Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 1 H 00 MIN ] [ 1 H 00 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Marek Štrbák ]
Marcel Dupré, jeden z najvýznamnejších a najslávnejších francúzskych organových interpretov, skladateľov a pedagógov prvej polovice 20. storočia, je autorom desiatok mimoriadne pôsobivých kompozícií pre sólový organ. Mnohé z nich sú inšpirované vlastnými improvizáciami a u Duprého neodmysliteľnou duchovnou tematikou. Cortège et Litanie, op. 19 síce nepatrí medzi rozsiahlejšie autorove diela, nič mu to však neuberá na kvalite, obľúbenosti a popularite. Skladba vznikla v roku 1922 a pôvodne bola písaná pre malý orchester ako sprievodná hudba k divadelnému predstaveniu. Počas koncertného turné v Amerike ju Dupré predviedol v klavírnej verzii počas jedného súkromného koncertu, kde očarila známeho impresária Alexandra Russella. Ten následne skladateľa presvedčil, aby ju transkriboval pre organ. Povedal mu: „Máte na to čas... počas ciest vlakom. Výsledok bude jedinečný!“ Tak sa aj stalo. O čosi neskôr Dupré vytvoril verziu pre organ a orchester. Premiéroval ju na Wanamakerovom organe (najväčšom organe na svete) vo Filadelfii s tamojším symfonickým orchestrom pod vedením Leopolda Stokowského. Cortège predstavuje na prvý pohľad jednoduchý, no hĺbavý a meditatívny mystický chorál. Litánie prinášajú neustále sa opakujúci šestnástinový motív, ktorý sprevádza druhú tému. V postupnej veľkolepej gradácii chorál a téma splynú v dokonalej symbióze. Téma litánií „vonia“ nezameniteľným vplyvom ruskej hudby. Nečudo, vtedajší parížski skladatelia boli veľkými znalcami duchovnej i svetskej tvorby ich ruských kolegov a neraz sa nimi nechali inšpirovať. O vzájomnom veľkom rešpekte a obohatení svedčí aj Glazunovovo venovanie jeho organovej Fantázie g mol, op. 110 práve Marcelovi Duprému.
Philipp Manuel Gutmann patrí medzi predstaviteľov najmladšej generácie rakúskych skladateľov. Je absolventom obidvoch hudobných univerzít vo Viedni, svoje umenie zdokonaľoval aj na Vysokej škole pre umenie v Zürichu. Podľa vlastných slov sa pri komponovaní zaoberá predovšetkým hľadaním neobvyklých harmonických štruktúr, ktoré nie sú podriadené žiadnemu klišé, avšak možno ich organicky prispôsobiť danému hudobnému kontextu. Odvaha a jemnocit pri výbere kompozičných prostriedkov majú u poslucháča vytvoriť čo najviac osobitý hudobný zážitok. V skladbe Mysterium fascinosum autor využíva plným priehrštím farby z palety francúzskych skladateľov a improvizátorov 20. storočia. Kombinácia úvodnej kantilény so sprievodom v rýchlych hodnotách pripomína predovšetkým tvorbu Duprého. Nie je tomu inak ani pri ďalšom mohutnom toccatovom a veľmi perkusívnom úseku. Nasledujúce nežné lyrické sólo pripomína najkrajšie pomalé časti Duruflého, Widora alebo Vierna. Priebeh skladby sa vráti k veľkolepej, burácajúcej toccate a samotný záver patrí repríze „mysteriózneho“ prvého úseku. Pri hľadaní „fascinujúceho tajomna“ autor našťastie neskĺzne do opakovania hudobnovýrazových prostriedkov svojich veľkých vzorov, ale prezentuje vlastný originálny pohľad na hudobné a magické „mystérium“.
Tanec mŕtvych je obrazom Smrti s mocou zjaviť sa o polnoci na cintoríne a zvolávať mŕtvych, aby vyšli z hrobov a tancovali na melódie jej huslí až do ranného brieždenia. Tento námet bol v priebehu stáročí inšpiráciou pre mnohé umelecké stvárnenia a stal sa pripomienkou smrteľnosti všetkých ľudí. Nezjavuje sa Smrť napokon všetkým bez rozdielu – bohatým, chudobným, mladým, starým, mužom i ženám? Aj keď ju mnohí z nás nechcú nasledovať, napokon všetkých „zláka“ až do hrobu... Dance macabre op. 40 je treťou zo štyroch symfonických básní, ktoré Camille Saint-Saëns skomponoval v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Skladateľ v roku 1842 vytvoril pieseň na báseň „Egalité, Fraternité“ jeho priateľa a básnika Henriho Cazalisa. O dva roky ju rozšíril na orchestrálnu verziu, pridal Dies irae a pôvodne spevácky part prenechal husliam, ktorých strunu „e“ nechal preladiť na „es“, aby na dvoch najvyšších prázdnych strunách dosiahol tritonus (symbol Smrti / diabolus in musica). Vtedajšiu novinku v orchestri – xylofón – využil pri inštrumentácii ako imitáciu hrkotu tancujúcich kostier. Premiéra diela sa konala 24. januára 1875 v Thèâtre du Châtelet pod taktovkou Édouarda Colonna. Kritika ho síce prijala vlažne, avšak u poslucháčov si získalo obrovskú popularitu. Veľký úspech primäl autora vytvoriť dve transkripcie – pre dva klavíry a pre husle a klavír. Citát z Dance macabre nachádzame aj v skladateľovom Karnevale zvierat, konkrétne v časti Fossiles – Skameneliny. Ani ďalší skladatelia neodolali spracovaniam skladby pre iné nástroje. Jedna z najznámejších a najstrhujúcejších transkripcií pre klavír sólo pochádza od Franza Liszta. Možno hovoriť aj o vzájomnej pocte – Saint-Saënsova symfonická báseň je v konečnom dôsledku aj vzdaním holdu Lisztovej fantázii Totentanz.
Louis Victor Jules Vierne sa narodil v Poitiers a odmalička trpel ťažkou zrakovou poruchou. Ako desaťročný počul v parížskom kostole Sainte-Clotilde hrať Césara Francka a tento kľúčový moment svojho života nazval v memoároch ako „zjavenie“. Od roku 1889 u svojho veľkého vzoru aj študoval. Po Franckovej smrti sa jeho učiteľom na parížskom Konzervatóriu stal Charles-Marie Widor. Ten ho v roku 1892 vymenoval za svojho zástupcu v kostole Saint-Sulpice. O dva roky neskôr sa Vierne stal aj Widorovým asistentom v jeho organovej triede. V roku 1900 prevzal post titulárneho organistu v parížskom Notre-Dame, na ktorom zotrval až do svojej smrti. Ako asistent Widorovho nástupcu Alexandra Guilmanta a neskôr profesor parížskej Scholy cantorum vychoval plejádu neskorších významných francúzskych organistov (M. Duruflé, A. Schmitt, L. Boulanger, A. Fleury a ď.). Vingt-quatre pièces en style libre / 24 kusov vo voľnom štýle, op. 31 skomponoval Vierne v rokoch 1913 – 1914. Boli určené pre organ alebo harmónium a vyšli v dvoch zväzkoch. Technicky nenáročné skladbičky sú venované organistom predovšetkým k využitiu v liturgickej praxi. Skladateľ ich dĺžku koncipoval podľa trvania štandardného omšového ofertória. Berceuse, č. 19 z 24 kusov vo voľnom štýle, op. 31 – Uspávanku venoval svojej malej dcére Colette. Jemná, vrúcna a melancholická pieseň na éterickom zvuku necháva nazrieť do skladateľovej duše a precítiť jeho lásku k vlastnému dieťaťu. Organová symfónia č. 1, op. 14 pochádza z rokov 1898 – 1899 a autor ju venoval Alexandrovi Guilmantovi. Je prvou zo šiestich Viernových veľkolepých organových symfónií a základným kameňom jeho organového œuvre. Predstavuje zároveň jediný príklad skladateľovho odvolania sa na dielo Johanna Sebastiana Bacha – prvé dve časti Prélude a Fugue sú akousi hommage na tvorbu slávneho nemeckého majstra. Aj keď nemôžeme hovoriť o cyklickej symfónii, začiatočné tóny Prélude tvoria základný kameň hlavnej témy posledného Finále a nasledujúci zostupný motív pripomína jeho druhú tému. Samotné heroické Finále patrí medzi najznámejšie Viernove skladby. Majestátna melódia v pedáli (pozornejší poslucháč spozná úvodné tóny Marseillaisy), sprevádzaná rozloženými akordmi, zažiari v ďalšom priebehu aj vo vrchných hlasoch. Monumentálne spracovanie tejto záverečnej časti symfónie dokumentuje skladateľove majstrovstvo a jeho veľkolepú oslavu organu ako kráľovského nástroja.
–––––
Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 13. 2. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus O, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 -
Životopisy
ROMAN HAUSER
Študoval hru na organe na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien, v štúdiách od roku 2006 pokračoval vo Viedni na Universität für Musik und darstellende Kunst, kde sa zaoberal aj hudobnou pedagogikou, organovou improvizáciou, zborovým dirigovaním a hrou na basovú gitaru.
Zúčastnil sa majstrovských kurzov, ktoré viedli osobnosti ako Olivier Latry, Bernhard Haas, Jon Laukvik, Torsten Laux, Ben van Oosten a Jean Guillou.
Roman Hauser v súčasnosti pôsobí ako organista v Jezuitskom kostole vo Viedni, kde je i hudobným riaditeľom koncertných cyklov “Liturgien im Sommer“ a “Die Goldene Stunde“.
Koncertné angažmány v úlohe organistu a improvizátora v Rakúsku, ale i v zahraničí sú kľúčovými prvkami Hauserových hudobných aktivít. Intenzívna spolupráca s rôznymi kapelami, súbormi a sólovými umelcami v pozícii basgitaristu, klaviristu a organistu dopĺňa jeho rôznorodé interpretačné aktivity. Od roku 2020 vyučuje organovú improvizáciu na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni.
Organový recitál II. – Roman Hauser
Nedeľa 13. 2. 2022, 16.00 hSunday, February 13, 2022, 4.00 PMCyklus O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieO serie – Organ Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Diela francúzskych organových skladateľov Marcela Duprého a Louisa Vierna patria k základnému repertoáru pre tento kráľovský nástroj. Mysterium fascinosum od mladého rakúskeho skladateľa Philippa Manuela Gutmanna premiéroval Roman Hauser v októbri 2017. Kultová symfonická báseň Danse macabre od Camilla Saint-Saënsa sa pravidelne uvádza v klavírnej i organovej verzii.
Roman Hauser, ktorý absolvoval majstrovské kurzy u osobností ako Olivier Latry, Bernhard Haas, Jon Laukvik či Jean Guillou, pôsobí ako hlavý organista v Jezuitskom kostole vo Viedni, koncertuje a vyučuje improvizáciu na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien.