Slovenská filharmónia / Poschner / BaborákSlovak Philharmonic / Poschner / Baborák

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Mohutný umelecký zjav Ludwiga van Beethovena od nepamäti fascinuje nielen bežných melomanov, ale aj predstaviteľov iných umeleckých odvetví – spisovateľov, dramatikov, básnikov či filozofov bez rozdielu národnosti. Romain Rolland, francúzsky prozaik a humanista, pre ktorého bol Beethoven objektom celoživotnej pozornosti, ba až vášne (o skladateľovi napísal rozsiahlu šesťzväzkovú monografiu) sa o ňom vyslovil, že je „oveľa viac ako primus medzi hudobníkmi, je najhrdinskejšou silou moderného umenia“.

Silou svojej impozantnej umeleckej osobnosti dokázal Beethoven vtlačiť dosiaľ tradičným formám a hudobným žánrom neopakovateľnú pečať naliehavej umeleckej výpovede a vyburcovať poslucháča z apatie ako žiaden skladateľ pred ním. Tak je to aj v prípade scénickej hudby k hre Egmont, ktorú Beethoven napísal v rokoch 1809-1810 k viedenskej inscenácii Goetheho slávnej drámy o hrdinskom flámskom šľachticovi: gróf Egmont vyzýval na ozbrojený boj proti španielskym dobyvateľom, ktorí v 16. storočí okupovali jeho krajinu (toto historické obdobie, avšak z pohľadu Španielov, spracoval aj Giuseppe Verdi vo svojej opere Don Carlos). Egmonta za jeho odvážne protihabsburské vystúpenie uväznili, odsúdili na smrť a popravili. Hoci Goethe hru napísal už v roku 1787, bolo jej uvedenie vo Viedni v júni 1810 výsostne aktuálne (rok predtým napoleonské vojská ovládli takmer celú Európu vrátane rakúskeho mocnárstva a bombardovaním zničili veľkú časť Viedne).

Téma oslavy človeka, ktorý bojoval proti tyranii a za slobodu svojho národa položil život, bola Beethovenovi nadovšetko blízka (spomeňme si hoci na Florestana z opery Fidelio).

Už niekoľko rokov predtým, pri komponovaní symfónie Eroica, roztrhal svoje venovanie Napoleonovi, keď sa dozvedel, že sa francúzsky vládca nechal korunovať za cisára. Z desaťčasťovej scénickej hudby s nádhernými vokálnymi vstupmi sólového sopránu sa dnes prakticky hráva už len Egmont, predohra, op. 84 – hudba plná naliehavého dramatizmu, v strede ktorej sa pulzujúci melodický tok na chvíľu zlomí (práve v momente Egmontovej popravy), aby vzápätí prepukol do oslavy víťazného všeľudového povstania.

Život a dielo mníchovského rodáka Richarda Straussa, ktoré Romain Rolland označil za „poslednú veľkú udalosť v európskej hudbe,“ sa klenie ponad dve veľké dejinné epochy. Začali sa formovať v čase, keď zjednotené nemecké cisárstvo pod Bismarckovou egidou naberalo na vojenskej sile a končili po porážke nacistického Nemecka a tragických udalostiach najväčšej kataklizmy európskych dejín. Skladateľ bol ich svedkom a v druhom prípade aj aktívnym účastníkom: po nástupe nacistov k moci v roku 1933 prijal Goebbelsovu ponuku postaviť sa do čela novozaloženej Ríšskej hudobnej komory a stal sa tak neúmyselným garantom neprávostí a zverstiev, ktoré sa v tom čase diali v nemeckej kultúre. Hoci vo funkcii ostal iba dva roky, už zo seba nedokázal zmyť biľag kolaborácie s nacistami. Povesť mu poškodila aj ochota skomponovať slávnostnú fanfáru k olympijským hrám v roku 1936 v Berlíne, ktorú šiel „führerovi“ osobne predstaviť. Ani tieto zlyhania však neznižujú gigantický umelecký význam Straussovej skladateľskej osobnosti, jednej z najväčších a najvýraznejších v európskej hudobnej kultúre 20. storočia.

V roku 1942, teda v čase vzniku Koncertu pre lesný roh a orchester č.2 Es dur, žil Richard Strauss s rodinou už dlhší čas vo Viedni a mal už na svojom skladateľskom konte podstatnú časť svojej legendárnej symfonickej i opernej tvorby. V ústraní vily Jacquingasse sa venoval najmä komponovaniu svojej poslednej opery Capriccio a viedol bezstarostný spoločenský život: s priateľmi hrával skat, občas zašiel na konzultácie do budovy Štátnej opery, ochotne prijímal pozvania na dirigovanie Viedenských filharmonikov a ostentatívne odmietal akceptovať zásobovacie obmedzenia v rámci vojnového režimu.

K lesnému rohu inklinoval skladateľ už od ranej mladosti: jeho otec Franz bol prvým hornistom cisárskej dvornej kapely a pravidelne hrával v Bayreuthe (práve tam 16-ročný Richard jediný raz videl naživo Wagnera a bol svedkom jeho prudkej hádky s otcom). Svoj prvý hornový koncert napísal Strauss ešte ako teenager a venoval ho otcovi. V záverečných rokoch života sa k svojmu obľúbenému nástroju znova vrátil a svoj druhý koncert venoval otcovej pamiatke. Práca na diele mu šla od ruky, písal ho v priebehu novembra 1942 a od prvého konceptu po definitívnu partitúru ubehli iba dva týždne. Premiéra technicky náročného, no atmosférou odľahčeného koncertu, sa konala 11. augusta 1943 počas Salzburských hudobných slávností. Sólový part hral Gottfried von Freiberg, Viedenských filharmonikov dirigoval Karl Böhm.

Symfónia č. 4 e mol, op. 98, majestátne dielo, ktoré osciluje medzi nostalgiou a pocitmi smútku, možno považovať za vrchol symfonickej tvorby Johannesa Brahmsa. Skladateľ ju začal komponovať krátko po dokončení predchádzajúcej symfónie a dokončil ju v roku 1885 počas letného pobytu v rakúskom Mürzzuschlagu. 25. októbra toho istého roku malo dielo v Meiningene pod skladateľovou taktovkou svoju premiéru. Brahms sa v tom čase pozvoľna blížil k záveru svojej pozemskej púte a zdá sa, že to vedel a cítil. Už nie je namáhavo zápasiacim, faustovským rebelom z minulosti, jeho tvorivé úsilie ešte zreteľnejšie charakterizuje črta láskavej uvoľnenosti, vzácnej rovnováhy a múdrej rezignácie pred neodvratným koncom; napokon i skladateľovo celoživotné vyrovnávanie sa s Beethovenom dospieva v tom čase do záverečného, tentoraz už definitívneho štádia. Práve svojou vrcholnou kompozičnou tvorbou demonštruje Brahms univerzalitu svojho pocitového sveta, zahrnujúceho vážnosť i bezstarostnosť, burlesknú komediálnosť, elegické snenie i rebéliu.

Z tohto aspektu nemôže poslucháča prekvapiť silné elegické, ale i vzdorné a bojovné výrazivo Symfónie č. 4, mohutného nadosobného eposu, aký v kontexte Brahmsovej tvorby azda nemá obdobu. Nordická odovzdanosť osamelého indivídua do vôle neúprosného osudu, duch antického fátumu napĺňajú dielo najmä v okrajových častiach. Hneď vstupná, veľkolepo plynúca téma úvodnej časti, podobná kyvadlu akýchsi neviditeľných dejinných hodín, má charakter širokodychého baladického nápevu, ktorého pokojný tok narúšajú heroické fanfáry „rytierskej“ vedľajšej myšlienky. Práve o tejto téme píše nemecký muzikológ Herrmann Kretschmar, že „raz mocne a panovačne, inokedy zasa jemne a láskavo, raz náhlivo, vzápätí pokojne a široko – no zakaždým vstupuje prekvapujúco, vnáša radosť a dáva hudobnému toku dramatický švih“. V druhej časti sa onen elegický charakter diela ešte prehĺbi. Prichádzajú tu k slovu archaizujúce prvky – chmúrna cirkevnotonálna harmónia, striedanie frýgickej tóniny a jasného E dur v melódii hlavnej myšlienky, ktoré Brahms vo svojej tvorbe dosiaľ nepoužil. Tretia časť je dvojdobé scherzo, vnášajúce do symfónie obsahový kontrast. Svojím pochmúrnym, typicky brahmsovským humorom má blízko k charakteru Beethovenových „démonických“ scherz.

Vrcholom cyklu je veľkolepá záverečná passacaglia, v ktorej dielo nachádza svoje definitívne ideové naplnenie. Privádza nás „do krajiny, kde niet radosti ani smútku a kde človek skláňa hlavu pred tým, čo je nesmrteľné“ (Kretschmar). Osemtaktová téma, takmer totožná s témou ciaccony Bachovej kantáty č. 150, prechádza na ploche tridsiatichdvoch variácií zložitým vývinom, dostáva sa do pletiva rôznych hlasov i polôh a stále mení svoj charakter. Je to ukážka majstrovskej variačnej a kontrapunktickej práce, ktorou Brahms nadväzuje na dedičstvo predklasikov, no dáva mu celkom nový obsahový význam. Do tridsiatichdvoch variácií tejto passacaglie zovrel Brahms celé svoje myšlienkové posolstvo, vari všetko čo mal na duši i na mysli. Je to výraz pevnosti a stability životného pocitu, múdra a vyrovnanej katarzie. Je to spev o tom, že dych človeka sa musí dať vedieť ovládať, že súlad rozumu a citu, ich usporiadanosť a rovnováha je viac ako afektívne výlevy duše, že úvaha a vôľa sú silnejšie ako intuícia a vášeň a napokon, že cesta k súčasnému i budúcemu človeku vedie cez hlboký príklon k tradícii a viera v lásku a dobro je najvyššou humanistickou maximou.

Ivan Marton

RADEK BABORÁK

„Poslucháč má pocit, že je to ten najľahší nástroj na svete. O opaku sa presvedčí každý, kto si naň skúsi zahrať!“ (Rolando Villazón)

Radek Baborák patrí medzi najvýraznejšie osobnosti medzinárodnej hudobnej scény. Sólovo koncertuje so svetovými orchestrami a spolupracuje so špičkovými dirigentmi a hudobníkmi. Je hosťom prestížnych festivalov, jeho koncerty sú nahrávané a prenášané rozhlasovými a televíznymi stanicami. Rozsiahla diskografia zahŕňa cenené nahrávky realizované u popredných vydavateľstiev klasickej hudby. Odborná kritika a poslucháči oceňujú jeho elegantný, nenásilný prednes, spevný tón i virtuóznu techniku, ktorá mu dovoľuje prekračovať limity lesného rohu – rozširovať a obohacovať hornový repertoár. Ako jediný na svete vystupuje na recitáloch s klavírom, harfou, organom, orchestrom a sláčikovým kvartetom. Ako sólista vystúpil s Berlínskou filharmóniou vedenou Danielom Barenboimom a Simonom Rattlom. S Mníchovskou filharmóniou pod taktovkou Jamesa Lewina. Pravidelne vystupuje so Seiji Ozawou.

Neodmysliteľnú súčasť Baborákovho hudobného života tvorí komorná hudba. Je umeleckým vedúcim a dirigentom Českej Sinfonietty, Pražských komorných sólistov, Českého hornového súboru, Afflatus Quintet a Baborak Ensemble. Po ôsmych sezónach na poste sólového hornistu Berlínskych filharmonikov sa rozhodol venovať sólovej kariére, pedagogickej činnosti a dirigovaniu. Narodil sa v roku 1976, na lesný roh začal hrať v ôsmich rokoch u Karla Křenka, vyštudoval Pražské konzervatórium (Bedřich Tylšar). Je víťazom súťaží v Ženeve, Markneukirchenu či ARD Mníchov. Vyučuje na HAMU v Prahe.

MARKUS POSCHNER

Dirigent Markus Poschner je šéfdirigentom Brucknerovho orchestra a Operného orchestra v Linzi, šéfdirigentom Orchestra della Svizzera italiana a hlavným hosťujúcim dirigentom Deutsches Kammerorchester Berlin.

Bolo by nepatričné označiť Markusa Poschnera za umelca, ktorý prekračuje hranice, pretože on sám by nikdy neprijal myšlienku hraníc v muzicírovaní, myslení či vzdelávaní. Obdarený nezávislosťou oslnivého džezového klaviristu, ktorým bol od čias svojej mladosti, Markus Poschner s vášňou preniká k jadru vecí. Narodil sa do dynastie mníchovských cirkevných hudobníkov, a už za mlada ho ovplyvnilo asistovanie sirovi Colinovi Davisovi a sirovi Rogerovi Norringtonovi.

Jeho nahrávka kompletného súboru Brahmsových symfónií s Orchestra della Svizzera italiana, ktorého šéfdirigentom je Markus Poschner od roku 2015, ponúkla na nosiči Sony Classical (2018) úplne novú interpretáciu týchto diel a veľmi rýchlo získala prestížnu International Classical Music Award. Nahrávka Offenbachovej opery buffa Maitre Péronilla s Orchestre National de France bola mimoriadne hodnotená odborníkmi v tlači a v roku 2020 získala Cenu nemeckých hudobných kritikov.

Odkedy Markus Poschner získal Cenu nemeckých dirigentov, hosťoval so všetkými medzinárodne uznávanými orchestrami vrátane Staatskapelle Dresden, Staatskapelle Berlin, Drážďanskej filharmónie, Bamberského symfonického orchestra, Mníchovskej filharmónie, Viedenského symfonického orchestra, Konzerthaus Orchester Berlin, rozhlasových symfonických orchestrov v Berlíne, vo Viedni, Lipsku, Stuttgarte a Kolíne, Orchestre National de France, Holandskej rozhlasovej filharmónie, Symfonického

orchestra NHK v Tokiu a Tokijského metropolitného symfonického orchestra. Spolupracoval s opernými inštitúciami ako Berlínska štátna opera, Komická opera Berlín, Hamburská a Stuttgartská štátna opera, opery v Kolíne a Frankfurte. Tento rok sa jeho debut na Bayreuthskom festivale s novou produkciou Tristana a Izoldy stretol s mimoriadnym úspechom.

Mnoho rokov intenzívne umelecky spolupracoval s Zürišskou operou; pravidelne spolupracuje s prominentnými režisérmi ako Nicolas Stemann, Tobias Kratzer, Christof Loy, Robert Carsen, Hans Neuenfels, Peter Konwitschny, Andreas Homoki a Sebastian Baumgarten.

Roku 2017 sa Markus Poschner stal šéfdirigentom Brucknerovho orchestra a Operného orchestra v Linzi. Pod jeho vedením Brucknerov orchester rýchlo vzbudil pozornosť pozoruhodnou interpretáciou diel skladateľa, ktorého meno je vpísané v jeho názve a vzbudil tým zaslúženú pozornosť. V roku 2020 na udeľovaní prestížnych rakúskych cien v oblasti hudby a hudobnodramatického žánru (Austrian Musical Theatre Awards) získal Brucknerov orchester Linz titul Najlepší orchester roka a Markus Poschner bol za naštudovanie Wagnerovej opery Tristan a Izolda v opere v Linzi vyhlásený za Najlepšieho operného dirigenta.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, Se. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľovinterpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Medzi najvýznamnejšie udalosti nadchádzajúcej sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Elīnou Garanča, Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.