Cikker / BeethovenCikker / Beethoven

[ Zuzana Buchová-Holičková: ]

„Čo je radosť? Vedieť, že si niesol a pod neseným neuhol.“
Milan Rúfus, Óda na radosť

Dve básne, dvaja skladatelia, dve kontrastné a zároveň súznejúce ponímania radosti. Kým Óda na radosť Friedricha Schillera je víziou bratstva a jednoty celého ľudstva, rovnomenná báseň Milana Rúfusa je intímnou meditáciou o radosti víťaziacej nad strasťami života jednotlivca. Ján Cikker bol od prvého momentu Rúfusovým triptychom Óda na radosť očarený. Ako uviedol samotný Cikker pri premiére diela: „Hneď som začal rozmýšľať, ako básnický text rozvrhnúť pre oratórium. Báseň je ako denník autora, krásny, hlboký, plný myšlienok. Cítil som v mnohom, vlastne vo všetkom, akoby básnikove slová vyšli z mojej duše. Podľa Rúfusa radosť vzniká z vedomia, že ťažkosti a rany života sme prekonali, že sme pod nimi neklesli a že môžeme s čistým svedomím stáť zoči-voči svetu, s radosťou v srdci a i so skromným úsmevom a povedať si: sme potrební.“ Rúfusova radosť nie je hlučná a bujará, vyviera z najhlbšieho vnútra ako rodná sestra prekonanej bolesti. Cikker si Rúfusa cenil jednak ako empatického a k ľudským osudom vnímavého človeka a jednak ako básnika a umelca. Hĺbka jeho ľudskosti v skladateľovi zarezonovala, ako dodal v osobnom rozhovore s Michalom Palovčíkom: „Túto hĺbku som postrehol aj v Óde na radosť. Prekvapila ma obraznosť veršov, dynamizmus zvratov, schopnosť autora prenikať do vnútorných tajov ľudskej duše a tak poznávať hodnoty človeka... Skladbu som rozdelil tak, že po všetkých ťažkostiach, bolestiach a strastiach zavládla radosť a nádej...“ Skrytý v úspornosti Rúfusovho jazyka prediera sa na povrch životný pocit utkaný z pradiva miliónov udalostí s ešte väčšou naliehavosťou. V Cikkerovi našiel silnú odozvu a básnikove myšlienky v jeho hudobnom výklade nadobúdajú ďalšie rozmery a významy. Široký dramatický oblúk sa klenie ponad všetky odtiene ľudských pocitov sprevádzajúcich komplikovanú životnú cestu k poznaniu skutočnej vnútornej, napĺňajúcej radosti. Kvartetu sólistov zveril nosné idey básne a silný citový náboj, ktorý je znásobený bohatou farebnosťou orchestra a zboru. Recitátor vstupuje do tohto dialógu ako láskavý komentátor. Verše sú v partitúre umiestnené veľmi jednoznačne, skladateľ citový náboj každého slova „pretlmočil“ do hudobnej reči a zhmotnil tak svoje vlastné emócie, ktoré v ňom vyvolávajú. Na premiére oratória Óda na radosť 17. marca 1983 sa dokonca úlohy recitátora neplánovane zhostil samotný skladateľ namiesto Ladislava Chudíka. Presvedčil ho dirigent Ladislav Pešek, ktorý premiéru dirigoval so zlomenou nohou v sadre (vyloženou na stoličke). Pamätná premiéra zožala u obecenstva veľký úspech a o rok neskôr ju v tejto podobe vydalo na gramofónovej platni vydavateľstvo Opus. „Za spev sa platí. Platíš bytím. Neuhýbaj a bez obavy nes, čo ti hviezdy podali.“

Dramatické okolnosti sprevádzali aj prvé uvedenie Symfónie č. 9 d mol, op. 125 Ludwiga van Beethovena, ktorú dokončil v roku 1823, približne v rovnakom čase ako svoje druhé monumentálne dielo, Missu solemnis. V tom čase však Viedeň žila talianskou hudbou, najmä Rossinim, a Beethoven vo svojej roztrpčenosti nevidel šancu na premiéru ani jedného z diel veľmi nádejne. Márne sa snažil nájsť vhodný priestor a najmä nezvykle veľký aparát orchestra, zboru a sólistov. Napokon sa rozhodol zorganizovať premiéry v Berlíne, pomoc mu prisľúbil intendant dvorného divadla v Berlíne, gróf Brühl. Už aj preto, že Symfóniu č. 9 venoval pruskému kráľovi Fridrichovi III. Keď sa to však dozvedeli Beethovenovi priaznivci vo Viedni, poslali mu list plný chvály, obdivu a záujmu o jeho diela, pod ktorým sa nazbierali podpisy tridsiatich šľachticov, hudobníkov, priateľov aj nakladateľov. Beethovena slová priazne dojali, kývol preto na slávnostnú akadémiu, ktorú sa jeho priaznivci podujali usporiadať. Prípravy však zatienilo množstvo peripetií – nepriazeň a ohováranie Beethovenových odporcov, pochybnosti samotného Beethovena o ústretovosti a záujme publika, spory o koncertnom majstrovi, financiách, neústupčivosť všetkých zúčastnených aktérov, či napokon prílišná náročnosť sólových speváckych partov a niektorých orchestrálnych pasáží. Napokon sa však účinkujúci pod dojmom veľ kosti nového diela vypli k maximálnym výkonom. Premiéru za pomoci koncertného majstra Michaela Umlaufa dirigoval v tom čase už hluchý skladateľ. Preplnené divadlo pri Korutánskej bráne po záverečných tónoch Symfónie č. 9 freneticky aplauzovalo. Beethovena, stále ešte ponoreného do svojho hudobného sveta, musela takmer nasilu otočiť k publiku jedna zo sólistiek, altistka Karoline Ungerová. Jeho priateľ a životopisec Anton Schindler napísal, že „vo svojom živote nepočul taký divoký a zároveň srdečný potlesk. Druhá časť symfónie bola náhle prerušená búrlivým potleskom a musela sa opakovať.“

Prvé náčrty veľ kého symfonického diela začali vznikať už koncom roka 1817, keď ho o dve nové symfónie požiadala Filharmonická spoločnosť v Londýne. Zámerom zhudobniť samotnú Schillerovu Ódu na radosť sa však Beethoven zaoberal už od roku 1792. Skladateľovo majstrovstvo aj osobnosť potrebovali niekoľko dekád, aby dozreli k schopnosti vyjadriť filozofiu Schillerovej básne, ktorá mu bola tak bytostne blízka. Téma finále sa v rôznych podobách objavuje vo viacerých jeho dielach, jasnejšie obrysy dostáva v skici z roku 1815. Dekády dozrievania ideí sa pretavili do intenzívnej desaťmesačnej práce. Vypracované finále symfónie, podložené Schillerovými slovami, sa objavuje až v roku 1822, keď začal na symfónii intenzívne pracovať. Najväčší boj zviedol s myšlienkou začlenenia spevákov do symfónie, čo znamenalo ísť úplne proti vtedajším tradíciám. No sila Schillerových slov neznela dostatočne len v samotných nástrojoch, na jej vyjadrenie bolo treba ľudský hlas. Bezprecedentným využitím sólistov a zboru Beethoven prekročil, či skôr rozšíril, aj posledné hranice a pravidlá, určujúce čo je symfónia a jej úloha.

Chvenie sláčikov vyrastajúce z ticha vytvára v prvej časti obraz napätia pred neustále sa vracajúcimi životnými údermi a zápasmi. Táto časť je obrazom Beethovenovho prežívania, lyrické úseky sa striedajú s bojovými, chvíľkové poľavenia slúžia len na nádych do ďalšieho boja. Druhú časť Beethoven charakterizuje ako hudobné zobrazenie pohanského sveta a jeho voľnosti. Stáva sa tak priamou reakciou na nekonečnosť životných zápasov z predchádzajúcej časti. Napriek jej živej a radostnej atmosfére je neustále prítomný pocit smútku ako pripomienka, že niet radosti bez bolesti. V tretej časti Beethoven dospieva k poznaniu, že to, čo bolo kedysi bolestným pocitom krivdy, sa ku koncu života mení na zmierenie, hoci stále z diaľky znejú ozveny zápasov a rán osudu. Povznášajúci pocit zmierenia tretej časti surovo preruší úvod štvrtej ako obraz ďalšieho náhleho boja. Jeho ostrosť spolu s reminiscenciami na predchádzajúce časti ako obrazy prežitého chlácholí recitatív basov, pripomínajúci uvážlivé a povzbudivé rady starejšieho. Celá téma radosti sa nenápadne vynorí práve v basovej linke, podobne ako sa nesmelo rodia silné túžby v srdci človeka. Postupne naberá na sile prostredníctvom chorálu nástrojov, za ktorý by ho s hrdosťou potľapkal po pleci aj Bach. Tryskajúcu radosť a pompézne, dramatické fanfáry, akoby neprimerané oslave bratstva všetkých ľudí, utne nakoniec samotný Beethoven vlastnými vsunutými slovami: „O Freunde, nicht diese Töne! Sondern laßt uns angenehmere anstimmen und freudenvollere!” (Ó, priatelia, nie tieto tóny! Nalaďme hlasy ľúbeznejšími a radostnejšími!) Na jeho výzvu odpovie volanie zástupov, najprv v basoch, ku ktorým sa pridá kvarteto sólistov a nakoniec celý zbor. Nasleduje pochod bratských zástupov, nepokojné orchestrálne fugato pripravuje návrat ikonickej témy radosti ako obrazu veľkolepého víťazstva ideálu jednoty ľudstva nad utrpením a bolesťou. „My, ľudia koneční s nekonečným duchom, sme zrodení len pre utrpenie a radosť a dalo by sa takmer povedať, že tí vynikajúci dospievajú k radosti cez utrpenie.“ Ludwig van Beethoven

EVA HORNYÁKOVÁ

Eva Hornyáková vyštudovala spev na konzervatóriu v Košiciach a pokračovala na VŠMU v Bratislave. Po absolutóriu sa zúčastnila majstrovských kurzov u Petra Dvorského a Zlatice Livorovej. V roku 2006 debutovala na scéne Opery Slovenského národného divadla v roli Mimi v Pucciniho Bohéme. Medzi jej profilové roly sa radí Mimi (Bohéma), odbornú i laickú verejnosť zaujala ako Mařenka v Smetanovej Predanej neveste na scéne SND. Na festivale v rakúskom Gars am Kamp vystúpila aj ako Micaela v Bizetovej Carmen. V inscenácii Gounodovho Fausta spievala v SND po boku slávneho basistu Paatu Burchuladzeho a za rolu Margarétky dostala Cenu opernej kritiky časopisu Hudobný život za Najlepší ženský spevácky výkon v sezóne 2012.

V Národnom divadle Praha sa predstavila ako Magda (La rondine), Violetta (La traviata) i Mimi (Bohéma). V roku 2018 reprezentovala Slovensko s Českým filharmonickým orchestrom pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa pod taktovkou Petra Altrichtera ako Mařenka (Predaná nevesta). Zažiarila aj na festivale v Edinburghu v Dvořákovom Rekviem s Bamberskými filharmonikmi a Jakubom Hrůšom. Treba spomenúť i spoluprácu s Rozhlasovým orchestrom v Amsterdame pod taktovkou Serga Bauda (Dvořák, Omša D dur, 2014), Brnianskou filharmóniou pod taktovkou Libora Peška (2014, Dvořák, Stabat Mater), vystúpenia v Janáčkovom diele Večné evanjelium v Brne a koncertné turné v Nemecku s Druhou symfóniou Gustava Mahlera pod taktovkou Heika Mathiasa Förstera.

Spolupracuje s dirigentmi aj spevákmi zvučných mien ako Serge Baudo, Ondrej Lenárd, Libor Pešek, Emmanuel Villaume, Leoš Svárovský, Paata Burchuladze, José Cura, Adam Plachetka, Feruccio Furlanetto a ďalší.

ALENA KROPÁČKOVÁ

Alena Kropáčková debutovala na doskách SND ešte ako študentka Konzervatória v Bratislave pod vedením Dagmar Livorovej v sezóne 2016/2017 v postave Guvernantky v Čajkovského Pikovej dáme. V štúdiu spevu pokračovala na VŠMU v Bratislave (Peter Mikuláš, Zlatica Livorová). Patrí medzi výrazné slovenské spevácke talenty mladej generácie. Umiestnenia na súťažiach doma i v zahraničí, získala už ako študentka, naposledy v júni 2018, keď sa stala semifinalistkou prestížnej súťaže Hans Gabor Belveder v Jurmale (Lotyšsko).

Ako koncertná speváčka pravidelne spolupracuje s ŠKO Žilina, Štátnou filharmóniou Košice či Jihočeskou filharmóniou. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu absolvovala turné v Japonsku (Beethoven, Symfónia č. 9). Mladá mezzosopranistka vystúpila aj na niekoľkých významných festivaloch: Festival Kunstfest in Dresden, Medzinárodný hudobný festival v Českom Krumlove, Svätováclavský hudobný festival v Ostrave, Dvořáková Praha, Medzinárodný festival Smetanova Litomyšl a i. Ako slovenská reprezentantka vystúpila na Galakoncerte pri príležitosti 25. výročia pádu Železnej opony v Maďarskej štátnej opere popri zvučných menách ako Piotr Beczala, Anja Kamp, Ferruccio Furlanetto a i. Pravidelne účinkuje vo všetkých slovenských operných domoch. V tejto sezóne sa predstavila v SND ako 2. Kňažka Moreny v Suchoňovom Svätoplukovi. V Národnom divadle Praha debutovala v sezóne 2021/2022 ako Varvara v Janáčkovej Káti Kabanovej a koncom sezóny ju čaká postava Loly (Sedliacka česť) v Štátnej opere Praha. Po prvýkrát bude spievať aj v Slovenskej filharmónii.

ONDREJ ŠALING

Ondrej Šaling si vzťah k opernému spevu začal budovať počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a na Vysokej škole múzických (M. Blahušiaková). Počas štúdia na VŠMU spolupracoval v rámci operného štúdia s vynikajúcim slovenským dirigentom Ondrejom Lenárdom, ale i s renomovanými sólistami – tenoristami Petrom Dvorským a Michalom Lehotským. V súčasnosti je sólistom Opery Slovenského národného divadla v Bratislave a hosťuje aj na ďalších domácich i zahraničných scénach.

Stvárnil postavy ako Don José v Bizetovej Carmen, Blankytný, Mazal, Živný, Boris v Janáčkových operách Výlet pana Broučka do Měsíce, Osud a Káťa Kabanová, Walther von Stolzing a Erik v operách R. Wagnera Majstri speváci Norimberskí a Bludný Holanďan, Radames vo Verdiho opere Aida a v ďalších. Medzi koncertným repertoárom zastáva významné miesto koncertné predvedenia tenorových partov v Requiem od A. Dvořáka a G. Verdiho, v dielach Poľské Requiem, Credo, Te Deum K. Pendereckého a v ďalších.

V Opere SND Ondrej Šaling aktuálne spieva niekoľko kľúčových tenorových postáv: Radames (Aida), Ovčák Jirka (Čert a Káča), Gabriel von Eisenstein (Netopier), Alfredo Germont (La traviata), Don José (Carmen) či Svätopluk mladší v Suchoňovej rovnomennej opere.

TOMÁŠ ŠELC

Tomáš Šelc je absolventom VŠMU v Bratislave v triede Petra Mikuláša. Pred štúdiom na VŠMU absolvoval operný spev azborové dirigovanie na Konzervatóriu v Bratislave (A. Michálková, D. Bill). V roku 2013 získal cenu Študentská osobnosť Slovenska za rok 2013/2014 v kategórii Hudba a umenie. Od roku 2006 sa pravidelne zúčastňoval na domácich a zahraničných medzinárodných speváckych súťažiach (Vráble, Trnava, Karlove Vary, Kroměříž, Olomouc, Eger, Praha, Mníchov, Berlín), na ktorých sa umiestňoval na najvyšších priečkach a získaval mimoriadne ocenenia poroty. Napriek mladému veku je všestranným interpretom venujúcim sa duchovnej hudbe, piesňovej tvorbe, opere i operetnému žánru. Predstavil sa na prestížnych koncertných pódiách a medzinárodných festivaloch na Slovensku i v zahraničí (Pražské jaro, Festival Jarmily Novotnej, Johannesbourg International Mozart Festival, Veľkonočný festival Ludwiga van Beethovena vo Varšave, Festival de Santander, a iné). Spoluúčinkoval na svetových premiérach diel Jorgea Bossa a Vladimíra Godára.

Realizoval nahrávky pre vydavateľstvá Hänssler Classic, Pavian Records a Phaedra. V Pavian Records vydal svoje profilové CD s piesňovou tvorbou Alexandra Albrechta Biographie (2012). CD so slovenskou duchovnou tvorbou Ave Maria et alia opera musica sacra (2013, Music Forum) bolo nominované na album roka v súťaži Radio_Head Awards. V roku 2020 vydal svoje tretie profilové CD Das romantische Lied aus Pressburg. Tomáš Šelc je taktiež dirigentom Ženského speváckeho zboru Nevädza zo Stupavy a zboru Stella zo Senca, s ktorými nahral niekoľko CD nosičov.

ŠTEFAN BUČKO

Štefan Bučko absolvoval štúdium herectva na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU, odbor technika reči, neskôr odbor javiskovej reči a umeleckého prednesu. Po ukončení vysokoškolského štúdia začal v roku 1981 hrať na scéne Činohry SND. Na VŠMU prednáša teóriu javiskovej reči a umelecký prednes.

Okrem hereckej práce, prednesu poézie a pedagogickej činnosti sa Štefan Bučko venuje aj moderovaniu kultúrnych a spoločenských programov. Pôsobí v dabingu, televízii a v rozhlase. V roku 1998 bol členom, neskôr, do roku 2010, predsedom Rady Slovenskej televízie (STV). Bol členom správnej rady Nadácie na podporu Katolíckej univerzity v Ružomberku a laureátom Ceny Fra Angelica Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku.

V rokoch 2008 – 2010 bol riaditeľom Činohry Slovenského národného divadla. V roku 2011 mu vyšla debutová básnická zbierka Tušené ostáva v tieni, s reedíciou v roku 2013. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Krištáľová ruža – najvyššieho česko-slovenského ocenenia za celoživotné majstrovské interpretovanie a šírenie poézie (2013), Cena Literárneho fondu za postavu Adama v inscenácii hry Lúče otcovstva (2015) a Osobnosť Bratislavy (2017).

DANIEL RAISKIN

Daniel Raiskin „je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

JOZEF CHABROŇ

Jozef Chabroň ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením Blanky Juhaňákovej. V Slovenskom filharmonickom zbore pôsobil najskôr asistent zbormajstra (2006 – 2013), pozíciu zbormajstra SFZ zastáva od sezóny 2013/2014. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th.Lang, F.Haider, L.Svárovský, P.Altrichter, R.Štúr, Ch.Campestrini, S.Byčkov, J.Conlon, R.Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní.

Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline, Nových Zámkoch a Piešťanoch. V sezóne 2021/2022 pripravil SFZ na koncerty v Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku. Na jar spolupracoval s festivalom v Baden-Badene pri naštudovaní opier P. I. Čajkovského (Piková dáma, Jolanta, dirigent K. Petrenko). V tejto sezóne pripravil SFZ na domáce koncerty i zahraničné spolupráce v Mannheime, Berlíne (Mahler), Stuttgarte (Beethoven), Prahe a Litomyšli (Schönberg).

Čaká ho spolupráca s festivalom Smetanova Litomyšl, kde zaznejú Piesne z Guré A. Schönberga, koncert v repríze zaznie i v Prahe.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Prochádzka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková). Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti.

V sezóne 2021/2022 vzbudil SFZ medzinárodný ohlas na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene v scénickom predvedení opery Piková dáma a koncertnou verziou opery Jolanta, ako aj na koncertoch s Berlínskou filharmóniou (Piková dáma) pod vedením Kirilla Petrenka. Práve za koncerty v Baden-Badene získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor. Mužská časť zboru predviedla oratórium Kráľ Oidipus Igora Stravinského vo Švajčiarsku (dirigent J. van Steen). V rámci Beethoven Marathon 2022 zbor spieval Symfóniu č. 9 na koncertoch v Nemecku a Srbsku (dirigent G. Feltz).

V sezóne 2022/2023 sa SFZ predstavil na koncertných pódiách v Berlíne a v Stuttgarte. V máji vystúpi v Istanbule s Rossiniho Stabat Mater. Mužská časť zboru vystúpi na sklonku sezóny v Schönbergovej kantáte Piesne z Gurré v Prahe a Litomyšli.