Kletzki / Gershwin / Čajkovskij / StravinskijKletzki / Gershwin / Tchaikowsky / Stravinsky

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Paul Kletzki sa narodil v roku 1900 v poľskom meste Łódź. Jeho meno môžu poznať milovníci historických nahrávok, pretože jeho dirigentská kariéra bola výraznejšia než skladateľská. Kletzki študoval na konzervatóriu vo Varšave a neskôr v Berlíne, kde sa dostal pod vplyv myšlienok a hudby Arnolda Schönberga a dirigentského umenia legendárneho Wilhelma Furtwänglera. V rodnom meste hral vo filharmónii a v 20. rokoch 20. storočia sa začal presadzovať ako skladateľ a dirigent aj za hranicami vlasti. V roku 1928 ho Furtwängler pozval dirigovať Berlínskych filharmonikov, pričom v programe bol aj jeho husľový koncert. Nástup národného socializmu v Nemecku skomplikoval Kletzkému sľubnú kariéru. Jeho diela boli kvôli židovskému pôvodu zakázané, notové materiály zošrotované a tlačiarenské platne roztavené. S časťou svojho diela, ktorú sa mu podarilo zachrániť, utiekol z Nemecka do Talianska, kde učil na Scuola Superiore di Musica v Miláne. V 30. rokoch bol tiež dirigentom symfonického orchestra v Charkove, tohto miesta sa však kvôli svojmu poľskému pôvodu musel vzdať. V roku 1939 musel Kletzki odísť aj z fašistického Talianska. Svoje diela, z ktorých väčšina vznikla v rokoch 1921–1933, nechal ukryté neďaleko La Scaly. Usadil sa vo Švajčiarsku, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Tu vznikla aj jeho posledná kompozícia, Symfónia č. 3 „In memoriam“. Paul Kletzki prestal podľa vlastných slov komponovať v dôsledku traumy z holokaustu a zničenia svojej hudby. Jeho kompozičná pozostalosť, zahŕňajúca 4 symfónie, koncerty pre husle a klavír, 4 sláčikové kvartetá, komornú hudbu a piesne, je uložená v centrálnej knižnici v Zürichu.

Počas 2. svetovej vojny učil Kletzki na konzervatóriu v Lausanne a dirigoval Festivalový orchester v Luzerne, čo mu po vojne pomohlo rozbehnúť úspešnú medzinárodnú dirigentskú kariéru. V rámci nej spolupracoval s orchestrami ako Philharmonia Orchestra, Liverpool Philharmonic Orchestra, pôsobil tiež ako šéfdirigent symfonického orchestra v americkom Dallase, v Berne a v závere kariéry ako šéfdirigent Orchestre de la Suisse Romande (1967–1970). Jeho umenie so širokým repertoárom siahajúcim od Beethovena po Lutoslawského dokumentuje množstvo nahrávok, viaceré z nich vznikli aj pre vydavateľstvo Supraphon.

Koncert pre klavír a orchester F dur Georga Gershwina vznikol v roku 1925 na objednávku dirigenta Waltera Damroscha (1862–1950), ktorý bol svedkom úspešnej newyorskej premiéry skladateľovej Rapsódie v modrom na koncerte orchestra Paula Whitemana pompézne nazvanom An Experiment in Modern Music. Gershwinovi na diele mimoriadne záležalo – predstavovalo totiž vyvrcholenie jeho ambícií získať trvalé uznanie v oblasti „klasickej hudby“, preto si pred začiatkom oficiálnych skúšok najal 50-členný orchester, s ktorým kompozíciu prešiel. Skladbu na skúškach v Globe Theater dirigoval jeho priateľ William Daly, o ktorom neskôr Gershwinovi neprajníci tvrdili, že koncert inštrumentoval. Tento útok niesol Gershwin zvlášť ťažko, pretože išlo o prvú kompozíciu, ktorú pre orchester vytvoril sám a pri komponovaní nespolupracoval so žiadnym aranžérom. Premiéru v Carnegie Hall uviedol 3. decembra 1925 Walter Damrosch so skladateľom v úlohe sólistu. Na koncerte okrem Gershwinovej skladby zazneli aj Piata symfónia Alexandra Glazunova a Anglická suita francúzskeho skladateľa Henriho Rabauda (1873–1949). Skladateľ k premiére vytvoril nasledujúci opis: „V prvej časti je využitý rytmus charlestonu. Je rýchla, pulzujúca a vyjadruje mladý a entuziastický duch amerického života. Časť začína rytmickým motívom v tympanoch, doplneným ostatnými perkusiami. Motív charlestonu prinášajú fagoty, lesné rohy, klarinety a violy. Hlavná téma nastupuje vo fagote. Vedľajšia téma prichádza s klavírom. Druhá časť má poetickú atmosféru nokturna, ktorá býva označovaná aj ako americké blues... Finále sa štýlom podobá na prvú časť. Sú to orgie rytmu...“ Gershwinovo nové virtuózne dielo rozdelilo kritiku. Napríklad recenzent New York World napísal, že je zrejmé, že úspech Rhapsody in blue nebol dielom šťastia, pretože šťastie by nestačilo na vytvorenie Koncertu F dur. Je to dielo génia, ktorý pravdepodobne ako jediný dokáže vyjadriť ducha modernej doby. Naproti tomu kritik New York Times považoval témy za neprirodzené, silené, suché, bez energie a harmónie. Zmienku v histórii recepcie tejto skladby si zaslúži komentár Prokofieva, ktorý sa vyjadril, že dielo pozostáva z 32-taktových chorusov (označenie refrénov v džezových skladbách) nešikovne zlepených dohromady. Gershwin v nasledujúcich rokoch koncert viackrát uviedol ako sólista so symfonickými orchestrami v Cincinnati, Chicagu, St. Louis, Seattli, San Franciscu, Los Angeles či Philadelphii, často pod taktovkou svojho priateľa Dalyho, ale tiež v spolupráci so slávnymi dirigentmi ako Fritz Reiner či Pierre Monteaux. V Európe dielo zaznelo po prvýkrát v máji roku 1928 v Parížskej opere. Sólista Dmitrij Tiomkin po koncerte, ktorý navštívil i skladateľ so svojím bratom Irom, označil kompozíciu sa vyjadrenie amerického života, spôsobov a myslenia, výraz mladistvej vitality a optimizmu. Celkovo bola európska kritika ku Gershwinovej skladbe veľkorysejšia, čo súviselo s tým, že džezový idióm Európu a jej skladateľov očaril. Známy francúzsky kritik Émile Vuillermoz sa po vypočutí diela vyjadril, že pravdepodobne aj tí najskeptickejší hudobníci museli pripustiť, že džez je schopný vplyvu na najvyššie sféry hudby. Napriek kontroverznému prijatiu na premiére a príležitostným kritickým komentárom si Klavírny koncert F dur postupne získal status nespochybniteľnej americkej klasiky. Preto pri čítaní Gershwinovej biografie od Howarda Pollacka poteší, že medzi menami umelcov, ktorí toto dielo nahrali, sa nachádza aj zmienka o dvojici slovenských hudobníkov, klaviristovi Alexandrovi Cattarinovi a dirigentovi Bystríkovi Režuchovi.

Ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij patrí aj v 21. storočí k najobľúbenejším a najfrekventovanejším autorom skladieb pre koncertné siene a operné domy. Podľa Paula Griffithsa to súvisí s jeho otvorenosťou, nakoľko sa na rozdiel od iných romantických skladateľov neprezentoval prostredníctvom heroizmu, ale ako zraniteľný lyrik. Okrem obdivu sa skladateľov slovanský symfonizmus stretával v Európe aj v zámorí už počas jeho života s kritikou ako sentimentálny prejav zlého vkusu. Medzi najväčších zástancov Čajkovského v 20. storočí patrili Sergej Rachmaninov, ktorý si svojho krajana cenil ako geniálneho melodika a Igor Stravinskij, ktorý obdivoval jeho kompozičný štýl a vzdal mu hold vo viacerých dielach. Ročné obdobia inšpirovali vznik viacerých kompozícií, pravdepodobne najznámejšou sú Štyri ročné obdobia talianskeho barokového huslistu a skladateľa Antonia Vivaldiho. No do tejto skupiny patrí aj Haydnovo oratórium Ročné obdobia, Piazzollova skladba Cuatro Estaciones Porteñas či balet Johna Caga Seasons. Čajkovského Ročné obdobia, op. 37a vznikli pôvodne ako 12-časťový klavírny cyklus. Skladateľ príležitostné skladby komponoval od decembra 1875 do mája 1876, cyklus vznikal krátko po Prvom klavírnom koncerte a v čase práce na Labuťom jazere, na objednávku mesačníka Nuvellist, kde boli postupne publikované. Každé z diel uvádzal krátky epigraf od ruských básnikov, vrátane Puškina a Tolstého, ktoré vybral vydavateľ. Ako celok vyšli Ročné obdobia (Les Saisons) v roku 1886 vo vydavateľstve P. I. Jurgensona. Existujú viaceré orchestrálne úpravy Ročných období, od Alexandra Gauka, Václava Trojana, Mortona Goulda či od slovenského skladateľa a klaviristu Petra Breinera.

Hoci sa to môže zdať paradoxné v prípade tvorcu, ktorý bol na začiatku 20. storočia považovaný za zosobnenie „antiromantických“ postojov v umení a zvlášť za odporcu sentimentu hudbe, ruský skladateľ Igor Stravinskij patril k veľkým ctiteľom Čajkovského hudby. Svoj obdiv viackrát vyjadril aj verejne. Keď v roku 1924 pri príležitosti premiéry baletu Pulcinella navštívil Španielsko, v jednom z rozhovorov s rešpektom hovoril o rytmickej kráse a inštrumentačných kvalitách Čajkovského baletu Luskáčik, pričom s uznaním spomenul aj opery Eugen Onegin, Piková dáma a symfónie. Podľa Stravinského za to, že hudba ruského skladateľa prestala byť medzi kritikmi populárna, mohli jej zástancovia, „ľudia so zlým vkusom“. Pre Stravinského bol Čajkovskij „najruskejším“ z ruských skladateľov. Balet Bozk víly vznikol v roku 1928 na objednávku Idy Rubinsteinovej. Dielo na motívy rozprávky Hansa Christiana Andersena je Stravinského poctou k 35. výročiu úmrtia skladateľa, s ktorého hudbou sa stretával od detstva. Tematický materiál baletu pochádza z menej známej Čajkovského klavírnej a vokálnej hudby, no narábanie s ním pripomína prácu starých renesančných majstrov, ktorí v tzv. parodických dielach využívali časti z diel svojich súčasníkov či predchodcov a napodobňovali ich štýl, no výsledkom bolo nové „originálne“ dielo, v ktorom minulosť „sublimovala“. S takýmto prístupom spája Stravinského Bozk víly aj „vážnosť“ spracovania, v tejto hudbe nie je miesto pre odstup, nenachádzame v nej humor, scudzenie, ktoré bývajú sprievodným javom „neoštýlových“ kompozícií. Skladateľov návrat k romantizmu, začínajúci operou Mavra, treba podľa znalcov Stravinského diela vidieť v historickom kontexte: v sklamaní z modernizmu, ktorého ilúzie o pokroku sa rozplynuli v dramatických udalostiach ústiacich do 1. svetovej vojny. Nežná hudba Bozku víly je slovami amerického muzikológa Richarda Taruskina „plodom krízy, rozčarovania a, zdá sa, i vyčerpania.“ Existuje aj komorná podoba diela pre husle a klavír, ktorú Stravinskij vytvoril v roku 1932 spolu s huslistom Samuelom Dushkinom. Tá sa stala podkladom pre orchestrálne Divertimento z roku 1934, toto dielo skladateľ podrobil revízii v roku 1950.

Andrej Šuba

ANDREW VON OEYEN

získal svetové renomé vďaka svojej elegantnej a bystrej interpretácii, no i vyváženému pomeru umeleckého vkladu a technickej brilantnosti. Postupne sa na pódiách etabloval ako jeden z najfascinujúcejších klaviristov svojej generácie.

Od svojho debutu vo veku 16 rokov s Filharmóniou Los Angeles pod vedením Esu-Pekku Salonena obohatil Andrew von Oeyen svoj repertoár o široké spektrum repertoáru pre sólový klavír, ako aj klavírnych koncertov.

Spolupracoval so svetovými súbormi ako Filadelfský orchester, Orchester Mariinského divadla, Berlínsky symfonický orchester, Nová japonská filharmónia, Singapurský symfonický orchester i so symfonickými orchestrami San Francisca, Detroitu, Saint Louis, Seattlu, Dallasu, Atlanty, Cincinnati a ď. V úlohe sólistu-dirigenta uviedol koncertné a orchestrálne diela Haydna, Mozarta, Beethovena, Ravela a Kurta Weilla. Významným míľnikom v jeho kariére bol 4. júl 2009, kedy vystúpil v americkom Capitole s orchestrom National Symphony v programe „A Capitol Fourth“, ktorý videli milióny divákov po celom svete.

