Bella / Elgar / HolstBella / Elgar / Holst

[ Autor textu: Kristína Gotthardt ]

Bella, Elgar, Holst – tri skladateľské osobnosti, ktoré participovali na hudobnom vývoji na prelome 19. a 20. storočia, a odišli z tohto sveta krátko po sebe. Ich tvorba sa tak dá ľahšie porovnávať a zároveň v nej v rámci posledných tvorivých rokov môžeme sledovať reakcie na spoločensko-politické udalosti a na hrôzy prvej svetovej vojny. Bella, Elgar a Holst boli súčasne i dirigentmi, stáli pred orchestrom pri premiérach viacerých svojich diel. Existujú dokonca nahrávky zo začiatku 20. storočia, v ktorých môžeme počuť dirigovať Elgara svoj violončelový koncert (1920) a Holsta svoju astrologickú suitu (1922, 1926). Všetkých troch zároveň spája angažovanie sa v rozvoji domácej kultúry, ale i hľadanie svojho kompozičného jazyka, pričom v tomto smere vychádzali zo vzorov veľkých mien romantizmu, ale i impresionizmu (Brahms, Schumann, Wagner, Debussy). 

Sedmohradsko, požehnaná krajina, koncertná predohra na motívy sedmohradsko-saskej národnej piesne pre orchester, tak znie celý názov diela Jána Levoslava Bellu, ktoré skomponoval počas pôsobenia v Sibini v roku 1904. Dielo vzniklo pri príležitosti osláv 25. výročia založenia mužského zboru Hermania, s ktorým už viackrát spolupracoval. Rodák z Liptovského Mikuláša v Sibini pôsobil od roku 1881, zastával post kantora, organistu, hudobného riaditeľa gymnázia a seminára a zároveň bol i riaditeľom a kapelníkom miestneho Hudobného spolku. Základným tematickým materiálom skladby je hymnická pieseň Siebenbürgen, Land des Segens, ktorá sa ako posolstvo ozýva v záverečnom úseku. Spomedzi jeho skladieb uvedených v Sedmohradsku mala práve táto predohra najväčší úspech, iste najmä pre použitie hymnickej piesne, ktorú Bella pravdepodobne považoval za národnú. Autorom piesne je Johann Lukas Hedwig, ktorý zhudobnil text nemeckého básnika pôsobiaceho v Sedmohradsku Maximiliana Leopolda Moltkeho. Pieseň sa zakrátko stala hymnou sedmohradských Nemcov. Zatiaľ čo kompozícia žala úspech v Sibini, slovenské publikum ju malo možnosť počuť podstatne menejkrát. V podaní Slovenskej filharmónie teraz zaznieva po prvý raz. 

Čestný titul „Master of King’s Music“, povýšenie do rytierskeho stavu (1904), ani uznanie od skladateľských kolegov Sibelia, Stravinského či Straussa nezmiernilo večné pochybnosti nad sebou samým anglického skladateľa Edwarda Elgara. Práve Richard Strauss, ktorý uvádzal Elgarove diela na významných európskych pódiách, sa zaslúžil o šírenie jeho diela mimo britských ostrovov. Dielom, ktorým si Elgar získal publikum, boli Variácie Enigma, ktoré nasledovalo oratórium Gerontinov sen a dve symfónie. V rámci koncertov pre sólový nástroj obohatil skladateľ v roku 1910 svetový repertoár o Koncert pre husle a orchester, op. 61, ktorý bol venovaný virtuózovi Fritzovi Kreislerovi. Sám Elgar tento nástroj dôveryhodne poznal, keďže kedysi na husle hrával a dokonca rozmýšľal nad kariérou sólového huslistu. S pribúdajúcim vekom, no najmä kvôli vojnovým konfliktom a zoslabovaním svetového postavenia Anglicka, sa Elgarov hudobný jazyk začal meniť. Klavírne kvinteto, sláčikové kvarteto, ale i Koncert pre violončelo a orchester e mol, op. 85 sú dielami, ktoré majú komornejší zvuk a silnie v nich koncentrácia hudobného materiálu. Väčšiu časť Koncertu pre violončelo skladateľ napísal počas leta na chate v Sussexe (1919). Vstával medzi štvrtou a piatou ráno, aby mohol komponovať, v liste priateľovi sa zdôveril: „Som neskutočne vyťažený a mám takmer dokončený koncert pre violončelo – vskutku vydarené dielo, verím, že bude dobré a úspešné.“ Tvorivá sila, ktorú spustilo ukončenie bojov prvej svetovej vojny, však po smrti milovanej manželky Alice skladateľa opustila a violončelový koncert sa tak stal jeho posledným veľkým dielom. Koncert otvára sólové violončelo, ku ktorému sa pripájajú sólové klarinety. Melancholickosť a elegickosť prestupujú všetky štyri časti diela. Koncert je v porovnaní s ostatnými veľ kými koncertmi pre violončelo netradične komorný a zvukovo úsporný. Orchester sa naplno zapája sporadicky, dielo vskutku necháva v popredí sólistu. Veselšie scherzo v druhej časti a záverečné Allegro kontrastujú s lamentom Adagia. Premiéra koncertu v podaní London Symphony Orchestra a sólistu Felixa Salmonda sa nestretla s úspechom. Za dirigentským pultom stál sám Elgar, ktorému však na skúškach nevenoval dostatok času dirigent ostatných diel večera Albert Coates. Elgar i Salmond robili čo mohli, no orchester nebol dostatočne zohratý a tak bola októbrová premiéra diela v London Queen’s Hall v roku 1919 debaklom. Nadšení violončelisti si však boli vedomí kvalít Elgarovho diela a postupným uvádzaním sa zaslúžili o jeho návrat na svetové pódiá (Jacqueline du Pré, Yehudi Menuhin, Pablo Casals, Yo-Yo Ma). Hlavný obrat však nastal vďaka nahrávke violončelistky Beatrice Harrison z roku 1920, ktorú dirigoval sám Elgar. 

Planéty, suita pre orchester a ženský zbor, op. 32, K. 125 preslávila svojho tvorcu Gustava Holsta a zároveň inšpirovala ďalšie dekády skladateľov a filmových tvorcov. Skladateľ v nej akoby čiastočne nadviazal na Musorgského Obrázky z výstavy a Elgarove Variácie Enigma, no skomponoval dielo ešte rozsiahlejšie a mohutnejšie. Za jeho vznikom stojí Holstova cesta do Španielska, na ktorej ho sprevádzal astrológ Clifford Bax. Skladateľ tu získal základy astrológie a začal sa zaujímať i o teofyziku. Holst zároveň poznal knihu Alana Lea The Art od Synthesis (Umenie syntézy), ktorá astrologicky charakterizuje jednotlivé planéty. Holst vychádza z tohto princípu a vo svojom diele sa snaží charakterizovať planéty zvukom. V diele môžeme pozorovať aj vplyvy Stravinského (disonancie a komplikované rytmy v časti Mars) a Schönberga, čoho dôkazom je pôvodný názov diela Sedem orchestrálnych skladieb, čím priamo odkazuje na Schönbergove dielo Päť orchestrálnych skladieb, op. 18. Sedem častí vznikalo postupne v rozmedzí rokov 1913–1916. Medzi planétami chýba Zem a Pluto, ktoré sa v tom čase ešte nepočítalo medzi planéty. Názvy ako Venuša, nositeľka mieru naznačujú hudobnú povahu častí, ich temperament, no netreba v nich hľadať ďalší programový obsah, na čo upozornil pred premiérou i skladateľ: „Tieto časti boli naznačené astrologickým významom planét, nie je v nich programová hudba, ani akékoľvek spojenie s božstvami klasickej mytológie nesúcimi rovnaké mená. Ak je potrebný nejaký sprievodca pre hudbu, tituly nad každou časťou budú dostatočné, najmä ak budú chápané v širšom zmysle…“. Dielo po prvýkrát počulo privátne publikum v septembri 1918, v novembri 1919 odzneli na verejnom koncerte časti Venuša a Neptún pod taktovkou samotného skladateľa. Premiéra celého diela pred publikom sa nakoniec odohrala až 15. novembra 1920, hral London Symphony Orchestra pod vedením Alberta Coatesa. Dochovali sa aj nahrávky, na ktorých diriguje Planéty Holst samotný. Dirigenti sa tak môžu inšpirovať jeho dynamickými nuansami a najmä tempami. Je zaujímavé, že súčasné predvedenia sú často aj o desať minúť dlhšie než tie, ktoré sa dochovali na nahrávkach diela pod vedením skladateľa. 

Kristína Gotthardt

ALBAN GERHARDT

odštartoval svoju kariéru v roku 1991 s Berlínskou filharmóniou a Semjonom Byčkovom. Odvtedy je uznávaný ako jeden z najvšestrannejších violončelistov a vysoko oceňovaný za interpretáciu počnúc Bachovými sólovými skladbami cez ťažiskový klasicko-romantický repertoár až po spoluprácu so súčasnými skladateľmi. 

Už viac ako tridsať rokov výnimočne pôsobí na publikum po celom svete svojou intenzívnou muzikalitou, presvedčivým vystupovaním a neutíchajúcou umeleckou zvedavosťou. Na základe svojej schopnosti nájsť v interpretácii známych partitúr celkom nové súvislosti, ako aj chuti skúmať nový repertoár z minulých i súčasných storočí, vyniká z okruhu svojich rovesníkov. 

Spolupracuje s významnými orchestrami ako Concertgebouw Amsterdam, Londýnska filharmónia, britské a nemecké rozhlasové orchestre, Berlínska filharmónia, Tonhalle-Orchester Zürich, Orchestre National de France a tiež Clevelandský, Filadelský, Bostonský a Chicagský symfonický orchester pod vedením dirigentov ako Kurt Masur, Christoph von Dohnányi, Christian Thielemann, Christoph Eschenbach, Michael Tilson Thomas, Esa-Pekka Salonen, Vladimir Jurowski, Kirill Petrenko a Andris Nelsons. 

Gerhardt nedávno úspešne premiéroval violončelový koncert Juliana Andersona s Orchestre National du France, v nadväznosti na úspešnú premiéru koncertu Bretta Deana so Sydney Symphony Orchestra a Berlínskou filharmóniou, ktorý odohral aj s Minnesotským orchestrom, Filharmóniou New York a Symfonickým orchestrom Švédskeho rozhlasu. V nasledujúcej sezóne uvedie Andersonov koncert s Hong Kong Sinfonietta a Deanov koncert s ORF Radio Symphonie Orchester Wien a Londýnskou filharmóniou. Gerhardt je rezidenčným umelcom Orchestre de chambre de Paris. Pravidelne účinkuje aj s Orquesta Sinfónica de Tenerife, Netherlands Radio Philharmonic Orchestra, Konzerthausorchester Berlin a Helsinki Philharmonic Orchestra. 

DANIEL RAISKIN

„je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone) Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. 

Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu. Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štutgartská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte. Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005–2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008–2015). 

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike. 

BRANKO LADIČ

už počas štúdia spolupracoval ako korepetítor s viacerými zborovými telesami a opernými sólistami. V Opere SND, kde je dirigentom a korepetítorom, sa spolupodieľal na uvedení viacerých titulov ako asistent dirigenta, aj ako dirigent (Lucrezia Borgia, O čarovnej flaute a iných kúzlach, Nepredajme nevestu! a premiéra opery Čert a Káča). Ako asistent dirigenta a korepetítor pripravoval operné inscenácie aj v zahraničí (Brno, Ľubľana, Lipsko, Zürich a Düsseldorf) a roku 2017 dirigoval Verdiho Macbeth v Opere v Paname. Ako klavirista a korepetítor spolupracoval s poprednými slovenskými i zahraničnými sólistami ako sú Gabriela Beňačková, Miroslav Dvorský, Jolana Fogašová, Aleš Briscein, Adriana Kohútková, Adriana Kučerová, Eva Hornyáková, Otokar Klein, Peter Mikuláš, Daniel Čapkovič, Pavol Remenár, Terézia Kružliaková, Martin Babjak, Ján Babjak, Jakub Pustina, Ján Galla, Eva Šušková, Gustáv Beláček a ď., a tiež s viacerými zborovými telesami. Pravidelne účinkuje na letných speváckych kurzoch pod vedením Petra Dvorského, Gabriely Beňačkovej, Ireny Syllya a Dagmar Livorovej (Piešťany, Jáchymov, Pelhřimov, Velká Bíteš, Vilémov). Predstavil sa aj v Anglicku, Rakúsku, Taliansku, Maďarsku, Srbsku a Maroku. 

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. 

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. 

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. 

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. V marci 2022 absolvoval turné v rakúskych a nemeckých mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.), na začiatku júna sa predstavil na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a čakajú ho prezentácie na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a Murten Classics (Švajčiarsko). 

ČLENKY SLOVENSKÉHO FILHARMONICKÉHO ZBORU

Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. 

Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková). Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších. Na jar 2022 sa SFZ predstavil na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene, kde pod vedením Kirilla Petrenka naštudoval opery Piková dáma a Jolanta, pričom Pikovú dámu koncertne uviedol aj v Berlínskej filharmónii. Mužská časť zboru v priebehu júna účinkuje vo Winterthuri v diele Kráľ Oidipus Igora Stravinského (dir. Jac van Steen). V najbližších dňoch sa SFZ predstaví aj v Nemecku (Dortmund) a Srbsku (Novi Sad), kde s Dortmundskou a Belehradskou filharmóniou uvedie Beethovenovu 9. symfóniu (dir. Gabriel Feltz).