Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 1 H 23 MIN 1 H 23 MINhd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      Orchestrálne suity (Ouvertüren) Johanna Sebastiana Bacha sú pôsobivým príkladom nemeckej záľuby v spájaní podnetov z dvoch najpopulárnejších dobových hudobných štýlov – francúzskeho a talianskeho. Francúzska hudba, ktorej vplyv v Orchestrálnych suitách prevažuje, bola na dvoroch nemeckej šľachty v období baroka zvlášť obdivovaná pre svoju eleganciu a sofistikovanosť. Jej obľuba bola súčasťou fascinácie Nemcov francúzskou kultúrou, ktorú v práci Von Nachahmung der Französen (O napodobňovaní Francúzov, 1687) kritizoval na univerzitách v Lipsku a Halle pôsobiaci nemecký profesor Christian Thomasius (1655 – 1728): „Francúzske šaty, francúzske jedlo, francúzsky nábytok, francúzske zvyky, francúzske hriechy, francúzske choroby sa stali módou.“ Na dvore Ľudovíta XIV. vo Versailles sa stal tanec neodmysliteľnou súčasťou okázalých a moc reprezentujúcich dvorských rituálov, v ktorých účinkoval kráľ. Jeho obľúbený skladateľ Jean-Baptiste Lully (1632 – 1687), pôvodom Talian z Florencie, ktorý sa vo svojej novej vlasti stal skutočným hudobným autokratom, zostavoval hudbu baletných „divertissements“ do suít, ktoré mohli byť predvádzané aj koncertne. Táto efektná forma, pozostávajúca z tzv. francúzskej ouvertúry a sledu štylizovaných dvorských tancov (preto sa používa aj názov ouvertúra-suita), bola napodobňovaná a obľúbená v celej Európe. Napríklad bratislavský rodák Johann Sigismund Kusser (1660 – 1727), syn evanjelického kantora Johanna Kussera, ktorý bol podľa niektorých zdrojov Lullyho žiakom, vydal po šiestich orchestrálnych predohrách nazvaných Composition de musique suivant la methóde française (1682) v roku 1700 v Stuttgarte ďalšie tri podobné zbierky ouvertúr-suít „na francúzsky spôsob“. Spolu s Georgom Muffatom (1653 – 1704) a Johannom Casparom Ferdinandom Fischerom (1670 – 1746) tak prispel k rozšíreniu tohto hudobného druhu v nemeckom kultúrnom priestore. Bachov súčasník a jeden z najpopulárnejších dobových skladateľov, Georg Philipp Telemann (1681 – 1767), skomponoval viac než stovku podobných diel, často s programovými názvami celých skladieb alebo jednotlivých častí. Nemci nenapodobňovali len francúzske formy, ale aj francúzsky interpretačný štýl. Už zmienený Kusser vyučoval na nemeckých dvoroch hru francúzskej hudby, úvody k zbierkam Muffata (Florilegium) i Fischera (Musikalisches Blumen-Büschlein) obsahujú informácie o tom, ako správne hrať skladby vo francúzskom štýle. Podľa nekrológu Carla Philippa Emanuela Bacha (1714 – 1788) sa Johann Sebastian Bach dostal do kontaktu s francúzskou hudbou pomerne skoro, počas štúdií na Michaelisschule v Lüneburgu (1700 – 1702). Vojvodkyňa zo Celle, Éléonore Desmier d’Olbreuse, pôvodom Francúzka, mala na svojom dvore kapelu zloženú zo svojich krajanov. Zvlášť vyhľadávaní a cenení boli v Nemecku francúzski hráči na drevených dychových nástrojoch. Zaujímavosťou je, že typickým pre francúzsku hudbu bolo ladenie nižšie než je v súčasnosti všeobecne akceptovaný štandard pre barokovú hudbu (415 Hz). Bruce Haynes uvádza výšku komorného „a“ v rozpätí 392 až 394 Hz. Výsledkom bol tmavší, sonórnejší zvuk, ktorý dokáže občas prekvapiť, zvlášť pri porovnaní s interpretáciami na moderných nástrojoch. Aristokratický lesk pridáva hudbe Bachových suít BWV 1068 a 1069 pužitie slávnostného zvuku trojice trúbiek. Záľuba vojvodkyne d’Olbreuse v tanci mohla prispieť k tomu, že Rytierska akadémia, poskytujúca v Lüneburgu vzdelanie mladým aristokratom (ktorí so žiakmi Školy sv. Michala zdieľali internát i jedáleň), zamestnávala ako tanečného majstra Lullyho žiaka Thomasa de la Selle. Bach tak mal dostatok možností absorbovať vplyvy francúzskej kultúry. C. Ph. E. Bach v už citovanom nekrológu spomína, že jeho otec študoval diela dobrých francúzskych skladateľov, ich mená však neuvádza. Podobne neurčito sa vyjadruje Bachov prvý životopisec, Johann Nikolaus Forkel, ktorý píše, že skladateľ študoval umenie harmónie a kontrapunktu z diel francúzskych majstrov. Rovnako nešpecifikuje mená, no zachovali sa Bachove kópie skladieb Grignyho, d’Angleberta, Dieuparta a na jeho pôsobisku na kniežacom dvore vo Weimare boli známe aj skladby Dandrieua, Clérambaulta, Marchanda a ďalších. Bach upravil jednu z častí Couperinových Les Nations pre organ a opísal tiež niekoľ ko zručne skomponovaných ouvertúr svojho bratranca Johanna Bernharda Bacha (1676 – 1749), ktoré ovplyvnili jeho prístup k orchestrálnej suite. Pokiaľ ide o kompozície, v ktorých názvoch sa priamo zrkadlí Bachova inšpirácia francúzskou hudbou, nemožno nezmieniť čembalové kompozície: Francúzske suity a Ouvertúru na francúzsky spôsob, BWV 831.

      Pôvod štvorice Orchestrálnych suít predstavuje pomerne komplikovaný filologický problém, ktorý nie je dodnes celkom objasnený. Diela sa zachovali v odpisoch partov (s minimom autografov, teda notového materiálu napísaného priamo Bachom) pochádzajúcich prevažne od skladateľových kopistov a žiakov. Tento notový materiál skladieb možno podľa papiera a písma datovať do druhej a tretej dekády 18. storočia, teda do obdobia Bachovho pôsobenia na mieste hudobného riaditeľa v Lipsku, kde v roku 1729 prebral po Telemannovi aj vedenie súboru Collegium musicum. Je však možné, na základe štýlovej analýzy dokonca veľmi pravdepodobné, že tieto kompozície vznikli už skôr, keď bol skladateľ zamestnaný na dvoroch v Köthene (1717 – 1723) alebo v už spomenutom Weimare.

      Suita č. 1 C dur, BWV 1066 mohla byť skomponovaná niekedy okolo roku 1725. Okrem virtuóznej francúzskej ouvertúry a courantu, ktorý bol okolo roku 1700 považovaný za tradičnú súčasť tejto formy, obsahuje viaceré z najpopulárnejších dobových tancov: Gavottu, Forlanu, Menuett, Bourée a Passepied. Podľa knihy Der vollkommene Capellmeister (Dokonalý kapelník, 1739) nemeckého skladateľa a teoretika Johanna Matthesona (1681 – 1764) má gavotta, ktorá sa dodnes tancuje v niektorých častiach Bretónska, vyvolávať pocity čírej radosti. Forlana (nazvaná podľa talianskeho regiónu Friuli) bol pôvodne tanec s erotickým nádychom, ktorý sa do francúzskeho baletu dostal v 17. storočí z oblasti Benátok. „Šarmantný a pôvabný“ menuett bol až do 19. storočia najrozšírenejším aristokratickým tancom. Komponovanie menuettov, ktoré sa v 18. storočí stali súčasťou cyklickej sonátovej formy (a tým aj sonát, symfónií a komornej hudby), bolo štandardnou súčasťou skladateľskej prípravy i výbavy. Bourée, pôvodne vidiecky tanec z francúzskeho regiónu Auvergne, urobil súčasťou dvorskej hudobnej kultúry Lully. Nemecký flautista a skladateľ Johann Joachim Quantz (1697 – 1773) v známej knihe Versuch einer Anweisung die Flöte traversiere zu spielen (Pokus o návod hry na priečnej flaute, 1752) zmieňuje humorný charakter tohto tanca. Passepied, ktorý Mattheson (1739) charakterizuje ako „nepokojný“, Bachovi poslúžil ako temperamentné finále.

      Prítomnosť flautových sól a zaradenie polonézy v Suite č. 2 h mol, BWV 1067 viedla niektorých autorov k domnienke, že toto dielo možno spojiť s v Drážďanoch sídliacim saským elektorom a poľským kráľom Augustom III., ktorý v roku 1736 menoval Bacha svojim čestným kapelníkom. Suita h mol je pôsobivou ukážkou štýlovej syntézy obohatenej o Bachovo kontrapunktické majstrovstvo. Úvodná ouvertúra spája francúzsku predohru s talianskym koncertantným štýlom, čo platí aj pre dvojicu suít v slávnostnej tónine D dur (BWV 1068, 1069). Sarabanda, bez toho, aby si poslucháč uvedomil „technickosť“ tohto kompozičného riešenia, obsahuje prísny kánon medzi diskantom a basom. Príbeh tohto pôvodom španielskeho tanca s väzbami na Nový svet si zaslúži aspoň stručnú zmienku. Ešte koncom 16. storočia bola v Španielsku sarabanda zakázaná kráľovským ediktom pre obscénosť pod hrozbou bičovania, galejí či dokonca exilu a vo svojich pojednaniach o morálke sa jej venuje inkvizícia. Vo Francúzsku sa po roku 1650 sarabanda zmenila z temperamentného a lascívneho na vážny tanec slávnostného charakteru a v tejto podobe ju do svojej hudby prebrali aj nemeckí skladatelia. Suita h mol sa končí populárnou Badinerie – rýchlou časťou, ktorá je rovnako známa ako Air zo Suity č. 3 D dur, BWV 1068, ktorej niektoré pasáže pripomínajú svojím charakterom husľový koncert. Skladba mohla vzniknúť v Köthene niekedy okolo roku 1718. Aj v tomto prípade má ouvertúra, ktorej stredný diel zdobí slávnostný zvuk trúbok, takmer rovnakú dĺžku ako všetky ostatné časti dohromady. Éterickú atmosféru Airu strieda dvojica pôvabných Gavott a živé Bourée. Skladbu uzatvára Gigue v 6/8 takte, tradičné finále suitového cyklu. Na základe štýlovej analýzy býva Suita č. 4 D dur, BWV 1069 považovaná za najstaršie zo štvorice diel. Mohla vzniknúť vo Weimare už okolo roku 1716. V skladbe sa nenachádza žiadny z tradičných tancov suity, ktorá bola založená na striedaní pomalých a rýchlych častí líšiacich sa metrom. Po Ouvertúre s efektným dialógom dychových a sláčikových nástrojov, ktorej hudbu Bach neskôr použil v úvodnom zbore vianočnej kantáty Unser Mund sei voll Lachens, BWV 110, nasleduje dvojica Bourée, Gavotta, pár menuetov a ako finále netanečné radostné Réjouissance. John Butt v zaujímavej eseji k nahrávke Bachových Orchestrálnych suít súborom Dunedin Consort píše, že napriek skutočnosti, že tance v Bachových suitách boli štylizované a určené na počúvanie, prežívanie tejto hudby mohlo na dobové publikum vďaka zažitým rytmom a naučeným kombináciám krokov pôsobiť takmer fyzicky. Išlo teda o akési imaginárne vyzvanie do tanca v mysliach dobových poslucháčov. Túto skúsenosť dnes už sotva možno rekreovať, noblesa, ušľachtilosť a duchaplnosť tejto hudby však dokážu byť stále opojným zážitkom.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 14. 5. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023

    • Životopisy

      KATALIN STEFULA

      Katalin Stefula sa narodila v roku 1977 v Budapešti. Štúdiu flauty sa najskôr venovala pod vedením Marty Braunsteinerovej na Konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1995/1996 študovala na budapeštianskej Hudobnej akadémii F. Liszta (János Bálint), od roku 1997 pokračovala na Univerzite Mozarteum v Salzbugu u renomovaného profesora Martina Koflera. Získala niekoľko ocenení na medzinárodných súťažiach: Pražská jar (1996, 2001), súťaž Jeana Rampala v Paríži (1998) a flautová súťaž v Cremone (2000). Prvú cenu si odniesla z medzinárodnej rozhlasovej súťaže Concertino Praga (1995) a z medzinárodných flautových súťaží Leonardo de Lorenzo v talianskom Viggiane (1997) a v poľskom Krakove (2002).

      Jej orchestrálna kariéra sa začala vyvíjať najskôr vďaka dvojročnému štipendiu Orchestrálnej akadémie Mníchovskej filharmónie. V rokoch 2001 až 2002 bola sólo flautistkou Symfonického orchestra hl. m. Prahy – FOK, od roku 2002 zastáva pozíciu 1. flautistky a vedúcej skupiny v prestížnom Gewandhausorchestri v Lipsku a je zároveň aj členkou ansámblu Gewandhausbläserquintett, resp. telesa Bachorchester. V rámci Orchestrálnej akadémie svojho domovského orchestra vyučovala v rokoch 2004 – 2008 na Hochschule für Musik und Theater Felix Mendelssohn-Bartholdy.

      Ako sólistka vystupovala s mnohými poprednými európskymi orchestrami – Gewandhausorchester, FOK, MDR-Kammerphilharmonie, Kammerphilharmonien Salzburg, Pražská komorná filharmónia, ako aj Slovenská filharmónia, Cappella Istropolitana. V roku 2004 bola hosťom známeho medzinárodného hudobného festivalu v Edinburghu. Na Slovensko sa v poslednom čase vracia aj ako porotkyňa (medzinárodná súťaž Flautiáda) či lektorka interpretačných kurzov. Katalin Stefula pravidelne koncertuje v Japonsku, kde spolupracuje s firmou PEARL, na ktorej zlatej flaute Handmade Maesta F 9850 hrá.


      EWALD DANEL

      Ewald Danel študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

      Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.

      Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.

      Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

      Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Opakovane uvádza Biblické piesne A. Dvořáka ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.


      SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

      Slovenský komorný orchester vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista Ewald Danel.

      Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje vtakmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Johann Sebastian Bach

    Nedeľa 14. 5. 2023, 16.00 hSunday, May 14, 2023, 4.00 PM
    Cyklus SKO – Slovenský komorný orchester
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    SKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Johann Sebastian Bach (1685–1750)
      Orchestrálna suita č. 1 C dur, BWV 1066 Orchestral Suite No. 1 in C major, BWV 1066
      OuvertureOuverture
      CouranteCourante
      Gavotte I, IIGavotte I, II
      ForlaneForlane
      Menuett I, IIMenuett I, II
      Bourrée I, IIBourrée I, II
      Passepied I, IIPassepied I, II
      Orchestrálna suita č. 3 D Dur, BWV 1068 Orchestral Suite No. 3 in D major, BWV1068
      OuvertureOuverture
      AirAir
      Gavotte I, IIGavotte I, II
      BourréeBourrée
      GigueGigue
      Orchestrálna suita č. 2 h mol, BWV 1067 Orchestral Suite No. 2 in B minor, BWV 1067
      OuvertureOuverture
      RondeauRondeau
      SarabandeSarabande
      Bourrée I, IIBourrée I, II
      Polonaise & DoublePolonaise & Double
      MenuettMenuett
      BadinerieBadinerie
      Orchestrálna suita č. 4 D dur, BWV 1069 Orchestral Suite No. 4 in D major, BWV 1069
      OuvertureOuverture
      Bourrée I, IIBourrée I, II
      GavotteGavotte
      Menuett I, IIMenuett I, II
      RéjouissanceRéjouissance

    S menom Johanna Sebastiana Bacha sa akosi automaticky spája vízia čohosi nadpriemerného, úchvatného, nadčasového, geniálneho. Zmysel pre nadčasovosť a pre vizionárstvo prezentoval v mnohých tituloch aj v štvorici Orchestrálnych suít, delikátny a povznášajúci Air z tretej suity počul už iste každý. Suity začínajú vždy ouvertúrou francúzskeho typu, za ktorou nasleduje séria tancov. Číra muzikalita Bachových suít preniká k širokej spleti poslucháčov po celom svete aj necelých tristo rokov po svojom vzniku.

    Po boku Slovenského komorného orchestra vystúpi budapeštianska rodáčka, flautistka Katalin Stefula, ktorá sa aktívne zapája aj do hudobného diania na Slovensku ako porotkyňa súťaže Flautiáda.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2023A Slovak Philharmonic Production © 2023

    Facebook

    X (Twitter)