Mozart / MendelssohnMozart / Mendelssohn

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

V roku 1786 pokračoval Wolfgang Amadeus Mozart v práci na Figarovej svadbe, ktorú začal v októbri predchádzajúceho roku. Súčasne začal komponovať komický singspiel Der Schauspieldirektor a v marci sa vrátil aj ku komponovaniu klavírnych koncertov (KV 488, KV 491). Vo fascinujúcom univerze Mozartovej hudby patrí jeho klavírnym koncertom špeciálne miesto. Skladateľ v nich mohol prejaviť svoj talent výnimočného klaviristu, improvizátora a súčasne geniálneho tvorcu s mimoriadnym citom pre orchester. Len dve z týchto diel sú v molových tóninách: dramatický Koncert pre klavír a orchester č. 20 d mol KV 466 (1785) a Koncert pre klavír a orchester č. 24 c mol, KV 491. Vynikajúci znalec hudby klasicizmu Charles Rosen (1927 – 2012) považuje Koncert c mol za Mozartovo najväčšie dielo pre klavír a orchester, za dielo vášnivé a tragické, ktoré sa svojou intímnosťou blíži skladateľovej komornej hudbe. Patrí medzi paradoxy dejín, že z osudu jednej z najpopulárnejších kompozícií pre klavír a orchester poznáme len málo. Mozart pravdepodobne skomponoval Koncert c mol pre abonentné koncerty na jar roku 1786, do katalógu svojich diel skladbu zapísal 24. 3. 1786 vo Viedni. Neal Zaslaw uvádza, že koncert mohol zaznieť na hudobnej akadémii, ktorá sa uskutočnila 7. apríla toho istého roku v Burgtheatri. Partitúra, v súčasnosti vo vlastníctve londýnskej Royal College of Music a uložená v Britskej knižnici, evokuje pre Mozarta netypický, takmer beethovenovský zápas o výslednú podobu diela, ako aj intenzívnu kompozičnú prácu až chvat, pravdepodobne pod časovým tlakom. Nebolo by to, napokon, po prvýkrát. Od Mozartovho otca Leopolda vieme, že pri Koncerte d mol Mozart nestihol na skúške s orchestrom prehrať záverečnú časť, pretože musel dohliadať na rozpisovanie partov. Mozartov zápis Koncertu c mol obsahuje množstvo škrtov, zmien, notačných skratiek, dokonca viaceré verzie pasáží na jednom mieste, napríklad vo variáciách finále. Najstarostlivejšie sú vypracované orchestrálne party, čo je logické, pretože ich rozpisovali kopisti pre jednotlivých hráčov a od ich presnosti do veľkej miery závisel úspech predvedenia diela. Je však viac než pravdepodobné, že konečná verzia sólového partu vznikala vďaka aktuálnej Mozartovej inšpirácii priamo na pódiu. Klavírny koncert c mol patril k dielam, ktorého autograf skladateľova vdova Constanze v roku 1799 predala francúzskemu vydavateľovi Andrému. Ku klaviristom-skladateľom, ktorí sa významnou mierou zaslúžili o to, aby sa koncerty Wolfganga Amadea Mozarta v 19. storočí stali súčasťou repertoárového kánonu klasickej hudby, patrili Johann Baptist Cramer (1771 – 1858) i bratislavský rodák, Mozartov žiak, Haydnov protežant a Beethovenov priateľ Johann Nepomuk Hummel (1778 – 1837). Cramer i Hummel vytvorili komorné úpravy viacerých Mozartových koncertov (vrátane KV 491), čím tieto diela spopularizovali a umožnili ich šírenie medzi interpretmi a publikom. Hummel je tiež autorom viacerých kadencií k Mozartovým koncertom. Klavírne koncerty d mol a c mol priťahovali svojou expresívnosťou generácie romantických hudobníkov. V 30. a 40. rokoch 19. storočia mal Klavírny koncert c mol vo svojom repertoári aj skladateľ, ktorého zázračný talent bol často s tým Mozartovým porovnávaný – Felix Mendelssohn Bartholdy. 

