Slávnostný koncert k 30. výročiu samostatnosti Českej a Slovenskej republikyFestive Concert on the 30th Anniversary of the Independence of the Czech and Slovak Republics

[ Autor textu: Eva Planková ]

Bratislavský rodák Johann Nepomuk Hummel (1778 – 1837) sa už vo svojej dobe zaradil k popredným svetovým klaviristom, skladateľom a pedagógom. Študoval u Salieriho, Albrechstbergera a Mozarta a od konca 90. rokov 17. storočia bol Beethovenovým blízkym priateľom až do jeho smrti v roku 1827. O svojom klavírnom majstrovstve dokázal presvedčiť hudobné publikum v celej Európe. Časom vystriedal niekoľko pôsobísk, pričom začínal v Eisenstadte, kde nastúpil po Josephovi Haydnovi, a svoju úspešnú kariéru ukončil vo Weimare. Hoci v súčasnosti je jeho najuvádzanejším dielom Koncert pre trúbku a orchester (1803) z raného obdobia jeho tvorby, na skladateľskom konte má množstvo ďalších kompozícií, ktoré sa len postupne začínajú objavovať v repertoároch orchestrov, no zaslúžili by si častejšie uvádzanie (vrátane jeho pätnástich opier). Hummelova inklinácia k svetu opery neprekvapí aj vzhľadom na skutočnosť, že jeho manželkou bola vynikajúca operná speváčka Elisabeth Röckl. Taktiež z neho čerpal aj pri tvorbe variácií a iných foriem klavírnej hudby na témy z opier iných skladateľov (Mozart, Gluck, Cherubini atď.). Svoje opery skomponoval prevažne počas pôsobenia na dvore kniežaťa Esterházyho. Pravdepodobne najznámejšou z nich je v poradí deviata Mathilde von Guise pochádzajúca z roku 1810. Jej premiéra vo Viedni sa stretla s priaznivými kritikami, no už v roku 1821, počas pôsobenia vo Weimare, sa ju Hummel rozhodol prepracovať a uviedol ju v tamojšom divadle. Už v roku 1822 bolo dielo uvedené v Prahe, potom v Rige (1825) a v Berlíne (1833). Mathilde von Guise bola zároveň jedinou autorovou operou, ktorá vyšla tlačou v Lipsku, a to v roku 1823 v úprave pre klavír. Jej nádherná partitúra oplýva postmozartovským pôvabom, spojeným s moderným štýlom Cherubiniho, Webera a náznakmi raného Rossiniho. Libreto k trojdejstvovej opere napísal v tej dobe uznávaný básnik Emmanuel Mercier-Dupaty. Dej sa odohráva v 16. storočí a je založený na romantickom príbehu veľkej lásky. Hlava mocného rodu, ktorý je hlavnou oporou katolíckej strany vo Francúzsku, vojvoda de Guise, chce z politických dôvodov vydať svoju sestru Mathildu za poľského kráľa Henricha z Valois, ona však miluje grófa Beauforta. Po (pre opery typickej) spleti prekážok zvíťazí láska, a to dokonca nad záujmami vysokej politiky.

Nie je tajomstvom, že operný žáner bol blízky aj Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi (1756 – 1791) ako vhodný prostriedok umeleckého vyjadrenia. Objednávky opier dostával skôr sporadicky, viac času mu tak preto zostávalo na ostatné hudobné žánre. Operné prostredie mu však bolo natoľko blízke, že svoju túžbu po kontakte s operou zhmotňoval komponovaním rozličných svetských diel pre sólový hlas v sprievode orchestra, označovaných ako koncertné árie. Vzhľadom na prítomnosť recitatívov a ich celkový rozsah koncertné árie pripomínajú skôr operné scény, aj sám Mozart ich niekedy označoval talianskym slovom „scena“ a každú z nich koncipoval ako sebestačné ucelené dielo. Koncertná scéna Misera, dove son! ... Ah, non son io che parlo, KV 369 vznikla v Mníchove v marci 1781, krátko po premiére Idomenea a Mozart ju skomponoval pre mladučkú, iba osemnásťročnú grófku Mariu Josephu von Paumgarten z aristokratického kruhu, v ktorom sa skladateľ pohyboval počas svojho pobytu v Mníchove.

Grófka áriu uviedla pravdepodobne iba v rámci súkromného domáceho koncertu pred rodinou a priateľmi. Mozart si však kópiu árie ponechal a neskôr ju dal predviesť na koncerte vo Viedni. Text árie je prevzatý z libreta Pietra Metastasia Ezio. Fulvia, rímska šľachtičná, miluje vojenského hrdinu Ezia, ktorý je však uväznený na základe falošného svedectva a hrozí mu smrť. Fulvia v tejto scéne vyjadruje svoju bezmocnosť a zúfalstvo.

Všestranné umelecké nadanie bratislavského rodáka, skladateľa, dirigenta, klaviristu a violončelistu Franza Schmidta (1874 – 1939) bolo natoľko výrazné, že popredný anglický muzikológ a hudobný kritik Hans Keller ho označil za najkomplexnejšieho hudobníka, akého kedy stretol. Schmidtovo skladateľské pôsobenie sa vyvíjalo pomerne neskoro, intenzívnejšie sa kompozícii začal venovať až po takmer dvoch dekádach koncertnej činnosti.

Azda aj preto zostala jeho tvorba trochu zatienená ďalšími symfonikmi obdobia romantizmu (napr. Mahler či Bruckner). „Pri prvom počutí som pochopil takmer celý text (mimochodom, dosť absurdný), hoci hudba nebola v žiadnom prípade chudobná či melodramatická. Vždy, keď mal dominovať vokálny part, ostatná hudba šla do úzadia,“ napísal uznanlivo libretista Hugo von Hofmannsthal Richardovi Straussovi po vzhliadnutí predstavenia Schmidtovej opery Notre Dame, skomponovanej podľa románu Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, ktorá mala premiéru vo Wiener Hofoper 1. apríla 1914. Zaujímavosťou je, že opera Notre Dame má nezvyčajne symfonický charakter. Na začiatkoch dejstiev a pri zmenách scén sa nachádzajú dlhé orchestrálne pasáže, čoho dôkazom je aj Introdukcia, Intermezzo a Karnevalová hudba z 1. dejstva, kde sa postupne načrtávajú jednotlivé udalosti opery i leitmotívy jej postáv. Schmidt tu zároveň preukazuje schopnosti v oblasti harmonickej invencie, výstavby širokých plôch, vynaliezavej orchestrácie a vyjadrenia emocionálneho obsahu, ponechávajúc priestor svojmu už rozvinutému romantickému jazyku. Notre Dame je tiež dôkazom skladateľovho silného zmyslu pre hudobnú jednotu, vďaka ktorému s ľahkosťou dovedna spája rôznorodé časti a v konečnom dôsledku ponúka ucelené dielo plné rozmanitosti.

Je pozoruhodné, s akým dôvtipom aj Antonín Dvořák (1841 – 1904) dokázal kombinovať na prvý pohľad rôznorodé prvky. Inšpirácie ľudovou kultúrou, prevažne českou, ale počas pobývania za Veľkou mlákou aj americkou, dômyselne prepájal s klasickými formami. Extrovertný romantický charakter vyvažoval inštrumentálnou strohosťou, a to tak, že nakoniec vo svojej tvorbe priniesol kus českého ducha v prakticky pre celý svet príťažlivej podobe. Skladba Klid lesa do istej miery súvisí práve s Dvořákovým presídlením do Ameriky, kde ho angažovali, aby založil a viedol nové Národné konzervatórium v New Yorku. Piata, náladovo pomerne vážna časť štvorručného klavírneho cyklu Ze Šumavy, op. 68 (1883), skomponovaného na podnet nakladateľa Fritza Simrocka, bola pôvodne uvádzaná pod názvom Waldesruhe. V roku 1892, pred odchodom do Spojených štútov, absolvoval Dvořák menšie rozlúčkové koncertné turné po českých mestách s huslistom Ferdinandom Lachnerom a violončelistom Hanušom Wihanom a pre túto príležitosť upravil Klid lesa pre violončelo a klavír. Úspech tejto verzie skladby autora podnietil k zinštrumentovaniu pre violončelo a orchester.

Spolu s Eugenom Suchoňom a Jánom Cikkerom je Alexander Moyzes (1906 – 1984) považovaný za jednu zo zakladateľských osobností slovenskej hudobnej kultúry. Podarilo sa mu vytvoriť osobitý skladateľský štýl, významne inšpirovaný podnetmi slovenskej kultúry so zohľadnením aktuálnych trendov v európskej hudbe, ktorý sa zároveň vyznačoval schopnosťou výstavby rozsiahlych hudobných plôch. Dosť významne ho využíval v symfonických, ale aj komorných dielach. Ako výrazná pedagogická osobnosť tiež vychoval množstvo popredných slovenských skladateľov ďalších generácií. Programovo orientovaná symfonická suita Dolu Váhom, op. 26 je prejavom obdivu k slovenskej krajine, jej prírode a kultúre a jej vznik siaha do roku 1935, pričom pôvodne niesla iba názov Váh. Súčasnú podobu kompozícia nadobudla až po 2. svetovej vojne, kedy ju skladateľ rozšíril na päť častí a na ich ploche vystaval hudobnú ilustráciu toku rieky od jej prameňa až po vyústenie do Dunaja, do istej miery evokujúc Vltavu z cyklu Má vlast Bedřicha Smetanu. Úvodná časť Pri prameňoch vnáša poslucháča do prostredia Tatier – Vysokých, ktoré sú kolískou Bieleho Váhu, a Nízkych, kde zasa pramení Čierny Váh. Oba pramene sa najskôr osamotene vinú prírodou, aby následne splynuli a putovali naprieč slovenskými regiónmi už ako jedna rieka.

Vítězslav Novák (1870 – 1949) spolu s Josefom Sukom patria k najvýraznejším žiakom Antonína Dvořáka ktorí českú hudbu spoločne priviedli do obdobia moderny. Slovensko so svojou ľudovou kultúrou, krajinou i horami predstavovalo pre Nováka ako vášnivého cestovateľa a dokonca horolezca obrovskú inšpiráciu. Práve dojmy z potuliek na vysokohorskom pomedzí československých hraníc s Poľskom sa mu v roku 1902 podarilo pretaviť do symfonickej skladby V Tatrách. Hudobnú štruktúru diela skladateľ vystaval na dvoch témach: jedna symbolizuje majestátnosť našich veľhôr, druhá má intímnejší, osobný charakter a preukazuje Novákovo stotožnenie sa so slovenským svetom ako takým. Podobne ako u Moyzesa je skladba programovo ladená a hudobné dianie skladateľ dokonca popísal aj slovami na titulnej stránke svojej partitúry. Hudobný tok najskôr ilustruje pochmúrne, hmlisté, plazivé ticho pred búrkou, do ktorého iba sem-tam placho preniká záblesk slnečných lúčov. Následne sa rozpúta búrkový tanec plný hrozivých bleskov, ktorý ale vystrieda opäť pokoj, majestátne hory sa na sklonku dňa vo vzdialenom zvuku zvonov týčia v láskavom objatí zlatých lúčov zapadajúceho slnka a na konci deň ustáva do pokojnej, hmlistej noci. Ako už Novákov popis naznačuje, partitúra oplýva bohatými zvukovými efektmi využívajúcimi široký zvukový potenciál jednotlivých orchestrálnych nástrojov.

V porovnaní s ostatnými poprednými predstaviteľmi českej hudby bol Bohuslav Martinů (1890 – 1959) pravdepodobne najeklektickejším autorom. Do svojej tvorby umne vplietal hudobné prvky od impresionizmu a Stravinským inšpirovaného neoklasicizmu až po jazz a francúzsky surrealizmus, pričom prvky pôvodnej československej hudby do nej začal výraznejšie začleňovať až v 30. rokoch 20. storočia, pravdepodobne v záujme oživenia národnej hrdosti, keď kultúrnu existenciu krajiny začínalo postupne ohrozovať nacistické Nemecko. V porovnaní s ostatnými velikánmi českej hudby je tvorba Bohuslava Martinů v programoch uvádzaná menej frekventovane, určite bol jedným z najplodnejších skladateľov 20. storočia, ktorý má na svojom konte viac než dvesto diel vrátane šiestich symfónií, siedmich sláčikových kvartet, piatich klavírnych koncertov, desiatok komorných a vokálnych skladieb, rozsiahlej klavírnej hudby a pätnástich opier.

Variácie na slovenskú tému skomponoval Bohuslav Martinů v roku svojho úmrtia, 1959. Hlavná téma kompozície vychádza zo slovenskej ľudovej piesne Kebych ja vedela, trávnice s dlhou ťahavou melódiou vyznačujúcou sa zádumčivým naturelom, improvizačným charakterom, asymetrickou rytmikou a priam fascinujúcou nepredvídateľnosťou. Teda prvkami slovenskej ľudovej hudby, aké na nej skladateľa nesmierne priťahovali. Melancholickejšiu náladu hlavnej témy následne rozptyľujú jednotlivé variácie, ktorých nepokoj sa prelína s tancami inšpirovanými domovom a krásnymi melodickými líniami.

Originálny melodický aj harmonický prejav možno pripísať slovenskému skladateľovi Gejzovi Dusíkovi (1907 – 1988), absolventovi viedenského konzervatória, ktorý žánrové ukotvenie svojej hudobnej tvorby objavoval iba postupne a napokon ho našiel oblasti operety. Zároveň sa však tiež zaradil k zakladateľom slovenského tanga a modernej populárnej hudby vôbec. Jej repertoár významne obohatil približne troma stovkami piesní, ktoré sa udomácnili v slovenskom hudobnom priestore, a uplatnenie nachádzali v rozhlasových programoch, ako aj na rozličných promenádnych koncertoch. Naplno rozvinutý špecifický dusíkovský hudobný rukopis je identifikovateľný predovšetkým v jeho trinástich operetách – spomenúť môžeme napríklad Modrú ružu, Dvornú lóžu, Pod cudzou vlajkou a Hrnčiarsky bál, z ktorého azda najviac rezonuje Pieseň o rodnej zemi („ľudovo“ známa aj ako Najkrajší kút), hoci krásnymi melódiami oplýva celá opereta.

Eva Planková

SIMONA HOUDA-ŠATUROVÁ

študovala na Konzervatóriu v Bratislave, majstrovské kurzy absolvovala u Ileany Cotrubaș vo Viedni a Margreet Honig v Amsterdame. K vrcholom ostatných sezón patril jej debut v úlohe grófky v Mozartovej opere Figarova svadba, ako aj stvárnenie postavy Donny Anny v opere Don Giovanni a v naštudovaní sopránového partu Beethovenovej Missy solemnis, ktorú uviedla v Pittsburghu. Šaturová je stálym hosťom Théâtre de la Monnaie v Bruseli, pravidelne spolupracuje s Aalto-Musiktheater v Essene, s Frankfurtskou operou, Teatro Colón v Buenos Aires, Megaron v Aténach i Théâtre du Châtelet v Paríži.

K dirigentom, s ktorými spolupracovala patria Ch. Eschenbach, M. Honeck, Á. Fischer, J. Bělohlávek, H. Rilling, I. Fischer, Ch. Hogwood, T. Netopil či Ph. Herreweghe. Simona Šaturová je držiteľkou Ceny Nadácie Waltera a Charlotte Hamel za vynikajúce vokálne výkony (Lübeck, 2007) a Ceny Thálie za najlepší operný výkon roku 2001.

Na svojom konte má aj množstvo nahrávok, ako Dvořákove Moravské dvojspevy (2018) a Ariane od B. Martinů (2016). Jej album Decade mapuje diela dobových súčasníkov – českého autora J. Myslivečka a W. A. Mozarta. V diskografii nájdeme aj adventné a vianočné skladby na albume Gloria. K 200. výročiu úmrtia J. Haydna vydala profilové CD Haydn Arias, ktoré bolo ocenené časopisom The Gramophone cenou Editor’s Choice 2009. S Českým filharmonickým zborom nahrala CD Mozartových duchovných skladieb a podieľala sa aj na projekte Haydnových omší (H. Rilling). Nahrávka Mahlerovej Symfónie č. 2 Vzkriesenie s Philadelphia Orchestra získala ocenenie Supersonic Award a tiež cenu Preis der deutschen Schallplattenkritik. Obe tieto ceny získala aj nahrávka Requiem a Miserere skladateľa J. A. Hasseho s Drážďanským barokovým orchestrom.

JIŘÍ BÁRTA

je popredný violončelista svojej generácie, študoval u Josefa Chuchra a Mirka Škampu v Prahe, Borisa Pergamenščikova v Kolíne nad Rýnom a Eleonore Schoenfeld v Los Angeles. V roku 1991 získal cenu Europäische Förderpreis für Musik v Dráždanoch a cenu Rostropovich-Hammerovu v Los Angeles. Spolupracuje s poprednými českými a medzinárodnými orchestrami ako sú Česká filharmónia, Royal Philharmonic Orchestra (London), Royal Scottish National Orchestra, Royal Liverpool Philharmonic, Berliner Symphoniker a dirigentmi ako J. Bělohlávek, Ch. Dutoit, L. Pešek, G. Roždestvenskij, M. Šostakovič. Pravidelne účinkuje na popredných festivaloch a pódiách (Barcelona, Berlín, Buenos Aires, Edinburgh, Istanbul, Los Angeles, Mníchov, Newport, New York, Paríž, Praha, Salzburg, Tokio, Londýn).

Jeho nahrávky pre firmu Supraphon boli časopisom Harmonie dvakrát vyhodnotené ako najlepšie vo svojich kategóriách (1995, 1999). Zahŕňajú kritikmi oceňovanú nahrávku všetkých Bachových violončelových suít i Šostakovičových koncertov s dirigentom M. Šostakovičom a Pražským symfonickým orchestrom FOK i oba Dvořákove koncerty – A Dur s klaviristom J. Čechom a h mol s Českou filharmóniou a J. Bělohlávkom. Bártovej platni s Kodályho sólovou sonátou udelil londýnsky časopis The Grammophone cenu Editor's Choice. Do rovnakého výberu sa dostalo i Bártovo CD s violončelovými koncertmi B. Martinů, J. B. Foerstera a J. Nováka (PKF – Prague Philharmonia, J. Hrůša). Intenzívne sa venuje propagácii súčasnej hudby, spolupracoval so skladateľmi ako sú M. Kopelent, P. Eben či A. Pärt. V jeho repertoári sú koncerty P. Vasksa, J. Firsovej, G. Bryarsa, W. Lutoslawského i G. Ligetiho.

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie...“ (Gramophone)

Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár. Navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) v Sankt Peterburgu a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). Najnovšie CD s dielami P. I. Čajkovského vydala Slovenská filharmónia na jar v roku 2023.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov.

V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch. Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (BHS, music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty v Prahe, Maribore, Záhrebe a Murtene. Na sklonku roka absolvuje so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom sériu koncertov v rámci turné v Južnej Kórei.

Zdeněk Bílek

(26. 10. 1923 – 24. 11. 2006). Čestný dirigent orchestra Slovenská filharmónia. Pochádzal z Lipníka nad Bečvou. Na Konzervatóriu v Brne študoval hru na klavíri (Z. Zámečníková), hru na organe (J. Černocký), kompozíciu (V. Petrželka) a dirigovanie (B. Liška). Po absolutóriu nastúpil do dirigentskej triedy V. Talicha na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde zároveň študoval aj hru na klavíri (Š. Németh-Šamorínsky) a kompozíciu (J. Cikker). Štúdium dirigovania absolvoval v roku 1953 (na absolventskom koncerte so Slovenskou filharmóniou uviedol Sukovu Rozprávku, suitu z hudby k hre J. Zeyera Radúz a Mahulena, op. 16).

Absolvoval študijné pobyty a dirigentské stáže vo Viedni (mimoriadny poslucháč u H. Swarowského na Akademie für Musik und darstellende Kunst) a v Leningradskej filharmónii (asistent J. Mravinského). V rokoch 1954 až 1968 pôsobil na poste asistenta, neskôr dirigenta Slovenskej filharmónie. V záujme nadviazania na talichovskú ideu komorného orchestra pozostávajúceho z hudobníkov filharmónie Zdeněk Bílek v roku 1958 inicioval obnovenie Komorného orchestra Slovenskej filharmónie.

Jeho ďalšími dirigentskými pôsobiskami boli filharmónia v Zlíne (šéfdirigent 1969 – 1975), Štátne divadlo v Košiciach (riaditeľ opery a baletu 1975 – 1978), šéfdirigent Káhirského symfonického orchestra, Irackej národnej filharmónie a opery v Istanbule (1979 – 1984). Od roku 1989 pedagogicky pôsobil na Konzervatóriu v Bratislave a tiež na VŠMU, kde k jeho študentom patrili R. Stankovský, M. Košik, B. Kostka, N. Baxa, M. Majkút, J. Valčuha, M. Leginus, M. Oswald, K. Ilievsky a ďalší.

Do Slovenskej filharmónie sa pravidelne vracal ako hosťujúci dirigent, celkovo s ňou od roku 1953 do roku 1999 oddirigoval bezmála 300 koncertov na domácom pódiu, v slovenských mestách i na zahraničných zájazdoch (Česko, Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Maďarsko, Taliansko, Španielsko a Lotyšsko). V roku 1999 mu bol pri príležitosti 50. výročia založenia orchestra udelený titul Čestný dirigent Slovenskej filharmónie.

Ako dirigent uvádzal repertoár všetkých štýlových období od baroka po 20. storočie, pričom mnohé diela vďaka nemu v podaní Slovenskej filharmónie zazneli po prvýkrát (napr. Stravinského Pulcinella i Vták ohnivák, Šostakovičove Piesne na hebrejskú poéziu, Gershwinova Rapsódia v modrom, Honeggerov Tanec mŕtvych a Symfónia č. 3 „Liturgická“). Osobitú pozornosť venoval uvádzaniu diel českých autorov (A. Dvořák, B. Smetana, J. Suk, V. Novák, L. Janáček a B. Martinů), no stabilné miesto v jeho repertoári mala aj slovenská tvorba (J. L. Bella, E. Suchoň, J. Cikker, A. Očenáš, D. Kardoš, O. Ferenczy, Š. Németh-Šamorínsky, M. Vilec, I. Zeljenka, I. Parík, J. Malovec a ďalší).