Veľkonočný koncertEaster Concert

[ Autor textu: Alena Čierna ]

„Dvořák vnášal málo alebo vôbec žiadnu filozofiu do svojej hudby pre svoju pravú nádhernú muzikantskú krv,“ charakterizovali tvorbu českého skladateľa Antonína Dvořáka v roku jeho úmrtia Musikalische Wochenblatt. Snáď i preto si jeho oratóriá, kantáty či omše, v ktorých je myšlienka viery ponímaná nesmierne široko a ľudovo, už počas jeho života získali široké poslucháčske zázemie a značnú popularitu. 

Dvořák bol veriacim človekom, jeho zbožnosť bola „… úprimná, nevyžadujúca od nikoho zapretie vlastných názorov o náboženstve, koreniacich v jeho srdci, ktorá mohla vzbudiť len úctu ku každému, kto ju poznal. Dvořákova zbožnosť snáď súvisela s jeho nadšenou láskou k prírode… bol presvedčený celou silou svojej duše, že nad svetom bdie vyššia moc, ktorá všetko najlepšie dokáže zariadiť: a tejto moci bol poddaný s plnou vrúcnosťou a vďačnosťou…“ (Josef Zubatý). Ak na svojich prechádzkach zablúdil do chrámu sv. Ignáca na Karlovom námestí v Prahe, neprichádzal tam vzývať Stvoriteľa, ale rozjímať, tak, ako to robieval pri hre na organe v Třebsku či v Spillville. Dvořákova viera rástla z hlbokého prameňa skladateľovho rodu a životného prostredia jeho mladosti. Z týchto zdrojov vyrástla taká pevná a úprimná skladateľova viera, že ňou neotriasol ani veľkomestský život v Prahe, ani pobyt v Amerike. V dobe plnej rozporov a kríz predstavovala pre skladateľa oporu a stálosť. Príznačné pre ňu a pre pochopenie skladateľovej tvorby je, že neprerástla do mystiky ako v tvorbe Franza Liszta či Richarda Wagnera, ani do dogmatizmu ako v diele Antona Brucknera, ale predstavovala entuziazmus reálnej vidieckej viery. Dvořák bol presvedčený, že umelecké nadanie je darom od Boha. „Nedivte sa, že som tak nábožný, ale umelec, ktorý nie je, nič také nedokáže. Či nemáme príklady v Beethovenovi, Bachovi, Rafaelovi a v mnohých iných?“ napísal Josefovi Hlávkovi. Dovetok „Bohu díky!“, ktorý k svojmu menu dopisoval na konci partitúr, znamenal poďakovanie „… za tak veľký dar, že mu bolo dopriate šťastne dokončiť dielo…“, a to nielen „ku chvále Najvyššieho“, ale tiež „ku cti umenia nášho“. 

V Dvořákovej vokálno-inštrumentálnej oratoriálnej, kantátovej a omšovej tvorbe možno sledovať dve výrazné črty – úctu k tradícii a zmysel pre štýl. Pod pojmom „tradícia“ sa ukrýva tvorivé pretavenie mnohých hudobných štýlov a prúdov minulosti. Dvořák, ktorý počas štúdia na organovej škole v Prahe a u Václava Liehmanna získal len strohé základy kompozície, si musel poznatky v tejto oblasti doplniť sám. Tak horlivo študoval majstrov oratoriálnej tvorby, že niektoré zvláštnosti jeho predchodcov sa stali súčasťou jeho vlastnej osobnosti a prenikli do jeho partitúry. Až keď ovládol kompozičné princípy svojich vzorov, keď ich aplikoval na svoju vlastnú, spočiatku neosobitú hudbu, až potom sa postupne prepracoval k vlastnému výrazu, svojskému štýlu a jedinečnému tvorivému princípu. Tento proces trval roky a jeho rezultátom je dielo, „… ktoré nás kupodivu často upomína na iné. Otvára sa v ňom galéria podobizní starých majstrov: tu vidíme Händla v jeho mohutnej, prostej dôstojnosti alebo v jeho grácii, tu sa nás dotkne záblesk Beethovena, tu zase prichádza lahodný Mendelssohn s úsmevom v jasnom oku…“ (Joseph Benett), no v ktorom napriek tomu jasne cítiť Dvořáka. V jednotlivých zložkách hudobnej reči – v melodike, rytmike, harmónii, v monodickej i polyfonickej štruktúre či v orchestrácii – síce cítime splynutie rôznych štýlových podnetov z obdobia baroka, klasicizmu i romantizmu, no všetky tieto podnety sa pretavili do rýdzo dvořákovského štýlu. 