„Najradšej by som videl všetky umenia, zvlášť hudbu, aby slúžili tomu, ktorý ich stvoril.“ Tento citát Martina Luthera (1483 – 1546) je napísaný na partitúre „symfónie-kantáty na slová Svätého Písma“ (Sinfoniekantate nach Worten der Heiligen Schrift) z roku 1840, ktorej dal Felix Mendelssohn Bartholdy názov Lobgesang Chválospev). Symfóniou č. 2 B dur, op. 52 sa táto kompozícia stala až neskôr, po vydaní tlačou vo vydavateľstve Breitkopf & Härtel. Zaujímavosťou je, že Nový tematický katalóg Mendelssohnových diel (2009) už dielo s opusovým číslom 52 neeviduje medzi symfóniami, ale zaraďuje ho medzi skladateľove duchovné vokálno-inštrumentálne kompozície. Skladba, ktorej libreto zostavil Mendelssohn zo žalmových textov a biblických citátov, vznikla pri príležitosti osláv 400. výročia Gutenbergovho vynálezu kníhtlače pomocou tzv. pohyblivých typov. Centrom Gutenbergových slávností sa stalo Lipsko, mesto tradične späté s obchodom s knihami. No knihy sa pri tejto príležitosti nepripomínali len ako zdroj poznania, symbolom osláv sa stala Gutenbergova Biblia ako vyznanie viery, vyjadrenie spolupatričnosti a prihlásenie sa k národnej (a kultúrnej) identite zároveň. V tomto kontexte je potrebné chápať aj Mendelssohnovo posolstvo, v jeho hudbe sa stierajú hranice medzi sakrálnym a profánnym, liturgiou a koncertom a oslavuje sa spoločný pôvod všetkého v Bohu a jeho milosti. Svedčí o tom napokon aj „motto“ diela, ktoré na úvod skladby zaznieva v trombónoch a spája sinfoniu s kantátou, v ktorej je rovnaká melódia podložená textom Žalmu č. 150 „Alles was Odem hat, lobe den Herrn“ (Všetko, čo dýcha, nech chváli Pána). Premiéru monumentálneho vokálno-inštrumentálneho diela, na ktorej sa 25. júna 1840 v Kostole sv. Tomáša podľa svedectiev zúčastnilo päťsto spevákov a dvetisíc poslucháčov, dirigoval skladateľ. Prvé uvedenie skladby sa stretlo s veľkým ohlasom, no nevyhlo sa kritike, oba faktory ovplyvnili ďalšiu recepciu diela. Na jednej strane sa symfónia-kantáta Lobgesang stala počas Mendelssohnovho života jednou z jeho najúspešnejších kompozícií, na strane druhej patrila po skladateľovej smrti k dielam zaznávaným. Skladateľ, kritik a hudobný vizionár Robert Schumann nazval Lobgesang po premiére Mendelssohnovou najlepšou prácou. Nemecký teoretik, skladateľov priateľ Adolf Bernhard Marx (1795 – 1866) zas vyčítal hudbe prílišnú závislosť na Beethovenovej Deviatej symfónii, pričom z tohto porovnania neskôr vo svojich antisemitizmom zaťažených úvahách vychádzal aj Richard Wagner (1813 – 1883). Porovnávanie Beethovenovej Deviatej so symfóniou-kantátou Lobgesang nie je vzhľadom na veľkú odlišnosť obidvoch diel príliš šťastné. Svedčí najmä o tom, akú referenčnú hodnotu predstavovala v 19. storočí Beethovenova tvorba. Symfónia „s Ódou na radosť“ je symfóniou smerujúcou k finále, v ktorom skladateľ využíva sólistov a zbor. Mendelssohnova „symfónia“ je kantátou, ktorú otvára 3-časťová inštrumentálna „sinfonia“. Beethovenovo dielo je zápasom, drámou, utopickou víziou, Mendelssohnovo vyznaním, meditáciou, oslavou progresu ľudstva, ktoré postúpilo od temnoty k osvieteniu. V septembri roku 1840 zaznela symfónia-kantáta Lobgesang aj na koncertoch v Londýne a Birminghame. V roku 1853, teda šesť rokov po Mendelssohnovej predčasnej smrti, vyšiel v Anglicku dvojzväzkový román Charles Auchester od Elizabeth Sary Sheppardovej (1830 – 1862). Kniha má síce názov podľa mena hudobného kritika, ktorý príbeh rozpráva, no medzi hlavných hrdinov tohto literárneho diela patrí aj idealizovaná postava mladého skladateľa Serafaela. Elizabeth Sheppardová, v čase písania románu len 16-ročná, vytvorila Serafaela podľa Felixa Mendelssohna Bartholdyho, ktorý bol vo viktoriánskom Anglicku mimoriadne populárny. O Mendelssohnovom vplyve na hudbu na Britských ostrovoch svedčí, mimochodom, aj jedovatá poznámka, ktorú utrúsil George Bernard Shaw (1856 – 1950), Andante religioso zo symfónie-kantáty Lobgesang bolo podľa neho zodpovedné za všetko „choré“ v anglickej hudbe. Nasledujúca pasáž je však opisom pôsobenia transformatívnej sily Mendelssohnovej hudby, ako ju v súvislosti so symfóniou-kantátou Lobgesang prežíval fiktívny Charles Auchester a (nepochybne) aj mnohí Mendelssohnovi skutoční súčasníci, a to nielen v Anglicku: „Plakali mnohí, ktorí neplakali predtým, a mnohí, ktorí plakali, teraz plakať nemohli. Medzi nich som patril i ja. Okolie bolo pre mňa úplne stratené. Schoval som si tvár, aby ma moja spoločníčka nerušila, sama však bola svetu vzdialená. Nepovedal by som, že som ich počul, no intenzívne som vnímal aj tie najmenšie ruchy a dýchanie, hrkanie kostí kostlivca v podkroví by ma v danej chvíli nerozrušilo viacej, nevedel som si predstaviť nič nepríjemnejšie. Zvuky, akokoľvek tlmené, šuchot, akokoľvek jemný, to všetko bolo agóniou, týraním. Cítil som len: Ó, už som bol v nebi, kiežby som sa nikdy nemusel vrátiť naspäť! No potom mi to došlo – musíme sa meniť. Bolo to smutné, no tento smútok bol zároveň upokojujúci. Boli by sme spokojní, keby sme ostali navždy takí, akými sme teraz, hoc v našich najsvätejších, najsilnejších okamihoch?“

Andrej Šuba

ZHANG ZUO „ZEE ZEE“

klaviristka „plná entuziazmu a pôvabu, vyžarujúca mladícky elán“(Chinese Gramophone), ktorá nás svojou hrou „privádza do inej reality… žiarivej, expresívnej, smerujúcej k extrémom“ (Belgischer Rundfunk).

Zee Zee svoj talent rozvíjala od piatich rokov pod dohľadom Dana Zhaoyia na Shenzhen Arts School. V štúdiách pokračovala na Eastman School of Music (N. True), Juilliard School (Y. Kaplinsky, R. McDonald) a vzdelávala sa aj v Peabody Institute pod vedením Leona Fleishera a Alfreda Brendela. Uspela na viacerých prestížnych klavírnych súťažiach – Gina Bachauer International Artists Piano Competition, Krainev International Piano Competition a Queen Elizabeth Competition.

V sezóne 2022/2023 sa Zee Zee vracia na Aspen Music Festival, Brevard Music Center Summer Festival, Casa da Musica v Porte, Macao International Music Festival, opäť sa predstaví po boku Filharmónie Hong Kong, Shanghai Symphony Orchestra, Čínskej filharmónie, North Carolina Symphony, Illinois Symphony, Royal Bangkok Symphony Orchestra a i. Medzi vrcholy súčasnej sezóny patrí spolupráca s Estonian National Symphony a dirigentom Neemem Järvim, Čínskou filharmóniou na Pekingskom hudobnom festivale, dve spolupráce s Filharmóniou Hong Kong a nemožno neopomenúť kompletné uvedenie klavírnych koncertov Beethovena a Saint-Saënsa so Shanghai Symphony Orchestra.

Mladá interpretka má na svojom konte i CD album pre Deutsche Gramophone (2019, P. Järvi) s Ravelovým Koncertom pre klavír G dur a Lisztovým Koncertom pre klavír č. 2, v máji 2022 jej v Decca Classics vydali sólový album s dielami Wagnera, Schönberga a Liszta. Deutsche Gramophone zároveň vydal už i dva albumy Z.E.N. Tria, ktoré Zee Zee tvorí spolu s huslistkou Esther Yoo a violončelistom Narekom Hakhnazaryanom. Trio absolvovalo v lete 2022 turné v Austrálii a najbližšie leto sa má predstaviť v Ázii. V Slovenskej filharmónii sa dnes predstaví po prvýkrát.

SIMONA HOUDA-ŠATUROVÁ

študovala na Konzervatóriu v Bratislave, majstrovské kurzy absolvovala u Ileany Cotrubaș vo Viedni a Margreet Honig v Amsterdame. K vrcholom ostatných sezón patril jej debut v úlohe grófky v Mozartovej opere Figarova svadba, ako aj stvárnenie postavy Donny Anny v opere Don Giovanni a v naštudovaní sopránového partu Beethovenovej omše Missa solemnis, ktorú uviedla v Pittsburghu. Šaturová je stálym hosťom Théâtre de la Monnaie v Bruseli, pravidelne spolupracuje s AaltoMusiktheater v Essene, s Frankfurtskou operou, Teatro Colón v Buenos Aires, Megaron v Aténach, Théâtre du Châtelet v Paríži i s Opéra de Monte-Carlo. K dirigentom, s ktorými spolupracovala patria Christoph Eschenbach, Manfred Honeck, Ádám Fischer, Jiří Bělohlávek, Helmuth Rilling, Iván Fischer, Christopher Hogwood, Tomáš Netopil či Philippe Herreweghe.

Simona Šaturová je držiteľkou Ceny Nadácie Waltera a Charlotte Hamel za vynikajúce vokálne výkony (Lübeck, 2007) a Ceny Thálie za najlepší operný výkon roku 2001. Na svojom konte má aj množstvo nahrávok, ako Dvořákove Moravské dvojspevy (2018) a Ariane od Bohuslava Martinů (2016). Jej CD album Decade mapuje diela dobových súčasníkov – českého autora Josefa Myslivečka a Wolfganga Amadea Mozarta. V jej diskografii nájdeme aj adventné a vianočné skladby na albume Gloria. K 200. výročiu úmrtia Josepha Haydna vydala profilové CD Haydn Arias, ktoré bolo ocenené časopisom The Gramophone cenou Editor’s Choice 2009. S Českým filharmonickým zborom nahrala CD Mozartových duchovných skladieb a podieľala sa aj na projekte Haydnových omší s dirigentom Helmuthom Rillingom. Nahrávka Mahlerovej Symfónie č. 2 Vzkriesenie s Philadelphia Orchestra získala ocenenie Supersonic Award a tiež cenu Preis der deutschen Schallplattenkritik. Obe tieto ceny získala aj nahrávka Requiem a Miserere skladateľa Johanna Adolfa Hasseho s Drážďanským barokovým orchestrom.

JANA KURUCOVÁ

študovala odbor cirkevná hudba, dirigovanie a spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, pedagogické minimum v opernom speve absolvovala na Konzervatóriu v Bratislave. Následne získala dvojročné štipendium na Universität für Musik und darstellende Kunst v Grazi (A. Kania, G. Hornik). Jej prvými rolami na opernom javisku boli úlohy v Mozartových operách Čarovná flauta (Druhá dáma) a Záhradníčka z lásky (Ramiro). V sezóne 2005/2006 bola členkou Bavorskej štátnej opery pod vedením Zubina Mehtu (Pieskový mužíček – Janíčko a Marienka) a Fabia Luisiho (Dievča – Kráľovské deti).

V rokoch 2006 – 2009 pôsobila v divadle v Heidelbergu. Predstavila sa ako Cherubín vo Figarovej svadbe, Idamante v Idomeneovi, Sesto v La clemenza di Tito, Charlotta vo Wertherovi, Rosina v Barbierovi zo Sevilly a mnohých ďalších rolách. Účinkovala na zimnom barokovom festivale v Schwetzingene, kde spievala Vivaldiho nohavicové postavy. Koncertne sa predstavila na Heidelberskom zámockom festivale s Essenskou filharmóniou, v Antverpách v Queen Elisabeth Hall či na Classic Open Air na Gendarmentmarkt v Berlíne.

