Výber z koncertu – Gershwin: Američan v ParížiConcert selection – Gershwin: An American in Paris

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Americký skladateľ ukrajinsko-židovského pôvodu George Gershwin (jeho otec, rodák z Odesy, si svoje pôvodné priezvisko Gershowitz nechal po emigrácii do zámoria zmeniť na Gershwine; z tohto tvaru potom George v začiatkoch svojej hudobníckej kariéry nechal kvôli výslovnosti vypustiť posledné písmeno e) patril v čase vzniku jedného zo svojich najpopulárnejších diel – Američan v Paríži (1928) k najvyhľadávanejším autorom piesní a muzikálov na Broadwayi. Zároveň mal za sebou už mnohé veľmi úspešné uvedenia diel ako Rapsódia v modrom či Klavírny koncert F dur, ktorými sa etabloval ako jeden z najnápaditejších a najoriginálnejších skladateľov súčasnej americkej klasickej hudby. 

Na jar 1928 sa Gershwin vydal opäť po čase na cestu do Európy, pričom množstvo času strávil v podmanivom prostredí Paríža. Tam bol aj svedkom uvedenia svojej Rapsódie v modrom v Théâtre Mogador, a keď bol po posledných tónoch skladby vyvolaný na pódium, odmenil ho burácajúci potlesk. Ako poslucháč sa zúčastnil aj na európskej premiére svojho Klavírneho koncertu F dur. V Paríži sa stretol aj s niektorými významnými skladateľmi – Ravelom, Prokofievom i predstaviteľom skupiny mladých francúzskych autorov Parížska šestka – Dariusom Milhaudom. Gershwin zároveň pracoval aj na svojom novom orchestrálnom diele s autobiografickými prvkami Američan v Paríži, ktoré si uňho objednala Newyorská filharmónia. Sám skladateľ približuje obsah diela takto: „Mojím zámerom je vyjadriť dojmy amerického cestovateľa prechádzajúceho sa Parížom – kultúrnym centrom Európy, počúvajúceho pritom hluk ulice a nasávajúceho francúzsku atmosféru. Rovnako, ako v iných mojich orchestrálnych dielach, som sa nesnažil zhudobniť žiadnu konkrétnu scénu.“ Dielo zaznelo v premiére 13. decembra 1928 v newyorskej Carnegie Hall pod taktovkou Waltera Damroscha. 

Napriek tomu, že Gershwin nechcel obsah svojho diela spájať s konkrétnym programom, umožnil americkému hudobnému kritikovi Deemsovi Taylorovi napísať možnú interpretáciu svojej hudby do bulletinu k premiére. A tak v duchu Taylorovho výkladu, ak sa necháme uniesť Gershwinovou hudbou do imaginárneho Paríža, započujeme trúbenie taxíkov (Gershwin dokonca na premiéru zabezpečil štyri klaksóny rôznych tónových výšok priamo z Paríža), zvuky premávky na Champs-Élysées, alebo brazílske tango či francúzske piesne zaznievajúce z tanečných sál a kaviarní. S tónmi blues prichádza na amerického návštevníka Paríža clivota za domovom. Keď však stretne krajana a zatancujú si spolu charleston, vráti sa mu radostná nálada vyjadrujúca šťastie, že v cudzej zemi stretol spolupútnika z vlasti. A tak sa hudba vo svojom závere opäť vracia k bujarému temperamentu úvodu skladby, vyvolávajúcemu dojmy z čarovného Paríža. Gershwin nebol klasicky profesionálne vyškolený skladateľ, ale viacmenej samouk. Až ako úspešný autor hudby na Broadwayi absolvoval niekoľko lekcií harmónie a kontrapunktu. Je známe, že sa viackrát pokúšal, aby mohol študovať u niektorého z prominentných skladateľov klasickej proveniencie, avšak márne: napríklad keď v dvadsiatych rokoch 20. storočia oslovil poprednú francúzsku skladateľku Nadiu Boulanger či Mauricea Ravel, aby u nich mohol študovať kompozíciu, obaja odmietli. Nadia Boulanger sa obávala, že by Gershwin štúdiom klasickej hudby zničil svoj jedinečný skladateľský štýl ovplyvnený jazzom. Ravel Gershwinovi zase odpísal: „Prečo sa stať druhoradým Ravelom, keď už ste prvotriednym Gershwinom?“ A keď sa potom Ravel dozvedel, koľ ko Gershwin svojou hudbou zarába, údajne zvolal: „Vy by ste mali dať lekcie mne!“ 

