedokončených kompozícií pre tri basetové rohy, doplnené jedným, či dvoma klarinetmi napr. opusy KV 580a, KV 484b, KV 484c. Zdá sa, že základom všetkých nástrojových variácií bolo trio basetových rohov. Ich homogénny súzvuk vynikol najmä v pomalých hudbách s chorálovou textúrou a nápaditou harmóniou, no v kánonickom Adagiu F dur, KV 410/440d ukázali, že im „sedí“ aj stile antico. Avšak skutočným vrcholom „nočných“ experimentov s pánmi klarinetistami bolo päťhlasné Adagio B dur, KV 411/484a pre dva klarinety a tri basetové rohy, ktorého majestátny éthos a dôstojnosť nevylučuje možnosť, že premiérovo zaznelo na zasadnutí slobodných murárov. Práve v týchto kruhoch sa basetové rohy stali mimoriadne populárne. Veď okrem samotného Mozarta boli členmi tohto spoločenstva aj Anton Stadler vo viedenskej lóži Zur gekrönten Hoffnung, Anton David v gdaňskej lóži Zum Kranich i Vincent Springer v petrohradskej lóži St. Alexander. Umelecký dojem hudobných vystúpení basetových rohov podčiarkoval príjemný zamatový zvuk a tvarová unikátnosť. Neubránil sa jej ani gróf Andrássy III., ktorý si kúpil tri basetové rohy od Theodora Lotza okolo roku 1790. Hudobný zážitok zo zasadnutia lóže sa mu však do domáceho prostredia kaštieľa Betliar preniesť nepodarilo. Chýbali mu k tomu nielen bratia slobodomurári a ich vznešené myšlienky, ale najmä zmienení umelci. Koniec koncov spoločenský kontext bol rozhodujúci aj pri ich etablovaní na poli domáceho muzicírovania. Vďaka Mozartovi účinkovali na jednom z hudobných soirée v dome známeho botanika Mikuláša Jozefa von Jacquina. Skladateľ sa v dome Jacquinovcov cítil veľmi šťastný a na ich „Hauskonzerten“ s radosťou ponúkol svoje nové Terzetti pre trio basetových rohov. 

Terzetti, známe aj ako Fünfundzwanzig Stücke für drei Bassetthörner, KV 439b, sú základným repertoárom tria basetových rohov. Predpokladá sa, že pod jeho vplyvom vznikli aj Terzetten für 3 Baßethörner Antona Stadlera a Divertissement Pour Trois Cors de Bassett Juraja Družeckého. Dielo tvorí dvadsaťpäť voľných častí bez cyklického usporiadania do partít, serenád či divertiment. V tejto podobe zodpovedá funkcii hudby k stolovaniu (Tafelmusik) či vystúpeniam počas spoločenských eventov v podobe Abendmusik či Nachtmusik. Interpreti si sami kreovali cyklické formy a upravovali ich podľa aktuálnych umeleckých či spoločenských potrieb. Vzhľadom na stratu rukopisu je tzv. Seisenburgský odpis (c. 1788), nájdený v ruinách rakúskeho hradu Seisenburg, aktuálne najstarším zachovaným prameňom KV 439b. Názov Terzetti a Tre Corni di Baßetto na titulnom liste poukazuje na jeho pôvodné nástrojové obsadenie. Skladby sú v ňom usporiadané do štyroch serenád s počtom častí od päť do sedem. V dobových tlačiach Breitkopfa & Härtela (Petites Pieçes Pour Deux Cors de Bassette et Basson, 1803) a Nikolausa Simrocka (Trois Serenades pour deux Clarinettes et Basson, 1812) sa obaja vydavatelia rozhodli opus publikovať v pozmenenom nástrojovom obsadení. Napísané však boli pre trio basetových rohov, čo dokladá program ku koncertu Antona Stadlera v Rige z 21. marca 1794: „Mozartove skladby pre tri basetové rohy v podaní pánov Stadlera, Plaskeho a Bahla; potom rôzne árie, duetá, tercetá zo známych a obľúbených opier Cosa rara, L’arbore di Dianna Tigaco, Don Giovanni … tiež v úprave pre trio basetových rohov“. Zmienku o skladbách pre tri basetové rohy v Stadlerovom vlastníctve uvádza aj Constanze Nissenová (Mozartová) v liste vydavateľovi Johannovi Antonovi Andrému z 31. mája 1800: „Mali by ste hovoriť s klarinetistom Stadlerom starším. On má množstvo originálnych skladieb aj neznáme kópie diel pre trio basetových rohov. Tvrdí, že jeho kufor, v ktorom boli aj tieto skladby, sa stratil v Ríši“. Uvedenie aranžmánov z opier dotváralo repertoárové spektrum tria basetových rohov. Svedčí o tom aj spomínaný Seisenburgský odpis, KV 439b, v ktorom nájdeme okrem pôvodných skladieb aj úpravy z opier Figarova svadba a Don Giovanni. Aranžmány operných čísiel sa stali obľúbenou súčasťou programov i spôsobom umeleckej gradácie koncertu. Obecenstvo si vďaka nim mohlo vypočuť známe melódie aj mimo operných domov, v dostupnejšej úprave pre menej početné nástrojové obsadenie. Pièces d’harmonie, ako sa tento repertoár súhrnne nazýval, tvorili takmer výlučne úpravy skladieb pre formácie dychových nástrojov. Ich tvorcami boli nielen skladatelia (napr. Družecký či Mozart), ale aj hráči ako napríklad klarinetista Wenzel Sedlak, hobojisti Johann Wendt a Georg Triebensee, fagotista Johann Christian Stumpf, ale aj zmienený Anton Stadler. V jeho Terzetten für 3 Baßethörner nájdeme niekoľ ko čísiel z opery Palmira, Regina di Persia Antonia Salieriho. Ďalšie aranžmány pre tri basetové rohy sa nachádzajú v archíve Národného múzea v Prahe. Okrem iného zahŕňajú šestnásť častí z Mozartovej opery Čarovná flauta od neznámeho autora. Viaceré z nich si budete môcť vypočuť aj dnes večer pri príležitosti 20. výročia formácie Lotz Trio na umeleckej scéne. 

Corno di Baßetto v 18. storočí

Basetový roh je altovo-tenorový klarinet, ktorý vo svojom vývoji prešiel nevšednou morfologickou a konštrukčnou varietou. V jeho histórii zaznamenávame obdobia, v ktorých nezastupiteľne zasiahol do dejín európskej hudby. Jeho vznik v polovici 18. storočia bol zrejme podmienený hľadaním zvukovej identity klarinetu. Zároveň mohol súvisieť s potrebou vytvoriť nástrojové modely s hlbším tónovým spektrom, akým bol napríklad clarinetto d’amore s hruškovým, prípadne guľovým tvarom ozvučníka. Basetový roh s lievikovým ozvučníkom a pridanými spodnými tónmi dokázal lepšie zastúpiť potreby basového nástroja. Keďže hĺbkou registra za ním trocha zaostával, zaužívalo sa preň označenie basetový (diminúcia slova basový). Vďaka oblúkovému tvaru získal názov roh. Zásluhou Johanna Theodora Lotza (1746-1792) sa okolo roku 1780 stáva centrom vývoja basetového rohu Prešporok (Bratislava). Podľa Cramera (Magazin der Musik, 1783) Lotz zdokonalil basetový roh práve tu v roku 1782. Informáciu doplnil opisom oblúkového basetového rohu v G ladení, na akom hrali aj známi sólisti Anton David a Vincent Springer. Po presťahovaní sa do Viedne (september 1785) a nadviazaní spolupráce s klarinetovým virtuózom Antonom Stadlerom, Lotz vytvoril úplne nový model basetového rohu s dvoma rovnými dielmi spojenými slonovinovým kolenom. Na rozdiel od oblúkového modelu sa jednoduchšie a precíznejšie vyrábal, čo sa prejavilo v zlepšených hracích vlastnostiach. Úspech v praxi mu však priniesla najmä zvuková prieraznosť a originalita. Lotz dokázal nájsť správny pomer priemeru vnútorného vŕtania a exteriérnej hrúbky stien korpusu, navyše v novom F ladení. Jeho basetové rohy zneli konkrétne, mali široký tón a meniace sa farebné spektrum v jednotlivých registroch. Jediná sada troch originálnych Lotzových basetových rohov, zachovaná na hrade Krásna Hôrka, znie v triu mimoriadne homogénne. Vyrobená je v rozmedzí rokov 1785 – 1792, kedy Lotz používal prestížny titul cisárskeho dvorného nástrojára „K. und K. Hofinstrumentenmacher in Wien“. 

Lotz, Stadler aj Mozart považovali hudobný potenciál basetového rohu za porovnateľný s dobovými klarinetmi. Vďaka hlbšiemu ladeniu (v F) a tmavšej farbe tónu dokázal verne sprostredkovať melancholické a tklivé výrazové polohy napríklad v opere Čarovná flauta, KV 621. V Requiem, KV 626 sú naplno využité jeho mimoriadne sonórne dispozície pri zdvojovaním vokálnych hlasov technikou colla parte. Technická pohyblivosť, výnimočne veľký rozsah aj melodické dispozície basetového rohu sú uplatné v opere La Clemenza di Tito, v ronde Vitellie Non più di fiori, šitom na mieru Stadlerovým sólistickým ambíciám. Koncertantné party basetového rohu v Süssmayrovej opere Der Wildfang (1797) či v Beethovenovom balete Stvorenie Prométea (1801) dokresľujú výnimočnosť postavenia tohto nástroja vo Viedni na konci 18. storočia a uzatvárajú zlaté obdobie jeho existencie. Mozartovo úsilie o etablovanie basetového rohu v orchestri nebolo úspešne dovŕšené. Môže zato skladateľovo predčasné úmrtie, ale aj neschopnosť ďalších autorov rozpoznať umelecký potenciál nástroja. Až v roku 1855 si jeho jedinečnosť všimol Johannes Brahms. Pri príležitosti uvedenia Mozartovej árie (zrejme Al desio di chi t’adora, KV 577) Clare Schumannovej napísal: „Pani Guhrau bude spievať Mozartovu áriu so sprievodom orchestra. K mojej veľ kej radosti ju budú sprevádzať dva basetové rohy… myslím si, že k ľudskému hlasu sa žiadny iný nástroj nehodí lepšie.“. 

Robert Šebesta

LOTZ TRIO

Lotz Trio je formácia pomenovaná po fenomenálnom nástrojárovi Theodorovi Lotzovi (1746–1792), ktorý sa preslávil zdokonalením basetového rohu v Prešporku. Na kópiách jeho historických basetových rohov pravidelne uvádza Terzetti W. A. Mozarta, Divertissement pour Trois Cors de Bassett J. Družeckého a taktiež dobové aranžmány z Mozartových opier Čarovná flauta, Figarova svadba a Don Giovanni. V repertoári má aj ďalšie skladby pre trio basetových rohov, ako Terzette klarinetového virtuóza A. Stadlera, divertimentá V. Nuderu a triá A. Volánka. Lotz Trio má na svojom konte viacero premiérových nahrávok: na debutovom CD (Hudobný fond 2008) nahralo Partitu C dur J. J. Röslera a unikátnu sadu skladieb súčasných slovenských autorov M. Burlasa, M. Lejavu, D. Mateja, B. Milakoviča a M. Piačeka, napísaných pre historické basetové rohy. Pre spoločnosť Hevhetia (2009) nahralo kompletnú zbierku skladieb Divertissement Pour Trois Cors de Bassett J. Družeckého a na nahrávke Mozart Corni di Baßetti dobové aranžmány z Mozartových opier Čarovná flauta a Figarova svadba a tiež Sei Notturni pre vokálne trio a tri basetové rohy. V roku 2019 natočilo exkluzívny záznam verejného koncertu pre Rozhlas a televíziu Slovenska s názvom Mozartov čarovný roh. Posledné CD s názvom Music from Seisenburg Castle nahrali pre vydavateľstvo Pavlík records (2021). Lotz Trio vystúpilo na popredných pódiách ako The Metropolitan Museum of Art v New Yorku, Early Music Festival v Stockholme, Musikinstrumentenmuseum v Berlíne, Koncertkirken v Kodani, Sigurjón Ólafsson Museum v Reykjavíku a iné. V ostatných rokoch sa formácia venuje systematickému rozvoju hudobnej kultúry na Slovensku v cykloch Lotz Trio v slovenských šľachtických rezidenciách a Hudba z hradu Krásna Hôrka.