Martinů / OrffMartinů / Orff

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Začiatok 30. rokov 20. storočia sa pre českého skladateľa Bohuslava Martinů niesol v znamení domácich i medzinárodných úspechov. V roku 1931 sa stal členom Českej akadémie vied a umení a jeho Suita z Kuchynskej revue zaznela vo Francúzsku, kde ju vydalo renomované vydavateľstvo Leduc. V nasledujúcom roku Martinů dokončil balet Špalíček a za Sláčikové sexteto získal cenu Nadácie Elizabeth Sprague – Coolidgeovej vo Washingtone. V roku 1933 mal Špalíček premiéru v Národnom divadle v Prahe, bol predvedený v Brne a získal aj Smetanovu cenu. Preto sa nemožno čudovať, keď v súvislosti s Koncertom pre husle a orchester č. 1, H. 226 Martinů napísal, že „bude znamenať veľ kú publicitu, ale tiež veľmi veľa práce“. Skladateľ začal na kompozícii pracovať v Paríži v roku 1932 na objednávku známeho huslistu Samuela Dushkina. Zmienenú publicitu pravdepodobne očakával v súvislosti s interpretom, pre ktorého napísal svoj Husľový koncert aj Igor Stravinskij. Dôvody nie sú známe, no Dushkin skladbu, ktorej virtuózny sólový part pravdepodobne so skladateľom konzultoval, napokon nikdy neuviedol a až do roku 1961 bola nezvestná. Nepočul ju teda ani Martinů, ktorý zomrel v roku 1959 vo Švajčiarsku. Začiatkom 60. rokov muzikológ a zberateľ Hans Moldenhauer kúpil rukopis diela od Boaza Pillera, kontrafagotistu Bostonského symfonického orchestra. Na premiéru Moldenhauer oslovil Josefa Suka (pravnuka Josefa Suka), ktorý Koncert pre husle č. 1 uviedol 25. októbra 1973 s Chicago Symphony Orchestra pod taktovkou legendárneho dirigenta Georga Soltiho. Skladba neoklasickým idiómom čiastočne pripomína kompozičnú poetiku diel Igora Stravinského a Sergeja Prokofieva. Do energickej orchestrálnej introdukcie prvej časti koncertu (Allegro moderato) vstupuje part huslí postavený na efektných pasážach, viachmatoch (viaczvukoch) a ďalších virtuóznych technikách. Aleš Březina, český muzikológ a znalec tvorby Bohuslava Martinů, si všíma veľkorysý priestor, ktorý skladateľ venoval variáciám „motivickej bunky“ z úvodu. Kontrastná kantabilná téma, sprevádzaná tremolom sláčikových nástrojov, ktorej krása a jednoduchosť Březinovi evokujú moravskú ľudovú pieseň, sa objavuje až v polovici prvej časti. Na jej konci sa k husliam na okamih pripojí sólo violončela, ktoré ešte umocní zmenu atmosféry diela, aby sa napokon vrátil výraz hudby z jeho začiatku. Pomalá lyrická časť koncertu (Andante) je vystavaná ako širokodychá kantiléna tvoriaca svojím pokojným charakterom kontrast k „joie de vivre“ prvej časti. Záverečná časť (Allegretto) nadväzuje výrazom a technickou ekvilibristikou na prvú časť koncertu. Začína attacca krátkym motívom, od ktorého sa odvíja pokračovanie hudby, ktoré preruší sled sólových kadencií. Tak ako v prípade Andante, aj pri záverečnej časti Aleš Březina upozorňuje na blízkosť tejto hudby k folklórom ovplyvneného baletu Špalíček. Hoci sa premiéra Koncertu pre husle č. 1 Bohuslava Martinů v roku 1973 nestretla v americkej tlači s priaznivými kritikami, dielo aj vďaka edícii huslistu Josefa Suka, muzikológa Jarmila Burghausera a dirigenta Zdeňka Košlera (v rokoch 1971 až 1976 šéfdirigenta Opery SND) získalo trvalé miesto v husľovom repertoári. Zaujímavosťou je, že Koncert pre husle č. 1 zaznel v januári roku 1977, teda relatívne krátko po americkej premiére, aj v Slovenskej filharmónii. Dielo uviedli Josef Suk a Zdeněk Košler, ktorý s orchestrom Slovenskej filharmónie pravidelne spolupracoval (za informáciu ďakujem dramaturgovi SF Jurajovi Bubnášovi).

Nemecký skladateľ, mníchovský rodák Carl Orff sa o hudbu, literatúru a divadlo zaujímal od útleho detstva. V súvislosti s jeho neskorším vzťahom k hudobnému divadlu i neobvyklej zvukovosti stojí za zmienku, že ako malý chlapec vytvoril hudbu k bábkovému divadlu pre klavír, husle, citaru, zvonkohru a kuchynské kachle (!). Orff študoval hru na klavíri, organe a violončele, neskôr sa venoval aj skladbe. Výuka kompozície na Akademie der Tonkunst (1912 – 1914) ho však neinšpirovala, preto ju prerušil a ku kompozíci sa vrátil až v 20. rokoch 20. storočia súkromnými hodinami u Heinricha Kaminského. Orff vždy pozorne sledoval aktuálne hudobné dianie, v začiatkoch jeho kompozičný jazyk ovplyvnila tvorba Clauda Debussyho a Arnolda Schönberga. Do skladateľovho života vstúpila vojna hneď dvakrát. V roku 1917 bol povolaný na front, kde utrpel šok a zranenia v dôsledku zavalenia v zákope, na čo bol následne prehlásený za neschopného vojenskej služby. Do skončenia vojny a v nasledujúcich rokoch spolupracoval so súbormi a divadlami v Mníchove, Mannheime a Darmstadte, na podnet Curta Sachsa sa zaoberal skladbami renesančných a barokových majstrov (Monteverdi, Schütz), ktoré upravoval, ale zaujímali ho aj tradičná africká hudba a súčasný tanec. Spolu s Dorothee Güntherovou založil v roku 1924 v Mníchove hudobnú školu (Güntherschule), v ktorej sa formoval Schulwerk – spôsob vyučovania základov hudby („elementare Musik“) prostredníctvom tvorivého prepojenia reči, rytmu, pohybu a improvizácie. Pri štúdiu prác Andreasa Liessa a Lilo Gersdorfovej, prvých životopiscov skladateľa, čitateľ sotva zaregistruje, že umelec žil a tvoril aj v období nástupu národného socializmu v Nemecku a počas tzv. Tretej ríše, čo poznačilo jeho osudy i osudy jeho diel. Na rozdiel od dirigenta Herberta von Karajana alebo speváčky Elisabeth Schwarzkopf sa Carl Orff nikdy nestal členom NSDAP, v súkromí dokonca rituály nacistov ironizoval. Nenapísal ani oslavnú skladbu na Vodcu, ako to „voľky-nevoľky“ urobili Sergej Prokofiev či Dmitrij Šostakovič. Napriek tomu viacerí autori, medzi nimi aj prominentný americký muzikológ Richard Taruskin či Michael Hans Kater, autor knihy Composers of the Nazi Era: Eight Portraits, v súvislosti s Orffovým správaním počas vlády národných socialistov v Nemecku skloňujú slovo oportunizmus. V období, keď mnohí z Orffových kolegov prichádzali o prácu a cítili sa existenčne ohrození, sa skladateľ intenzívne snažil o presadenie Schulwerku v prostredí mládežníckeho hnutia, neslávne známeho Hitlerjugend. V roku 1939 skomponoval pre Frankfurt scénickú hudbu k divadelnej hre Sen noci svätojánskej, ktorá mala nahradiť „rasovo nevyhovujúce“ dielo Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Hoci Orff po vojne pripustil, že si nezvolil „najpríhodnejšiu dobu“, niektorí zo skladateľov, ktorí s režimom sympatizovali zjavnejšie, napríklad Hans Pfitzner alebo Werner Egk, na toto zadanie nereflektovali. Carl Orff sa po vojne zdiskreditoval nielen tým, ako sa snažil svoju koexistenciu s nacistickým režimom, z ktorej mu plynuli mnohé výhody, predkladaním čiastkových právd manipulatívne bagatelizovať, ale na svoju obranu uviedol aj preukázateľne nepravdivý príbeh o účasti v odboji. Aj vďaka tomu sa po víťazstve Spojencov v podstate bezproblémovo opäť zaradil do hudobného života. V rokoch 1950 – 1960 bol vedúcim katedry kompozície na Hochschule für Musik v Mníchove a za svoj prínos v oblasti hudobnej pedagogiky a umenia, ktorý je nespochybniteľný, zbieral významné ocenenia až do smrti v roku 1982 v Mníchove.

Carmina burana, bohato ilustrovaný pergamenový kódex s približne tromi stovkami básní sa aj vďaka rovnomennej Orffovej kompozícii stal pravdepodobne najznámejšou zbierkou stredovekej poézie a latinských piesní. Scénická kantáta, ovplyvnená Stravinského Svadbami (Les Noces), vznikala v rokoch 1935 – 1936. Premiéra diela sa uskutočnila 8. júna 1937 vo Frankfurtskej opere v réžii Otta Wälterlina, dirigoval Bertil Wetzelsberger, autorom scény a kostýmov bol Ludwig Sievert. Veľký úspech a popularita skladby, ktorej sa skladateľ dočkal ako 42-ročný, priviedli neskôr Carla Orffa k vytvoreniu dvojice podobných diel: Catulli Carmina (1943) a Trionfo di Afrodite (1951). Najčastejšie sa možno stretnúť s informáciou, že rukopis, ktorý sa stal predlohou kompozície, vznikol koncom 13. storočia v kláštore Benediktbeuren ležiacom na úpätí Bavorských Álp, približne 50 kilometrov južne od Mníchova. V starobylom benediktínskom opátstve, založenom vo 8. storočí, sa nachádzal až do začiatku 19. storočia. Existujú však aj iné hypotézy o pôvode pamiatky. Niektorí autori si myslia, že kódex, ktorý bol v roku 1803 po dohode elektora Maximilána IV. s Napoleonom o sekularizácii kláštorov prenesený do Bavorskej štátnej knižnice, v skutočnosti pochádza zo Štajerska alebo južného Tyrolska. Keď básne v roku 1847 vydal tlačou dvorský knihovník Johann Andreas Schmeller, nazval svoju zbierku Carmina burana a pod týmto názvom ju verejnosť pozná dodnes. Najväčšiu pozornosť v obsahu vždy pútali hráčske, pijanské, ľúbostné a parodované náboženské piesne. Ich texty sú v mnohých prípadoch neúctivé až obscénne. Ale rukopis obsahuje aj tzv. morálno-satirické piesne, niekoľko liturgických hier a 48 piesní v nemeckom jazyku s presahom do kultúry minnesängrov. Pri niektorých básňach sú melódie zapísané neumami, najstaršou európskou formou notácie. Keď zápisy v 50. rokoch 20. storočia dešifroval a prepísal nemecký muzikológ Walter Lipphardt, začali sa o ne zaujímať prvé súbory starej hudby, napríklad Early Music Quartet. Orff, ktorý ešte nepoznal pôvodné melódie, sa s textovou predlohou svojho najúspešnejšieho diela stretol v roku 1935 prostredníctvom Schmellerovho vydania. Následne s pomocou básnika Michela Hofmanna vybral 24 básní, z ktorých vzniklo libreto diela. Kantátu začína i končí meditácia nad nestálosťou Šťasteny, ktorá vládne svetu (Fortuna imperatrix mundi). Nasledujúce texty sú tematicky zoskupené do troch celkov s témami jari (I. Primo vere, Uf dem Anger), pitia (II. In taberna) a lásky (III. Cour d’Amours, Blanziflor et Helena). Známy zbor O Fortuna velut luna možno chápať ako exordium, úvod do obsahu a atmosféry diela. Melodika dvoch z trojice nasledujúcich „jarných“ básní evokuje gregoriánsky chorál (Veris leta facies/Tvár jari, Omnia sol temperat/Slnko všetko ovládne). Postupná zmena atmosféry, prechod od úvodu k pastorálnym náladám a ľúbostnej lyrike vrcholí v Ecce gratum (Veru cenné potešenie). Časť Uf dem Anger (Na pažiti) začína živým orchestrálnym tancom. Ďalší inštrumentálny tanec oddeľuje skladby s textami v starej nemčine Chramer, gip die varwe mir (Kupec, ty mi farby daj) a Swaz hie gat umbe (Len sa pozri za nimi). Z historického hľadiska je zaujímavé, že v texte Were diu werlt alle min (Keby som mohol vládnuť) si neznámy autor robí trúfalý nárok na ľúbostné dobrodružstvá s Eleonórou Provensálskou, manželkou anglického kráľa Henricha III. Pravdepodobne najznámejšou z „pijanských ód“ je Olim lacus colueram (Nárek pečenej labute). Text Ego sum abbas Cucaniensis o zhýralom opátovi je odkazom na stredovekú utópiu o krajine, kde v riekach tečie víno, domy sú z koláčov a v obchodoch netreba platiť. Pečené husi a labute sa núkajú okoloidúcim, aby ich zjedli a škovránky na masle padajú z neba ako mana. S podobnými výjavmi sa možno stretnúť na známom obraze renesančného maliara Pietra Breghela V zemi peciválov (Het Luilekkerland, 1567). Motív, objavujúci sa vo viacerých stredovekých satirických básňach, je tiež možné chápať aj ako kritiku monastickej kultúry, ktorá viedla k vzniku tzv. anti-omší a nespokojnosti s vládnúcimi vrstvami vo všeobecnosti. Texty básní, ktorých explicitný, živý jazyk (v Kráľovstve lásky sa možno stretnúť s ozvenami kurtoáznej lyriky, ale tiež lascívnymi veršovačkami) spočiatku robil starosti kultúrnym ideológom národného socializmu, podnietili Orffovu obrazotvornosť a poskytli mu materiál na rozsiahle vokálno-inštrumentálne dielo pre sóla, zbor a orchester – nespútanú oslavu prírody, lásky a života, ktorému vládne nevyspytateľná Šťastena. Carmina burana, s ktorej hudbou sa možno stretnúť v reklamách i v popkultúre, je pravdepodobne najpopulárnejším z diel, nad ktorým visí „hnedý tieň“. Keď v rámci vypočúvaní Spojencami Carl Orff po vojne toto svoje dielo spomínal, bránil sa kritikou z Völkischer Beobachter, ktorá naozaj zmieňuje „nezrozumiteľnosť“, dokonca hovorí o „jazzovej atmosfére“ tejto skladby. No zabudol dodať, že Horst Büttner, Goebbelsov protežant, v tom istom čase písal o tej istej hudbe ako o žiariacej, silnej i búrlivej, naplnenej radosťou zo života, no súčasne disciplinovanej, takej „ktorú si naša doba žiada“. „Habent sua fata libelli.“ – knihy majú svoje osudy a nemenej fascinujúce ich majú aj hudobné diela a ich tvorcovia.

Andrej Šuba

MILAN PAĽA

Pôvodom slovenský huslista žijúci v Brne a jedna z najvýraznejších postáv dnešnej hudobnej scény, je typom erudovaného a premýšľavého interpreta, ktorý ide vlastnou cestou. Zatiaľ čo iní hudobníci stavajú kariéru na niekoľkých skladbách, on študuje stále nové diela. Neuvažuje pritom v zavádzajúcich kategóriach „velikáni“ a „kleinmeistri“ – všetkým skladateľom prisudzuje rovnaké právo na to, aby ich hudba znela, pristupuje k nim s pokorou a odhodlaním preukázať účinok ich tvorivých výpovedí.

Zásadný vplyv na formovanie Paľovho hudobného prejavu mala spolupráca so skladateľmi, tá vyústila do vzniku množstva skladieb „šitých“ na mieru umelca. Jeden z najväčších impulzov mu dodal umelecký kontakt s významným francúzskym organistom a skladateľom Jeanom Guillou. Dnes je Milan Paľa vyhľadávaným interpretom nových diel. Má za sebou veľké množstvo premiér diel svetových (Guillou, Dusapin, Tüür, Kõrvits, Sirodeau), ale i českých a slovenských skladateľov (Emmert, Iršai, Lejava, Demoč, Kmiťová,…).

Hoci je jeho repertoár značne široký a zasahuje do všetkých období od baroka až po súčasnosť, jeho doménou zostáva hudba 20. a 21. storočia, ktorú prezentuje na prestížnych pódiách. Nezvyčajne rozsiahla, kvantitatívne a obsahovo unikátna je Paľova diskografia vydávaná na značke Pavlík Records. Zahŕňa sonáty pre husle (violu) sólo alebo so sprievodom klavíra svetových skladateľov (napr. Beethoven, Brahms, Grieg, Bartók, Šostakovič), komplet šiestich husľových sonát Mieczysława Weinberga, nahratých naživo na festivale Moravský podzim 2019, husľové koncerty Albana Berga, Karola Szymanowského či Alfreda Schnittkeho. V čase pandémie a s ňou súvisiacimi obmedzeniami koncertnej činnosti (2020/2021) vydal Paľa osem albumov. Milan Paľa hrá na husle Omayra z dielne bratov Bronislava a Jana Bursíkovcov.