Od septembra 2009 je sólistkou Deutsche Oper Berlin, kde stvárňuje množstvo postáv a spievala prvýkrát rolu Maffia Orsiniho v Donizettiho opere Lucrezia Borgia po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka. Od sezóny 2019/2020 je stálou členkou Štátnej opery v Hamburgu, kde sa doteraz predstavila ako Cherubín (Figarova svadba), Brigitta (Die tote Stadt) a Hänsel (Hänsel und Gretel). V roku 2020 spievala v Opere v Grazi (Donna Elvira) a Semperoper v Drážďanoch (Dorabella). Taktiež sa zhostila roly Anjela v Schumannovom oratóriu Raj a Peri v Slovenskej filharmónii.

V roku 2021 pracovala na koncertnom cykle ARTE Concert Europe@Home po boku Daniela Hopa, kde predstavila Slovensko rôznymi piesňami. V júni debutovala v role Preziosilla (Sila osudu) v Deutsche Oper v Berlíne.

JURAJ HOLLÝ

Juraj Hollý absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Na opernej scéne debutoval v roku 2010 vo Viedenskej komornej opere v postave Gernanda v Haydnovej opere Opustený ostrov. Roku 2011 bol pozvaný na Festival poľskej hudby, kde interpretoval rolu Paola Montiho vo svetovej premiére Poniatowského Pierre de Médicis. Juraj Hollý je víťazom mnohých medzinárodných súťaží. Za zmienku stojí najmä Medzinárodná súťaž Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (1. cena, 2009), Medzinárodná súťaž Hansa Gabora Belvedere (Špeciálna cena, 2010) a Mozartova súťaž Ad Honorem v Prahe (1. cena, 2010). Počas slávnostného udeľovania cien European Heritage Awards roku 2011 spieval sólový part v Lisztovom Donovi Sanchezovi v amsterdamskom Concertgebouw. V septembri 2012 nastúpil Juraj Hollý do Medzinárodného operného štúdia v Kolíne nad Rýnom, kde okrem iného spieval Princa v Cenerentole Wolfa Ferrariho. Počnúc sezónou 2013/2014 získal na štyri roky angažmán v Divadle v Koblenzi, kde naštudoval široký operný repertoár. Aktuálne Juraj Hollý účinkuje v Národnom divadle v Mannheime, kde naštudoval postavu Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Grófa Almavivu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, Ismaela vo Verdiho Nabuccovi, Ferranda v Mozartovej Così fan tutte, Helmsmana vo Wagnerovom Blúdnom Holanďanovi a Prvého rytiera v Parsifalovi.

Ako Roberto Devereux debutoval v streamovanej verzii rovnomennej Donizettiho opere v Štátnom divadle Košice. Vo Švajčiarsku spieval v projekte Láska v máji, kde sa predstavil so Schubertovým cyklom Dichterliebe. V predchádzajúcich sezónach sa predstavil ako Ernest v opere Don Pasquale, Cassio vo Verdiho Otellovi, Vojvoda vo Verdiho Rigolettovi, Princ v Prokofievovej Láske k trom pomarančom a Don Ottavio v Donovi Giovannim.

PETR ALTRICHTER

je jedným z najvýznamnejších českých dirigentov, ktorý získal medzinárodnú reputáciu svojou dynamickou a hlbokou interpretáciou symfonickej hudby. Pochádza z hudobníckej rodiny a hre na hudobných nástrojoch sa venoval od raného detstva. Absolvoval konzervatórium v Ostrave, odbory lesný roh a dirigovanie. V štúdiách pokračoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne v odboroch dirigovanie orchestra (O. Trhlík, F. Jílek) a dirigovanie zboru (J. Veselka, L. Mátl). Počas štúdia na JAMU spolupracoval ako zbormajster a dirigent s Brnianskym akademickým zborom, s ktorým získal mnohé ocenenia na zahraničných zborových súťažiach a festivaloch (Middlesbrough, Debrecín a ď.).

Roku 1976 sa zúčastnil slávnej dirigentskej súťaže v Besançone, kde obsadil druhé miesto a získal zvláštnu cenu Francúzskeho zväzu skladateľov. Po absolvovaní JAMU (1978) nastúpil najprv ako asistent dirigenta do Filharmónie Brno. V nasledujúcich rokoch pôsobil v Českej filharmónii, vo Filharmónii Bohuslava Martinů v Zlíne, v Komornej filharmónii Pardubice, v Symfonickom orchestri hl. m. Prahy FOK, v Juhozápadnej nemeckej filharmónii v Kostnici (1993 – 2004), v Kráľovskej liverpoolskej filharmónii (1997 – 2001) i vo Filharmónii Brno (2002 – 2009). V sezóne 2018/2019 zastával post hosťujúceho dirigenta orchestra Slovenská filharmónia. Petr Altrichter viedol orchestre po celom svete, vrátane Berlínskych symfonikov, Londýnskych filharmonikov, Japonského symfonického orchestra, Krakovskej filharmónie, Milánskeho orchestra, Symfonického orchestra v Rige, Symfonického orchestra RTL Luxemburg, Symfonického orchestra v Baden-Badene a Orquesta Filarmonica de Gran Canaria. V anglických špičkových telesách sa uplatňoval predovšetkým ako propagátor českej hudby. Spolupracuje s rozhlasovými a televíznymi spoločnosťami.

THOMAS LANG

sa narodil v Stuttgarte a na tamojšej Hudobnej vysokej škole, ako aj na Univerzite v Tübingene vyštudoval hudobnú pedagogiku, spev, dirigovanie a muzikológiu. V rokoch 1988 – 1999 pôsobil ako zbormajster a kapelník v Mestskom divadle v Lübecku. Nasledoval angažmán zbormajstra v Hessenskom štátnom divadle vo Wiesbadene, v roku 2006 získal rovnakú pozíciu vo Viedenskej štátnej opere. Tam ďalej rozširoval svoj repertoár, ktorý dnes zahŕňa vyše 200 titulov z opernej a koncertnej literatúry. Hosťoval naprieč Európou, v Kórei, Japonsku a USA. V rokoch 2006 – 2011 zastával funkciu zbormajstra v rámci festivalu Salzburger Festspiele. Jeho umelecké pôsobenie dokumentuje aj množstvo nahrávok. Pravidelne spolupracuje s uznávanými dirigentmi ako Daniel Barenboim, Bertrand de Billy, Zubin Mehta, Riccardo Muti, Christian Thielemann a Franz Welser-Möst. Je členom umeleckého vedenia Fóra zbormajstrov Nemeckej hudobnej rady a ako hosťujúci profesor zborového dirigovania pôsobí na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. So Slovenským filharmonickým zborom spolupracoval už niekoľkokrát v nedávnej minulosti.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Prochádzka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková). Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti ako C. Abbado, S. Baudo, S. Byčkov, J. Conlon, Ch. von Dohnányi, V. Fedosejev, J. Ferencsik, D. Gatti, P. Halffter, R. Chailly, D. Kitajenko, L. Maazel, Z. Mehta, F. Welser-Möst, A. Pedrotti, K. Richter, E. Pekka-Salonen, P. Schreier, V. Talich, E. Villaume, R. Weikert a ďalší.

V sezóne 2021/2022 vzbudil SFZ medzinárodný ohlas na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene v scénickom predvedení opery Piková dáma a koncertnou verziou opery Jolanta, ako aj na koncertoch s Berlínskou filharmóniou (Piková dáma) pod vedením Kirilla Petrenka. Zbor účinkoval aj v produkcii Boris Godunov vo Viedenskej štátnej opere (dirigent S. Weigle). Mužská časť zboru predviedla oratórium Kráľ Oidipus Igora Stravinského vo Švajčiarsku (dirigent J. van Steen). V rámci Beethoven Marathon 2022 zbor spieval Symfóniu č. 9 na koncertoch v Nemecku a Srbsku (dirigent G. Feltz).

V sezóne 2022/2023 sa SFZ predstaví na koncertných pódiách v Nemecku – v Berlíne uvedie Mahlerovu Symfóniu č. 2 a v Stuttgarte Beethovenovu Symfóniu č. 9. Mužská časť zboru vystúpi na sklonku sezóny v Schönbergovej kantáte Piesne z Gurré v Prahe a Litomyšli.