[ Zuzana Buchová-Holičková: ]
„Nesúťažím s Beethovenom,“ ohradil sa skladateľ Felix Mendelssohn Bartholdy voči komplimentu huslistu Ferdinanda Davida, ktorý mu ho zložil na adresu jeho nového Koncertu pre husle a orchester e mol, op. 64. Dielo vznikalo takmer sedem rokov v úzkej spolupráci práve s Mendelssohnovým priateľom Davidom a odráža nielen výnimočný vzťah medzi uznávaným skladateľom a špičkovým interpretom, ale aj autorovu zrelosť vnášajúcu do jeho tvorby odvahu posunúť hranice tohto žánru na novú úroveň. Koncepciou, výstavbou, ale aj poetikou rešpektuje klasickú tradíciu, no zároveň ho intuitívne prepisuje podľa logiky vnútorného výrazu. Vďaka pripomienkam a návrhom Ferdinanda Davida vznikol jedinečný koncert, v ktorom sa virtuozita snúbi s podmanivou poetikou a efektné gestá podčiarkujú hudobnú logiku. Redefinoval tak spôsob, akým sa možno v hudobnom rozprávaní vyhnúť pátosu, ako možno vytvoriť dramatické napätie bez okázalosti, ako môže dialóg medzi orchestrom a sólistom pôsobiť nie ako súboj, ale ako partnerský rozhovor a významne prispel k ďalšiemu vývoju samotného žánru.
Prvá časť koncertu Allegro molto appassionato sa začína okamžitým vstupom sólových huslí bez akéhokoľvek orchestrálneho úvodu. Toto porušenie konvencie s naliehavou dramatickou témou nie je samoúčelné – Mendelssohn tým prelamuje bariéry medzi orchestrom a sólistom a zároveň vnáša okamžitú energiu a napätie, vyžadujúc plnú pozornosť poslucháča. Orchestrálne úseky sú viac než len sprievod – komentujú, reagujú, dopĺňajú. Nezvyčajné umiestnenie kadencie pred návrat reprízy je novým architektonickým prvkom, ktorým Mendelssohn dosahuje plynulosť, jasný dramatický oblúk a dokonale udržiava kontinuitu hudobného toku. Druhá, lyrická časť Andante, nie je „povinným kontrastom“, je stredobodom koncertu, introspektívnym úsekom. Jednoduchou, no hlboko emotívnou melódiou nad jemne pulzujúcim sprievodom orchestra pripomína Mendelssohnove Piesne bez slov a vnáša komornú až transcendentnú atmosféru. Plynulým prechodom do tretej časti Allegretto non troppo – Allegro molto vivace sa vracia energia prinášajúca rýchlosť, brilantnosť a priam mozartovskú ľahkosť. Virtuozita sólových huslí v zanietenom dialógu s orchestrom bezpečne privedie poslucháčov až k oslnivo radostnému záveru.
Koncert bol prvýkrát uvedený 13. marca 1845 v Lipsku s Ferdinand Davidom ako sólistom pod vedením dirigenta Nielsa Gadea. Dielo bolo okamžite prijaté s nadšením, no najväčšej obľube sa začalo tešiť v 20. storočí, keď sa stalo stálou súčasťou repertoáru huslistov ako Joseph Joachim, Jascha Heifetz, David Oistrach či Itzhak Perlman. Každá generácia v ňom nachádza iné vrstvy – niektoré zdôrazňujú jeho klasickosť, iné jeho emocionálnu otvorenosť. V každom prípade ide o dielo, ktoré dokáže vykresliť hlboké pocity bez potreby dramatizácie.
Podobnou mocou oplýva aj Symfónia č. 4 Gustava Mahlera. Kým Mendelssohnov Husľový koncert rozohráva lyrický dialóg medzi sólistom a orchestrom v duchu klasického ideálu, Mahler siaha po širšom plátne a cez symfonickú formu otvára svet detského úžasu, filozofickej reflexie a ironického nadhľadu. Dnes si už asi len ťažko predstavíme, že v súčasnosti jedna z najčastejšie uvádzaných Mahlerových symfónií spôsobila pri svojom prvom uvedení v roku 1901 v Mníchove poriadny škandál. „Niečo sa deje… Všetci sme to hneď cítili… Táto symfónia jednoznačne znamenala nebezpečenstvo,“ spomínal na premiéru mladý hudobník William Ritter. Neprijatie, pobúrenie, nepochopenie – očakávania od novej symfónie skladateľa, ktorý sa svojimi prvými troma zapísal ako hudobný novátor obľubujúci poriadny hluk, zostali nenaplnené. Samotný Mahler na jej margo provokatívne upozornil, že v orchestrácii nie sú žiadne trombóny (najhlasnejšie nástroje) a trvá menej ako hodinu (na Mahlerove pomery veľmi kompaktná dĺžka). Hoci obsadenie orchestra je stále obsiahle, nástroje využíva s jasným zámerom vytvárať farby, nie ohromný zvuk. Vzdal sa aj programových názvov častí, „aby nevznikali ďalšie absurdné nedorozumenia“.
Intimita a na Mahlerove pomery skromnejší rozsah Štvrtej symfónie zmiatli poslucháčov, ktorí ocenili jeho monumentálnu Druhú symfóniu. Bohaté odkazy na Schuberta a ľudovú hudbu boli interpretované ako nedostatok originality; mnohým prekážalo spojenie „vysokých“ a „nízkych“ hudobných štýlov, ktoré im znelo vulgárne; zmyselná krása niektorých pasáží bola považovaná dokonca za príliš necudnú, zatiaľ čo disonantnejšie pasáže boli zosmiešňované ako „uši mučiace efekty“. Hoci niektorí chválili zložitosť jeho orchestrácie a techniky, mnohí mali pocit, že táto sofistikovanosť spôsobuje neúprimné vyznenie detskej naivity. Sťažnosti sa vyskytli aj kvôli absentujúcemu programu a tým nezrozumiteľnej partitúre, hoci Mahler jasne napísal programovú hudbu. No a nemohli chýbať ani antisemitské výhrady, podľa ktorých všetko, čo napísal židovský skladateľ, musí byť hrozbou.
Kritici označovali symfóniu za zlý žart, satiru na klasické hudobné hodnoty a dokonca ju obviňovali z afektovanosti a povrchnosti. Mahler, ktorý sám varoval, že jeho zámerná naivita a humor môžu časť publika zmiasť, musel čeliť posmešným komentárom, že dielo je „monštruóznym žartom“ alebo dokonca „vypočítavou hrou na city poslucháčov“. Napriek tomu sa našli aj takí, ktorí ocenili jeho geniálnu orchestráciu a hlboký filozofický podtext. Arthur Seidl napríklad pochopil, že Mahler „skutočne‚ hľadá Boha‘“, jeho diela presahujú jednoduché hudobné formy a smerujú k podstate ľudskej existencie.
Štvrtá symfónia je zároveň poslednou symfóniou priamo inšpirovanou zbierkou basní Chlapcov zázračný roh, ktorá poslúžila ako predloha k prvým trom symfóniám a zároveň k vzniku rovnomennému cyklu dvanástich piesní pre spev a klavír, resp. orchester. Jeden z textov, Mahlerom nazvaný Das himmlische Leben (Nebeský život) sa, okrem samostatného zhudobnenia vo forme piesne, stal poslednou časťou Štvrtej symfónie, čím Mahler ako prvý zaradil do symfónie sólový spev. Text tejto piesne opisuje raj očami dieťaťa – svet plný jednoduchých radostí, pokoja a večnej harmónie. Táto detská vízia neba však v Mahlerovom podaní získava mnohoznačný, až ironický nádych – nie je to bezstarostná utópia, ale skôr jemne tragická predstava sveta, ktorý možno nikdy neexistoval a ani existovať nebude.
Úvodná časť symfónie zaujme odzbrojujúcou melodickosťou podfarbenou zvukom rolničiek. Mahlerova orchestrácia zostáva pozoruhodne prehľadná aj v momentoch, keď na seba vrství niekoľko kontrapunktov. Jednotlivé melódie sa plynule striedajú, pôsobia optimisticky a prirodzene, bez afektu či prehnanej sentimentality. Záver tejto časti je zvlášť pôsobivý, pričom naň prirodzene nadväzujú nasledujúce hudobné úseky. Druhá časť, koncipovaná ako scherzo, prináša originálny prvok – sólové husle naladené o niečo vyššie, čím evokujú zvuk ľudových huslí. Táto zvuková zmena vytvára pocit schovaných tieňov či priam hrozby, ktorá je však neustále vyvažovaná uvoľneným, priateľským pulzom. A ako je pre Mahlera zvykom, hudobný materiál neustále transformuje, pričom skladateľ systematicky odhaľuje všetky možnosti permutácií a kombinácií tém.
Tretia časť, pomalé Adagio, prináša očakávaný kontrast k predchádzajúcim dvom. Violončelá úvodnou témou navodzujú dojem hlbokého pokoja a introspekcie. Po chvíli však hudba naberá na intenzite, rytmus sa zrýchľuje a hlavná téma sa objavuje v nových podobách. Keď sa zdá, že sa hudobný prúd už-už vymkne spod kontroly, lesné rohy svojím motívom vrátia hudbe pôvodný pokoj. Výrazný moment prichádza v podobe monumentálneho akordu v E dur, ktorý znie nečakane sviežo a novátorsky, akoby otváral úplne novú zvukovú dimenziu. Tento prenikavý moment má osobitý význam pre harfu a tympany, ktorých impulzívne rytmy ešte viac umocňujú dramatický kontrast. Po tomto úseku sa hudba vráti do pôvodných dimenzií, no s hĺbavejším podtónom.
Význam tohto kontrastného momentu sa vyjasní až na konci symfónie, ktorej štvrtá časť dláždi priamo cestu k tejto tónine, podobne ako sa v detskom sne vinie cesta priamo do neba. Táto časť bola od začiatku cieľom a zároveň žriedlom hudobných motívov celého diela. Ľudový pôvod básne sa odráža v zemitosti hudby. Sólový part, ktorý podľa Mahlerových inštrukcií má spievať ľahký, svetlý soprán, či ešte lepšie, chlapčenský soprán, si predstavuje, aký musí byť život v nebi, a poznamenáva, že „žijeme anjelský život, ale okrem toho sa máme veselo“. Predstavuje si veľkú nebeskú hostinu, opäť znejú rolničky, tentoraz s prudkým zimným vetrom za chrbtom, keď svätý Ján vedie jahňa na porážku na hostinu: zdá sa, že aj v samotnom nebi je smrť. Táto znepokojujúca scéna však čoskoro pominie a symfónia sa končí spevom anjelov. Možno neexistuje na svete hudba, ktorá by sa mu mohla vyrovnať, ale v závere tejto symfónie sa k nemu Mahler určite približuje.
––––
Bibliografický údaj: BUCHOVÁ-HOLIČKOVÁ, Zuzana: Text ku koncertom 22. a 23. 5. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus A/B, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