Andrew von Oeyen v sezóne 2020/2021 absolvoval okrem sólových recitálov v Európe a USA i koncerty s mnohými orchestrami. V júni 2021 nahral tretí album Bach – Beethoven pre Warner Classics, ktorý zaradil Gramophone Magazine do sekcie „Essential New Release“. S vydavateľstvom Warner Classics nadviazal klavirista spoluprácu v júni 2016, následne vyšiel jeho prvý album s dielami pre klavír a orchester Saint-Saëns – Ravel – Gershwin a v roku 2018 druhý album Ravel – Debussy – Bizet, oba v spolupráci s PKF – Prague Philharmonia a dirigentom Emmanuelom Villaumom. Andrew von Oeyen sa narodil v Spojených štátoch amerických, má však nemecko-holandský pôvod. Svoje klavírne štúdiá začal už ako päťročný a s orchestrom debutoval ako sólista vo veku 10 rokov. Je absolventom Kolumbijskej univerzity a Juilliard School, (H. Stessin, J. Lowenthal), jeho pedagógmi boli aj Alfred Brendel a Leon Fleisher. Už v roku 1999 získal prestížnu cenu Gilmore Young Artist Award, ako aj prvú cenu na Štátnej klavírnej súťaži Nadácie Leni Fe Bland (2001). Andrew von Oeyen žije v Paríži a v Los Angeles.

ANDREJ BOREJKO

dirigent s rusko-poľskými koreňmi je uznávaný pre obrovskú variabilitu hudobného prejavu. Sezóna 2021/2022 je jeho treťou na poste umeleckého riaditeľa Národnej filharmónie vo Varšave. V rámci jubilejnej 120. sezóny povedie filharmóniu aj na festivale Eufonia, na koncerte laureátov XVIII. ročníka Chopinovej súťaže a v pláne sú aj turné v Japonsku a USA.

Táto sezóna je zároveň jeho poslednou na poste hudobného riaditeľa orchestra Artis–Naples na Floride, ktorý vďaka jeho vedeniu upevnil svoje umelecké postavenie.

Andrej Borejko bol v rokoch 2009–2014 hudobným riaditeľom Düsseldorfských symfonikov a šéfdirigentom Jenskej filharmónie (kde bol neskôr menovaný čestným dirigentom), symfonických orchestrov vo Winnipegu a Berne, niekoľko rokov viedol i Belgický národný orchester a bol hlavným hosťujúcim dirigentom v Orquesta Sinfónica de Euskadi. Združenie nemeckých hudobných vydavateľov (DMV) mu trikrát udelilo ocenenie za najinovatívnejšie koncertné programy.

Ako hosťujúci dirigent spolupracoval s filharmóniami v New Yorku a Los Angeles, so symfonickými orchestrami v Toronte, Chicagu, Bostone, Pittsburghu, Montreali a s orchestrami v Clevelande a vo Philadelphii.

Jeho repertoár zahŕňa najvýznamnejšie diela symfonickej literatúry. Borejko však venuje veľkú pozornosť aj menej známym hudobným dielam. S mimoriadnym úspechom naštudoval napríklad dlho očakávanú svetovú premiéru Góreckeho Symfónie č. 4 s Londýnskou filharmóniou.

Jeho diskografia zahŕňa nahrávky Pärtovho diela Lamentate s Rozhlasovým symfonickým orchestrom v Stuttgarte, Symfónie č. 6 Valentina Silvestrova (ECM) a originálnej verzie Suity z opery Lady Macbeth z mcenského okresu (Hänssler Classic). Čajkovského Symfóniu Manfred nahral s Düsseldorfskými symfonikmi a Lutoslawského Chain 2 s Losangelskou filharmóniou (Yarling Records). S Belgickým národným orchestrom pripravil projekt nahrávania kompletných Šostakovičových symfónií. V roku 2021 vyšlo CD Národnej filharmónie vo Varšave, na ktorom premiérovo nahral i Kletzkého Sinfoniettu e mol, op. 7 a Koncertnú hudbu, op. 25, ktorú budeme počuť na dnešnom koncerte.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a na festivale Murten Classics (Švajčiarsko).