Bedřich Smetana – Má vlastBedřich Smetana – My Fatherland

[ Autor textu: Eva Miškovičová ]

„Skladby tyto věnovati chci slavnému městu Praze…, poněvadž zde nabyl jsem hudebního vzdelání, zde dlouhá léta jsem veřejne účinkoval a zde stihla mne i nemoc pro hudebníka nejstrašnejší.“ Bedřich Smetana z listu Rade kráľovského mesta Praha. 

Monumentálny cyklus šiestich symfonických básní Má vlast Bedřicha Smetanu je v hudobnej literatúre jedinečným opusom nielen svojou formou, ale predovšetkým autentickou apoteózou vzdávajúcou hold svojej domovine. Od prvotných myšlienok na vytvorenie ojedinelého diela (1872) až po jeho prvé súborné uvedenie ubehlo celé desaťročie. Smetana odpočiatku zamýšľal vytvoriť cyklus inšpirovaný národným povedomím, ktoré formovalo hrdosť, veľkosť a najmä budúcnosť českého národa. Národné symboly sa v diele zobrazili v troch rovinách – mytologickej vo vznešenom Vyšehrade a vášnivej Šárke, prírodnej v podmaňujúcej Vltave a poetickej básni Z českých luhů a hájů a v historicko-politickej vo veľkolepých básňach Tábor a Blaník. Skladateľ utkvelo neopisuje konkrétny program, predlohu prispôsobil vlastným predstavám a jednotlivé básne vnímal skôr ako samostatne stojace časti s vlastným životným príbehom. 

Na jeseň v roku 1874, kedy vznikla prvá časť cyklu – Vyšehrad, sa Smetana vzdal všetkých spoločenských záväzkov. Odstúpil z miesta riaditeľa pražskej opery, čím získal istú kompozičnú slobodu. Nápad na úvodný slávnostný motív básne zaznievajúci v harfách sa spája s jeho uvedomením si blížiacej sa trvalej straty sluchu. Pri dokončení skladby o mesiac neskôr si na partitúru poznačil „V stavu ušní choroby“. Vyšehrad je príbehom historického miesta, kde v dávnej minulosti ospevoval bájny spevák Lumír jeho vznik, život, najväčšiu slávu, víťazstvá a prehry, ale aj jeho skazu, ktoré skladateľ programovo zveril dychovým nástrojom. Zašlú slávu Vyšehradu symbolicky zakončuje smutná elegická pieseň. 

Dva dni po ukončení prvej časti začal Smetana pracovať na Vltave. Po jej dokončení na záver partitúry zaznamenal „Jsa úplně hluchým“ a aj napriek novému stavu skomponoval svoje najhrávanejšie symfonické dielo, ktoré ho preslávilo po celom svete. Vltava vo svojom programe spája nielen obraz krajiny, ale aj život v nej. Smetana na začiatku rozohral teplý a studený prameň rieky, ktorého tóny vzápätí v celej svojej šírke rozvinú slávnu tému Vltavy. Dôležité momenty s národnou tematikou celý čas sprevádza neutíchajúci tok rieky dopĺňaný rôznymi výjavmi krajiny. Svadobná veselica s typickou polkou, do noci zahalený tanec rusaliek s odrazom mesiaca na hladine, v rannom svite črtajúce sa siluety hradov a zámkov, s prichádzajúcim dňom prebudenie rieky s divokými Svätojánskymi prúdmi či epizodicky zaznievajúca téma Vyšehradu, keď Vltava preteká popod majestátny hrad až po jej záverečné splynutie do Labe. 

Na jar nasledujúceho roku Smetana dokončil tretiu symfonickú báseň Šárka, príbeh zradenej a krivdou opantanej dievčiny, sľubujúcej pomstu celému mužskému pokoleniu. Pre jedinú epickú časť cyklu našiel skladateľ inšpiráciu v povesti Dívčí válka, ktorá opisuje milostné splatnutie dvoch predstaviteľov znepriateľených strán Ctirada a Šárky. Vstupný motív divokej a vášnivej devy prechádza do pokojného a idylicky sa rozvíjajúceho príbehu. Milostné vzplanutie mužného a súcitného Ctirada (stvárneného violončelom) voči zvodnej a prefíkanej Šárke (znázornenej v klarinetovej kantiléne) je jedným z najkrajších momentov vyjadrenia takejto vášne v hudobnej literatúre. Po dramatickom stíšení a zaznení lesných rohov odštartuje za silného ozývania sa trombónov dráma krviprelievania. 

Všeobecný vplyv národnej hudby v romantizme a záujem implementovať ju do svojich diel Smetana naplno využil v nasledujúcej časti. Štúdium a získavanie námetov z českých ľudových piesní a tancov, ale i záujem vyobraziť ich v jednej z básní sa u skladateľa prejavuje ešte pred skomponovaním Šárky. K tomuto zámeru sa vrátil až na sklonku roka 1875 a svoju štvrtú časť pomenoval idilicky – Z českých luhů a hájů. To obdobie strávil skladateľ u svojej dcéry Žofie v horárni v Jabkeniciach, kde sa nechal inšpirovať obklopený prírodou a pokojom, ktorý tak veľmi potreboval. Pohľad na reliéf krajiny z výšky sa postupne vnára hlbšie do lesa pod ním, prechádza údoliami a dedinami za sprievodu ľudových piesní a tancov, všetko podstatné však ponecháva skladateľ na predstavivosť poslucháča. Prvá štvorica básní vznikala počas jedného roka a aj keď ich mimoriadne úspešné a zakaždým očakávané premiéry prichádzali postupne, v Smetanovom súpise ich sám autor spojil svorkou a označil titulom „Na Vlasť – tvoří celek“. 

Posledné dve symfonické básne vznikli so značným časovým odstupom takmer štyroch rokov. Smetana vtedy svoj čas venoval najmä komornej tvorbe a operám, ale svoj zámer o doplnenie a uzatvorenie celého cyklu naplnil. Predlohu k obom tvorilo významné obdobie českej histórie – husitstvo. Piata symfonická báseň, Tábor, predstavuje centrum, srdce husitstva reprezentujúceho vytrvalosť, silu, neoblomnú vôľu, ktorej symbolom sa stal v symfonickej básni citovaný chorál Kdož jsú boží bojovníci. Skladateľ prostredníctvom neúnavne navracajúceho sa chorálu odkazuje na podstatu ideológie husitov, mo-hutnou symfonickou fantáziou veľ kolepo stvárňuje slávu a chválu jeho neporaziteľného centra.

Finálna symfonická báseň Blaník pomyslene uzatvára príbeh českého vlastenectva a zároveň prognózuje víziu českej národnej budúcnosti. Skladba v prvých taktoch cituje husitský chorál a bezprostredne nadväzuje na Tábor, pričom aj prianím samotného Smetanu bolo interpretovať tieto časti attacca, bez prerušenia. Úvodné tóny pochodu znázorňujúce pochmúrne obdobie husitských bojov plynulo prechádzajú do idylickej súčasnosti, k pastorálnej téme prírody obklopujúcej horu Blaník. Dramatická epizóda opäť pripomenie odkazy husitstva. Skladateľ neustálym epizodickým striedaním týchto dvoch rovín zobrazuje povesť o hore Blaník ukrývajúcej spiace husitské vojsko, ktoré sa v čase najväčších bojov prebúdzalo a vychádzalo z jej útrob na pomoc svojej vlasti. V mohutných gradáciách sú symbolizované ohromné zástupy husitov. Na záver v kontrapunktickom vyvrcholení prepojenia chorálu Kdož jsú boží bojovníci a motívu symbolu českej slávy – Vyšehradu, sa cyklus pompézne uzavára oslavou vzkriesenia národa a jeho budúceho šťastia a slávy. Tábor a Blaník spoločne premiérovo zazneli 4. januára 1880 na Žofíne. 

Prvé spoločné uvedenie cyklu šiestich symfonických básní Má vlast 5. novembra 1882 pod taktovkou Adolfa Čecha v koncertnej sále Žofína zaznamenalo nevídaný úspech s kolosálnym skladateľovým triumfom. Po každej časti obecenstvo neutíchajúco tlieskalo a s obrovskými ováciami vyvolávalo Smetanovo meno. Úplne hluchý Smetana bol z tohto úspechu nesmierne šťastný, ďalšie uvedenie diela sa však až do jeho smrti nekonalo. Vznikom Českej filharmónie prišlo k opätovnému a pravidelnému uvádzaniu tohto náročného opusu nielen doma, ale aj v zahraničí. Pôvodný zámer Bedřicha Smetanu skomponovať viacčasťový cyklus s národnými inšpiráciami, predurčený k slávnostným príležitostiam, sa naplnil aj vďaka prestížnemu medzinárodnému hudobnému festivalu Pražské jaro, ktorého každoročný otvárací koncert (12. máj – výročie úmrtia skladateľa) uvádza festival s jediným bodom programu – cyklom symfonických básní Má vlast. Pre symfonické telesá a dirigentov z celého sveta je prestížou participovať na tejto úvodnej slávnosti.

Eva Miškovičová

PETR ALTRICHTER

je jedným z najvýznamnejších českých dirigentov, ktorý získal medzinárodnú reputáciu svojou dynamickou a hlbokou interpretáciou symfonickej hudby. Pochádza z hudobníckej rodiny a hre na hudobných nástrojoch sa venoval od raného detstva. Absolvoval konzervatórium v Ostrave (lesný roh, dirigovanie). V štúdiách pokračoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne v odboroch dirigovanie orchestra (O. Trhlík, F. Jílek) a dirigovanie zboru (J. Veselka, L. Mátl). Počas štúdia na JAMU spolupracoval ako zbormajster a dirigent s Brnianskym akademickým zborom, s ktorým získal mnohé ocenenia na zahraničných zborových súťažiach a festivaloch (Middlesbrough, Debrecín a ď.).

Roku 1976 sa zúčastnil slávnej dirigentskej súťaže v Besançone, kde obsadil druhé miesto a získal zvláštnu cenu Francúzskeho zväzu skladateľov. Po absolvovaní JAMU (1978) nastúpil najprv ako asistent dirigenta do Filharmónie Brno. V nasledujúcich rokoch pôsobil v Českej filharmónii, vo Filharmónii Bohuslava Martinů v Zlíne, v Komornej filharmónii Pardubice, v Symfonickom orchestri hl. m. Prahy FOK, v Juhozápadnej nemeckej filharmónii v Kostnici (1993–2004), v Kráľovskej liverpoolskej filharmónii (1997–2001) i vo Filharmónii Brno (2002–2009). V sezóne 2018/2019 zastával post hosťujúceho dirigenta orchestra Slovenská filharmónia. Petr Altrichter viedol orchestre po celom svete, vrátane Berlínskych symfonikov, Londýnskych filharmonikov, Japonského symfonického orchestra, Krakovskej filharmónie, Milánskeho orchestra, Symfonického orchestra v Rige, Symfonického orchestra RTL Luxemburg, Symfonického orchestra v Baden-Badene a Orquesta Filarmonica de Gran Canaria. V špičkových anglických telesách sa uplatňoval predovšetkým ako propagátor českej hudby. Medzinárodní sólisti s Altrichterom radi spolupracujú najmä pre jeho pohotovosť v orchestrálnych sprievodoch.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar 2023 vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom Danielom Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu šietich koncertov. Vo februári zas orchester absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić. Nedávno sa orchester predstavil pod vedením Jiřího Habarta na festivale Allegretto Žilina, kde uviedol s fagotistkou Sophie Dervaux dielo bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela.