Schubert / Beethoven / SchmidtSchubert / Beethoven / Schmidt

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Scénická hudba Franza Schuberta stojí dlhodobo v tieni jeho piesňovej tvorby, komornej hudby, skladieb pre klavír a symfónií. Uvedenia jeho opier Fierabras a Alfonso und Estrella predstavujú dramaturgické rarity. Ako dôvod sa zjednodušene zvykne uvádzať, že skladateľ bol lyrik, dramatizmus mu nebol vlastný. Jeho piesne, ale v širšom zmysle aj ostatná tvorba, však umožňujú o tomto názore polemizovať. Ďalší z argumentov, s ktorým sa možno v literatúre stretnúť, je kvalita Schubertom spracovaných libret. To môže byť prípad melodrámy Die Zauberharfe (Čarovná harfa) na text Georga von Hofmanna (1771–1845), ktorú Schubert vytvoril v roku 1820 na objednávku Theater an der Wien. Libreto diela sa stratilo, no reakcie naň mali od nadšenia ďaleko. Jeden z kritikov napísal, že dej bol taký nudný, že ho nebude opakovať, aby čitateľov načisto neunudil. Skladateľov priateľ Joseph von Spaun tiež považoval text z literárneho hľadiska za bezvýznamný, napriek tomu uvádza, že Schuberta inšpiroval k melódiám naplneným krásou a vzrušujúcim divadelným efektom. Kritika bola zdržanlivejšia, no prinajmenšom autorovi hudby priznávala talent. Romantický príbeh Čarovnej harfy o rytieroch, trubadúroch, vílach, duchoch a magickej sile hudby viedenské publikum nezaujal, dielo ostalo na pódiu len do konca roka a po ôsmych predstaveniach sa z repertoáru vytratilo. Schubertova hudba však neupadla úplne do zabudnutia, časť z nej žila v iných kontextoch. Predohra k Zauberharfe, o ktorej noviny Wiener Konversationsblatt po premiére napísali, že má väčšiu hodnotu ako samostatná hudobná skladba než vo vzťahu k melodráme, bola neskôr použitá aj ako úvod k hre nemeckej poetky Helminy von Chézy (1783 – 1856) Rosamunde, Fürstin von Zypern. Preto bolo dielo, v ktorom sa Schubert časťou materiálu vracia k hudbe zo staršej Predohry v talianskom štýle (1817), dlhú dobu známe nie celkom správne aj ako Rosamunde-Ouverture.

Dvadsiateho druhého decembra roku 1808 sa vo viedenskom divadle Theater an der Wien uskutočnila hudobná akadémia, ktorá sa kvôli zhoršujúcim problémom so sluchom mala stať posledným verejným vystúpením Ludwiga van Beethovena. Podujatie, ktorého priebeh skomplikovali nefungujúce kúrenie a nepríjemná zima, bolo niekoľkohodín trvajúcim hudobným maratónom. Zazneli premiéry „Osudovej“ a „Pastorálnej“ symfónie, koncertná ária Ah! Perfido, tri časti z Omše C dur, Chorálová fantázia a Štvrtý klavírny koncert so skladateľom v úlohe sólistu. Beethovenov žiak Carl Czerny zanechal svedectvo, že skladateľ hral sólový part koncertu „sehr mutwillig“, čo možno preložiť ako „veľmi svojvoľne“, no tiež „veľmi samopašne“. Barry Cooper sa domnieva, že v hre obdivovaného improvizátora sa objavili viaceré nápady, ktoré neskôr síce zaniesol do rukopisnej kópie diela, no do tlačenej partitúry koncertu sa už nedostali. V čase konania akadémie bolo dielo totiž už niekoľko mesiacov vydané. S komponovaním koncertu začal Beethoven v roku 1805 a dokončil ho o rok neskôr. Pamätnú verejnú premiéru v Theater an der Wien predchádzalo privátne predvedenie (spolu so Štvrtou symfóniou) v sídle jedného zo skladateľových viedenských mecénov, kniežaťa Lobkowitza, v marci roku 1807. Znalec hudby 18. storočia Charles Rosen vo svojej knihe Klasicizmus (v slovenskom preklade vydalo titul Hudobné centrum v roku 2005) v skratke charakterizuje sólový koncert ako „čakanie na sólistu“. Prvý vstup sólistu v koncerte v Beethovenovej dobe najčastejšie uvádzal orchester, prípady ako začiatok Mozartovho Klavírneho koncertu č. 9 Es dur KV 271 sú skôr výnimkou. V Štvrtom klavírnom koncerte však na sólistu čakať netreba, objavuje sa na scéne hneď s úvodným akordom diela. Czerny v 2. kapitole (O správnom uvádzaní všetkých Beethovenových diel) svojej Klavírnej školy (1846) píše, že tóny tohto akordu by mali zaznieť postupne ako arpeggio. Táto informácia sa niekedy dáva do súvislosti s tradovaným výkladom (možno sa s ním stretnúť už u dobového teoretika Adolfa Bernharda Marxa), že hudba Štvrtého klavírneho koncertu predstavuje príbeh Orfea v podsvetí. Rozložený akord na začiatku prvej časti (Allegro moderato) tak môže byť chápaný aj ako symbolické rozozvučanie Orfeovej lýry. Podľa tejto interpretácie, ktorá však dodnes ostáva predmetom kontroverzií, predstavuje potom aj dialóg sólistu a sláčikových nástrojov v pomalej časti koncertu (Andante con moto) Orfea ako svojou hrou upokojuje nepriateľské sily podsvetia. Neexistujú žiadne informácie, ktoré by pochádzali priamo od Beethovena a umožňovali spojiť koncert s obľúbeným antickým mýtom, faktom však ostáva, že mimohudobné, programové inšpirácie boli v dielach majstrov klasicizmu (ako to zmieňuje napríklad aj Haydnov dobový životopisec Giuseppe Carpani) pravdepodobne prítomné častejšie než sme si pri hudbe, ktorú nasledujúce storočia zaškatuľkovali ako „absolútnu“, ochotní pripustiť. Súviselo to jednak s dobovým rétorickým chápaním hudby ako jazyka a v prípade koncertu i s dialogickou (a čiastočne i improvizačnou) podstatou tejto formy. Beethovenov životopisec Lewis Lockwood približuje naratív pomalej časti prostredníctvom pôsobivej metafory: sólový klavír akoby „nastavoval orchestru druhé líce“, dramaticky a „nepriateľsky“ pôsobiace vstupy sláčikov postupne prekonáva sledom lyrických fráz, v druhej polovici dochádza napokon k upokojeniu napätia a klavír dominuje. Viacerí autori konštatujú, že hudba tejto časti, akási dramatická scéna pre klavír a orchester, svojim charakterom nápadne pripomína operu, recitatív či skôr ariózo prenesené na pôdu inštrumentálnej hudby. Záverečné rondo je triumfom tóniny G dur, v hudbe 18. storočia spájanej s ľahkosťou a pôvabom.