Vo výstavbe oratoriálnych, kantátových a omšových diel uplatnil Dvořák princíp postupného priraďovania dielčích uzavretých celkov. Ich súhrn však vykazuje stopy vzájomných súvislostí, či už z aspektu tematickej práce, či podobností proporcií, či vo vzťahu vokálnej a inštrumentálnej zložky, alebo len v čírom princípe kontrastu. Samotný celok tak nemusí byť vždy celkom uspokojivý. Zdá sa, akoby Dvořák na začiatku práce nemal vždy komplexnú predstavu o takom rozsiahlom útvare; akoby táto predstava ani nebola cieľom. K výslednému tvaru sa skladateľ prepracovával postupne, počas samotnej práce nad skladbou, k čomu prispievala pravdepodobne aj jeho dirigentská prax. Treba však poznamenať, že tento princíp výstavby a členitosť celku, ktoré Dvořák vítal, bol daný tiež tradičnou povahou oratoriálnych, kantátových a omšových útvarov. 

Najdokonalejším a umelecky ojedinele vyhraneným spomedzi duchovných skladieb skladateľa sa javí oratórium Stabat mater, op. 58 na text stredovekej náboženskej sekvencie, pochádzajúcej pravdepodobne z pera talianskeho františkánskeho mnícha Jacopone da Todiho (1230 – 1306). Sekvencia, ktorej latinské verše líčia biblickú scénu ukrižovania Ježiša Krista z pohľadu utrpenia matky, bola z oficiálnej liturgie vylúčená počas Tridentského koncilu (1545 – 1563) a až roku 1727 sa za pontifikátu pápeža Benedikta XIII. smela do liturgie vrátiť. Od tých čias sa text spájajúci náboženskú tému s hlboko ľudským obsahom stal podkladom pre desiatky hudobných diel, z ktorých popredné miesto zaujímajú skladby Giovanni Battistu Pergolesiho, Josepha Haydna, Gioacchina Rossiniho, Giuseppe Verdiho či Francisa Poulenca. Málokomu sa však podarilo drámu materinskej bolesti zhudobniť v toľkých obrazoch a s takým výrazom ako Antonínovi Dvořákovi. 

Ako podnet k práci nad oratóriom Stabat mater sa zvyčajne udáva úmrtie skladateľových troch detí. Tento tradičný výklad však neodráža skutočnosť v plnej šírke, nakoľko prvá podoba oratória vznikla už po úmrtí dcérky Josefy (zomrela 21. augusta 1875, tri dni po svojom narodení). Až takmer päť mesiacov od tejto smutnej udalosti vznikla prvá podoba oratória, pričom skladateľ súčasne ukončil operu Vanda, Klavírne trio č. 2 g mol op. 26 a Sláčikové kvarteto E dur op. 80. Vo svojej pôvodnej podobe malo oratórium Stabat mater len sedem častí a komponované bolo pre sóla a zbor so sprievodom klavíra. V zásade sa týchto sedem častí zhoduje s výslednou podobou diela. Niektoré odchýlky je možné pozorovať v koncepcii altovej árie Inflammatus a v záverečnom Amen. Je pravdepodobné, že nebyť ďalších dvoch úmrtí detí (13. augusta 1877 nešťastnou náhodou zomrela dcéra Ruženka a 8. septembra chorobe podľahol syn Otakar), skladateľ by sa asi uspokojil s touto pôvodnou verziou. Pri následnej revízii hudobného textu Dvořák k pôvodným častiam dokomponoval tri ďalšie časti (č. 5, 6, 7) a prvotnú klavírnu verziu zinštrumentoval pre veľ ký orchester. V novembri 1877 bola partitúra Stabat mater s opusovým číslom 28 ukončená a koncom roka 1881 ju berlínske vydavateľstvo Simrock vydalo pod opusovým číslom 58 (vraj kvôli lepšiemu odbytu), ktoré si oratórium ponechalo dodnes. 

Každú z desiatich častí Dvořák koncipoval ako samostatné uzavreté číslo s vlastným tematickým materiálom. Výnimkou je len záverečná časť Quando corpus morietur, v ktorej skladateľ v zmysle uzavretia a zjednotenia celej skladby cituje z prvej časti (Stabat mater dolorosa). Kľúčový význam z hľadiska vyznenia celého diela má mohutná prvá zborová časť Stabat mater dolorosa, predstavujúca veľkú fresku s Kalváriou. Hlavná téma vyrastá z poltónového zostupujúceho motívu na pozadí zadržanej prázdnej oktávy od tónu fis. Úsporné rozvíjanie chromatickej témy vrcholí okolo predstavy kríža, predstavujúceho násilie a utrpenie. Ako neskôr v spomienkach poznamenal Josef Suk, Dvořák mal pri koncipovaní diela na pamäti neustále predstavu kríža. Tento obraz sa pravdepodobne zhmotnil do predstavy tónu fis stúpajúceho z hĺbok do výšin. Po dlhom orchestrálnom úvode sa napokon postupne pridáva zbor a kvarteto sólových hlasov. Nepretržitý melodický tok graduje a po vzostupných sekvenciách motívu vrcholí výkrikom zúfalstva v plnej sile zboru i orchestra. Až tesne pred záverom sa hudobný tok upokojí v zjasnenej durovej tónine. Nasledujúce meditatívne kvarteto Qui est homo rozvádza temnú pieseň smrti. V závere sa v slabých úderoch tympanov ozývajú posledné záchvevy ľudského srdca zdôrazňujúce myšlienku, že zomiera človek. Ešte konkrétnejšie je táto myšlienka rozvedená v zborovej časti Eja mater, ktorá má výrazne pochodový charakter. Už to nie je len hmlistá predstava ľudskej bolesti, ale reálny hudobný obraz smútočného pochodu, v ktorom zborové výkriky „Fac!“ predstavujú prirodzený prejav ľudského zúfalstva. Štvrtú časť Fac, ut ardeat cor meum uvádza hrdo odhodlaný, no zronený sólový bas, ktorý upokojuje nežná téma „Sancta mater“ ženského zboru. Od piatej časti (Tui nati vulnerati), prinášajúcej skvostné zborové pastorále, sa postupne cez nasledujúcich šesť častí rozvíja veľká gradácia. Šiestu časť (Fac me vere, tecum flere) tvorí tenorová ária takmer ľudovej melodiky, striedajúca sa s odpoveďami mužského zboru. V siedmej časti Virgo virginum, kde dominuje krehký zborový spev, skladateľ rozvíja portrét ženy, ktorá sa cez materinskú bolesť postupne dostáva k zmiereniu. Dueto sopránu a tenoru v ôsmej časti (Fac ut portem Christi mortem), ktoré prináša meditáciu o smrti, jej nutnosti a zmysle, plynie prekrásnym a širokým hudobným tokom. Plná odhodlania je altová ária nasledujúcej časti (Inflammatus), vypovedajúca o vnútornej istote človeka, ktorý už smrť pochopil. Záverečná časť Quando corpus morietur, ktorá opätovne rovnocenne využíva sóla i zbor, prináša opakovanie bolestných tónov z prvej časti a z hľadiska tematického celú kompozíciu presvedčivo uzatvára. Atmosféra tejto časti je však iná ako na začiatku – hoci sa opäť prihlási gradovaná sekvencia orchestra a zboru z prvej časti, jej vyústenie je radostné, hymnické, bez stopy bolesti a smútku. Záver tvorí komplikovaná, jasavá fúga na slovo „Amen“ a katarziu diela napokon zavŕši a capella zborová pasáž plná nádeje a vyrovnania. 

Oratórium Stabat mater je nielen mimoriadne sugestívnym zhudobnením textu o utrpení matky, ktorej syn zomiera na kríži, ale je tiež nadčasovou výpoveďou o ľudskom zármutku a nádeji. Charakteristickou črtou skladby je neobyčajne ušľachtilý, myšlienkovo závažný hudobný prejav bez akejkoľvek triviality či povrchných efektov. Prednosťou tejto partitúry je zvuková krása a účelné spojenie ľudských hlasov s mäkkými, ale sýtymi orchestrálnymi farbami. Hoci text oratória vypovedá o tienistých stránkach ľudského bytia, celkové vyznenie diela je – a to je pre Dvořáka typické – skôr pozitívne, prinášajúce vieru v život. 

Premiéra Stabat mater sa uskutočnila 23. decembra 1880 v Prahe pod taktovkou Adolfa Čecha na koncerte spolku Jednota umelcov hudobných, ktorému je dielo venované. Sólových partov sa ujali Eleonora z Ehrenbergov, Betta Fibichová, Antonín Vávra a Karel Čech. Pre ďalšie osudy tohto diela malo kľúčový význam uvedenie Stabat mater v Anglicku, v krajine s veľkou oratoriálnou tradíciou. Londýnska premiéra 10. marca 1883 mala taký výrazný úspech, že v nasledujúcom roku bol k ďalšiemu uvedeniu prizvaný aj Antonín Dvořák. Uvedenie Stabat mater 13. marca 1884 v londýnskej Royal Albert Hall znamenalo Dvořákov prvý veľký zahraničný skladateľský i dirigentský triumf.

„V pondelok bola prvá skúška so zborom v Albert Hall, ohromnej budove, v ktorej sa môže pohodlne zmestiť až 12 000 ľudí! Ako som sa objavil pri pulte, bol som uvítaný hromovým, dlhotrvajúcim potleskom, uplynulo veľa času, než nastalo opäť trochu pokoja. Bol som hlboko dojatý tak srdečnou ováciou, že som ani slova prehovoriť nemohol a taktiež by to nebolo nič platné, pretože by mi nikto nerozumel… Riaditeľ spolku, ktorý výhradne dáva oratóriá, p. Barnby, ktorý vlani dirigoval Stabat mater, teraz všetko výborne pripravil a naštudoval, takže skúška šla veľmi dobre. Druhého dňa bola skúška s orchestrom a odpoludnia so sólistami. Sú to najprednejšie sily v Londýne, najmä tenor a alt sú prekrásne hlasy. Musím však v krátkosti naznačiť, aký silný je orchester a zbor. Prosím Vás, neľakajte sa! Sopránov je 250, altov 160, tenorov 180 a basov 250; v orchestri potom vedú slovo: 24 prvých husieľ, 20 druhých husieľ, 16 viol, 16 violončiel, 16 kontrabasov. Dojem tak ohromného telesa bol popravde očarujúci. Nedá sa to vôbec opísať… [pri koncerte] hneď pri vystúpení som bol od obecenstva, počítajúceho asi 12 000 hláv, prijatý búrlivým potleskom. Od čísla k číslu rástlo všeobecné nadšenie a ku koncu bol potlesk tak veľký, že som sa znova a znova musel ďakovať obecenstvu. Zároveň z druhej strany i orchester a zbor ma zahŕňali najvrelšími ováciami. Skrátka dopadlo to tak, že si ani lepšie nemôžem priať. Zo všetkého som už nadobudol presvedčenie, že teraz nastáva pre mňa tu v Anglicku nová a, Boh dá, šťastnejšia doba, ktorá, ako dúfam, vôbec českému umeniu ponesie dobré ovocie…“ 

Antonín Dvořák priateľovi V. Urbánkovi, Londýn, 14. marec 1884

Alena Čierna

EVA HORNYÁKOVÁ

vyštudovala spev na Konzervatóriu v Košiciach a pokračovala na VŠMU v Bratislave. Po absolutóriu sa zúčastnila majstrovských kurzov u Petra Dvorského a Zlatice Livorovej. V roku 2006 debutovala na scéne Opery Slovenského národného divadla v roli Mimi v Pucciniho Bohéme. Medzi jej profilové roly sa radí Mimi (Bohéma), odbornú i laickú verejnosť zaujala ako Mařenka v Smetanovej Predanej neveste na scéne SND. Na festivale v rakúskom Gars am Kamp vystúpila aj ako Micaela v Bizetovej Carmen. V inscenácii Gounodovho Fausta spievala v SND po boku slávneho basistu Paatu Burchuladzeho a za rolu Margarétky dostala Cenu opernej kritiky časopisu Hudobný život za Najlepší ženský spevácky výkon v sezóne 2012.

V Národnom divadle Praha sa predstavila ako Magda (La rondine), Violetta (La traviata) i Mimi (Bohéma). V roku 2018 reprezentovala Slovensko s Českým filharmonickým orchestrom pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa pod taktovkou Petra Altrichtera ako Mařenka (Predaná nevesta). Zažiarila aj na festivale v Edinburghu v Dvořákovom Rekviem s Bamberskými filharmonikmi a Jakubom Hrůšom. Treba spomenúť i spoluprácu s Rozhlasovým orchestrom v Amsterdame pod taktovkou Serga Bauda (Dvořák, Omša D dur, 2014), Filharmóniou Brno pod taktovkou Libora Peška (2014, Dvořák, Stabat Mater), vystúpenia v Janáčkovom diele Večné evanjelium v Brne a koncertné turné v Nemecku s Druhou symfóniou Gustava Mahlera pod taktovkou Heika Mathiasa Förstera. Spolupracuje s dirigentmi aj spevákmi zvučných mien ako Serge Baudo, Ondrej Lenárd, Libor Pešek, Emmanuel Villaume, Leoš Svárovský, Paata Burchuladze, José Cura, Adam Plachetka, Feruccio Furlanetto a ďalší.

JANA KURUCOVÁ

študovala odbor cirkevná hudba, dirigovanie a spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, pedagogické minimum v opernom speve absolvovala na Konzervatóriu v Bratislave. Následne získala dvojročné štipendium na Universität für Musik und darstellende Kunst v Grazi (A. Kania, G. Hornik). Jej prvými rolami na opernom javisku boli úlohy v Mozartových operách Čarovná flauta (Druhá dáma) a Záhradníčka z lásky (Ramiro). V sezóne 2005/2006 bola členkou Bavorskej štátnej opery pod vedením Zubina Mehtu (Pieskový mužíček – Janíčko a Marienka) a Fabia Luisiho (Dievča – Kráľovské deti).

V rokoch 2006 – 2009 pôsobila v divadle v Heidelbergu. Predstavila sa ako Cherubín vo Figarovej svadbe, Idamante v Idomeneovi, Sesto v La clemenza di Tito, Charlotta vo Wertherovi, Rosina v Barbierovi zo Sevilly a mnohých ďalších rolách. Účinkovala na zimnom barokovom festivale v Schwetzingene, kde spievala Vivaldiho nohavicové postavy. Koncertne sa predstavila na Heidelberskom zámockom festivale s Essenskou filharmóniou, v Antverpách v Queen Elisabeth Hall či na Classic Open Air na Gendarmentmarkt v Berlíne.

Od septembra 2009 je sólistkou Deutsche Oper Berlin, kde stvárňuje množstvo postáv a spievala prvýkrát rolu Maffia Orsiniho v Donizettiho opere Lucrezia Borgia po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka. Od sezóny 2019/2020 je stálou členkou Štátnej opery v Hamburgu, kde sa doteraz predstavila ako Cherubín (Figarova svadba), Brigitta (Die tote Stadt) a Hänsel (Hänsel und Gretel). V roku 2020 spievala v Opere v Grazi (Donna Elvira) a Semperoper v Drážďanoch (Dorabella).

V roku 2021 pracovala na koncertnom cykle ARTE Concert Europe@Home po boku Daniela Hopa, kde predstavila Slovensko rôznymi piesňami. V Deutsche Oper v Berlíne debutovala v role Preziosilla v titule Sila osudu.

PAVOL BRŠLÍK

študoval na Štátnom konzervatóriu v Žiline v triede F. Livoru, neskôr pokračoval v triede E. Sadloňovej. Počas jeho štúdií sa mu podarilo presadiť na mnohých speváckych súťažiach: Medzinárodná súťaž A. Dvořáka v Karlových Varoch, Imricha Godina vo Vrábloch a hlavne na súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského, kde medzi ostatnými oceneniami získal aj cenu operného štúdia CNIPAL v Marseille. Odvtedy pôsobí predovšetkým v zahraničí. Prvé kroky ho viedli na scénu Berlínskej štátnej opery, jeho lyrický tenor mohli ďalej obdivovať na scénach ako sú Metropolitná opera New York, londýnska Covent Garden, Viedenská štátna opera, Opera v Sydney, Seouli, Tokiu… Zoznam miest, kde vystupoval, sa postupne rozširoval rovnako ako jeho repertoár. Jeho Gennaro v Lucrezii Borgii po boku našej divy Edity Gruberovej v Mníchovskej štátnej opere ho posunul ďalej vo vodách bel canta a s úspechom sa predstavil ako Roberto Devereux v rovnomennej opere od G. Donizettiho, Leicester v Marii Stuarde po boku Diany Damrau a ako Edgardo v Lucii z Lammermooru. Popri účinkovaní na svetových scénach si svoje spevácke umenie zdokonaľoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici v triede Vlasty Hudecovej, u ktorej po úspešnom doktoráte dodnes pokračuje v cibrení svojho hlasu.

Ako prvé sólové CD vyšli piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského vo vydavateľstve Viva Musica! Records. Ďalej vo vydavateľstve Orfeo nasledovala Schubertova Krásna mlynárka, Mozartove árie, nahrávka Schubertovej Winterreise z koncertu na festivale Schubertiade vo Schwarzenbergu a jeho zatiaľ poslednou je nahrávka Janáčkovho Zápisníka zmizelého. Pre Supraphon naspieval Dvořákove Cypřiše. Kedykoľvek mu to čas dovolí, vedú jeho kroky na rodné Slovensko.

DAVID SZENDIUCH

študoval na Konzervatóriu v Brne pod vedením Sylvie Kodetovej, absolvoval pod vedením Jozefa Škrobánka (1994). Od roku 2003 navštevoval súkromné hodiny u Jurija Gorbunov. V roku 2015 ukončil magisterské štúdium v odbore sólový spev na JAMU v Brne v triede Marty Beňačkovej.

V rokoch 1994 –1999 pôsobil ako člen zboru Opery Národného divadla Brno, s ktorým navštívil Japonsko, Izrael aj Austráliu. Od roku 1999 pôsobí ako sólista Moravského divadla Olomouc, kde od divákov získal vyznamenanie za mimoriadny umelecký výkon v úlohe Leporella v opere Don Giovanni (2002) a vyznamenanie za najlepší mužský umelecký výkon sezóny 2004/2005. Rovnaké ocenenie získal aj v sezóne 2006/2007.

Je stálym hosťom v pražskom Národnom divadle, Národnom divadle Brno, Národnom divadle moravskosliezskom, Divadle J. K. Tyla v Plzni, Slovenskom národnom divadle v Bratislave, Štátnej opere v Banskej Bystrici a Národnom divadle Košice. V roku 2007 sa prvýkrát objavil v širšej nominácii na Cenu Thálie za stvárnenie role Attily (Verdi, Moravské divadlo Olomouc). Druhýkrát bol nominovaný za mužský operný výkon v úlohe Jiřího Talbota v Donizettiho Márii Stuarde v roku 2008 (Moravské divadlo Olomouc) a do širšej nominácie Cien Thálie bol zaradený aj v roku 2013 za úlohu Henricha VIII. v Donizettiho Anne Boleynovej (Národné divadlo moravskosliezske). V roku 2016 sa dostal do úzkej nominácie za stvárnenie Verdiho Attilu (Sliezske divadlo Opava).

ONDREJ OLOS

Absolvoval štúdium dirigovania na Konzervatóriu v Žiline u Milana Seidla a na brnianskej Janáčkovej akadémii múzických umení u Emila Skotáka. Roku 2006 získal Cenu Leoša Janáčka za naštudovanie komornej verzie opery Príhody líšky Bystroušky v Komornej opere JAMU. V rámci festivalu Janáček Brno 2008 naštudoval dielo Jej pastorkyňa v pôvodnej verzii z roku 1904.

V súčasnosti pôsobí v Národnom divadle Brno, v SND ho môžeme vidieť v balete Popoluška. Okrem toho tu dirigoval napríklad Čajkovského Eugena Onegina, Pikovú dámu, Verdiho Macbetha, Don Carla, Sicílske nešpory, Janáčkove Príhody líšky Bystroušky, Káťu Kabanovú, Šárku, Jenůfu, Věc Makropulos, Straussovho Netopiera, Leoncavallových Komediantov, Pucciniho opery Gianni Schicchi, Il Tabarro, Turandot, Tosca, Straussovu Salome, a mnohé ďalšie.

Dirigoval taktiež v operných divadlách – Greek national opera v Aténach (Príhody líšky Bystroušky 2015, Věc Makropulos 2018), Den Jyske Opera v Aarhuse (Káťa Kabanová 2013), Opéra de Rennes, Opéra de Limoges a Opéra de Reims (Jenůfa 2011), Národné divadlo v Prahe (koncert ,,Mozartove narozeniny“, Slavnostný koncert k 100. výročiu vzniku ČSR, Rusalka), SND Bratislava (Sadko), Divadlo J. K. Tyla v Plzni (Cavalleria rusticana) a Štátne divadlo v Košiciach (Gianni Schicchi, Il Tabarro, Dialógy Karmelitánok, Samson a Dalila).

Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, so Štátnou filharmóniou Košice, s ŠKO Žilina, s Pražskou komornou filharmóniou, s Filharmóniou Brno, Moravskou filharmóniou Olomouc, s Filharmóniou Bohuslava Martinů, s Filharmóniou Hradec Králové a s ďalšími telesami. Je tiež vyhľadávaným klaviristom a komorným hráčom.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, s ktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapason a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Orchester vo februári absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal.

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice.

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. HerasCasado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Do konca sezóny sa SFZ predstaví aj na domácich festivaloch v Košiciach (R. Jindra) a Piešťanoch (T. Lang).