Marek Piaček – ApollooperaMarek Piaček – Apolloopera

[ Autor textu: Marek Piaček ]

Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a dva trombóny vychádza zo skutočnej udalosti – 16. júna 1944 spojenci bombardovali bratislavskú rafinériu Apollo. Dejová línia sa opiera o reálne správy zo života medzivojnovej viacjazyčnej Bratislavy viažuce sa k „Apolke“. Každodenný život je tu konfrontovaný s napätými udalosťami štyridsiatych rokov 20. storočia. Barbarstvo násilia je zdanlivo zatlačené do úzadia jednoduchými postavami starých „apolákov“, či ich aktivitami v robotníckych spolkoch. Apolloopera nie je politikum. Civilný život „apolákov“ môže byť metaforou akéhokoľvek ľudského bytia a jeho bezmocného prežívania zoči-voči dehumanizácii a technokracii „komplexných riešení“ celospoločenských problémov.

Osudy „Apolky“ predstavujú autori v osudoch robotníkov, majstrov, civilistov, vojakov, pilotov bombardérov, odbojárov, básnikov, intelektuálov. text libreta vychádza z archívnych materiálov, dobovej odbornej literatúry, fotografií, chemických vzorcov špeciálnych produktov „Apolky“, zápisníc z činnosti spolkov, citácií, výpovedí svedkov... Libreto dopĺňa dobová poézia, autorské alúzie na rôzne básnické i prozaické štýly, scudzovacie efekty, piesne...

Autori apolloopery (Marek Piaček, Martin Ondriska a Marold Langer-Philippsen) rozvíjajú poetiku, ktorú obsahujú už ich predchádzajúce spoločné projekty venované M. R. Štefánikovi (opera Posledný let), udalostiam okolo „delenia“ Československa (Lesť rozmyslu), histórii Košíc (opera 66 sezón) či revolte voči romantizmu (opera Kráľ duchov, Štós).

Krátke dejiny rafinérie Apollo

Koncom 19. storočia potrebovalo Uhorsko rafinériu ropy. Bankár Arpád Spitz presvedčil finančníkov, že najvhodnejším miestom je Bratislava. Vodná cesta ju spájala s Rakúskom, Moravou, Nemeckom a ropnými poľami pri Čiernom mori. Eafinéria Apollo vyrábala asfalt, benzín, oleje i mazivá až do jej úplného zničenia v roku 1944.

Nemecko malo o Apolku strategický záujem. Namiesto z ropy tu vyrábali pohonné látky z uhlia, ktorého bolo dostatok. Uhlie premieňali na kvapalné produkty novou technológiou – vysokotlakovou hydrogenáciou.

Rafinériu viedol veľmi úspešne dr. Erhard Willig z Ludwigshafenu. Vo svojej funkcii nevystupoval ako nacista, ale rešpektoval prostredie, do ktorého prichádzal.

Pohroma prišla v júni 1944, keď sa dňa 16. 6. na „Apolku“ zniesol dážď bômb. V rafinérii bola zničená väčšina výrobných zariadení, celkový rozsah zničenia dosahoval približne 80%. O život prišlo 73 zamestnancov podniku, celkový počet obetí v Bratislave nebol doteraz presne zistený.

Začiatkom roka 1945 sa zastavili práce na obnove „Apolky“. riaditeľ dr. Willig opustil rafinériu 3. apríla 1945. Štvrtého apríla 1945 vstúpili do Apolky prví vojaci osloboditeľskej Sovietskej armády. Do závodu sa začali vracať niektorí zamestnanci a sovietske autority, ktoré považovali Apolku za svoju vojnovú korisť, sa s oduševnením pustili do obnovovacích prác. Vedeniu podniku sa podarilo uchrániť bratislavských Nemcov pred deportáciami a všetci zamestnanci bez ohľadu na mzdu a ťažké podmienky pracovali na obnovení výroby.

(Podľa knihy Emil Kudlička, Peter Valo: Slovnaft 100, Slovakia, Bratislava 1995)

Slovo autora

Roky žijem v blízkosti pozemkov bývalej „Apolky“. Po celý čas boli zdevastované, opustené a vyvolávali v osamelom chodcovi strach, obavy. Možno to bola archetypálna bázeň.

V detstve som počúval strašné historky o „Apolke“, no nevedel som skoro nič o faktoch, ktoré formovali históriu tohto priestoru, nevedel som nič o konkrétnych ľuďoch. Teraz, keď som ich spoznal, tak fakty, ako ľudí, chápem temnotu a desivosť obklopujúcu tieto miesta.

Chápem, že osudy ľudí, kruto umierajúcich v žeravých plameňoch horiacej nafty dnes zaujímajú málokoho. A chápem aj, že ani tí, ktorí riešia budúcnosť tohto priestoru, nepodliehajú sentimentálnym pocitom a už vôbec nie bázni pred umlčaným geniom loci. Áno, toto všetko chápem. Tak ako minulosť odišla, budúcnosť zákonite príde. Minulosť sa aj s jej „duchmi“ neprestajne vytráca v opare nad Dunajom. Čo zostáva, je línia stále nových a nových pokolení. Je nezmyselné a zbytočné podliehať zúfalstvu zo strašných činov vykonaných našimi predkami, no som presvedčený, že každá generácia by si mala zachovávať aspoň základnú úctu sama k sebe a k priestoru, ktorý ju obklopuje, ktorý obýva.

Apolloopera – obsah jednotlivých obrazov

Adam

Rafinéria Apollo bola vybudovaná na mieste „Mlynských záhrad“. Pri jej výstavbe sa zachovala väčšina pôvodnej parkovej zelene.

Obraz jedinečného sveta, krajiny spokojnosti utváranej pokojnou prácou a pocitom naplnenia. V príjemnej atmosfére začínajúceho dňa záhradník Adam premýšľa nad stvorením.

Záhradník Adam vzal za hrsť čerstvej voňavej hliny... Bolo to príjemné...

Továreň

Ideálnym miestom na vybudovanie rafinérie v Uhorsku bola Bratislava vďaka svojej geografickej polohe, vodnej ceste a relatívnej blízkosti ropných nálezísk.

Vo viacjazyčnom prostredí stredoeurópskeho mesta vzniká nová továreň. atmosféra je preniknutá radosťou z budovania niečoho nového a produktívneho v meste mnohých národov. Aj nová apolka je plná nádejí a očakávaní. V slnečnom meste nad Dunajom však prináša suchý južný vietor z Álp, „föhn“, pocit falošnej eufórie, sentimentu, ale aj ťažoby a melanchólie.

Hľa luna bledá Tíško si sedá... Dnes ako vloni.

Alchýmia

Apolka bola strategicky zaujímavá aj novou technológiou. Benzín vyrábala nie z ropy, čo bolo bežné, ale z uhlia.

Hľadanie správneho vzorca premeny uhlia na benzín.

Unter dem Druck von zweihundert Atmosphären bei fünfhundert Grad verwandelt sich zu Mittelöl die Kohle...

Schôdza

„Apoláci“ sa združovali do viacerých robotníckych spolkov, ktoré vyvíjali bohatú kultúrnu i športovú činnosť.

Schôdza, ktorej trvanie nezodpovedá reálnemu času. Robotníci spolu s inžiniermi takto zasadajú roky. Niektorí sú lídri, iní zradcovia, väčšina sa len zabáva. So vznikom nového štátu mnohí miznú a zostane po nich len meno... Rozmanité hudobné žánre sú metaforou aktuálnej atmosféry schôdze. Mladá slečna Trixi, pravdepodobne odbojová špiónka, podrobne sleduje všetky udalosti.

Apolo, Apolo, svet sa točí okolo!

Piloti

„Apolku“ bombardovala 15. letecká armáda USA, ktorú nad Dunajskou Stredou napadla letka tridsiatich nemeckých stíhačov.

Túžba po dobrodružstve, nerozpoznaná hrôza vlastných činov kontrastuje s pocitom odlúčenia a lásky k manželkám. Dvaja mladí piloti – Američan a Nemec slúžia na opačných stranách frontu. Ich družky preciťujú vnútorný boj medzi láskou k nim a nenávisťou voči ich poslaniu.

Busy bee has no time for sorrow! Copy?

Čin

Dňa 16. 6. 1944 sa na Apolku zniesol dážď bômb. Všetko sa to odohralo za pár minút, od 10 h 12 min. do 10 h 21 min.

„Kam dieť sa? K spáse vrátka kde? Rokľa v bralách, zápač pralesa či morská choboť, loďka čo jak vratká za útočište?“

Spoveď

Bratislavčania nebrali letecké poplachy veľmi vážne, pretože až do bombardovania „Apolky“ išlo vždy len o plané poplachy. Skutočný útok nikto nečakal.

Čin je dôležitejší ako jeho posudzovanie. Ničenie a zabúdanie sa deje samo.

Hľa slnko čierne Dolu tvárou padá cez svit cit hlas čas...

Spirula

Nemci odviezli materiál zo zničenej „Apolky“ do Nemecka, Rakúska a niečo ostalo v Bratislave. Štvrtého apríla 1945 vstúpila do Apolky Sovietska armáda. Časť demontovaných potrubí z Apolky bola uskladnená na gréckom vlečnom člne Spirula na Dunaji v Bratislave.

Ľudia majú vôľu znovu vybudovať továreň. Na pozadí mocenských bojov sa rokuje o navrátení strateného materiálu.

Spiroula, Spiroula, Spiroula spiaca... Najmä tie rúry sú pre nás cenné Najmä tie rúry

Veže

Na pôvodnom pozemku rafinérie Apollo sa rozbieha veľkolepý developerský zámer – výstavba dvoch „sklenených“ mrakodrapov.

Novodobá viacjazyčná Bratislava má pred sebou skvelé vyhliadky stať sa stredoeurópskou metropolou. V slnečnom meste nad riekou však vanie aj suchý južný vietor z Álp, „föhn“. Stále so sebou prináša pocit falošnej eufórie, sentimentu, ale aj ťažoby a melanchólie.

Hľa nový človek hľadí z epicentra Života na Bratislavu ako lipnúci mestský klon V horúcom lete z chladných veží sála mráz...

BONUSY

TÁTO BÁSEŇ SA DO FINÁLNEJ VERZIE OPERY NEDOSTALA

Milan Ralbovský

Kríže v tieňoch

krajina mŕtva
v hmlách utajená, zbitá

osamelý si?
bude ťa počuť?

po ceste mĺkvej
sa rozloží tvoj tieň

čaká ťa zem,
čo bola zemou lásky

jedno ti kde
bôľ zastihne tvoj hlas

pre život plačeš?
tieň v tichu ukrývaš?

hľa do vĺn trpkosť
kvetov z neba sa norí

a padlý anjel
ovečky z paše zháňa

kríž jeden
je jak tisíc krížov

padáš dolu tvárou
cez čas a more belasé

podivný svet
sa tvorí z bolestí

VYNECHANÁ SCÉNA [ Schôdza ]...

– Es ist schon zwei Jahre her. Was hat sich geändert?
– Die „Kameraden“ Gumbir, Oler, und Stippanitz...
– Die sollen die Kontrolle durchführen aber vom Jahre 1938 machten sie nichts!
– Die „Kameraden“ Wimmer, Pfeifer, Macher, Fleischhacker...
– Die liessen sich nicht von ihnen an den Beutel greifen und stopften ihnen auf echt national-sozialistische Weise den Mund!

– Einer bekam den günstigen Posten eines Antreibers.
– Der andere einen ähnlichen Posten als Vertrauersmann bei der Ludwigmühle.
– Der dritte wurde einfach gekauft und läuft jetzt als Funktionär aus Beruf in hohen Stiefeln in der Stadt umher.
– Und die Arbeiter bleiben ohne Vertreter.

V klube to hučalo ako v úli a ľudia si mysleli, že to tak zostane a nič sa nezmení.

NEPOUŽITÉ HISTORKY...

Archivár Stefan Wurst nabíjal delo – slúžil ako bratislavský Nemec v nemeckom loďstve na krížniku. Na konci tridsiatych rokov sa prihlásil za Nemca a mašíroval do Wehrmachtu. S tými, čo slúžil sa nikdy nezblížil. Stále mu dávali najavo, že je len zahraničný Nemec. Machst gut du eusländer Deutsche! Ostatní Volksdeutsche mali všade prednosť, aj pri čakaní na menáž.

Bencze Flügel kdesi stratil silu z nôh. Možno sa zastaví vo Fatre na rumček s kávou. Už by ani Cigánsky plač nezahral. Biele paničky vždy plakali, keď chytil husle do rúk. Hrával v Redute aj v Múzejke. Sám prezident Slovenskej krajiny mu prilepil stokorunáčku na čelo.

Ľudo Oravec, kurič, fáral cez vojnu vo Francúzsku zo dňa na deň dostali príkaz vrátiť sa domov, alebo ísť na nútené práce do Ríše. V bani neprišiel k úrazu no ledva si zachránil život pri nálete na Apolku. Nedbal na to, že nevyhlásili poplach. Jeho sklad vyhorel do tla, zostal závodu verný.

NEPOUŽITÁ REKLAMA...

Zbor: Ding-ding ding!
Spolu: Apollo Benzin!
Sólo: Hohe Oktanzahl
Zbor: Klopf-fest!
Sólo: Hohe Leistung

Zbor: Schnellllllll!
Sólo: Sparsam im Betrieb
Zbor: Wirt-schaft-lich!
Spolu: Apollo Benzin!
Zbor: Ding-ding ding!

Marek Piaček

MARTIN ONDRISKA

Martin Ondriska, divadelník so sklonmi k výtvarnému a inému umeniu. Má za sebou štúdium na gymnáziu Makarenkova, pozíciu asistenta kamery ŠKF Koliba. Magisterské štúdium na VŠMU absolvoval prácou HUBRIS (Divadlo, o ktorom sa mlčí). Doktorandskú prácu absolvoval vedeckou štúdiou o diele Samuela Becketta.

Počas štúdia i po ňom absolvoval stáže a realizoval sa na „púťach“ vo Viedni, Moskve, Báčskom Petrovci, Kolíne, Nottinghame, Kútoch, Dortmunde, Skopje, New Yorku či Dubline. V súčasnosti prednáša o. i. v Londýne a Lisabone a spolupracuje na scenároch, autorských projektoch či dokumentárnych filmoch. Publikoval knihu o Beckettovi, dramatizuje Joyceovho Ulyssesa, píše novely a básne. Je pedagógom na VŠMU na Katedre réžie a dramaturgie. Spolupracoval o. i. so Slavomírom Fondrkom, Jozefom Vlkom, Jánom Štrbákom, Martou Polákovou, Martinom Piterkom, Martinom Burlasom, Tomom Cillerom, Jonatanom Stoneom. V spolupráci s Markom Piačekom vytvoril operu Lesť rozmyslu o rozdelení Československa, libreto k opere 66 sezón podľa filmu Petra Kerekesa, operu Kráľ duchov, inscenáciu Dážď – a uzrela oslica anjela podľa Nicka Cavea, libreto k melodráme APOLLOOPERA, k rozhlasovej opere Stručné dejiny vesmíru a mnohé ďalšie.

MAREK PIAČEK

Marek Piaček, slovenský skladateľ, interpret, pedagóg. Od roku 1984 študoval hru na flaute súkromne u Vladislava Brunnera st., a na Konzervatóriu v Bratislave (1986–1992) u Dagmar Zsapkovej. Jeho záujem o skladbu ho motivoval k štúdiu kompozície u Ladislava Burlasa a Ilju Zeljenku, ktorý sa neskôr stal aj jeho pedagógom na VŠMU (1990–1995). Doktorandské štúdium kompozície absolvoval symfóniou Nuntium Magnum v roku 1999. Popritom Piaček súkromne študoval elektroakustickú hudbu u Juraja Ďuriša v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu (pod jeho vedením vytvoril skladbu Flauto dolce ’91, ktorá získala prvú cenu na 13. ročníku súťaže skladateľov elektroakustickej hudby Rusollo-Pratella v talianskom Varése v roku 1991).

