Smetana / Dvořák / GlazunovSmetana / Dvořák / Glazunov

[ Autor textu: Samuel Šomorjai ]

Bedřich Smetana bol vo svojej domovine uznávaný klavirista a pedagóg. Jeho skladateľské počiny však narážali na nepochopenie. Nádej na významnejšie umelecké a spoločenské uplatnenie v Prahe nemal, preto v roku 1856 odišiel do švédskeho Göteborgu, kde zotrval zhruba šesť rokov. Politické a spoločenské uvoľnenie po vydaní Októbrového diplomu boli jedným z dôvodov Smetanovho návratu domov. Teraz sa mohol činne zapojiť do spoločenského a umeleckého života. Venoval sa vyučovaniu, otvoril školu a začal sa významnejšie podieľať na formovaní pražského hudobného diania. Svoje názory publikoval v tlači, občasne pôsobil na koncertoch ako klavirista či dirigent a v neposlednom rade bol iniciátorom akcií, ktorými sa snažil priblížiť pražský hudobný život európskym pomerom. Dané spoločensko-politické zmeny vytvorili potrebu svojráznej národnej kultúry, čo Smetana pretavil do svojej tvorby hneď po návrate zo Švédska. Vyvrcholením národne orientovanej tvorivej činnosti je dielo stojace za myšlienkou oslavy vlasti symfonickými obrazmi čerpajúcimi z jej histórie a prírodných krás. Hovoríme o cykle symfonických básní Má vlast, ktorého súčasťou je Vltava. Jej ideový obsah opísal Smetana takto: „Skladba líčí běh Vltavy, začínaje od prvních obou praménků, Teplá a Studená Vltava, spojení obou potůčků do jednoho proudu; pak tok Vltavy v hájích a po lučinách, krajinami, kde zrovna se slaví veselé hody; při noční záři lůny rej rusalek; na blízkých skalách vypínají se pyšně hrady, zámky a zříceniny, Vltava víří v proudech Svatojánských; teče v širokém toku dále ku Praze, Vyšehrad se objeví, konečně mizí v dálce v majestátném toku svém v Labi.“

Symfonickú báseň Vltava komponoval Smetana v náročných podmienkach – na konci partitúry sa nachádza skladateľova poznámka: „Jsa úplně hluchým.“ Dielo začal tvoriť v roku 1874 bezprostredne po ohluchnutí. Strata sluchu mala pre Smetanu paradoxne pozitívny vplyv na ďalšiu tvorbu. V tomto období napísal tretinu celej svojej tvorby vrátane viacerých závažnejších diel. Predmetom častých diskusií je pôvod slávneho motívu tečúcej Vltavy. Mnohí sa domnievajú, že ju skladateľ prevzal z ľudovej piesne Kočka leze dírou. Vo Švédsku prevláda názor, že sa inšpiroval tamojšou ľudovou piesňou Ack, Värmeland, ktorú mohol spoznať počas pôsobenia v Göteborgu. Tento hudobný motív je však možné nájsť aj v ďalších ľudových piesňach. Naopak, podľa niektorých zdrojov, táto známa hudobná téma podnietila Samuela Cohena ku kompozícii izraelskej hymny Hatikvah.

Spolu s Bedřichom Smetanom je pravdepodobne najvýznamnejším českým skladateľom Antonín Dvořák. Bok po boku dokonca pôsobili v orchestri Prozatimního divadla, kde Antonín vo svojich začiatkoch hral na violu. Neskôr začala aj jeho skladateľská dráha, no kvôli menej úspešným dielam sa rozhodol pôsobiť ako organista v jednom z pražských kostolov. Zásadná zmena v živote Dvořáka nastala, keď sa jedno z jeho diel dostalo k uznávanému Johannesovi Brahmsovi, ktorý ho následne odporučil berlínskemu nakladateľovi hudobných diel Fritzovi Simrockovi. V tom momente sa stal slávnym skladateľom. Popri zdarnej kompozičnej kariére sa uplatnil aj ako dirigent vlastných diel. V roku 1884 dirigoval v Londýne svoje Stabat Mater v Royal Albert Hall, kam sa prišlo pozrieť až 12 tisíc divákov. Ohromujúci úspech mu zabezpečilo prepojenie s anglickou hudobnou scénou, kde ešte niekoľkokrát uviedol svoje kompozície. V roku 1892 bol Dvořákovi adresovaný list zo Spojených štátov amerických. Zakladateľka národného newyorského konzervatória sa ho snažila získať na miesto riaditeľa, kde nakoniec pôsobil tri roky.

Ku koncu pôsobenia v USA sa Dvořák zúčastnil premiéry koncertu amerického skladateľa a violončelistu Victora Herberta. Violončelový koncert Dvořáka ohúril natoľko, že si nenechal ujsť aj druhé uvedenie diela. Neskôr si k štúdiu zaobstaral jeho partitúru, čo nakoniec vyústilo do skomponovania Koncertu pre violončelo a orchester h mol, op. 104. Herbartov koncert bol tejto kompozícii akousi formálnou predlohou. Po obsahovej stránke je vyjadrením skladateľových pocitov: život v New Yorku mu už neprinášal toľko potešenia ako na začiatku, chýbali mu deti a okrem toho z domoviny prichádzali správy o zlom zdravotnom stave jeho lásky z mladosti – Josefíny Kounicovej. Spomienka na ňu sa objavuje v druhej časti koncertu, kde Dvořák cituje melódiu svojej piesne Kéž duch můj sám, ktorú mala Josefína obzvlášť v obľube. Koncert pre violončelo a orchester h mol, op. 104 sa od Dvořákových predchádzajúcich dvoch koncertov líši výraznejším uplatnením orchestra, ktorý je počas celej skladby rovnocenný sólovému nástroju. Aj z tohto dôvodu sa stretávame s názormi, že tento koncert je vlastne skladateľovou desiatou symfóniou. Dvořák vyťažil zo zvukových možností nástroja maximum. K dokladom jeho výnimočnej hudobnej invencie patrí celková výstavba diela, práca s melódiou či ojedinelé inštrumentačné nápady. Skladateľ si uvedomoval výnimočnosť skladby, čo prezrádza aj zmienka v jeho korešpondencii s Josefom Bohuslavom Foersterom: „Dokončil jsem nový koncert pro cello a pravím Vám zcela jistě, že tento koncert daleko předstihuje moje oba koncerty, jak houslový, tak i ten klavírní. Nedivte se, že sám Vám to povídám, samochvála nebývá spolehlivá, ale já Vám to musím říct, že mám z toho díla nehoráznou radost a myslím, že se nemýlím.“

Za zázračné a prirodzene talentované dieťa bol považovaný Alexander Glazunov. Hudbe sa venoval od útleho detstva a priaznivé rodinné zázemie mu umožnilo študovať na petrohradskej univerzite, neskôr aj súkromne u Nikolaja Rimského-Korsakova. Medzi obomi sa časom vytvorilo silné puto, čo pomohlo mladému Glazunovovi napredovať. Svoju prvú symfóniu zložil ešte ako sedemnásťročný a jej prvé uvedenie bolo senzáciou. Čoskoro sa zaradil medzi najvýznamnejších ruských skladateľov. V 90. rokoch 19. storočia dostal objednávku na skomponovanie korunovačnej kantáty pre cára Mikuláša II., spolu s Rimským-Korsakovom začal dirigovať ruské symfonické koncerty a v neposlednom rade sa stal riaditeľom petrohradského konzervatória.

Glazunov skladal, s výnimkou opery, všetky hlavné žánre svojej doby. Dve z jeho troch baletných partitúr, Raymonda a Ročné obdobia, sú považované za majstrovské diela klasického ruského baletu a jeho sedem sláčikových kvartet radili súčasníci medzi vzorové. Od začiatku však boli ústredným bodom jeho tvorby symfonické diela. Glazunovov akademizmus sa prejavil najmä v ôsmich symfóniách, ktoré skomponoval v rokoch 1882 až 1907, pričom deviata zostala nedokončená. Ich partitúry slúžia ako encyklopédia ruskej hudby tohto obdobia. Najvýraznejšie reprezentujú klasickú ruskú školu, spočiatku najmä orientáciu na tzv. Mocnú hŕstku, ktorej členom bol okrem iných aj Rimskij-Korsakov. Symfónia č. 5 B dur, op. 55 predstavuje spolu s predošlou štvrtou dôležitú etapu Glazunovovho symfonického kompozičného vývoja, sú akousi syntézou predchádzajúcich vplyvov. Charakterové vlastnosti a skladateľské postupy štvrtej symfónie sa výraznejšie prejavili v Symfónii č. 5, ktorá si okamžite po premiére získala trvalú popularitu. Dielo otvára veľkolepá slávnostná téma, ktorú Glazunov v priebehu celej symfónie prezentuje v neustále sa meniacich rytmických a harmonických podobách. Ak prvá časť zanecháva dojem majestátnosti, druhá časť sa nesie v ľahšom duchu so svižnou témou v drevených dychových nástrojoch prekladanou legátovými chromatickými stupnicami v prvých husliach spolu s farebnými tónmi harfy. Tretia časť prechádza v elégiu, miestami naznačujúcu tragédiu, v podobe temnej farby trombónov a tuby. Posledná štvrtá časť je charakteristická svojou prenikavou témou plnou sily a energie. Glazunovovi sa vďaka monumentálnej štruktúre a oslnivej orchestrácii podarilo skomponovať vskutku impozantné dielo.

Samuel Šomorjai

TATSUKI SASANUMA

Tatsuki Sasanuma začal hrať na violončele ako sedemročný. Je výhercom prvej ceny 65. ročníka Japan Broadcasting Corporation (NHK) v kategórii violončelistov. Prvé miesto získal tiež na International Mozart Competition Salzburg v roku 2013 (komorná hudba). Druhé miesto v kategórii strunových nástrojov obsadil na 12. ročníku Tokyo Music Competition a ocenenie pre violončelistov získal aj na 83. ročníku Music Competition of Japan.

Sasanuma sa predstavil na viacerých festivaloch, okrem iného na Kitakyushu International Music Festival, Tokachi Music Festival, Melbourne Cello Festival, Piatigorsky International Cello Festival či MusicAlp. Pravidelne účinkoval aj na Kirishima International Music Festivale, kde získal cenu festivalu i cenu hudobného riaditeľa. V roku 2016 získal 3. cenu a Špeciálnu cenu za najlepšiu interpretáciu povinnej kompozície v kategórii strunových nástrojov 65. ročníka ARD International Music Competition Munich ako člen Quartet Amabile. Spolupracoval s hudobníkmi ako Martha Argerich, Maxim Vengerov, Ivry Gitlis, duom 2CELLOS i New Japan Philharmonic Orchestra. V júni 2017 sa jeho sólového recitálu na Gakushuin University zúčastnila i japonská cisárska rodina.

Študoval na Toho Gakuen Music High School, kde patril medzi najlepších žiakov triedy, v roku 2017 získal diplom v sólovej hre. V súčasnosti je na tejto univerzite postgraduálnym študentom, jeho učiteľom je Tsuyoshi Tsutsumi. V komornej hre ho vedú osobnosti ako Kazuhide Isomura a Nobuko Yamazaki. Je členom zoskupení Quartet Amabile, La Luce String Octet a Trio Rizzle.

Je držiteľom viacerých štipendií: Saito Cello Ensemble hudobného oddelenia Toho Gakuen College, Matsuo Academic Foundation Grant, Yamaha Music Foundation a Rohm Music Foundation. Sasanuma je umelcom značky CHANEL Pygmalion Days. Hrá na violončele C. F. Landolfiho z kolekcie Munetsug.

DANIEL RAISKIN

Daniel Raiskin „je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent vOrquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.