Recepciu tvorby bratislavského rodáka, skladateľa, klaviristu, violončelistu a dirigenta Franza Schmidta, poznačilo spájanie funkcií, ktoré zastával v kultúrnom živote v Rakúsku, s tamojšími politickým udalosťami v 30. rokoch 20. storočia. Obaja Schmidtovi rodičia boli muzikálni. Otec hral na dychových nástrojoch, matka na klavíri. Na mladého hudobníka, ktorý bol v Bratislave považovaný za „zázračné dieťa“ a neskôr študoval u klavírneho mága Theodora Lechetizkého, mal významný vplyv františkánsky organista Felicián Môcik, v hudbe sa zdokonaľoval aj u otca Ernő Dohnányiho. Ten bol síce profesorom matematiky a fyziky, no bol tiež disponovaným violončelistom. Dôležitým pre Schmidta bol kontakt s Rudolfom Maderom, organistom v Dóme sv. Martina. V roku 1888 sa rodina presťahovala z Bratislavy do Viedne, kde Franz Schmidt nastúpil na konzervatórium a študoval hudobnú teóriu a hru na violončele. Jeho talent mu zabezpečil miesto u Viedenských filharmonikov, hrával tiež v opere, kde v tom čase dirigoval Gustav Mahler. V roku 1901 sa stal pedagógom, neskôr riaditeľom a rektorom hudobnej akadémie, dnešnej Universität fur Musik und darstellende Kunst. Vyučoval hru na violončele, klavíri i kompozíciu. Medzi Schmidtových priateľov a obdivovateľov patrili osobnosti viedenského hudobného života, vrátane Arnolda Schönberga, ktorý musel neskôr kvôli svojmu pôvodu emigrovať do USA. Práve v období silnejúceho národnosocialistického hnutia, predohry k „Anschlussu“, sa Schmidt ako „najvýznamnejší skladateľ Východnej marky“ stal bez zvláštneho pričinenia obľúbencom nacistov. Ako prejav priazne dostal objednávku na skomponovanie slávnostnej kantáty Deutsche Auferstehung, ktorej dokončenie až do svojej smrti odkladal. Odvrátenou stranou Schmidtových profesionálnych úspechov, ktorého známi označovali ako „politicky naivného“, boli jeho privátne tragédie. Jeho prvá manželka bola umiestnená v psychiatrickej nemocnici a v rámci nacistického programu eutanázií v roku 1940 usmrtená. Dcére Eme, ktorá zomrela pri pôrode dieťaťa, skladateľ venoval svoju poslednú, Štvrtú symfóniu – veľké dielo, ktoré mu právom zabezpečilo status jedného z najvýznamnejších rakúskych symfonikov prvej polovice 20. storočia. Franz Schmidt zomrel 11. februára 1939 v Perchtoldsdorfe pri Viedni. Tretia symfónia, ktorú skladateľ prihlásil do súťaže nahrávacej spoločnosti Columbia, vznikala v rokoch 1927 – 1928. Dielo, ktoré malo na základe propozícií nadväzovať na symfonickú tvorbu Schuberta, napokon získalo cenu za najlepšiu skladbu rakúskeho autora. Hoci tragická Štvrtá symfónia (Rekviem pre dcéru) je o niečo frekventovanejšie uvádzaná na koncertných pódiách, sú autori, ktorí považujú lyrickú Tretiu za hudobne zaujímavejšie dielo, kde je „nekonečná šírka melodických línií – v duchu Schuberta – vzdialená konfliktom bez toho, aby sa Schmidt zriekol vlastného harmonického a štrukturálneho cítenia.“ Citát pochádza zo sprievodného textu Ivana Martona a Alžbety Rajterovej k nahrávke Schmidtových symfónií profesorom Ľudovítom Rajterom, dlhoročným dirigentom i šéfdirigentom Symfonického orchestra Československého rozhlasu a Slovenskej filharmónie. Profesor Rajter bol Schmidtovým žiakom kompozície a svojmu viedenskému pedagógovi vzdal hold prvou kompletnou nahrávkou jeho symfónií pre vydavateľstvo Opus v 80. rokoch 20. storočia. V tom čase išlo o priekopnícky počin, na ktorý až pomerne nedávno nadviazali dirigentské osobnosti ako Neeme Järvi alebo Vasilij Sinajskij. Schmidtove diela však Ľudovít Rajter uvádzal už počas svojho pôsobenia v Budapešti, kde od roku 1934 dirigoval orchester Maďarského rozhlasu a spolupracoval so svojím pedagógom z Lisztovej akadémie a ďalším bratislavským rodákom, Ernö Dohnányim. V súkromnom archíve Ľudovíta Rajtera sa nachádza doteraz nepublikovaný list z 2. januára 1935, v ktorom Franz Schmidt reaguje na uvedenie Tretej symfónie na koncerte pri príležitosti jeho 60. narodenín. Skladateľ, ktorý počúval koncert v rozhlasovom vysielaní, píše: „Za duchovne skvelú interpretáciu mojej hudby Vám vyslovujem najvrúcnejšiu vďaku. Urobili ste mi neopísateľnú radosť.“

Andrej Šuba

LOVRE MARUŠIĆ

„Svet je plný mladých klaviristov s rýchlymi prstami. A potom sú aj takí ako Marušić, ktorých myšlienky a umelecká predstavivosť sú rýchlejšie než ich prsty, takí vyniknú.“ (B. Pofuk, Večernji List)

Lovre Marušić podčiarkol svoju medzinárodnú reputáciu ziskom striebornej medaily na International Telekom Beethoven Piano Competition 2023 v Bonne, kde zároveň získal aj cenu za najlepšiu interpretáciu diela Roberta Schumanna. Okrem toho je aj držiteľom striebornej medaily z americkej súťaže International Piano Competition Cleveland (2021), výhercom International Competition Santa Cecilia v Porte (2018), International Competition IMF v Paríži (2018) a International piano competition Isidor Bajić v Novom Sade (2016), kde získal i cenu publika. Za mimoriadne úspechy dostal ceny rektora a dekana na Univerzite v Záhrebe, kde študoval v triedach Rubena Dalibaltayana a Ljubomira Gašparovića. V postgraduálnom štúdiu pokračoval na weimarskej Hochschule für Musik Franz Liszt v triede Grigoryho Gruzmana.

Ako sólista i komorný hráč sa predstavil na festivaloch a koncertných cykloch v Chorvátsku, Taliansku, Číne, Slovinsku, Srbsku, Nemecku, Portugalsku, Francúzsku, Rakúsku i USA. V súčasnosti pôsobí ako asistent na Hudobnej akadémii v Záhrebe a je umeleckým riaditeľom Medzinárodného festivalu komornej hudby „Ostinato“ v chorvátskom Omiši. Hral s orchestrami ako The Cleveland Orchestra, Mariinsky Orchestra, Beethoven Orchestra Bonn, Simfonijskog orkestra Hrvatske radiotelevizije, Vojvodina Symphony Orchestra a filharmóniami v Záhrebe, Belehrade či Irkutsku.

V sezóne 2023/2024 absolvuje turné v Číne a čakajú ho aj koncerty v Taliansku, Slovinsku, Nemecku, Portugalsku či Španielsku. So Slovenskou filharmóniou odohrá okrem koncetov v Redute i koncerty v Maribore a Záhrebe.

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie...“(Gramophone) Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár. Navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) v Sankt Peterburgu a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s diela mi A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). Najnovšie CD s dielami P. I. Čajkovského vydala Slovenská filharmónia na jar v roku 2023. Zároveň v roku 2023 spolupracovala Slovenská filharmónia a Daniel Raiskin na realizácii CD so sólistami Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a Tatsuki Sasanumom (Exton).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Po štvrtkovom koncerte orchester vyrazí na cestu do Chorvátska a Slovinska, kde s nimi v mestách Maribor a Záhreb odohrá koncerty sólistavečera, klavírny virtuóz Lovre Marušić.