MARIANA SAJKO

Mariana Sajko študovala operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (M. Repková) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (V. Hudecová, Z. Livorová). Vzdelanie si doplnila operetnou špecializáciou na Konzervatóriu v Bratislave (D. Livorová). Je úspešnou koncertnou speváčkou, účinkovala na viacerých slovenských festivaloch, tiež v cykle vokálnych koncertov Momento musicale v Slovenskej národnej galérii. Za sebou má i rad vystúpení s viacerými orchestrami (Slovenská filharmónia, Štátny komorný orchester Žilina, Cappella Istropolitana, Orchester Opery SND, Orchester Štátnej opery Banská Bystrica, Metropolitný orchester Bratislava) a významnými dirigentmi (L. Svárovský, O. Dohnányi, R. Štúr, K. Kevický, M. Leginus, K. Rhodes). Venuje sa tiež nahrávaniu – obnovená premiéra duchovných árií zabudnutého kremnického skladateľa A. Aschnera a premiéry súčasných sakrálnych skladieb R. Dubovského, P. Grolla a P. Hochela.

Od roku 2012 pôsobila ako hosťujúca sólistka viacerých divadiel: Slovenského národného divadla, Štátnej opery v Banskej Bystrici, Štátneho divadla v Košiciach, Národného divadla v Brne, Divadla F. X. Šaldy v Liberci a Slezského divadla v Opave. Od roku 2021 je sólistkou Opery SND v Bratislave. V SND vystúpila tiež v projekte Bratislavského chlapčenského zboru Príbeh hudby – tajomstvá ľudského hlasu, na dvoch ročníkoch koncertu Letné Gala SND a na otváracom koncerte sezóny 2022/2023 Edita Gruberová Tribute. Aktuálne študuje titulnú úlohu v opere G. Donizettiho Maria Stuarda a predstaví sa na marcovom sólovom komornom koncerte v SND Schumann & Schumann s piesňami Clary Schumannovej.

ONDŘEJ KOPLÍK

Ondřej Koplík študoval na pražskej AMU (M. Hajóssy), pod vedením Matthiasa Beutlicha sa naďalej zdokonaľuje v Drážďanoch. V rodnom Brne sa stal v roku 1998 členom operného súboru Národného divadla a zároveň pôsobil ako organista a zbormajster v bazilike Nanebovzatia Panny Márie (1993–2006). Je pravidelným hosťom festivalov Janáček Brno, Smetanova Litomyšl, Dvořákova Praha, a ďalších. V roku 2011 stvárnil ústrednú postavu pri svetovej premiére čínskej opery Journey to the West, na čo nasledovalo koncertné turné a galakoncerty v Číne a Mongolsku (2012, 2014). Od roku 2016 vystupuje pravidelne na letnej scéne v Českom Krumlove.

Ondřej Koplík spolupracuje so Semperoper v Drážďanoch a od roku 2009 je sólistom opery v Moravskom divadle Olomouc, kde stvárnil hlavné tenorové postavy v operách Così fan tutte (W. A. Mozart), La traviata a Rigoletto (G. Verdi), Eugen Onegin (P. I. Čajkovskij), Lucia di Lammermoor (G. Donizetti), Bohéma (G. Puccini) a ďalšie.

Je držiteľom ceny Thálie za mimoriadny výkon v úlohe princa Ramira (Rossini: Popoluška, 2019), pričom na túto cenu bol nominovaný už aj skôr za postavy: Ferranda (Mozart: Così fan tutte, 2014), grófa Almavivu (Rossini: Barbier zo Sevilly, 2015), za ktorú získal tiež Výročnú cenu Opery Plus a za Vojvodu (Verdi: Rigoletto, 2016). V roku 2014 debutoval v Štátnej opere v Prahe a o rok neskôr aj v Národnom divadle. Je tiež stálym hosťom v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave a Divadle F. X. Šaldy v Libereci, kde debutoval ako princ Ramiro v belcantovej opere Popoluška G. Rossiniho.

SVATOPLUK SEM

Svatopluk Sem je sólistom opery Národného divadla v Prahe. Debutoval v Štátnej opere Praha v roku 2008 ako Marcello v Pucciniho Bohéme a nasledujúci rok na scéne Národného divadla ako Diabol v opere Bohuslava Martinů Hry o Márii. Vyštudoval spev na Konzervatóriu v Českých Budejoviciach. Po absolutóriu nastúpil ako sólista opery do Juhočeského divadla. V Národnom divadle a Štátnej opere v Prahe stvárnil Dona Giovanniho (Mozart: Don Giovanni), Guglielma (Mozart: Così fan tutte), Belcoreho (Donizetti: Nápoj lásky), Germonta (Verdi: La traviata), Renata (Verdi: Maškarný bál), Wolframa z Eschenbachu (Wagner: Tannhäuser), Klingsora (Wagner: Parsifal), Gérarda (Giordano: Andrea Chénier) a ďalšie.

V apríli 2016 vystúpil po boku Karity Matilly na prestížnom festivale BBC Proms v londýnskej Royal Albert Hall ako Jaroslav Prus v Janáčkovej opere Vec Makropulos s BBC Symphony Orchestra. V tom istom roku stváril i Janáčkovho Starkého v Jej pastorkyni. Pravidelne spolupracuje s Národným divadlom Brno, Národným divadlom moravskosliezskym v Ostrave a Divadlom J. K. Tyla v Plzni. Pre Harmoniu Mundi nahral Smetanovu Predanú nevestu (Krušina) s BBC Symphony Orchestra. Je nositeľom Ceny operného portálu Opera Plus 2017, Ceny Thálie 2017 (G. Germont v Traviate) a ceny Jantar 2017 (Kalina v Tajomstve). Trikrát získal cenu Karla Rodena v Českých Budejoviciach.

JAROSLAV KYZLINK

Český dirigent vyštudoval zborové a orchestrálne dirigovanie na Janáčkovej akadémii múzických umení. Od roku 1992 pôsobil v brnianskej opere: najskôr ako zbormajster, od roku 1996 ako dirigent, v rokoch 2001 – 2003 stál na čele súboru ako šéfdirigent a umelecký šéf. So súborom Janáčkovej opery naštudoval a uviedol celý rad inscenácií. V rokoch 1999 – 2001 bol Kyzlink hosťujúcim dirigentom Štátnej opery Praha, od roku 2002 pravidelne hosťuje v opere Národného divadla v Prahe, kde v rokoch 2003 a 2004 naštudoval dve inscenácie v rámci projektu Český triptych. V roku 2003 nadviazal spoluprácu s Operou Slovenského národného divadla v Bratislave (z tohto obdobia pochádza jeho a Smolíkove nekonvenčné inscenačné poňatie Smetanovej opery Hubička). V Opere SND ďalej pôsobil v rokoch 2004 – 2006 ako šéfdirigent. V roku 2004 naštudoval operu J. B. Foerstera Eva na Wexford Festival Opera (Írsko) a začiatkom roku 2005 sa podieľal ako dirigent na novej produkcii Janáčkovej Jej pastorkyne v Lotyškom národnom divadle v Rige. Kyzlink pravidelne spolupracuje s poprednými českými a slovenskými symfonickými i komornými orchestrami, podieľal sa na mnohých projektoch na koncertných pódiách a festivaloch v Českej republike, ale tiež v mnohých krajinách Európy a v Japonsku. Je častým členom porôt dirigentských a vokálnych súťaží, od roku 2006 externe spolupracuje s Hudobnou fakultou VŠMU v Bratislave.

JOZEF CHABROŇ

Jozef Chabroň ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie (B. Juhaňáková). V Slovenskom filharmonickom zbore pôsobil najskôr asistent zbormajstra (2006 – 2013), pozíciu zbormajstra SFZ zastáva od sezóny 2013/2014. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. V sezóne 2021/2022 pripravil SFZ na koncerty v Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku. Na jar spolupracoval s festivalom v Baden-Badene pri naštudovaní opier P. I. Čajkovského (Piková dáma, Jolanta, dirigent K. Petrenko). Vtejto sezóne pripraví SFZ na domáce koncerty i zahraničné spolupráce v Mannheime, Berlíne (Mahler), Stuttgarte (Beethoven), Prahe a Litomyšli (Schönberg).

MAGDALÉNA ROVŇÁKOVÁ

Zakladateľka, dirigentka a manažérka Bratislavského chlapčenského zboru stojí na čele telesa od jeho vzniku v roku 1982. Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave (hra na klavíri) študovala zborové dirigovanie na VŠMU, na ktoré nadviazala doktorandským štúdiom ( J. Haluzický). Bratislavský chlapčenský zbor priviedla na významné domáce a zahraničné pódiá (Konzerthaus vo Viedni, Cagnegie Hall v New Yorku, Veľká sála Konzervatória v Moskve, George Weston Hall v Toronte a ďal.). Dirigovala stovky a capella koncertov v katedrálach európskych metropol. Speváčikov pripravila pre špičkové umelecké produkcie. Viac ako 30 rokov spolupracuje s operou SND, pre ktorú naštudovala detské party v operách. V roku 1999 založila Súkromnú umeleckú školu, kde sa speváci Bratislavského chlapčenského zboru vzdelávajú v zborovom a sólovom speve.

GABRIEL ROVŇÁK

Gabriel Rovňák je dirigentom Bratislavského chlapčenského zboru a pedagógom Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Je tiež autorom, dirigentom a moderátorom najväčšieho celoslovenského hudobno-vzdelávacieho cyklu koncertov „Príbeh hudby“. Absolvoval Konzervatórium v Bratislave (J. Karaba) a JAMU v Brne (J. Zbavitel). Pôsobí aj ako operný dirigent (L. Janáček – Príhody líšky Bystroušky v nemeckom Hamburgu a iné). V roku 2022 uviedol v rámci projektu „Príbeh hudby“ 18 koncertov (Bratislava, Bytča, Liptovský Hrádok, Trenčín, Košice) v spolupráci s Bratislavským chlapčenským zborom, Slovenským národným divadlom, Rozhlasom a televíziou Slovenska, Štátnym komorným orchestrom Žilina a Štátnou filharmóniou Košice.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti.

V sezóne 2021/2022 vzbudil SFZ medzinárodný ohlas na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene v scénickom predvedení opery Piková dáma a koncertnou verziou opery Jolanta, ako aj na koncertoch s Berlínskou filharmóniou (Piková dáma) pod vedením Kirilla Petrenka. Zbor účinkoval aj v produkcii Boris Godunov vo Viedenskej štátnej opere (dirigent S. Weigle). Mužská časť zboru predviedla oratórium Kráľ Oidipus Igora Stravinského vo Švajčiarsku (dirigent J. van Steen). V rámci Beethoven Marathon 2022 zbor spieval Symfóniu č. 9 na koncertoch v Nemecku a Srbsku (dirigent G. Feltz).

V sezóne 2022/2023 sa SFZ predstavil na koncertných pódiách v Nemecku – v Berlíne uviedol Mahlerovu Symfóniu č. 2 a v Stuttgarte Beethovenovu Symfóniu č. 9. V máji sa zbor predstaví v Istanbule s Rossiniho Stabat mater. Mužská časť zboru vystúpi na sklonku sezóny v Schönbergovej kantáte Piesne z Gurré v Prahe a Litomyšli.

BRATISLAVSKÝ CHLAPČENSKÝ ZBOR

Bratislavský chlapčenský zbor pôsobí na slovenskej umeleckej scéne od roku 1982. Teleso vzniklo ako Chlapčenský filharmonický zbor, neskôr sa transformovalo na Súkromnú základnú umeleckú školu špecializovanú na chlapčenský zborový spev, priemerne tu študuje 80 chlapcov vo veku 7 – 28 rokov. V opere, balete a činohre stvárňujú chlapci pôsobivé detské úlohy. Zbor koncertuje po celom Slovensku, tlieskali mu i poslucháči veľkomiest v Európe, Amerike, Kanade, Japonsku Izraeli či Taiwane. Teleso disponuje širokým repertoárom sakrálnej a profánnej hudby. Viacerí slovenskí skladatelia mu svoje skladby venovali (Ľ. Bernáth, V. Gräffinger, I. Hrušovský, M. Kroupa, P. Martinček, E. Suchoň, I. Zeljenka).

Bratislavský chlapčenský zbor má na svojom konte 7 CD a 6 DVD filmov nakrútených v spolupráci so Slovenskou televíziou a so svetovými filmovými spoločnosťami (Hallmark, Miramax). Zbor za svoju históriu vychoval mnoho sólistov, výborných zborových spevákov a z jeho radov vzišlo doteraz i šesť dirigentov.