Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 1 H 26 MIN 1 H 26 MINhd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      Meno bratislavského rodáka, klavírneho virtuóza, dirigenta a skladateľa Johanna Nepomuka Hummela sa počas jeho života vyslovovalo jedným dychom s menami Mozarta a Beethovena. On sám nazýval Mozarta učiteľom, Haydna otcom a Beethovena priateľom. Jeho najlepšie skladby majú mozartovskú ľahkosť, pevnú haydnovskú stavbu a vo vrcholných okamihoch sa dokážu dotknúť beethovenovských hĺbok. Ak sa človek započúva do Hummelových klavírnych koncertov, počuje veľmi zreteľne romantikov. Nie náhodou bol podľa Liszta jedným zo skladateľov, ku ktorým sa vracal Chopin a študovať u neho túžil Schumann. Hudobný život v dnešnej Bratislave v 2. polovici 18. storočia priviedol vroku 1754 do mesta aj huslistu Johanna Hummela, ktorý sa stal členom orchestra grófa Antona Grassalkovicha, hudobníkom v divadelnom orchestri Karola Wahra a neskôr i učiteľom hudby na vojenskej akadémii v Senci. Dvadsaťštyriročný hudobník sa v Bratislave oženil a z tohto manželstva sa 14. 11. 1778 narodil Johann Nepomuk Hummel. „Rozvoj môjho talentu sa začal pod vedením môjho otca, ktorý bol dobrým hudobníkom a zavŕšilo ho Mozartovo tútorstvo medzi siedmym a deviatym rokom,“ napísal Johann Nepomuk Hummel v roku 1826 v autobiografickej skici. Ak Hummel zmieňuje ako svojich učiteľov otca a Mozarta, vynecháva zmienku o bratislavskom hráčovi na klávesových nástrojoch, teoretikovi a pedagógovi Franzovi Paulovi Riglerovi (1748 – 1796), ktorého hudobný lexikograf Ernst Ludwig Gerber v roku 1792 nazval „jedným z najlepších klaviristov doby“.

      Rigler prišiel do Bratislavy koncom 70. rokov 18. storočia ako súkromný učiteľ hudby a v roku 1779 sa stal pedagógom v hudobnej triede na Hlavnej národnej škole, ktorá patrila medzi prvé verejné hudobné učilištia v stredoeurópskom priestore. Jeho úlohou bolo pripraviť budúcich učiteľov na funkciu vidieckych kantorov a organistov. Popri umelecky neveľmi stimulujúcej práci predstavovali pre neho istú satisfakciu žiaci z meštianskych rodín. Deväť mesiacov v školskom roku 1786/1787 medzi nich patril aj Hummel. Podľa školských dokumentov hral už vtedy náročný repertoár. Priamy dôkaz o Riglerovom vplyve priniesla až Hummelova Klavírna škola z roku 1828. Do jej prvého dielu prebral Hummel, v tom čase oslavovaný virtuóz, väčšinu príkladov, cvičení a drobných inštruktívnych skladieb z Riglerovej knihy Anleitung zum Klavier v poradí takmer identickom s učebnicou svojho bratislavského učiteľa. Riglerovo meno však ani tentokrát neuvádza. Hummelov výnimočný talent upútal Mozarta natoľko, že po presťahovaní rodiny do Viedne (1786) sa sedemročného chlapca rozhodol dva roky učiť bezplatne. Hummel neskôr upravil viacero Mozartových skladieb, dirigoval jeho diela a dokonca učil jeho syna Franza Xavera Mozarta. Po uplynutí dvoch rokov u Mozarta sa Hummel – podobne ako v detstve jeho učiteľ – vydal so svojím otcom na koncertné cesty po Európe. Po návrate do Viedne začiatkom roku 1793 pokračoval v štúdiu u dobových hudobných autorít, Antonia Salieriho a Johanna Georga Albrechtsbergera. V tom období nadviazal búrlivé priateľstvo s Beethovenom, ktoré pretrvalo až do skladateľovej smrti a bolo do určitej miery poznamenané rivalitou medzi obidvoma hudobníkmi. Hoci kontakty Josepha Haydna s Hummelom sú po prvýkrát zdokumentované až v roku 1791, kedy sa obaja umelci stretli v Londýne, je možné, že ich začiatky siahajú do dnešnej Bratislavy, ktorú Haydn často navštevoval. Od roku 1804 pôsobil Hummel na Haydnovo odporúčanie ako kapelník na dvore kniežaťa Esterházyho v Eisenstadte. Skomponoval tu populárny Trúbkový koncert i viacero chrámových diel, no nespokojnosť s podriadeným postavením ho prinútila odísť, tak ako o pár rokov neskôr z podobného postu v Stuttgarte. No i potom si hľadal stabilné miesto, ktoré by mu zároveň poskytovalo dostatočnú voľnosť. To sa podarilo, keď v roku 1819 podpísal výhodný kontrakt na miesto kapelníka vo Weimare, kde zotrval po zvyšok života. Bez toho, aby cudzinec stretol Goetheho a počul Hummela hrať, nebola návšteva mesta kompletná. Hummel sa narodil do epochy cestujúcich virtuózov, kedy nové meštianske publikum túžilo po hudbe a bolo ochotné za ňu platiť. Po turné v mladosti podnikal Johann Nepomuk Hummel aj v nasledujúcich rokoch rozsiahle cesty po Európe a tieto aktivity mal u svojich zamestnávateľov zaistené zmluvou. Koncertoval v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Belgicku, Anglicku, Francúzsku i Rusku a trikrát sa objavil i vo svojom rodnom meste – v rokoch 1793 a 1796 počas zasadnutí Uhorského snemu a v roku 1834, kedy navštívil Viedeň. Ako mnohí virtuózi, aj Hummel hrával najmä vlastné skladby a bezmedzné nadšenie až do neskorého veku vyvolával svojimi improvizáciami. Ako interpret bol Johann Nepomuk Hummel podľa dobových svedectiev géniom, bol aj vyhľadávaným učiteľom, obdivovaným dirigentom a ako skladateľ dosiahol podľa mnohých maximum, ktoré umožňuje výnimočný talent. V jeho kompozičnom odkaze možno nájsť diela eklektické a brilantné, ako sú koncerty pre fagot a trúbku, banálne potpourri určené na zábavu, rarity ako Koncert pre mandolínu, no i vysoko individuálne a intímne ako je Sonáta fis mol alebo dve klavírne septetá, očarujúce svojou zvukovosťou kombinujúcou dychové a sláčikové nástroje či klavírne koncerty smerujúce k romantikom. Predohru D dur Freudenfest-Ouvertüre, S. 148 skomponoval Hummel v roku 1814 k spevohre Die gute Nachricht (Dobrá správa), ktorú uvádzala viedenská Hofoper. V hre bola použitá aj hudba Mozarta, Jírovca, Weigla a Beethovena. Hummelovo dielo začína introdukciou v pochodovom rytme, po ktorej zaznieva mozartovská téma v sláčikoch, ku ktorým sa pridajú ostatné nástroje. Zaujímavosťou je, že v predohre sú použité melódie hymien God Save the King a Gott erhalte Franz den Keiser na počesť panovníkov, ktorí navštívili predstavenie vo Viedni. Hummel sa k dielu vrátil v 20. rokoch 19. storočia. Skladba Introdukcia, téma a variácie pre hoboj a orchester, op. 102 vznikla v roku 1824 úpravou Nokturna, op. 99 pre klavír štvorručne.

      Ako skladateľ nájde sám seba? Ako dokáže stimulovať svoju imagináciu spôsobom, aby vyjadril svoje pocity a pocity svojich blížnych? Dnes už azda netreba prízvukovať, že ľudová pieseň je niečo, čo sa oplatí študovať, zárodok, z ktorého pochádza všetok hudobný vývoj. Ale neexistujú aj iné podnety, možno nedokonalé, skryté, no naplnené významom pre tých, ktorí majú uši, aby počuli? Naši skladatelia chodia príliš radi na koncerty, kde sú konfrontovaní s už hotovým produktom. Ale skladateľa by mal zaujímať surový materiál. Nemáme okolo seba zdroje hudobného výrazu, ktoré môžeme vziať, očistiť a pozdvihnúť na veľké umenie? Čo veselé popevky z music-hallov, deti tancujúce za zvukov flašinetu, oduševnené hymny Armády spásy, spev zborov na festivaloch, dievčatá z tovární a ich sentimentálne pesničky? Nič nám to nehovorí? Nemáme v Anglicku dostatok príležitostí, ktoré volajú po hudbe? Nie sú veľké udalosti – korunovácie alebo hoci demonštrácie syndikalistov, ktoré si žiadajú hudbu v plnej sile? Musíme kultivovať zmysel pre hudobné občianstvo, prečo by hudobník nemohol byť služobníkom štátu a podobne ako maliar, spisovateľ či architekt tvoriť národné monumenty? Umenie pre umenie nikdy v Anglicku neprekvitalo,“ napísal v známej eseji Who Wants the English Composer? z roku 1912 Ralph Vaughan Williams. Keď skladateľ 26. augusta roku 1958 zomrel, milovníci hudby na Britských ostrovoch cítili stratu, ktorú možno nazvať osobnou. Bard, patriaci k najvýznamnejším anglickým skladateľom prvej polovice 20. storočia, žil život s hudbou úzko zviazaný s rodnou krajinou a jeho tvorba rezonovala s vkusom britského publika, ktoré bolo menej vnímavé voči výdobytkom moderny v tvorbe Stravinského, Bartóka či Schönberga. Hoci Williams mal v detstve dobré podmienky pre rozvoj svojho talentu, počas štúdia kompozície na Cambridgi, kde medzi jeho pedagógov patrili Hubert Parry, Charles Villiers Stanford a Charles Wood, bol jeho progres hodnotený ako pomalý a sám skladateľ viackrát vyjadril pochybnosti o svojej technike. Aj preto po Royal College of Music pokračoval v štúdiu u Maxa Brucha v Lipsku a Maurica Ravela v Paríži, aby, ako sa vyjadril, získal pre svoju hudbu trochu „francúzskej politúry“. Snaha nájsť si vlastnú skladateľskú cestu priviedla Williamsa k ľudovým piesňam, ktoré zbieral a upravoval, i k anglickej hudobnej minulosti (zvlášť k tvorbe skladateľov alžbetínskej a jakobínskej epochy), dvom významným zdrojom skladateľskej inšpirácie. Williamsov pojem „hudobné občianstvo“ (musical citizenship), ako ho skladateľ predstavuje vo svojej eseji, nemožno stotožňovať s Hindemithovou „Gebrauchsmusik“ (úžitkovou hudbou) ani s „angažovanou hudbou“. Idea, ktorú Williams napĺňal životom i tvorbou, zahŕňala okrem iného prácu na Anglickom hymnáli, polstoročie, ktoré strávil od roku 1903 ako dirigent amatérskeho festivalu v Dorkingu, pomoc utečencom z nacistického Nemecka, kde jeho hudbu zakázali, a množstvo ďalších aktivít, popri ktorých dokázal vytvoriť impozantné dielo, vrátane deviatich symfónií. Koncert pre hoboj a sláčikový orchester a mol z roku 1944 je pendantom skladateľovej Piatej symfónie (dedikovanej Jeanovi Sibeliovi), s ktorou toto dielo spája pastorálny charakter. Pastorálnu náladu prvej časti (Rondo Pastorale), evokujúcej obraz improvizujúceho pastiera, strieda tanečná druhá časť (Minuet and Musette), koncert uzatvára finále, scherzo s dvomi triami a rozsiahlou kódou. Skladbu zjednocuje použitie pentatonickej témy, ktorá sa objavuje na začiatku a v závere každej z častí. Premiéra skladby bola naplánovaná v rámci Proms v júli roku 1944. Kvôli hrozbe raketových útokov na Londýn sa však podujatie napokon neuskutočnilo, dielo tak po prvýkrát zaznelo 30. septembra na koncerte Liverpoolskej filharmónie pod taktovkou Malcolma Sargenta. Sólo hral Léon Goossens.

      Prisľúbenú symfóniu Vám ešte nemôžem dodať, pretože si ju odo mňa vzal jeden vážený pán,“ napísal v liste z 18. novembra 1806 vydavateľstvu Breitkopf & Härtel Ludwig van Beethoven. Zmieneným dielom je Symfónia č. 4 B dur, op. 60 a váženým pánom je Franz von Oppersdorff (1778 – 1818), sliezsky šľachtic, ktorému je symfónia dedikovaná. Skladateľ sa s ním zoznámil prostredníctvom svojho podporovateľa, kniežaťa Carla von Lichnowského. Robert Schumann nazval Beethovenovu Štvrtú symfóniu „štíhlou Grékyňou medzi severskými gigantmi“, čím sa snažil vyjadriť klasický charakter tohto diela stojaceho medzi epickou Treťou symfóniouEroikou“ a dramatickou Piatou symfóniouOsudovou“. Symfónia, ktorá vyniká svojim pôvabom, energiou a ľahkosťou, vznikala podľa všetkého v rozpätí od konca leta do neskorej jesene roku 1806 a jej premiéra sa uskutočnila na privátnom koncerte vo viedenskom paláci kniežaťa Lobkowitza o rok neskôr v marci. Pri tej istej príležitosti zazneli po prvýkrát aj predohra Coriolanus a Klavírny koncert č. 4. Hoci Štvrtá symfónia bývala v minulosti interpretovaná ako skladateľov krok späť, Beethovenov životopisec Lewis Lockwood vysvetľuje, že rozhodnutie vrátiť sa k menšej mierke a zamerať sa na pohyb, ľahkosť, vtip a lyrickosť svedčí, naopak, o skladateľovom zámere ďalej rozširovať možnosti symfonizmu. Inými slovami, že epický „hrdinský“ model symfónie je len jednou z možností. V Štvrtej symfónii sa Beethoven aj obsadením vracia k orchestru neskorého Mozarta a Haydna. Prvá časť diela začína harmonicky odvážnym pomalým úvodom (Adagio), ktorý ústi do sonátového Allegra vivace. Kým vprvej časti, Scherze a Finále na spôsob perpetuum mobile dominuje rýchlosť, pomalá časť (Adagio), voľné rondo, je hudbou rozjímavej krásy anticipujúcou hudbu Schumannovej Jarnej symfónie alebo Brahmsovho prvého symfonického opusu. „Zrozumiteľná a prístupná,“ napísali v roku 1811 o Beethovenovej Štvrtej symfónii noviny Allgemeine musikalische Zeitung, čo boli adjektíva, na ktoré si obvykle skladateľove diela museli počkať dlhšiu dobu.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 28. 4. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus A/B, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023

    • Životopisy

      ANNA ŠTRBOVÁ

      Anna Štrbová sa hudbe venuje už od svojich šiestich rokov. Ako desaťročná sa stala laureátkou celoštátnej súťaže Zahrajže mi píšťalôčka. Vo veku dvanásť rokov začala hrať na hoboji pod vedením Michaely Šeligovej a Ľudmily Zemanovej, pričom o tri roky už bola laureátkou súťaže Hudobný Festival Jána Cikkera v Banskej Bystrici. Od roku 2012 študovala na Konzervatóriu v Žiline (Milada Hrianková). Počas toho sa zúčastnila viacerých súťaží ako sólistka i členka komorných súborov. V rokoch 2012 a 2014 vyhrala 1. miesto na celoštátnej Súťaži študentov slovenských konzervatórií v kategórii Drevené dychové nástroje.

      V štúdiu pokračovala vo Švajčiarsku na Conservatorio della Svizzera italiana v Lugane a na Haute École de Musique de Lausanne v triedach významných hobojových pedagógov Fabiena Thouanda, Jeana-Louisa Capezzaliho, Vincenta Gay-Balmaza a Clémenta Noëla. Je držiteľkou niekoľkých cien na medzinárodných súťažiach: 2. miesto na medzinárodnej súťaži Concorso Internazionale di Giuseppe Ferlendis (2019), 2. miesto na Chieri International Competition (2017 a 2019), tiež bola vybraná na prestížne súťaže The Muri Competition 2019 (semifinále) a Concours de Genève 2021. Počas svojho štúdia získala štipendium od prestížnych hudobných organizácií Rahn Kulturfonds, Stiftung Lyra, Stiftung di Dr. Valentin Malamoud ako aj cenu TalenThesis, ktorá je udeľovaná najlepším bakalárom kantónu Ticino. Počas svojej hudobnej kariéry vystúpila ako sólistka pod taktovkou Giovanniho Antoniniho, Arthura Tamaya, Mishu Katzu, Theodora Kuchara a Františka Maceka s Ensemble ’900 Lugano, s Orchestra del Conservatorio della svizzera italiana a so Štátnym komorným orchestrom v Žiline.

      Anna Štrbová je aj aktívnou orchestrálnou hráčkou. Od roku 2019 zastáva post 1. hobojistky v Schweizer JugendSinfonie Orchester a počas sezóny 2020/2021 získala miesto akademistky v orchestri Musikkollegium Winterthur ako aj v Theater Orchester Biel Solothurn. Pravidelne hosťuje v orchestroch ako Teatro alla Scala, Opernhaus Zürich, Teatro La Fenice, Argovia Philharmonic, Cameristi della Scala, Orchestra della Svizzera Italiana či Orchestre de chambre de Lausanne. Ako hráčka v orchestri spolupracovala s významnými svetovými dirigentmi: Riccardo Chailly, Zubin Mehta, Gianandrea Noseda, Heinz Holliger, Howard Griffiths, Simone Young, Markus Poschner, Vladimir Verbitsky, Xian Zhang, Alexander Lonquich, Marc Kissóczy, Rune Bergmann, Mario Venzago a iní.

      Anna Štrbová je aktuálne hráčkou v jednom z najstarších európskych orchestrov Musikkollegium Winterthur, kde zastáva pozíciu sólovej hobojistky.


      DANIEL RAISKIN

      Daniel Raiskin „je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

      Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

      Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

      Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent vOrquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

      Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.
    Súvisiace záznamy
    Piatok 28. 4. 2023, 18.15 h
    Raiskin / Bubnáš
    (Beseda so šéfdirigentom)

    Hummel / Vaughan Williams / BeethovenHummel / Vaughan Williams / Beethoven

    Piatok 28. 4. 2023, 19.00 hFriday, April 28, 2023, 7.00 PM
    Cyklus A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    A/B serie – Symphonic-Vocal Music
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Hoboj, drevený dychový nástroj s nezameniteľným zvukom, ktorého vývoj sa zavŕšil zavedením klapkového systému Theobalda Böhma v roku 1844. V baroku a klasicizme sekundoval v orchestroch vďaka svojej sopránovej polohe husliam, no nechýbajú i sólové kompozície. Klavírny virtuóz, skladateľ a prešporský rodák Johann Nepomuk Hummel pracoval na diele pre hoboj počas pôsobenia vo Weimare. Striktné variácie kombinuje s voľnými fantazijnými úsekmi. Abstraktnú a rozprávkovú atmosféru iste navodí i koncert Ralpha Vaughana Williamsa, ktorého londýnsku premiéru v roku 1944 kvôli bombardovaniu Nemcami zrušili.

    Po boku šéfdirigenta Daniela Raiskina sa predstaví mladá talentovaná slovenská hobojistka Anna Štrbová, ktorá od roku 2015 študuje vo Švajčiarsku a napriek mladému veku má za sebou bohatú koncertnú prax.


    • VideozáznamVideorecording
    • JakubJakub SmolákSmolák svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček kamerycamera, striheditor, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2023A Slovak Philharmonic Production © 2023

    Facebook

    Twitter