Mladé hlasyYoung Voices

[ Autor textu: Juraj Bubnáš ]

Pesimista by mohol azda s trochou zveličenia povedať, že Veľká Británia nemala v dejinách hudby šťastie na vlastných veľkých hudobných skladateľov. Takéto konštatovanie ale platí iba vtedy, ak by sme ju porovnávali s krajinami ako Nemecko, Taliansko či Francúzsko a keby sme mali pred očami čisto kvantitatívne hľadisko. Faktom je, že po smrti Henryho Purcella museli Britské ostrovy čakať celých 200 rokov, kým sa zahraničného uznania dostalo Edwardovi Elgarovi, a ešte niekoľko ďalších desaťročí, kým novú kapitolu do dejín hudby napísal Benjamin Britten. No práve jeho menom, ktoré možno bez obáv priradiť k najvýznamnejším skladateľom 20. storočia, bola anglická hudba už definitívne „odkliata“. Obzvlášť v oblasti vokálneho žánru sa Britten ako autor 13 opier a bohatej piesňovej tvorby stal normo­ tvornou veličinou. Ukážkou jeho kryštalizujúceho sa zmyslu pre citlivé zhudobňovanie veršov je jeho raný piesňový cyklus On this Island z roku 1937 na poéziu Wystana Hugha Audena, skladateľovho priateľa, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr stal libretistom Brittenovho prvého scénického diela, satirickej operety Paul Bunyan.

Pri mene Ottorina Respighiho sa väčšine pravidelných návštevníkov koncertov vybaví jeho trojica symfonických básní Rímske fontány, Rímske pínie a Rímske slávnosti, no vo svojej dobe bol tento taliansky skladateľ prelomu 19. a 20. storočia tiež plodným autorom opier a piesní. Respighiho zmysel pre hudobnú obrazotvornosť a schopnosť nechať sa očariť prírodnou scenériou je podobne ako v spomínanej rímskej trilógii prítomný aj v jeho piesňach Nevicata (Sneží) a Nebbie (Hmly) na text Ady Negri a v piesni Pioggia (Dážď) na text Vittorie Aganoor. Jednotlivé piesne nevznikli ako súčasť jedného cyklu, za svoju popularitu a spoločné uvádzanie vďačia Lucianovi Pavarottimu, ktorý ich často zaraďoval do programu svojich koncertov.

Rodáčka z New Hampshire Amy Beach býva označovaná za prvú úspešnú americkú ženu ­skladateľku klasickej hudby – dôležitým míľnikom v tomto smere bola jej Galská symfónia, ktorú v roku 1896 premiérovo uviedla Bostonská filharmónia. Rozvíjala tiež úspešnú kariéru klavírnej virtuózky (k jej učiteľom patril Carl Baermann, žiak Franza Liszta), preto nie je prekvapivé, že aj vo svojej skladateľskej tvorbe dávala veľký priestor klavíru. No najväčšiu slávu Amy Beach priniesli jej vokálne diela. Je autorkou jednej opery, početnej duchovnej i svetskej zborovej tvorby, ako aj veľkého množstva piesní (približne 150). Zhudobňovala poéziu amerických i anglických básnikov, z toho dvakrát si za textovú predlohu zobrala básne Williama Shakespeara. Z roku 1897 pochádza jej cyklus Three Shakespeare Songs (Tri piesne na Shakespeara), vyžarujúci ľahkosť a bezstarostnosť, ktorou oplývajú aj samotné verše s ľúbostnou tematikou.

Skladateľskú generáciu, ktorá sa do dejín zapísala pod označením slovenská hudobná moderna, tvorili popri trojici zakladateľských osobností Moyzes­Suchoň­Cikker aj o niečo mladší skladatelia Ladislav Holoubek, Andrej Očenáš a Dezider Kardoš. Po štúdiu na Hudobno­dramatickej akadémii v Bratislave v Moyzesovej kompozičnej triede, sa rovnako ako ich učiteľ, nechali ďalej umelecky formovať Vítězslavom Novákom na Majstrovskej škole Pražského konzervatória. Alexander Moyzes si na Dezidera Kardoša aj po dlhých rokoch (kniha Ilja Zeljenka: Rozhovory s Alexandrom Moyzesom z roku 1984) spomínal ako na veľmi nadaného žiaka, ktorý už pri svojom príchode výborne ovládal základy, pracoval samostatne a stačilo ho usmerňovať len všeobecnejšími pripomienkami. Dokladom vysokého stupňa skladateľskej zrelosti mladého Kardoša je hneď jeho druhý oficiálny opus, cyklus Piesne o láske na verše Valentína Beniaka a Maše Haľamovej z roku 1935, ktorý dodnes patrí k reprezentatívnym dielam slovenskej hudobnej moderny a je stálou súčasťou repertoáru slovenských operných umelcov. Zaujme neobyčajne bohatou harmóniou sprievodu (miestami až impresionistického charakteru). V roku 1966 Dezider Kardoš piesňový cyklus spracoval aj do orchestrálnej podoby, v ktorej je zvečnený na nahrávke Magdalény Hajóssyovej a Slovenskej filharmónie pod taktovkou Ladislava Slováka.

Životné osudy Bélu Bartóka, najvýznamnejšej osobnosti maďarskej hudobnej kultúry a jedného z najväčších skladateľov 20. storočia, sú veľmi silno späté s Bratislavou. Jeho matka sa po smrti manžela s deťmi presťahovala do vtedajšieho Prešporka, kde sa mladý Béla stal študentom na Kráľovskom katolíckom gymnáziu sídliacom v dnešnej budove Univerzitnej knižnice na Klariskej ulici. Spolu sním tam v tom čase študovali i skladatelia Ernő Dohnányi a Alexander Albrecht.

Po ďalších štúdiách a pôsobení v Budapešti, kde sa stal profesorom na Kráľovskej hudobnej akadémii, sa Bartókove životné osudy napokon zavŕšili emigráciou z horthyovského Maďarska, odkiaľ v roku 1940 odišiel do New Yorku. Tu nakoniec v roku 1945 i zomrel. Kompozičný štýl Bélu Bartóka bol výrazne ovplyvnený jeho vzťahom k folklóru. Zbieral, zapisoval a na fonograf nahrával ľudové piesne, a to nielen maďarské, ale aj slovenské, rumunské, arabské, turecké či alžírske. Viaceré z nich vydal v upravenej vokálno­inštrumentálnej, zborovej ale aj čisto inštrumentálnej podobe. Z roku 1924 pochádza cyklus Dedinské scény (maď. Falun), pracujúci s materiálom z Bartókovho terénneho výskumu v Zvolenskej župe, ktorý skladateľ venoval svojej manželke Dite.

Hoci sa romantická piesňová tvorba silno spája predovšetkým s nemeckou hudobnou tradíciou („Lied“), svoju osobitú paralelu má aj vo Francúzsku („mélodie“ ako forma umelej piesne, popri pojme „chanson“ označujúcom ľudovú alebo populárnu pieseň). Fran­ cúzsky piesňový štýl charakterizuje – slovami Clauda Debussyho – predovšetkým „priezračnosť výrazu, presnosť a koncentrácia formy“. V roku 1922 sa Maurice Ravel vyjadril, že to bol skladateľ Gabriel Fauré, kto „zachránil francúzsku hudbu pred dominanciou nemeckej piesne“. Jeho autorský katalóg eviduje viac ako 100 piesní, medzi nimi aj cyklus Trois Mélodies z roku 1879 na slová Sullyho Prudhomma a Armanda Silvestreho. Z nich si dnes popoludní vypočujete pieseň Les Berceaux (Kolísky) v temnej tónine b mol
a zasnenú pieseň Le Secret (Tajomstvo).

Silvestreho poézia veľmi silno inšpirovala i Faurého generačného súpútnika Julesa Masseneta. Opakovane sa k nej vracal už od svojho prvého piesňového cyklu Poème d’Avril, ktorého súčasťou je aj pieseň Voici que les grans lys (Tu sú veľké ľalie).

K u nás o niečo menej známym, no rozsahom svojej tvorby francúzskych piesní porovnateľným autorom patrí Reynaldo Hahn. Narodil sa v Caracase, hlavnom meste Venezuely, no ešte v mladom veku sa aj s rodinou presťahoval do Paríža. Tu na konzervatóriu študoval kompozíciu u Charlesa Gounoda a Julesa Masseneta, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Jeho pieseň L’Heure exquise (Skvelá hodina) patrí do cyklu 7 Chansons Grises (7 sivých piesní) a zhudobňuje symbolistickú báseň Paula Verlaina.

Španielsky (katalánsky) skladateľ Xavier Montsalvatge vo svojej tvorbe prechádzal veľmi rôznorodým štýlovým vývojom – od wagnerovského postromantizmu, dodekafónie, cez hudbu ovplyvnenú tradičnou hudbou Karibiku až po voľnú polytonalitu. Jeho piesňový cyklus Cinco canciones negras (Päť černošských piesní) z roku 1945 spája prvky tradičnej katalánskej hudby s prvkami typickými pre záverečnú fázu španielskej kolonizácie amerických území (ostrov Kuba).

Záver dnešného piesňového koncertu opäť patrí piesňovej tvorbe v anglickom jazyku. Návratom k americkej hudbe je piesňový cyklus Samuela Barbera Despite and still (Predsa a stále) z roku 1969, ktorý patrí k neveľkému počtu diel vytvorených v posledných desaťročiach jeho života. Barber v tom čase zápasil s depresiami i alkoholizmom, čomu zodpovedá aj výber básní od anglického básnika Roberta Gravesa, amerického básnika Theodora Roethkeho a írskeho spisovateľa Jamesa Joycea, v ktorých rezonuje téma osamelosti, ale tiež zmierenia.

Mladá anglická skladateľka a speváčka Anna Semple je absolventkou štúdia hudby na University of Cambridge a v súčasnosti študuje postgraduálne štúdium na Guildhall School of Music and Drama v Londýne. Jej pieseň I am not yours (Nie som tvoja) na text Susannah Pearse vznikla pre Kráľovskú operu v Londýne (Jette Parker Young Artists Programme) v rámci otvorenej výzvy pre mladé skladateľky a libretistky pri príležitosti Medzinárodného dňa žien. Skladba je autorským vyjadrením pocitov z klimatickej krízy a problematiky prílišného vyčerpávania prírodných zdrojov.

Juraj Bubnáš

VANESA ČIERNA

Sopranistka Vanesa Čierna pochádza zo stredného Slovenska z dedinky Oslany. Študovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (2016 – 2020) v triede Dagmar Podkamenskej Bezačinskej. Na celoslovenskej súťaži konzervatórií (2019) obsadila 2.miesto, v roku 2020 postúpila do semifinále na Medzinárodnej televíznej súťaži Virtuosi V4+. Súťaž v klasickej hudbe pre mladé talenty do 20 rokov sa konala v Maďarsku, Vanesa bola na súťaži reprezentantkou Slovenska. Zúčastnila sa na medzinárodných speváckych kurzoch Schola Arvenzis v rokoch 2020 a 2021 v Dolnom Kubíne. V roku 2022 externe spolupracovala so Slovenským filharmonickým zborom na projekte na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden Baden a v Berlíne, kde s Berlínskymi filharmonikmi pod taktovkou Kirila Petrenka uviedol SFZ Čajkovského opery Jolanta a Piková dáma. Spolupráca so Slovenskou filharmóniou pokračovala aj na uvedení diela Gustava Holsta Planéty.

Vanesa Čierna aktívne participovala na workshopoch Pavla Bršlíka (2022) a Dalibora Jenisa (2023). Tento rok stvárnila Paminu v Mozartovej opere Čarovná flauta, ktorú naštudovala a uviedla Hudobno­tanečná fakulta VŠMU. Na VŠMU absolvovala bakalárske štúdium pod vedením Dagmar Podkamenskej Bezačinskej a pokračuje v magisterskom štúdiu.

ALŽBETA REHÁKOVÁ

Mezzopranistka Andrea Pietrová je Bratislavčanka. Konzervatórium absolvovala v triede Dagmar Livorovej, pokračuje v štúdiu na VŠMU v triede Petra Mikuláša. Dva roky študovala na Univerzite vo Viedni, odbor Musikwissenschaft. Aktívne koncertuje, spolupracuje so slovenskými skladateľmi, napríklad s Jozefom Nomülnerom na jeho cykle piesní pre kvarteto Mariš, Mariš. Z tejto spolupráce vzniklo aj CD. S Cappellou Istropolitanou účinkovala na koncerte k výročiu Lucie Popp, spievala v Mozartovom requiem, či na vianočných koncertoch v dielach J. S. Bacha. V spolupráci s VŠMU účinkovala na festivale súčasnej hudby v Slovenskom rozhlase Sú na Slovensku ženy?, so zameraním na súčasné skladateľky v cykle od Iris Szeghy De profundis.

Je absolútnou víťazkou českej medzinárodnej súťaže Pražský Pěvec a tiež celoslovenskej súťaže konzervatórií, čo jej umožnilo participovať na hudobnom festivale Viva Musica!.

Počas štúdia absolvovala majstrovské kurzy pod vedením Dagmar Livorovej v spolupráci s Jakubom Pustinom a operným režisérom Jaromírom Brychom. Zúčastnila sa aj na majstrovských kurzoch Petra Dvorského v Piešťanoch.

V priebehu štúdia na VŠMU spolupracovala na opernom projekte režiséra Martina Bendíka Otvorená opera, na jednoaktových operách G. Rossiniho La scala di seta či G. Bizeta Docteur Miracle pod taktovkou O. Olosa, či Zápisník zmizelého od L. Janáčka. V období prvej vlny pandémie účinkovala v rámci cyklu Koncerty bez publika v Slovenskej filharmónii. Účinkovala aj v detskej opere Petra Zagara Rozprávka o šťastnom konci v SND.

Bola členkou Operného štúdia SND, momentálne hosťuje v inscenácii štúdia v opere Eugen Onegin.

V súčasnosti je Anrea Pietrová členkou zboru Opery SND, ukončuje magisterské štúdium na VŠMU a aktívne sa venuje interpretácii starej hudby (pravidelná spolupráca s Ensamble Thesaurus Musicum) aj súčasnej hudby 20. a 21. storočia. V lete spolupracovala na medzinárodnom projekte Prague Music Performance pod vedením Rolanda Dahindena na súčasnej opere A. Braxtona Trillium X, ktorá bude mať premiéru v Prahe a následne v nemeckom Darmstadte.

ANDREA PIETROVÁ

Sopranistka Alžbeta Reháková je rodáčkou z Trenčína a už od malička k jej záľubám patrila hudba (hra na husliach, spev). Bola členkou viacerých mládežníckych súborov a speváckych zborov. Po absolutóriu je v súčasnosti študentkou operetnej špecializácie na Konzervatóriu v Bratislave a tiež poslucháčkou 3. ročníka na VŠMU v triede Dagmar Podkamenskej Bezačinskej.

V roku 2019 získala 1. cenu na celoslovenskej súťaži študentov konzervatórií v Žiline a v tom istom roku 1.cenu v III. kategórii na Medzinárodnej speváckej súťaži I. Godina Iuventus Canti vo Vrábloch. Z jej ďalších úspechov spomeňme účasť vo finále a 2. cenu na Medzinárodnej talentovej súťaži Virtuosi V4+ v Budapešti (2020). V roku 2021 sa zúčastnila na Medzinárodnej speváckej súťaži Lav Mirski (Chorvátsko), kde obsadila 1. miesto v II. Kategórií. Minulý rok sa zúčastnila Medzinárodnej speváckej súťaže Ferruccia Tagliaviniho (Rakúsko), kde získala štipendijnú cenu v II. kategórií. Na 56. Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch v novembri 2022 získala 2. cenu v kategórií JUNIOR, cenu Carangelo Belcanto Academy a čestné uznanie za výnimočný spevácky výkon v kategórií Pieseň. Aktívne sa zúčastnila aj na majstrovských kurzov Pavla Bršlíka a Dalibora Jenisa.

MARTIN MORHÁČ

Martin Morháč absolvoval Konzervatórium v Bratislave a od roku 2017 študuje na VŠMU pod vedením Dagmar Podkamenskej Bezačinskej. V rámci podujatí na VŠMU participoval na zaujímavých projektoch, akým bola napríklad postava Maťa (sokoliar) v svetovej premiére opery Margita a Besná Ľuboša Bernátha. V roku 2021 zvíťazil v najvyššej mužskej kategórii na Medzinárodnej speváckej súťaži IUVENTUS CANTI Vráble. V tom istom roku získal 3. miesto v najvyššej mužskej kategórii na medzinárodnej speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského v Trnave. V júni v roku 2022 sa prebojoval do semifinále medzi 50 najlepších spevákov z celého sveta na významnej súťaži International Hans Gabor Belvedere Singing Competition v Lotyšsku.

V roku 2021 sa stal členom Operného štúdia SND a dostal možnosť účinkovať v inscenáciách SND v La Traviata ako Marchese, Turandot ako Mandarín a v opere Čert a Káča ako čert Vratný. Účinkuje tiež v opere Carmen, kde stvárňuje postavu Moralesa a Dancaira a v opere Svätopluk vojaka Turoňa. Na záver Operného štúdia naštudoval titulnú postavu Eugena Onegina v projekte Lyrické scény Eugena Onegina. Martin Morháč dostal príležitosť predstaviť sa aj na scéne Štátnej opery Banská Bystrica, kde stvárnil dve postavy v inscenácii Andréa Chénier. Martin Morháč je hosťujúcim sólistom v Opere Slovenského národného divadla a v Štátnej opere Banská Bystrica.

ROBERT PECHANEC

Róbert Pechanec študoval na Štátnom konzervatóriu v Žiline v triedach A. Kállaya a D. Švárnej. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede D. Buranovského. Už počas štúdia na konzervatóriu sa začal venovať spolupráci so spevákmi a v roku 1990 absolvoval majstrovské kurzy pre spev so sprievodom klavíra pod vedením Brigitte Fassbaenderovej a Wolframa Riegera. Dôkazom jeho úspešnej spolupráce so spevákmi sú mnohé ocenenia z domácich i zahraničných súťaží, napríklad ceny pre najlepšieho korepetítora z Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (2004, 2005) a Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidra-Trnavského v Trnave (2008).

V rokoch 2000 – 2004 pôsobil na Wexfordskom opernom festivale ako korepetítor a šéf naštudovania viacerých produkcií. V rámci festivalu účinkoval na piesňových recitáloch s poprednými sólistami tohto festivalu (I. Tarasov, K. Andrejev, D. Bruera, J. Gubanova, T. Monogarova, L. Kostiuk, M. Werba, B. Jovanovich).

Z pravidelných komorných partnerov spomeňme sopranistku Adrianu Kučerovú, s ktorou vystúpil na viacerých koncertoch doma i v zahraničí (Paríž, Monte Carlo, Brusel, Salzburg, Malta, Bordeaux, Štrasburg), tenoristu Pavla Bršlíka, s ktorým úspešne vystúpil na koncertoch v Berlínskej štátnej opere i Théâtre Royal de la Monnaie v Bruseli. S basistom Štefanom Kocánom vystupoval vo Viedni, Paríži i na festivale Pražská jar. Sopranistku Máriu Fajtovú sprevádzal na úspešnom cykle koncertov v Kambodži na počesť osláv 50. narodenín kambodžského kráľa Norodoma Sihamoniho. V roku 2009 s ňou nahral komorné CD s názvom Pensive Songs. S Adrianou Kučerovou spolupracoval na CD s nahrávkou slovenských ľudových piesní v úpravách svetových skladateľov.