Zúčastnil sa na viacerých študijných pobytoch i kompozičných seminároch – Boswil vo Švajčiarsku (1990–1991), Nottingham Trent University vo Veľkej Británii (1993), študijný pobyt na Akademie für Neue Musik u Bogusława Schaeffera a Marka Choloniewskeho (1996). Jeho skladby odzneli o. i. na festivaloch Varšavská jeseň, Wien Modern, Wiener Festwochen, Melos-Ethos, Evenings of New Music, Musica Danubiana Ljubljana, Bratislavské hudobné slávnosti, Expozice nové hudby Brno, Letní filmová škola Uherské Hradište, New-New Brno, Alternativa Praha a. i. Pôsobí ako aktívny interpret, performer a improvizátor – od roku 1991 je členom VENI ensemble. Je spoluzakladateľom Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál (1993) a Vapori del Cuore (1994). Okrem toho aktívne spolupracuje s experimentálnymi a improvizačnými zoskupeniami Mio-Mio, don@u.com, Voise Over Noise, Skuta & Piacek, Frutti di Mare, dirigoval improvizačný orchester Musica falsa et ficta. Jeho hudba vyšla zatiaľ na 22 CD nosičoch.

Je autorom hudby k filmom Petra Kerekesa (Ladomírske morytáty a legendy, 66 sezón, Ako sa varia dejiny), k animovaným filmom Ivany Šebestovej (Lionardo mio, Štyri), Kataríny Kerekesovej (Kamene, Mimi a Líza, Websterovci). Okrem svojej kompozičnej a interpretačnej činnosti pôsobí aj ako pedagóg (prednášal na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva na FHV Žilinskej univerzity, vedie workshopy improvizovanej hudby, filmovej a scénickej hudby pre deti a mládež), organizátor a dramaturg podujatí venovaných novej hudbe a ako režisér videozáznamov koncertov Slovenskej filharmónie. V poslednom čase uviedol operu 66 sezón (2013, scénické uvedenie, réžia Sláva Daubnerová), detskú operu 2’ 16” a pol: Vesmírna odysea (2014), rozhlasovú operu Stručné dejiny vesmíru (2015).

MAROLD LANGER PHILIPPSEN

Marold Langer-Philippsen, nemecký režisér, žije v Berlíne, Mníchove a v Bratislave, pôsobí aj ako herec, hudobník, pracuje s novými médiami, vedie workshopy s dôrazom na prácu vo verejných priestoroch. Študoval etnológiu v Berlíne a Mníchove. Štúdiu kamery, filmového strihu, réžie, herectva a moderného tanca sa venoval v Mníchove, Viedni a Paríži. Scenáre pre divadlo a film píše od roku 1979. Založil niekoľko umeleckých združení (EYGENART, FAKTOREI e. V., TEMAT) a svoje projekty inscenoval v divadlách o. i. v Berlíne, Bochume, Bordeaux, Bratislave, Dessau, Haife, Halle, Hradci Králové, Ľubľane, Melbourne, Mníchove, Paríži, Prahe, Rige, Rimini, Ríme, Štutgarte, Viedni, Wittenbergu, Zürichu a Žiline. Je autorom divadelných hier, poézie, experimentálnych relácií pre oficiálne rozhlasové stanice (ORF, HR, NDR), pre festival Ars Electronica v Linzi (2002-2010) a priebežne aj pre nezávislé rozhlasové stanice v Európe – Radio Corax (Halle), reboot.fm (Berlín), Radio Orange (Viedeň), Radio Papesse (Siena), Radia.fm (Lisabon).

V roku 2009 na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos v Bratislave realizoval prvú (improvizačno-elektronickú) verziu opery Kráľ duchov. Do súborom Mio-Mio spolupracoval aj na opere Malevich-Malevich, ktorá bola streamovaná z bratislavského bytu do koncertnej siene v nemeckom Dessau, piatu časť (Rebellion) rozsiahleho rozhlasového projektu PARADISELOST podľa eposu Johna Miltona realizoval s Markom Piačekom 7. 11. 2012 v Žilinskej synagóge v spolupráci so stanicou Žilina-Záriečie a Žilinskou univerzitou.

ŠTEFAN BUČKO

Štefan Bučko patrí k výrazným predstaviteľom slovenského hereckého umenia. Viac ako tridsať rokov pôsobí v Činohre SND, kde stvárňuje mnohé herecké postavy najrôznejšieho charakteru. V rokoch 2008 až 2010 bol aj riaditeľom Činohry SND. V súčasnosti ho môžeme v SND vidieť v inscenáciách Dostojevskij: Bratia Karamazovci, Feydeau: Chrobák v hlave, Goethe: Faust I, II, Molière: Lakomec, Shakespeare: Skrotenie zlej ženy ai. Pôsobí tiež ako pedagóg na VŠMU, kde vychováva mladé herecké talenty. Umelcovou veľkou láskou je poézia. Jeho recitačný repertoár obsahuje veľké spektrum básní slovenských poetov, od klasiky až po modernu. Často je pozývaný na rôzne podujatia, kde sa môže zaskvieť jeho recitátorské umenie (sviatok Svätého Cyrila a Metoda, Deň matiek, rôzne slávnostné podujatia, vernisáže a i.). Dvoje najobľúbenejšie verše zoradil v knižke Moje najmilšie. Usporiadatelia využívajú i jeho komunikačnú schopnosť na moderovanie veľkých podujatí ako sú folklórny festival Východná, Dni ľudí dobrej vôle, benefičné koncerty a pod. Spolupracuje aj so slovenskými orchestrami – účinkoval napr. v programe Shakespeare v hudbe, Vivaldiho Štyri ročné obdobia, Haydn: Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži. Veľmi úspešné bolo v posledných rokoch účinkovanie Štefana Bučka s mímom Milanom Sládkom v unikátnom predstavení Krížová cesta. Často účinkuje aj v kombinovaných programoch so svojou manželkou speváčkou Adrienou Bartošovou.

ALBERT HRUBOVČÁK

Albert Hrubovčák študoval na konzervatóriu v Žiline u J. Bukača a na vŠMU v Bratislave u J. Gašparoviča. Je laureátom viacerých interpretačných súťaží. v rokoch 1990–1992 účinkoval v transval philharmonic orchestra v Juhoafrickej republike, v rokoch 1994–1995 pôsobil ako 1. trombonista v symfonickom orchestri BRTN Philharmonic v Bruseli. V súčasnosti zastáva post 1. trombonistu v Slovenskej filharmónii. Viedol majstrovský kurz v Taipei pre členov Youth Taiwan Symphony Orchestra. A. Hrubovčák je nielen skúseným orchestrálnym, no aj vyhľadávaným komorným i sólovým hráčom. Úspešne koncertoval s renomovanými slovenskými orchestrami (SKO, SF, Cappella istropolitana, Štátna filharmónia Košice, ŠKO Žilina a i.). Realizoval viacero nahrávok pre Slovenský rozhlas a SABC Johannesburg. Jeho debutovou CD nahrávkou je „Brass Baroque delightes,“ na ktorom spolupracoval s Jurajom Bartošom a Bratislavskými komornými sólistami. V súčasnosti pôsobí aj pedagogicky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

MICHAL MOTÝĽ

Michal Motýľ študoval na Štátnom konzervatóriu v Košiciach v triede Pavla Takáča. Počas štúdia získal na súťažiach slovenských konzervatórií viacero ocenení: 1. cenu v 1. kategórii v rokoch 1983 a 1985 a v roku 1987 2. cenu v 2. kategórii. VŠMU absolvoval v triede J. Gašparoviča (1988 – 1992). V roku 1989 získal na súťaži Amati Kraslice (ČSFR) 2. cenu, na interpretačnej súťaži mladých umelcov v Bratislave 3. cenu (1990) a v roku 1992 na súťaži Pražská jar Cenu pre najúspešnejšieho kanditáta z ČSFR. Michal Motýľ bol členom viacerých orchestrov – tanečného orchestra Československej televízie (bastrombón) pod taktovkou Siloša Pohanku, Bratislavského Big Bandu pod vedením Jána Štubniaka (1. trombón), Big Bandu Radio Bratislava (1. trombón), pre ktorý aj komponoval a aranžoval, Bratislavského trombónového kvarteta, s ktorým účinkoval vo Viedni, Karlsruhe a iných európskych mestách. Od roku 1992 je členom trombónovej skupiny Slovenskej filharmónie (bastrombón) a členom CZ – SK Big Bandu Matúša Jakabčica, s ktorým sa zúčastnil na rôznych jazzových festivaloch (napríklad Přerov, Hradec Králové, Košice, Prešov, Bratislava, Viedeň). V rokoch 1996 – 2005 príležitostne spolupracoval s Big Bandom Gustava Broma. V súčasnosti na bastrombón hrá v Nikistein Jazz sextete (s Erikom Rotensteinom, Nikolajom Nikitinom, Luboškom Šrámkom, Mariánom Ševčíkom, Vladom Máčajom), v Erik Rothenstein Jazz Quintete, Soul for Seven (fusion, pop a podobne). V roku 2013 založil Michal Motýľ Tentet, s ktorým nahral CD Sunflowers.

JOZEF CHABROŇ

Jozef Chabroň ukončil štúdium v roku 2007 na vŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením Blanky Juhaňákovej. V rámci diplomového koncertu dirigoval Beethovenov 5. klavírny koncert Es dur Cisársky a Mozartovo Rekviem za spoluúčinkovania Štátneho komorného orchestra Žilina, Žilinského miešaného zboru a sólistov. V januári 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Thamos, kráľ egyptský W. A. Mozarta, Daphnis a Chloé M. Ravela, Nocturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem W. A. Mozarta, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského, Persefona I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, premiérové uvedenie Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera a ďalších. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: T. Guschlbauer, D. Gatti, L. Zagrosek, P. Schreier, E. Villaume, S. Baudo, N. Ballatsch, T. Lang, P. Vronský, F. Haider, P. Przytocki, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, K. Bumann, Ch. Campestrini a iní.

Najvýznamnejší umelecký počin v jeho doterajšej kariére predstavuje kompletné naštudovanie jedného z náročnejších operných titulov so SFZ, Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre operný dom v Zürichu, ktorého premiéra sa uskutočnila 15. mája 2011 v Zürichu pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho. V úvode sezóny 2015/2016 pripravil SFZ na uvedenie nového slovenského oratória Egona Kráka na Slovensku aj v zahraničí, spolupracoval s Viedenskou štátnou operou v produkciách Chovančina a Boris Godunov M. P. Musorgského. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave a Piešťanoch. V sezóne 2016/2017 už realizoval spoluprácu s Royal opera House Muscat v opernej produkcii Lohengrin.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor Československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (1991-2001) a Jan Rozehnal (1991-2003). V rokoch 2003/2004 bol umeleckým vedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. Od januára 2005 zastávala post hlavnej zbormajsterky Slovenského filharmonického zboru Blanka Juhaňáková. V súčasnosti plní funkciu zbormajstra Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu. Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dimitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko a Japonsko.

Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).

Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.

Sezónu 2015/2016 začal SFZ koncertmi venovanými 200. výročiu narodenia Ľ. Štúra, na ktorých uviedol nové slovenské oratórium E. Kráka Pútnici pod vedením Rastislava Štúra (Banská Štiavnica, Bratislava, Martin, Žilina, Paríž a Berlín). SFZ opakovane vystúpil na scéne Viedenskej štátnej opery v produkciách Chovančina (dirigent James Conlon) a Boris Godunov (dirigent Marko Letonja). Vo februári 2016 si SFZ pripomenul slávnostným à cappella koncertom 70. výročie svojho založenia. Túto sezónu zavŕšil účinkovaním v projekte Carmina Austriaca v Grafeneggu a slávnostným koncertom v Bruseli pri príležitosti slovenského predsedníctva v rade EÚ. Koncertná sezóna 2016/2017 prinesie množstvo pozoruhodných koncertov, ako aj významné zahraničné účinkovania v krajinách ako Omán, Nemecko, Rakúsko a Česko.