Kubička / Quantz / Rachmaninov / BartókKubička / Quantz / Rachmaninoff / Bartók

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

Osobitosť skladateľského jazyka, najmä v presýtenej druhej polovici 20. storočia a v aktuálne prebiehajúcom 21. storočí, je výsada, ktorú nie každý komponista dosiahne. Je náročné sa pýtať, čo všetko môže skladateľovi pomôcť k dosiahnutiu svojej jedinečnosti. Či je to „vypísanie sa“, rodinné zázemie, kvalitné vzdelanie, vlastné vnímanie sveta... Jednou z najlepších charakteristík hudby Víťazoslava Kubičku je úvod k rozhovoru tohto umelca s Pavlom Šuškom: „Osamelý bežec. Skladateľ, ktorý sa podľa vlastných slov necháva viesť Božou rukou a viac ako úspech ho zaujíma, ako hudba oslovuje konkrétneho človeka, aké posolstvo v ňom zanechá, ako mu pomôže zmeniť sa k lepšiemu. Víťazoslav Kubička je úspešným i kontroverzne vnímaným autorom duchovných opier, ktoré vo vlastnej produkcii uvádza na Slovensku i v zahraničí“. Poetika Víťazoslava Kubičku vyrástla na všetkých oporných bodoch, dôležitých pre kreovanie vlastnej osobitosti. Pochádzal z umelecky vnímavej rodiny, jeho štúdium korigovali bardi slovenskej hudby ako Juraj Pospíšil a Ján Cikker, vlastné vnímanie sveta sa zrkadlí v jeho pevnej viere, a vypísanie sa potvrdzuje množstvom opusov na jeho konte. Viac sofistikovanejšie opisuje poetiku Víťazoslava Kubičku Vladimír Godár. Podľa jeho slov jeho umelecká tvorba „predstavuje jednoliatu cestu“, ktorú dosiahol osvojením si tradície a výdobytkov hudby 20. storočia. Pútavosť svojej hudby dosahuje najmä výraznými rytmickými motívmi, ktoré následne tematicky úsporne rozvádza. Pre poslucháča to znamená prehľadnosť v hudobnom deji, vnímanie nepatrných nuáns zmien a sústredené počúvanie vývoja hudobných myšlienok.

Víťazoslav Kubička tento rok oslavuje okrúhle jubileum, 70. rokov života. Pri tejto príležitosti ho oslovil umelecký vedúci SKO Ewald Danel, „ … nech napíšem krátku skladbu, také malé obzretie sa za mojim doterajším životom. Do skladby Bože, smiem ísť k Tebe som zakomponoval niekoľko mne drahých motívov, ktoré patria k môjmu hudobnému krédu po celý môj život. Želám vám príjemné počúvanie. Pán s vami.“

Johann Joachim Quantz dokonale ovládal trendy súdobej hudby „prechodného“ obdobia medzi barokom a klasicizmom, keďže bol súčasťou dvora Friedricha II. „Veľkého“, pruského kráľa. Okrem toho, že panovníka formoval v jeho interpretačných schopnostiach, písal množstvo flautovej literatúry, nie vždy iba určenej pre potreby kráľa. Jeho každodenná činnosť skladateľa, interpreta a taktiež aj výrobcu fláut sa podpísala pod jeho mimoriadne inovatívne počiny súvisiace nielen s technickými možnosťami kompozície, flautovou hrou, ale zároveň aj v zdokonaľovaní samotného nástroja. Koncert pre dve flauty a orchester g mol, QV 6:8b (najpopulárnejšieho súčasníka Carla Philippa Emanuela Bacha) je písaný v kontexte ustálenej dobovej estetiky koncertantného diela. Dve rýchle časti „zvierajú“ medzi sebou pomalú, kantabilnú. Ide o typickú formu koncertu. A aj keď Quantz bol mimoriadne ovplyvnený benátskym velikánom Antoniom Vivaldim, ktorý má taktiež podiel na ustálení typického pôdorysu koncertu, výsady podoby tejto formy pripisoval Johann Joachim výlučne ďalšiemu Talianovi Giuseppe Torellimu. Tvorba flautového virtuóza, miláčika Friedricha II., je podobne ako tvorba Carla Phillipa Emanela Bacha akýmsi mostom medzi pompéznym barokom a ranným (postupne kvetnatosti sa zbavujúcim) klasicizmom. V hudbe sa to prejavuje ako nadviazanie na brilantnú kontrapunktickú techniku obdobia baroka s jemnosťou a vznešenosťou tzv. galantného štýlu, ktorý vyústil do osobitej jednoduchosti krásy foriem blížiaceho sa klasicizmu.

Sergej Rachmaninov reprezentuje svojou poetikou jedného z posledných velikánov ruského romantizmu. Aj napriek emigrácii po revolúcii v roku 1917 a vnímaniu nových trendov prichádzajúcich do hudby 20. storočia, ostal verný romantickému jazyku a príznačným estetickým kvalitám. Jeho zmysel pre kantabilné, ľahko zapamätateľné melódie je fenoménom, čo potvrdzuje ich nesmierna populárnosť. Téma pomalej časti z druhého klavírneho koncertu presiakla až do populárnej hudby, a mnohé ďalšie sú súčasťou repertoárov ľudských myslí, bez toho aby im bolo známe meno ich tvorcu. Aj keď Rachmaninova poznáme ako tvorcu monumentálnych symfonických a koncertantných diel, jeho skladateľské začiatky sa primárne viažu na komornú hudbu. Všetky komorné opusy však napokon vznikli iba v počiatkoch jeho kariéry. Napísal (okrem bohatej piesňovej literatúry) dve dokončené klavírne triá, violončelovú sonátu, niekoľko skladieb pre husle a klavír a dve neúplné sláčikové kvartetá. Rachmaninove pokusy napísať sláčikové kvarteto žiaľ neboli celkom úspešné. Obe, ktoré napísal ostali nedokončené, pretože zo štvorčasťovej „šablóny“ typickej pre sláčikové kvarteto napísal len dve. Romance, andante espressivo označená ako druhá časť Sláčikového kvarteta č. 1 vznikla ešte v priebehu jeho štúdií na moskovskom konzervatóriu, keď mal 17 rokov. Ide o očarujúcu pôvabnú miniatúru, pričom už v nej sa odzrkadľuje mohutnosť zvukovosti neskoršej, zrelej Rachmaninovej poetiky. Kontruje mu úsečné, pohyblivé Scherzo, allegro plné nespútanej hravosti. Rôzna kombinácia pizzicát a tremol vytvára pútavé súznenie zúčastnených sláčikov. Počuteľné sú vplyvy ruskej ľudovej piesne, francúzskej farebnosti, jeho pedagógov Alexandra Arenského a Sergeja Tanajeva, no najmä Rachmaninovovej fascinácie hudbou Piotra Iľjiča Čajkovského, ku ktorému vzhliadal počas celého života. Nepochybne, neskôr ako vyzretý komponista by sa dokázal vymaniť z tohto svojho nadšenia, avšak Sláčikové kvarteto č. 1 Sergeja Rachmaninova dokazuje, že každý veľký skladateľ svoj osobitý rukopis vystavia na pevnom základe poznania hudby svojich predchodcov. Dielo bolo vydané až v roku 1947, teda 58 rokov po jeho neúspešnom dokončení, dovtedy existovalo len v podobe rukopisu.

Trojčasťové Divertimento pre sláčikový orchester, Sz.113 z roku 1939 napísal Béla Bartók na objednávku švajčiarskeho dirigenta, mecenáša, zakladateľa Bazilejského komorného orchestra Paula Sachera. Tento impresário si objednal skladby u viacerých popredných skladateľov 20. storočia. Bartók pre neho dokonca skomponoval svoju slávnu Hudbu pre sláčiky, bicie nástroje a celestu pri príležitosti 10. výročia telesa. Pri objednávke Divertimenta však trval na menšej interpretačnej náročnosti, na niečom, čo by sa odvolávalo na poetiku predchádzajúceho obdobia. Európska hudobná obec v tom čase, vďaka viacerým skladateľom obdivovala hudbu písanú v kontexte spojenia modernejšieho jazyk 20. storočia s hudbou minulých období.

Divertimento bolo v období baroka a klasicizmu vnímané ako forma slúžiaca k oddychu a zábave poslucháčov. Malo byť zrozumiteľné, a uvoľniť sa pri ňom mali nielen samotní poslucháči, ale aj hráči. Bartók známy komplikovanosťou a sofistikovanosťou svojho jazyka v tomto diele prispôsobil svoje umelecké ambície neobarokovým tendenciám. Zároveň však nepoľavil z vlastnej osobitosti. Siahol po modálnej harmónii, založenej na systéme jednoznačne definovaných možností práce s hudobným materiálom. Neobarokovo pracoval aj s inštrumentáciou a so spôsobom uvádzania jednotlivých tém. Bohato uplatnil koncertantný princíp, kedy sólista, resp. skupina sólistov je v kontraste s ostatným orchestrom, čo je typickým atribútom barokovej formy concerta grossa. Bartók vo svojej sofistikovanosti však dokázal aj napriek využitiu modality, pretlačiť osobitosť svojho vlastného jazyka. Vďaka tomu je výsledné znenie diela značne modernistické a podobne ako zvyšok jeho tvorivého odkazu spadá do mnohoštýlovosti prvej polovice 20. storočia, v ktorom Bartókova jedinečnosť je jednou zo základných súčastí pestrej mozaiky.

Avšak pestrosť hudby 20. storočia bola v značnom rozpore so spoločenskou situáciou tohto obdobia. Nesúhlas s nacistickým režimom Bartóka doviedol k prerušeniu kariéry koncertného klaviristu a k vypovedaniu zmluvy s nemeckým vydavateľstvom. Divertimento pre sláčiky je jeho posledné dielo, ktoré skomponoval pred emigráciou do USA z rodného Maďarska, tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny.

Prvá časť Allegro non troppo je plná vplyvov cigánskej hudby, ku ktorej Bartók siahal rovnako ako k ľudovej hudbe národov obklopujúcich dnešné Maďarsko. Klasická hudba dokonca pozná tzv. „cigánsku stupnicu“, ktorej intervalové zloženie je mimoriadne špecifické a dokonale reprezentuje nielen plačlivú hudbu cigánskych muzikantov. Zároveň je toto typické vyznenie okorenené o taktiež príznačné nepravidelné rytmy, plné synkop a nespútaných akcentov. Práve v tejto úvodnej časti sa jasne zrkadlia neobarokové vplyvy concerta grossa, kedy „proti sebe“ stojí malá skupina sólistov a orchestrálne tutti. Druhá časť, Molto adagio sa zas nesie v pomalej veľmi pochmúrnej nálade. Viac poukazuje na osobitosť Bartókovho jazyka, kedy baroková modálna harmónia, je často hnaná až na hranicu samotnej atonality a drsného vyznenia. Imitácia, kontrapunktická technika hlasov je založená na vzájomnom podávaní si myšlienky medzi jednotlivými hlasmi. V barokovej hudbe je to jeden z najbežnejších spôsobov rozvíjania hudobného materiálu. Ide o akýsi hudobný dialóg. Avšak Bartókov dialóg a jeho spôsob imitovania je v kontexte tejto druhej časti plný skákania do reči, nedochvíľnosti, prerušovania, čo vedie k mimoriadne disonantnému, uchu nelahodiacemu vyzneniu, ktoré je zároveň podporené ostrými dynamickými zmenami. Toto vzdialenie sa od barokovej estetiky podčiarkuje menšie uplatnenie princípov koncertantnosti medzi sólistami a orchestrom.

Brilantné záverečné Allegro assai je písané v poslucháčky najpríťažlivejšej forme ronda. Bartók sa navracia k harmonicky stabilnejšiemu vyzneniu, podobne ako v prvej časti. Nevzdáva sa však imitácie, ktorú teraz pre zmenu necháva vyznieť v kontexte estetiky barokovej hudby. Podobne, v porovnaní s prvou časťou je viac prítomný prvok koncertantnosti medzi skupinou sólistov a orchestrálnym tutti. Monumentálna fúga vrcholí sólovou kadenciou huslí, čo je tiež príznačné pre koncertantnosť ako takú a zároveň sa s nádychom cigánskej hudby retrospektívne navracia k úvodnej časti.

Mária Gavalová

VOJTĚCH ČERMÁK

študoval hru na zobcovej a priečnej flaute najskôr na ZUŠ Jihlava v triede Dany Slavíkovej. Od roku 2020 je študentom Pražského Konzervatória v triede Jana Ostrého. Doteraz sa podarilo Čermákovi presadiť už na niekoľkých súťažiach. V roku 2018 získal 1. cenu na Celoštátnej súťaži vyhlásenej Ministerstvom školstva, mládeže a telovýchovy v hre na flautu. O rok neskôr získal na tejto súťaži 1. cenu v komornej hre, kedy bol súčasťou klavírneho tria. Ten istý rok získal aj Čestné uznanie na medzinárodnej súťaži Pro Bohemia v Ostrave. V roku 2021 získal 1. cenu a účasť na koncerte víťazov celoštátnej súťaže Pardubické dechy a tiež sa v rámci klavírneho tria zúčastnil na koncerte festivalu Dvořákova Praha. V roku 2022 získal 1. cenu na súťaži Flautiada v Banskej Bystrici a postúpil aj do semifinále medzinárodnej súťaže Theobalda Böhma v Mníchove. V tomto roku stihol získať 2. cenu na medzinárodnej súťaži Pro Bohemia v Ostrave a zúčastnil sa kurzov s profesorom Philippom Bernoldom v Salzburgu.

EMILIA RESKE

študovala hru na flaute najskôr u Barbary Śrubarz na Hudobnej škole v meste Żory, neskôr nastúpila do triedy Eweliny Zawiślak na Akademii Muzycznej im. Grażyny i Kiejstuta Bacewicz v Lodži. Počas štúdia absolvovala pobyt v Mainzi (D. Gavric). V súčasnosti študuje na Det Kongelige Danske Musikkonservatorium v triede Ully Millmann.

Reske bola členkou orchestrov ako DR Symfoniorkestret, Copenhagen Phil, Neues Sinfonieorchester Berlin, Rybnik Philharmonic a niekoľkých ďalších akademických a univerzitných orchestrov.

Zúčastnila sa kurzov Letná akadémia dychových nástrojov v Myśliborze (2017, 2019). V roku 2019 sa zúčastnila Poľského flautového kongresu. V roku 2019 na súťaži Flautiada v Banskej Bystrici vyhrala 3. cenu, v roku 2022 na tejto súťaži v kategórii do 26 rokov vyhrala. Na Międzynarodowym Konkursie Instrumentów Dętych FINALIS v Białymstoku získala bronzový diplom (2019). S dychovým kvartetom Lódžskej akadémie v roku 2021 obsadila 3. miesto na Kings Peak International Music Competition.

Emilia Reske účinkovala ako sólistka s orchestrami Camerata Sariensis a Komorným orchestrom Akadémie umení v Banskej Bystrici.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommage a Bohdal Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, zároveň od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb slovenských skladateľov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V sezóne 2023/2024 sa orchester predstaví na podujatí Svatováclavsky hudební festival v Českej republike. Vystúpi tiež vo viacerých slovenských mestách, kde obohatí miestne hudobné podujatia v období jesene i jari. V rámci abonentného cyklu SKO po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako harfistka K. Turnerová, čembalistka J. Izsák, huslista D. Karvay, violončelista Ľ. Kanta, kontrabasista R. Patkoló, trubkári J. Bartoš a S. Masaryk či saxofonista L. Fančovič.