Sentirete una canzonettaSentirete una canzonetta

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Je neodškriepiteľné, že dnešná hudba získala výnimočnú, dosiaľ takmer neslýchanú dokonalosť. Existuje množstvo vynikajúcich hudobníkov, ktorí sú majstrami svojho umenia a prinášajú publiku pôžitok pôvabom svojich piesní. Speváci vyslovujú každé slovo zreteľne, jednu slabiku na tón – a robia tak s nehou i rázne, živo či voľne, umocňujúc výraz gestami i výrazom tváre, no všetko s vkusom a bez extravagancií. Spievajú sólo, po dvoch či troch, sprevádzaní nástrojmi ako teorba, chitarra spagnola, čembalo alebo organ, podľa toho, čo je najvhodnejšie. V Ríme, Neapole a Janove je tento nový druh kompozície nazývaný villanella alla spagnola alebo alla italiana. Mnohé z týchto melódií pochádzajú od Giovanniho Girolama Kapspergera, známeho aj ako il Tedesco della tiorba, ktorý ich zložil v Ríme...,“ napísal v roku 1628 v spise Discorso sopra la Musica (1628) milovník a zberateľ umenia, patrón maliarov Caravaggia a Poussina, Vincenzo Giustiniani (1564 – 1637). Kým Giustinianiho text, zaoberajúci sa premenami hudby od 70. rokov 16. storočia, ktoré postupne viedli k popularite monodického štýlu, vyšiel tlačou až v 19. storočí, meno Giovanniho Girolama Kapspergera spomína s rešpektom v známom kompendiu Musurgia universalis (1650) aj známy jezuitský polyhistor Athanasius Kircher (1602 – 1680), ktorého diela boli známe aj v našom kultúrnom priestore. Kircher označuje Kapspergera za génia a nástupcu Claudia Monteverdiho (1567 – 1643), ktorého áriu Proserpiny Signor, quel infelice zo 4. dejstva opery Orfeo (1607) si možno v dnešnom programe tiež vypočuť. Giovanni Girolamo Kapsperger (Johann Hieronymus Kabsberger) bol taliansky skladateľ, teorbista a gitarista nemeckého pôvodu. Hudobník nazývaný podľa nástroja, ktorý virtuózne ovládal aj „il Tedesco della tiorba“ (Nemec od teorby) sa narodil niekedy okolo roku 1680 v Benátkach do rodiny šľachtica a vojaka pôsobiaceho v službách rakúskych Habsburgovcov. Medzi pomerne nové informácie v Kapspergerovom životopise patrí jeho štúdium na jezuitskom gymnáziu v Augsburgu, odkiaľ budúci hudobník, napriek dobrým študijným výsledkom a veľkorysému štipendiu, odišiel za nie celkom jasných okolností. Anne Marie Dragosits vo vynikajúco spracovanej monografii Giovanni Girolamo Kapsperger. Ein ziemlich extravaganter Mann (2020) naznačuje, že možno tu došlo k „voľ be medzi Apolónom a Marsom“ (teda medzi hudbou a vojenskou kariérou), ktorú musel Kapsperger urobiť a ktorú v súvislosti s ním zmieňujú aj viacerí jeho súčasníci. Po roku 1606 bol hudobník už preukázateľne v Ríme, kde si ako „nobile Alemano“ (vznešený Nemec) rýchlo získal renomé virtuóza a priazeň mecénov z vplyvných rodín Bentivoglio a Barberini. Jeho umenie sa stretlo s ohlasom aj v prostredí rádov S. Stefano a S. Giovanni a medzi členmi akadémií Umoristi a Imperfetti. Táto podpora z viacerých strán umožnila Kapspergerovi vydávanie diel tlačou i domáce koncerty popisované ako jeden zo zázrakov Ríma. Z rodiny Barberini pochádzal pápež Urban VIII. a kardinál Francesco Barberini, v ktorého službách Kapsperger pôsobil tri dekády spolu s najlepšími hudobníkmi svojej doby, ako boli Girolamo Frescobaldi (1583 – 1643), Luigi Rossi (c1597/8 – 1653), Domenico Mazzocchi (1592 – 1665) alebo Stefano Landi (1587 – 1639). Dôležitým impulzom pre Kapspergerovu tvorbu boli aj kontakty s básnikmi Tronsarellim, Campiolim a Rospigliosim. V 2. polovici 20. rokov 17. storočia znela podľa svedectva súčasníkov Kapspergerova hudba tak často na pápežovom dvore i v Sixtínskej kaplnke, až to viedlo ku klebetám o tom, že hudobník, popisovaný ako mimoriadne talentovaný, no tiež excentrický a samoľúby muž, chcel svojou tvorbou nahradiť uctievané dielo renesančného reformátora cirkevnej hudby Palestrinu. Z tohto obdobia pochádza tiež anekdota sprostredkovaná Giovannim Battistom Donim (1595 – 1647) ako elitní rímski speváci odmietli účinkovať v Kapspergerových skladbách, pretože ho považovali za amatéra. Domnelé obvinenie z nekompetentnosti, ktoré je v protiklade so svedectvami o Kapspergerových schopnostiach, prebrali nekriticky historici neskorších epoch, John Hawkins (1719 – 1789) i August Wilhelm Ambros (1816 – 1876), čo následne poznačilo recepciu tvorby hudobníka, ktorého, ako už zaznelo, Kircher považoval za Monteverdiho pokračovateľa. Anne Marie Dragosits si myslí, že zlom v Kapspergerovej kariére, ktorý nastal začiatkom 30. rokov 17. storočia, súvisel s tým, že sa ako intelektuál pohyboval v Ríme v kruhoch podporovateľov myšlienok Galilea Galileiho. Hudobníkove posledné roky boli poznačené nepríjemnou dnou (chorobou známou aj ako lámka alebo pakostnica) a finančnými problémami, no stále bol obdivovaný ako skladateľ i pedagóg. Kapsperger bol všestranný, plodný a mimoriadne originálny autor, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil tvorbu pre teorbu ako sólový nástroj. Jeho početné inštrumentálne zbierky obsahujú virtuózne tokáty, variácie, tance i intavolácie, ktoré znalci barokovej hudby vnímajú ako pendant tvorby Girolama Frescobaldiho pre klávesové nástroje. V tomto kontexte možno na interpretáciu tokát, ktoré boli založené na improvizácii, vztiahnuť mnohé odporúčania z Frescobaldiho úvodu k zbierke Toccate e Partite, Libro Primo (1615). Podľa neho by sa tokáty mali uvádzať s rytmickou voľnosťou na spôsob madrigalov. Interpretáciou madrigalov by sa hráči mali inšpirovať aj pri stvárňovaní nálad a emócií (afektov) prítomných v tokátach. Hoci sú tokáty čisto inštrumentálnym hudobným druhom, nie sú výlučne „absolútnou hudbou“, ale obsahujú aj vrstvy, ktoré možno chápať ako pokračovanie rétorizácie hudobnej štruktúry. Okrem tokát obsahuje program skladbu nazvanú Battaglia, ktorá pochádza zo zbierky Libro quarto d‘intavolatura di chitarone (1640). Battaglie boli programové skladby sprostredkovávajúce za pomoci zvukomaľ by vojnové výjavy.

Medzi Kapspergerove najpopulárnejšie skladby patria jeho vilanely. Vilanely, štylizácie tradičných piesní, ktoré boli protikladom sofistikovaného a virtuózneho stile nuovo, sa medzi rokmi 1610 až 1640 stali v Taliansku veľkou módou. Komponovali ich skladatelia ako Landi, d’India, Falconieri, Grandi a mnohí ďalší, len od Kapspergera pochádza sedem zbierok vilanel, ktoré, ako naznačuje aj Giustinianiho citát v úvode, patrili k mimoriadne ceneným. Podľa Anne Marie Dragosits je možné, že Kapspergerov záujem o vilanely podnietil jeho pobyt v Neapole, odkiaľ pochádzala aj jeho manželka. Skladba Che faró, donna ingrata (Čo urobím, pani nevďačná) pochádza zo zbierky Libro primo di villanelle à 1, 2 et 3 voci accommodate per qualsivoglia strumento con l’intavolatura del Chitarone et alfabeto per la Chitarra Spagnola, ktorá vyšla v roku 1610 v Ríme. Ako naznačuje názov, vilanely bolo možné uvádzať aj s nástrojmi continua, ako aj s gitarou, ktorá bola, zvlášť v kombinácii s teorbou, vnímaná v prvých dekádach 17. storočia v Taliansku ako nóvum. Kvôli použitiu gitary obsahovala Kapspergerova prvá kniha vilanel nielen tabulatúrnu, ale aj špeciálnu písmenovú notáciu, kde jednotlivé písmená abecedy indikovali konkrétne hmaty. Vydavateľ Flamminio Flamminij v úvode charakterizoval tieto skladby ako scherzi amorosi (hudobné žarty, kratochvíle) a zmieňuje, že skladateľ ich vytvoril za pár dní. Kompozície Ite sospiri miei (Odíďte, vzdychy moje) a Rigida Eurilla pochádzajú z Libro Secondo di Villanelle. Skladatelia madrigalov i monódií s veľkou obľubou zhudobňovali texty o túžbe, súžení a nenaplnenej láske. Príkladom môže byť aj text skladby Ite sospiri miei, ktorý končí slovami: „Nie je dobré, ak krása a krutosť chodia spolu, keď tisíc pôvabov ukrýva studené srdce...“ Kapspergerova druhá kniha vilanel vyšla v roku 1619 v Ríme a obsahuje úvod vydavateľa Ascania Ferrariho, ktorý poeticky odkazuje na skutočnosť, že mnohé z diel cirkulovali ešte pred vydaním tlačou: „Pre grácie je nahota bez hanby, keďže nemajú telá, úplne prirodzená. No cnostné panny nemôžu svoju krásu odhaliť bez začervenania. Otrhané putovali tieto vilanely svetom, hoci z rúk Vašej milosti vychádzali tak nádherne ozdobené. Ako prejav súcitu, nemenej než lásky, je tu ich nahota prikrytá...“ Zaujímavosťou je, že rovnaká melódia ako Ite sospiri miei, no s textom nemeckého básnika Martina Opitza sa nachádza aj v zbierke Teutsche Villanellen (1626) Johanna Nauwacha. Popularitu Kapspergera v Nemecku dokazujú aj slová obdivu, ktoré mu v úvode svojej zbierky duchovných madrigalov venoval kantor z lipského Kostola sv. Tomáša Tobias Micheal (1592 – 1657). Najbližšie k nášmu územiu sa jeho hudba zachovala vo Viedni. Virtuózna ária Occhi soli d’amore (Oči, slnká lásky) pochádza z Kapspergerovej zbierky Libro Primo di Arie Passegiate à una voce con l’intavolatura del Chitarrone, ktorú v roku 1612 vydal v Ríme Jakob Christoph von Adlau. V tej istej zbierke sa nachádza aj skladba Tu, che pallido essangue (Ty, bledá, sťa bez krvi). Ide o jedinú tlačenú zbierku ranobarokovej monódie zapísanej tabulatúrou pre teorbu, ktorá je zaujímavá aj svojou monotematickosťou. Všetkých 22 skladieb pojednáva o zradenom, ohrdnutom alebo odmietnutom milencovi. Ária Occhi soli d’amore hovorí o očiach, ktoré kedysi pohľadmi živili lásku, no teraz sa odvracajú a srdce bez lásky nevydrží: „Oči drahé, oči milované, ak si želáte moju smrť, pohliadnite, zomieram na vašu počesť.“ Kapspergera prežili manželka a dve dcéry, ktoré boli podľa dobových prameňov tiež vynikajúce hudobníčky. Nevie sa však o tom, že by vystupovali verejne. Kultúrna i intelektuálna klíma Talianska 17. storočia poskytla ženám istú mieru slobody aj v hudbe. Z tohto obdobia sú preto známe mená i tvorba viacerých hudobníčok, ktoré prezentovali svoj talent aj na verejnosti. Patrili medzi ne napríklad Francesca Caccini (1587 – p1641) Chiara Margarita Cozzolani (1602 – c1676-8) alebo Isabella Leonarda (1620 – 1704).

Na obraze Eine Gambenspieleren janovského maliara Bernarda Strozziho (c1581 – 1644), ktorý sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Gemäldegalerie Alte Meister v Drážďanoch, je vážna mladá žena s kučeravými vlasmi, priamym pohľadom, odhaleným dekoltom a kvetom vo vlasoch. V pravej ruke drží violu da gamba, naľavo od nej sú položené husle a na stole má otvorené noty. Je to „la virtuosissima Cantatrice“ (najvirtuóznejšia zo speváčok), ako ženu na obraze charakterizoval skladateľ a organista Nicolò Fontei, benátska rodáčka, speváčka a skladateľka Barbara Strozzi. Talentovaná hudobníčka bola adoptovanou, niektorí autori uvádzajú, že nemanželskou dcérou známeho libretistu, básnika a dramatika Giulia Strozziho (1583 – 1652), ktorého texty zhudobňoval okrem iných aj Claudio Monteverdi. V hudbe sa vzdelávala u známeho operného skladateľa Francesca Cavalliho (1602 – 1676), kapelníka v Chráme sv. Marka. Spočiatku usporadúvala koncerty doma, no keď jej otec, príslušník známej florentskej rodiny, založil v roku 1637 spolok nazvaný Accademia degli Unisoni, v ktorom sa stretávali básnici, filozofi a umelci, presunula svoje aktivity tam. Podľa dobových svedectiev v rámci stretnutí členov akadémie nielen spievala a hrala, ale určovala tiež témy do diskusie. Nezávislosť hudobníčky, ktorá sa nikdy nevydala, ale aj pár dvojzmyselných výrokov z dobových pamfletov, priviedli niektorých autorov k tomu, že Barbaru Strozzi označili za kurtizánu. Skladateľská kariéra Barbary Strozzi začala v roku 1644 zbierkou madrigalov op. 1, ktorú nasledovalo ďalších sedem tlačí, všetky vyšli v Benátkach. Skladby v programe dnešného koncertu pochádzajú zo zbierok Cantate, ariette e dueti op. 2 (1651), Cantate, ariete a una, due e tre voci (1654) a Ariette a voce sola op. 6 (1657). Amor dormiglione (op. 2) je rozmarná arieta, ktorej hudba a hravý zvukomalebný text (s odkazom na stile concitato), majú prebudiť Kupida zo spánku. Moralita amorosa (op. 3) prináša senzuálne obrazy pominuteľnej krásy, ktorá sa však napokon premení na prach. Text L’Amante segreto (op. 6) spracováva už viackrát diskutovanú tému „súženia z lásky“. Končí prosbou, aby Kupid zložil zbrane a prestal strieľať svoje šípy, pretože ho ako bojovníka nectí, ak sa snaží zasiahnuť niekoho, kto je už aj tak blízko smrti. S výnimkou op. 1, ktorý v dedikácii obsahuje zmienku o Cavallim, a sólových motet op. 5, možno všetky zachované diela Barbary Strozzi zaradiť medzi arietty (krátke strofické árie), árie a sólové kantáty, ktoré sú z hľadiska formy i výrazu najkomplexnejšie. Ellen Ronsand predpokladá, že po otcovej smrti sa Barbara Strozzi sama živila hudbou nielen ako interpretka, ale aj ako skladateľka, o čom svedčia dedikácie jej diel. Túto hypotézu by podporoval aj fakt, že napokon zomrela v Padove bez väčšieho majetku. Pôvabná pieseň Sentirete una canzonetta, ktorá dala programu dnešného koncertu názov, pocháza zo zbierky Tarquinia Merulu (1595 – 1665) Curtio precipitato et altri capricii, ktorá vyšla v roku 1638 v Benátkach.

Komplexnou umeleckou osobnosťou a teda poetom, skladateľom a virtuóznym hráčom na teorbe bol i Benedetto Ferrari – Talian, ktorý počas svojho života pôsobil okrem mnohých talianskych miest i na viedenskom dvore u Ferdinanda III. Významným odkazom pre milovníkov spevu sú jeho tri knihy Musiche varie a voce sola, ktoré vyšli postupne v rokoch 1633, 1637 a 1641 v Benátkach. I keď boli skomponované v pomerne krátkom časovom rozpätí, mapujú zásadné zmeny štýlu doprevádznej monódie. Prechádzajú z hovoreno-spievaného štýlu recitar cantando do vokálnej praktiky s presnejšou rytmikou a jednoznačnejšou melódiou, ktorá bola typická pre opery z polovice 17. storočia. Occhi miei che vedesti z prvej knihy Musiche je príkladom deklamačného štýlu, ktorý sa viaže k interpretácii madrigalov, prevláda zvýrazňovanie afektov a tónomaľba významu slov (disonancie pri slove smrť, rýchly sled nôt znázorňujúci rozjasnenie). V tretej knihe prináša Ferrari diela na vlastné poetické texty, pričom sa približuje opernému štýlu a využíva nové strofické formy v štýle aria strofica. Lingua di donna nabáda dávať si pozor na reč ženy, ktorá môže zviesť z cesty a spáliť krídla voľnej duše, napriek tomu, že sladko sťaby Siréna volá svojho služobníka.

Andrej Šuba

HANA BLAŽÍKOVÁ

V detstve spievala v zbore Radost-Praha a venovala sa hre na husle. V odbore spev absolvovala Pražské konzervatórium (J. Kotouč) a po ukončení štúdia sa zúčastnila interpretačných kurzov pod vedením osobností ako Poppy Holden, Peter Kooije, Monika Mauch a Howard Crook. Neskôr študovala hru na harfe (J. Střížková), na gotickej a románskej harfe vystupuje sólovo, v duu s Barborou Kabátkovou a tiež v rámci Tiburtina ensemble. Hana Blažíková sa venuje interpretácii barokovej, stredovekej a renesančnej hudby. Spolupracuje s viacerými poprednými svetovými súbormi ako Collegium Vocale Gent, Bach Collegium Japan, Sette Voci, Amsterdam Baroque Orchestra, L’Arpeggiata, Ensemble Pygmalion, Tafelmusik, Gli Angeli Genève, Nederlandse Bachvereniging, Ensemble Masques, L’Armonia Sonora a dalšie. Okrem toho spolupracuje aj s českými ansámblami Collegium 1704, Collegium Marianum, Tiburtina ensemble, Musica Florea, Cappella Mariana, Ensemble Inégal, Ensemble Tourbillon a iné.

Pravidelne koncertuje na významných festivaloch ako sú Pražská Jar, Edinburgh International festival, Salzburger Festspiele, Oude Muziek Utrecht, Tage Alter Musik Regensburg, Resonanzen, Festival de Sablé, Festival de la Chaise-Dieu a ďalšie.

Pod vedením Philippa Herrewegha absolvovala v rokoch 2010 a 2013 turné s Bachovými Matúšovými pašijami. Jánove pašije spievala s Boston Symphony Orchestra počas Veľkej Noci 2011, v tom istom roku sa s Bach Collegium Japan predstavila v Carnegie Hall. V novembri 2014 hosťovala spolu s ansámblom L’Arpeggiata v kolumbíjskej Bogote v opere Orfeo chaman. V roku 2017 v rámci projektu Monteverdi 450 naštudovala pod vedením sira Johna Eliota Gardinera všetky tri Monteverdiho opery, pričom stvárnila postavy Euridice, Musicy, Minervy, Fortuny a Poppey. Tento významný projekt jej umožnil vystúpiť v popredných operných a koncertných domoch v Európe i v USA.

V repertoári Hany Blažíkovej nechýba i hudba neskorších období. Už dvakrát bola prizvaná na festival Chopin i jego Europa vo Varšave, kde interpretovala piesne F. Chopina, R. Schumanna, J. V. Tomáška a A. Dvořáka s klaviristom Andreasom Staierom. Pre tento festival nahrala kompletné piesňové dielo F. Chopina (2013). V roku 2014 premiérovala s Orchestrom Berg skladbu The Lightning Speed of the Past, ktorú pre ňu napísal Michal Nejtek, pričom sa v nej predstavila aj ako harfistka a basgitaristka.

Hlas Hany Blažíkovej sa objavuje na viac ako tridsiatich CD, včetne kompletného vydania Bachových kantát s Bach Collegium Japan. Posledné CD A Lily Among Thorns, na ktorom spolupracovala s Collegium Marianum, vyšlo v septembri 2022.

JAN KREJČA

Jan Krejča sa najskôr venoval hre na renesančnú lutnu, potom svoj záujem rozšíril o teorbu a barokovú gitaru. Ako vyhľadávaný hráč bassa continua spolupracuje s mnohými špičkovými domácimi i zahraničnými súbormi ako napríklad Collegium 1704, Collegium Marianum, Ensemble Inégal, Capella Cracoviensis, Capella Anna, Les Traversee Baroque a ďalšie. Spomedzi sólistov možno spomenúť spolupráce s Janou Semerádovou, Hanou Blažíkovou, Tomášom Králom, Sergiom Azzolinim, Judith Pacquier, Lenkou Koubkovou, Danielom Deuterom, Annou Fusek, Magdalenou Koženou a iné.

Pravidelne koncertuje na festivaloch ako Pražská Jar, Pražský podzim, Concentus Moraviae, Svatováclavské slavnosti, Haydnove Lukavice či Letní slavnosti staré hudby. Spolupracuje aj s Českým Rozhlasom a Českou Televíziou, účinkuje na desiatkach nahrávok vydavateľstiev Accent, Arta records, Supraphon, Rosa a ďalšie. Sólový album Intavolatura di Tiorba s virtuóznymi skladbami talianskych majstrov vydal label ARTA v roku 2006.