Maurice Ravel premýšľal o vytvorení koncertu pre klavír a orchester už v roku 1906, po prvých úspechoch so svojimi sólovými klavírnymi skladbami ako Hry vody, Sonatína či Zrkadlá, ktoré patria k ťažiskovým dielam impresionistickej klavírnej literatúry. Čas a priestor na splnenie svojich plánov však našiel až o mnoho rokov neskôr, keď v roku 1929 trávil niekoľko mesiacov v Baskicku, odkiaľ pochádzala jeho matka a kde našiel potrebný pokoj. Čoskoro po započatí práce na svojom dlho plánovanom diele dostal Ravel zaujímavú ponuku napísať aj Klavírny koncert pre ľavú ruku (D dur) pre Paula Wittgensteina, klaviristu, ktorý svoju pravú ruku stratil počas 1. svetovej vojny. Písať oba klavírne koncerty naraz považoval Ravel za interesantnú výzvu, a tak vznikali obe diela pospolu. Napriek tomu sú obidve skladby po technickej i štýlovej stránke veľmi odlišné. Ravel svoj Koncert pre klavír a orchester G dur napokon dokončil až na jeseň roku 1931. Ďalšia kompozičná práca na tomto diele bola neskôr totiž odsúvaná z viacerých príčin – jednak pre Ravelov zhoršujúci sa stav jeho neurologického ochorenia, ako aj vyčerpaním po dokončení Klavírneho koncertu pre ľavú ruku, na ktorého finalizáciu mal skorší deadline. Okrem toho Ravel z finančných dôvodov prijímal veľa objednávok na koncertovanie doma i v zahraničí. Ravel síce Klavírny koncert G dur písal pre seba ako vynikajúceho klaviristu, no pre zdravotné problémy sa nakoniec na plánovanej premiére diela 14. januára 1932 v Salle Pleyel v Paríži nemohol ujať sólového partu. Ako sólistku teda oslovil svoju dlhoročnú priateľ ku Margueritu Long a sám sa zhostil role dirigenta v spolupráci s Orchestrom Lamoureux.

Ravel svoje nové dielo označil za „koncert v pravom zmysle slova“ pod čím rozumel to, že je napísaný v podobnom duchu ako sú klavírne koncerty Wolfganga Amadea Mozarta a Camilla Saint-Saënsa: „Podľa môjho názoru má byť hudba inštrumentálneho koncertu ľahká a brilantná a nemá sa usilovať o hlbokomyseľnosť a dramatický účinok […] Najskôr som myslel, že svoj koncert nazvem ako ‚divertissement’. Potom sa mi to však zdalo zbytočné, pretože samotný výraz ‚koncert’ dostatočne jasne vystihuje charakter diela… Obsahuje niekoľko odkazov na jazz, ale nie veľa.“

Po úspešnej premiére Ravelovho Klavírneho koncertu G dur, ktorý v súčasnosti patrí k jedným z najpopulárnejších klavírnych koncertov vôbec, nasledovalo turné po Európe, vrátane koncertov v Bruseli, Viedni, Prahe, Londýne, Berlíne, Amsterdame či Budapešti. Pritom za klavírom sedela vždy Marguerite Long a Ravel dirigoval. Keď sa počas turné Ravela opýtali, ako hodnotí svoje dielo, odpovedal: „celkom dobre, […] mám dojem, že som tam našiel to, čo som hľadal. Alebo nie, nepreháňajme: nikdy nedosiahneme presne to, čo chceme, mimochodom našťastie […]. Ale v konečnom dôsledku sa mi tento koncert zdá byť jedným z diel, v ktorých som dokázal uchopiť materiál a formy, ktoré hľadám, a v ktorých som mohol najlepšie presadiť svoju vôľu“. 

Walter Damrosch, vtedajší dirigent New York Symphony – domáceho orchestra slávnej Carnegie Hall (ktorý bol v roku 1928 zlúčený s Newyorskou filharmóniou), bol natoľko očarený Gershwinovým veľmi úspešným vstupom do sveta klasickej hudby v podobe Rapsódie v modrom z roku 1924, že si u mladého skladateľa objednal ďalšiu skladbu hneď na jar 1925. Mal požiadavku, aby sa jednalo o klavírny koncert s tradičným trojčasťovým členením, a aby Gershwin sám urobil aj orchestráciu diela. Predchádzajúcu Rapsódiu v modrom totiž inštrumentoval Ferde Grofé – aranžér jazzového a tanečného súboru Paula Whitemana, pre ktorý Gershwin toto dielo skomponoval. Keď Gershwin v prvej polovici roka 1925 skicoval prvé nápady pre svoje nové dielo, označoval ho pracovným názvom New York Concerto a k jednotlivým častiam si poznačil nasledujúce kľúčové slová: 1. rytmus, 2. melódia (blues), 3. viac rytmu. Názov Newyorský koncert však napokon stiahol, aby sa vyhol akémukoľvek inklinovaniu k mimohudobným programom a svoj najnovší skladateľský počin označil vecne ako Koncert pre klavír a orchester F dur. Gershwin ho najskôr dokončil vo verzii pre dva klavíry a až následne ho inštrumentoval pre orchester. V tejto podobe bolo dielo dokončené 10. novembra 1925 a už 3. decembra rovnakého roku sa konalo jeho prvé verejné uvedenie v newyorskej Carnegie Hall so samotným autorom za klavírom. Ešte pred premiérou uverejnil Gershwin krátku anotáciu svojho diela: „Prvá časť využíva rytmus charlestonu. Je rýchla a pulzujúca a predstavuje mladého entuziastického ducha amerického života. Začína sa rytmickým motívom, ktorý predstavujú tympany podporované ďalšími bicími nástrojmi a charlestonovým motívom […] v lesných rohoch, klarinetoch a violách. Hlavnú tému prináša fagot. Neskôr klavír uvádza druhú tému. Druhá časť má poetickú, nočnú atmosféru, ktorá sa začala označovať ako americké blues, ale tu je v čistejšej forme než je obvyklé. Záverečná časť sa vracia k štýlu prvej. Sú to orgie rytmov, ktoré sa začínajú výbušne a udržiavajú stále rovnaké tempo“. Gershwin svoj Klavírny koncert F dur považoval za akýsi „experiment“ či „laboratórnu prácu v americkej hudbe“, v ktorej išlo o pokus uplatniť jazzové rytmy v kombinácii s konvenčnými symfonickými líniami, na margo čoho ďalej dodáva: „Je to prvá skladba, v ktorej som sa držal striktne symfonickej formy. Neverím, že formy, ktoré objavili starí majstri, sa dajú vylepšiť, pretože existujú nevyhnutné postupnosti, ktorými sa hudba prirodzene riadi. Zároveň som sa snažil zachovať elasticitu, ktorú vyžaduje moderný vývoj“. Gershwinov Klavírny koncert zožal hneď na premiére obrovský úspech u publika i mnohých hudobných kritikov a v nasledujúcich rokoch ho skladateľ za klavírom ešte mnohokrát uvádzal na koncertoch i v rozhlase. Dirigent premiéry Gershwinovho Klavírneho koncertu Damrosch vyhlásil skladateľa za „rytiera“, ktorý pozdvihol „Lady Jazz“ na „úroveň, ktorá jej umožňuje byť prijatou ako váženou členkou hudobných kruhov. Zdá sa, že George Gershwin dosiahol tento zázrak […] odvážne tým, že svoju mimoriadne nezávislú a modernú mladú dámu obliekol do klasického odevu v podobe koncertu“. 

I keď je Maurice Ravel považovaný za jedného z predných protagonistov hudobného impresionizmu, jeho kompozičné dielo významne zasiahlo aj do rôznych ďalších štýlov a smerov, čo je aj prípad jeho Bolera, jednej z najobľúbenejších symfonických skladieb 20. storočia vôbec. Impulz pre vznik tohto diela prišiel v roku 1928 po Ravelovom návrate z jeho veľ kého amerického turné späť do Paríža. Slávna tanečníčka Ida Rubinstein ho požiadala o vytvorenie „španielskeho baletu“, z čoho sa však nakoniec vykryštalizoval „jednočasťový tanec, veľmi pomalý a neprestajne nemenný […]. Jediným elementom zmeny je crescendo orchestra“. Prvé uvedenie Bolera sa konalo 22. novembra 1928 v Parížskej opere, pričom Ida Rubinstein tancovala medzi dvadsiatkou mužských tanečníkov na choreografiu inovatívnej Bronislavy Nižinskej (sestry legendárneho tanečníka Václava Nižinského), čím umocnila podmanivo zmyselný charakter Ravelovej hudby. Na margo skladateľa kolovalo množstvo anekdot, ktoré sa na pravde zakladali raz viac, inokedy menej, no samotného skladateľa so zmyslom pre vtip a iróniu to údajne tešilo. Jedna z najznámejších anekdot sa viaže práve k premiére jeho Bolera: „Pomoc, blázon!“, zakričal ženský hlas počas búrlivého záverečného potlesku. Na čo mal Ravel reagovať smerom k svojim spolusediacim: „Pochopila ma!“ Ravelovo Bolero je založené na dvoch základných prvkoch – rytmickom modeli a melodickej téme. Rytmický model je nastolený hneď v úvode skladby a ako rytmické ostinato je nekompromisne prítomný až do monumentálneho vyvrcholenia diela. Vzápätí nastupuje podmanivá téma, ktorá je v ďalšom priebehu rozvíjaná variačným princípom, avšak inovatívne zameraným na premenu zvukových farieb. Tému po prvýkrát prednáša priečna flauta. Následne prichádzajú ďalšie a ďalšie nástroje a ich sonoristicky očarujúce a mimoriadne originálne kombinácie. Hudobný prúd plynúci v C dur postupne graduje vo viac a viac extatickom crescende, a keď napokon konečne príde harmonická zmena do E dur, dokáže vďaka neuveriteľne prepracovanej tektonike diela tento pomerne jednoduchý harmonický efekt vyvolať enormne sugestívny zážitok. Ravel sám na margo Bolera neskôr povedal, že chcel napísať dielo, ktoré by nemalo „žiadnu formu, […] ani moduláciu, alebo takmer žiadnu – iba rytmus a orchester“. A keď sa ho pýtali, akú skladbu považuje za svoje majstrovské dielo, s jemu vlastnou rafinovanosťou odpovedal: „Bolero, prirodzene. Škoda len, že neobsahuje vôbec žiadnu hudbu“.

Jana Majerová

ALEXEI VOLODIN

Alexei Volodin je uznávaný pre svoj veľmi citlivý dotyk s klávesmi a technickú brilantnosť. Jeho mimoriadne široký repertoár siaha od Beethovena a Brahmsa cez Čajkovského, Rachmaninova a Prokofieva až k Skriabinovi, Ščedrinovi a Medtnerovi.

Alexei Volodin pravidelne koncertuje aj ako sólista. Predstavil sa v koncertných sálach ako Wiener Konzerthaus, Palau de la Música v Barcelone, Mariinskom divadle, Parížskej filharmónii, Alte Oper Frankfurt, Tonhalle Zürich a Auditorio Nacional de Música v Madride. Ako aktívny komorný hráč dlhodobo spolupracuje s mnohými umelcami. Jeho komornými partnermi boli I. Levit, C. Huangci, S. Gabetta, J. Jansen, J. Rachlin, M. Maisky, ako aj súbory Borodin Quartet, Modigliani Quartet, Cuarteto Casals aCremona Quartet. Medzi vrcholy sezóny 2023/2024 patria okrem iného vystúpenia s Taipei Symphony Orchestra, Shanghai Philharmonic, Hiroshima Symphony Orchestra, The Israel Symphony Orchestra Rishon LeZion, Gunma Symphony Orchestra, Orquesta de Castilla y León či Orquesta de la Comunidad de Madrid. Realizoval nahrávku Prokofievovho 4. klavírneho koncertu pre vydavateľstvo Challenge Classics, taktiež nahral Rachmaninovove, Schumannove, Ravelove a Skriabinove sólové skladby. Skoršie CD s Chopinovými skladbami získalo cenu Choc de Classica a päť hviezdičiek od Diapasonu.

Alexei Volodin študoval na Hudobnej akadémii sestier Gnesinových v Moskve a neskôr u Eliso Virsaladze na moskovskom konzervatóriu. V roku 2001 pokračoval v štúdiách na International Piano Academy Lake Como. Medzinárodné uznanie si získal po tom, ako v roku 2003 vyhral Medzinárodnú klavírnu súťaž Gézu Andu v Zürichu. Alexei Volodin je exkluzívnym umelcom firmy Steinway.

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie…“(Gramophone) Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár. Navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) v Sankt Peterburgu a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s diela mi A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). Najnovšie CD s dielami P. I. Čajkovského vydala Slovenská filharmónia na jar v roku 2023. Zároveň v roku 2023 spolupracovala Slovenská filharmónia a Daniel Raiskin na realizácii CD so sólistami Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a Tatsuki Sasanumom (Exton).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar 2023 vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Vo februári zas orchester absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić.