Antonín DvořákAntonín Dvořák

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

Rozsiahla a rozmanitá tvorba Antonína Dvořáka svedčí nielen o jeho skladateľskej invencii a tvorivosti, ale najmä o usilovnej a vytrvalej kompozičnej práci. Citlivo vnímal všetky podnety. Nechával sa inšpirovať nielen osobnými pohnútkami či pracovnými príležitosťami, ale aj každodennou všednosťou. Len niekoľko dní po úspešnej premiére svojej opery Šelma sedlák podnikol svoju prvú návštevu Viedne. Nenechal si ujsť koncert slávnych Viedenských filharmonikov s Mozartovou Serenádou B dur v programe (aj keď niektoré zdroje uvádzajú Grand Partitu). Zaujala ho natoľko, že po svojom návrate do Prahy začal okamžite komponovať. Za necelé dva týždne napísal skladbu nasiaknutú štýlovosťou rodáka zo Salzburgu s podobným nástrojovým obsadením. Drevené dychové nástroje doplnil o basové hlasy violončela a kontrabasu. Serenádu d mol pre dychové nástroje, violončelo a kontrabas, op. 44 napokon zaradil aj medzi pätnásť diel, s ktorými sa uchádzal o udelenie rakúskeho štátneho štipendia. Nepatrné nuansy mozartovskej poetiky s príznačnou bezprostrednou umiernenosťou sa rozplývajú v nánosoch tradície hudobných produkcií českých sídiel v dobách rokoka. Aj napriek počuteľnej spätosti hudby tretej časti s témou Mozartovej Serenády, Dvořák nepodľahol bezduchému kopírovaniu, ale dokázal prepojiť fascinujúci hudobný svet výstredného génia a štýlovosti jeho doby, so svojou vlastnou pokornou invenciou, založenou na symbióze melodiky českej ľudovej hudby a odhodlaného, vášnivého romantického pátosu. Formovo sa opiera o známe podoby tektonického riešenia viacčasťových diel tých rokov. Prvá pochodová časť Moderato quasi marcia ústi do tanečného Menuettus počuteľným odkazom na dobové produkcie šľachticov. Tretia časť Andante con moto je subtílnym lyrickým nokturnom. Záverečné Finale. Allegro molto zas mimoriadne efektnou polkou, ktorá je svojím jedinečným rytmickým riešením pútavým a poslucháčsky príťažlivým vyústením celého diela. Umná a jedinečná práca s hudobným materiálom českého velikána sa prejavuje aj v takomto „oddychovom” opuse. Neporušuje typickú črtu svojho rukopisu, a teda krátku rekapituláciu nosných myšlienok všetkých častí v podobe krátkych tematických fragmentoch v úplnom závere diela. Serenáda je venovaná berlínskemu hudobnému kritikovi Louisovi Ehlertovi ako prejav vďaky za propagáciu Slovanských tancov, ktorých vydanie ho ako skladateľa preslávilo v konzervatívnej nemeckej hudobnej spoločnosti. Dvořákove diela vďaka narastajúcej popularite začali pravidelne vychádzať v tlači popredných vydavateľstiev, čo opäť len napomohlo šíreniu jeho hudby naprieč starým kontinentom. Hneď po premiére pod taktovkou samotného skladateľa vyšla Serenáda tlačou a dostala sa do rúk aj slávnemu Johanessovi Brahmsovi. S Dvořákom ho spájalo niekoľkoročné blízke priateľstvo. Poznajúc jeho doterajšiu skladateľskú tvorbu sa o diele vyjadril ako o doposiaľ najlepšom v jeho kariére. Na svoje opätovné uvedenie čakala Serenáda takmer pätnásť rokov, až pokiaľ ju Antonín Dvořák nezaradil do dramaturgie svojho rozlúčkového koncertu pred odchodom do Spojených štátov amerických.

Do „Nového sveta“ bol Dvořák pozvaný ako jeden z čelných predstaviteľov hudobnej kultúry starého kontinentu. Jeho úloha bola jasná. Vytvoriť, podobne ako vo svojej rodnej krajine, reprezentatívne diela novej americkej štýlovosti. Popri riadení čelnej vzdelávacej inštitúcie (udávajúcej trendy v novovznikajúcej kultúre) – newyorského konzervatória, aktívne komponoval. Snaží sa o prepojenie poznaných výdobytkov s podnetmi prichádzajúcimi s pôsobením v novej kultúre. Do remeselne dokonale zvládnutých technických vymožeností európskej klasiky včleňuje jemu tak blízku spevnosť českého folklóru ako prejav tichej nostalgie a najmä nové podnety gospelových spirituálov, rušného veľkomesta, malebnej prírody amerického svetadielu, hudbu domorodých kmeňov, ako aj českých emigrantov. Z tohto obdobia pochádza aj jeho americká Suita A dur, op. 98b, ktorej vznik zatieňujú oveľa slávnejšie opusy akými sú Sláčikové kvarteto F dur, op. 96 ,Americké’ a Symfónia č. 9 e mol ,Z Nového Sveta’. Toto tretie dielo jeho amerického pôsobenia vzniklo pôvodne ako päťčasťová klavírna suita. Inštrumentoval ju až o rok neskôr, tesne pred svojím návratom do rodného Česka, keďže v danom období prežíval veľký úspech svojej slávnej deviatky. Aj práve komponovanie cyklu klavírnych miniatúr malo byť akýmsi tvorivým protipólom voči monumentálnemu orchestrálnemu opusu. Chcel vytvoriť dielo intímnej povahy, s umierneným charakterom, „nenápadnými” motívmi a odľahčenou, nie rozpínavou tematickou prácou. Každá miniatúra sa vyznačuje výrazným, ľahko zapamätateľným motívom. Ten je následne umne a nápadito rozvíjaný na malej skondenzovanej ploche za pomoci rozmanitých kompozičných techník. Každá je akoby samostatným malinkým vesmírom. Rovnako nápaditým, rovnako pútavým. Proporčnosť cyklu zabezpečujú výrazové a tempové rozdiely typické pre cyklické skladby. Úvodné Andante con moto sa nesie v majestátnej, slávnostnej nálade. Mimoriadne pohyblivá druhá časť Allegro má charakter sonátového Scherza s výrazným triolovým motívom. Stredné Moderato alla polacca patrí k Dvořákom mimoriadne obľúbenej forme Ronda s nádychom tanečnosti slávnej polonézy, a českého tanca „sousedská”. Nádherne spevnou lyrikou oplýva predposledná, štvrtá časť Andante s typickým koloritom jedinečného Dvořákovho melodického myslenia. Zasnené krehké akoby nokturno ústi do brilantného, iskrivého záverečného Allegra, ktorého hlavná téma evokuje svojím nábojom slávnu poslednú časť Novosvetskej symfónie. Záver patrí typickej rekapitulácii v podobe krátkych tematických fragmentov jednotlivých častí.

Miešanie vplyvov nového pôsobiska s rodnou krajinou sa zrejme najefektnejšie a najzreteľnejšie prejavuje v jednom z Dvořákových najslávnejších diel vôbec Symfónii č. 9 e mol, op. 95 Z Nového sveta. V konečnom dôsledku ide o jedno z najikonickejších diel symfonickej literatúry vôbec. Poslucháčsky pútavé napätie medzi hudobným vyobrazením Dvořákovej polemiky medzi mimoriadne rýchlo a prudko rozvíjajúcim sa svetom nového kontinentu s úprimnou nostalgiou a túžbou po domove sa prejavuje naprieč celou symfóniou v podobe striedania napätých úsekov plných pohybu, opatrnej bojazlivosti či dramatických výkrikov s mäkkými, lyrickými sladkobôľnymi melódiami, eruptívnymi radostnými výbuchmi, čo roztopašnými tancami.

Symfónia vznikla na objednávku slávnej, vtedy ešte len postupne sa na kultúrnej mape etablujúcej, Newyorskej filharmónie. Jej úspešná premiéra v Carnegie Hall pod taktovkou maďarského emigranta Antona Seidla obletela svet. Štedré finančné ohodnotenie za napísanie symfónie však pohltila hospodárska kríza. Licencie a práva odkúpil jeho priateľ a slávny nemecký vydavateľ Fritz Shimrock. Prvé uvedenie na starom kontinente sa uskutočnilo v ďalšom meste, spojenom s pôsobením Antonína Dvořáka, kde sa tešil veľkej obľube publika. Na londýnsku premiéru na čele s Alexandrom Mackenziem nadviazala Česká filharmónia až o necelé dva roky neskôr pod taktovkou samotného skladateľa.

Symfónia začína pomalou, zdržanlivou introdukciou. Úvodné Adagio ústi do majestátneho, pompézneho Allegra molta tvoreného akoby troma základnými tematickými oblasťami. Prvá je mimoriadne nepokojná, založená na neustálej gradácii a jej bezprostrednom upokojovaní vpodobe krátkych úsečných dialógov medzi nástrojmi orchestra. Druhou je imitácia českej polky a posledná, tretia je vystavaná na motívoch afrického spirituálu „Swing Low, Sweet Chariot”. Úvod druhej časti, Larga, patrí medzi ikonické úvody orchestrálnych častí po boku Beethovenovej piatej, Brahmsovej štvrtej či Straussovho Zarathustra. Dychberúca gradácia akordickej kadencie (tak kontinuálnej a prirodzenej) sa rozplynie do subtílnej melódie anglického rohu, známej po celom svete. Nádhernú mäkkosť vyznenia dosiahol Dvořák nielen samotnou voľbou nástroja a jeho umným zasadením do faktúry, v ktorej vyznieva najlepšie a najlahodnejšie, ale aj samotným „druhotným” sprievodom, akoby šepkajúcich veľmi zdržanlivých tremol v sláčikoch. Kontrastný diel je clivou a nástojčivou baladou vyjadrujúcou akoby túžbu po domove s typickým ľudovým koloritom. Návrat do východiskovej kadencie sa rozplynie do úplného lahodného ticha. To ale rozruší temperamentná, nepokojná tretia časť Molto vivace s príznačným nepokojným, akoby bodavým motívom rytmického opakovania. Naopak, stredný kontrastný diel so sebou prináša chvíľkové upokojenie s nádychom tanečnosti až do reprízy nepokojného úvodu. Záverečná časť Allegro con fuoco v sonátovej forme začína apelatívnym motívom celého orchestra. Tému s nádychom akéhosi zvolania predstavia lesné rohy a trúbky, čím je dosiahnutý jej silne rozhodný charakter. Druhá, kontrastná je zverená subtílnejšiemu klarinetu, nad tremolom sláčikov. Ich následné rozvádzanie je postupne stále viac zafarbované návratom motivických fragmentov uplynulých častí, ktoré sa ako vo víre veľkomesta predierajú na povrch, splývajú, zápasia, ustupujú a opätovne sa navracajú. Všetky nastolené myšlienky spoločnou rekapituláciou napokon smerujú k monumentálnemu víťazoslávnemu finále s nádherným vypointovaním úvodného zvolacieho motívu. Jeho diminúciou dosahuje ešte pompéznejší a majestátnejší charakter.

Prínos Antonína Dvořáka pre českú hudbu je v kodifikovaní národného štýlu nenahraditeľný. Zvolenie rovnakého vzorca aj v kontexte vyvíjajúcej sa novej kultúry severoamerického kontinentu však neprinieslo očakávané výsledky hudobnej obce a v konečnom dôsledku ani samotného skladateľa. Amerika sa vydala vlastnou cestou. Tradičnú európsku klasiku sa nepodarilo presadiť a o slovo sa stále viac hlásil skladateľ spomedzi radov miestnych obyvateľov Charles Ives. Na jeho tvorbu následne nadviazal John Cage a s ním aj ďalší skladatelia fascinovaný jeho novátorskymi myšlienkami a uvažovaním o hudbe. Americký experimentalizmus narazil na európsku avantgardu prvej polovice minulého storočia.

Antonín Dvořák svojou kompozičnou a najmä pedagogickou prácou prízvukoval nemennú pravdu v umení naprieč storočiami, že všetka jedinečnosť v hudbe, skladateľská či národná, musí byť vystavaná na neotrasiteľných základoch poznanej tradície. Symfónia Z Nového sveta sa možno nestala prvou americkou, no zato sa stala jednou z najobľúbenejších symfónií na svete.

Mária Gavalová

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommage à Bohdal Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Orchester vo februári absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić.