Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:07:39 ] [ 01:07:39 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Jana Majerová ]

      Vták ohnivák, Petruška a Svätenie jari – to je trojica baletov zo začiatku druhej dekády 20. storočia, ktoré patria k vôbec najznámejším dielam Igora Stravinského. Časopis Time zaradil skladateľa medzi 100 najvplyvnejších osobností 20. storočia. Rodák z Ruska, ktorý dlhé roky žil vo Švajčiarsku, Francúzsku a Amerike, pochovaný v Benátkach, bol jedným z najuznávanejších skladateľov uplynulého storočia. Sám sa označoval za „vynálezcu hudby“ a jeho tvorba predstavuje jeden z najbohatších zdrojov inšpirácie pre ďalšie generácie autorov. Svätenie jari, ktoré vzniklo v rokoch 1911 – 1913 na vrchole skladateľovho tzv. ruského obdobia, je považované za prelomové dielo nielen v rámci Stravinského kompozičnej tvorby, ale aj v kontexte vývoja hudby 20. storočia. Po interpretačnej stránke predstavuje mimoriadne náročnú výzvu ako pre orchester, tak pre dirigenta. Na dnešnom koncerte skladba zaznie vo verzii pre dva klavíry.

      Klavír zohrával v Stravinského umeleckom živote dôležitú rolu – sám bol aktívnym interpretom a pri klavíri aj komponoval, ako sa raz zahanbene priznal svojmu učiteľovi skladby Rimskému-Korsakovovi. Napriek tomu zložil Stravinskij pre tento nástroj pomerne málo diel. Ku všetkým baletným dielam však vytvoril okrem orchestrálnej partitúry aj klavírne verzie (či už pre sólový klavír, štvorručný klavír alebo klavírne duo), ktoré zvykol ešte pred samotnou premiérou hrávať pre úzky okruh vybraných poslucháčov v rámci propagácie nového diela, a ktoré slúžili aj pre potreby nacvičovania tanečných čísel. Neúplnú klavírnu verziu Svätenia jari hral Stravinskij už na jar 1912 anglickému kritikovi Edwinovi Evansovi a začiatkom roku 1913 si ju vypočul aj Maurice Ravel a Sergej Ďagilev – slávny baletný impresário a mecenáš, ktorý mal vynikajúci zmysel pre objavovanie nových talentov. Ďagilev sa mal Stravinského pritom opýtať, či budú opakované akordy v časti Les Augures printaniers trvať ešte dlho, na čo skladateľ odpovedal: „Až do konca, môj drahý.“ Inú klavírnu verziu hral Stravinskij spolu s Claudeom Debussym významnému francúzskemu hudobnému kritikovi Louisovi Laloyovi. Tieto klavírne podoby Svätenia jari však skladateľ nezamýšľal vytvoriť pre koncertné účely. Sám Stravinskij vraj nevedel o žiadnom verejnom predstavení Svätenia jari vo verzii pre klavírne duo až do roku 1967, kedy dielo uviedli klaviristi Michael Tilson Thomas a Ralph Grierson v rámci Pondelňajších večerných koncertov v Los Angeles. To isté duo realizovalo aj prvú nahrávku skladby v roku 1969.

      Klavírna verzia Svätenia jari v skutočnosti nie je redukciou orchestrálnej partitúry, ale pôvodným originálom, a od orchestrálnej verzie sa trochu odlišuje. Je skôr akýmsi základom, na ktorom bola neskôr vybudovaná orchestrálna architektúra. V orchestrálnej verzii diela, určenej pre mimoriadne bohaté obsadenie s dominanciou dychových a bicích nástrojov, poslucháč môže obdivovať nápaditú farebnosť a plasticitu hudobných línií. V klavírnej verzii s kompaktnejšou zvukovou farbou však môžu viac vyniknúť jednotlivé hudobné štruktúry a ich vzájomné kombinácie.

      Svätenie jari s podtitulom Obrazy z pohanskej Rusi v dvoch obrazoch napísal Stravinskij pre Ďagilevov Ruský balet. V tom čase bol už dobre známym skladateľom vo Francúzsku, kam ho pozval práve Sergej Ďagilev. Námet diela siaha do predkresťanského obdobia v Rusku – k pohanskému rituálu, ktorý mal zabezpečiť každoročný návrat jari a obnovenie plodnosti zeme obetovaním mladej panny. Prvý obraz – Vzývanie zeme – sa nesie v pomerne optimistickom duchu a vyjadruje tajomnosť i radosť z opätovného prebúdzania zeme po zime, zo zrodenia života, prílivu tvorivej sily jari, spojenia s prírodou. Vrcholom tohto obrazu je frenetický Tanec zeme. Druhý obraz – Obeta – je zahalený do pochmúrnej, tajomnej, mystickej atmosféry a ústi do Posvätného tanca, v ktorom sa odohráva obetný rituál – vášnivý, sebazničujúci tanec vyvolenej panny, ktorú kmeň obetoval, aby sa zavďačil pohanským bohom.

      Baletná premiéra Svätenia jari, ktorá sa uskutočnila 29. mája 1913 v parížskom Théâtre des Champs-Elysées, sa do histórie zapísala ako jeden z najznámejších škandálov. Paríž ako vtedajšie hlavné kultúrne centrum čas od času nejaký škandál pri premiére nového diela zažil, no pri prvom uvedení Svätenia jari nabral nečakane silnú intenzitu. Arthur Honegger neskôr premiéru Stravinského diela prirovnal k výbuchu atómovej bomby. Sám Stravinskij spomína v Kronike môjho života na premiéru diela: „Opustil som [...] sálu ešte počas prvých taktov, ktoré okamžite vyvolali smiech a posmešky. Bol som zhnusený. Výkriky boli najprv izolované, no čoskoro sa rozšírili na celé divadlo, a keďže vyvolávali reakciu aj z opačného tábora, v hľadisku rýchlo nastal hrozivý lomoz. Počas celého predstavenia som ostal za kulisami s Nižinským [autorom choreografie, pozn. a.]. Stál na stoličke a z plného hrdla reval na tanečníkov: ,šestnásť, sedemnásť, osemnásť...’ (mali svoje vlastné počítanie dôb). [...] Musel som Nižinského držať za šaty, bol totiž zúrivý, v každej chvíli pripravený vyraziť na javisko a vyvolať škandál. Aby upokojil hluk, dával Ďagilev osvetľovačom pokyn raz rozsvietiť, raz zhasnúť svetlo v sále. To je všetko, na čo sa z tejto premiéry pamätám. Je to zvláštne: na generálnej skúške, kde sa ako vždy zúčastnili mnohí umelci, maliari, hudobníci, spisovatelia a najvzdelanejší predstavitelia spoločnosti, sa všetko odohralo v pokoji a mne ani na um nezišlo, že by predstavenie mohlo rozpútať také šialenstvo.“ Dôvodov na také prudké reakcie publika bolo niekoľ ko. Pre vtedajšie parížske publikum, v ktorom väčšinu poslucháčov tvorila uhladená spoločenská smotánka, bolo toto dielo nestráviteľné. Už samotný námet z pohanského prostredia s barbarskými výjavmi, vygradovaný drsným stvárnením vo výprave i choreografii, poslucháčov šokoval. Čo sa týka baletu, ten sa ani zďaleka neponášal na krásne tanečné čísla, aké poslucháči poznali z obľúbených baletných diel 19. storočia. Naopak, mal v sebe množstvo prvkov typických pre ešte len sa formujúci moderný balet, ktoré negovali estetické ideály klasického baletu. A samotná hudba, tá porušovala snáď všetky konvenčné postupy – v oblasti melodiky, rytmiky i harmónie. Stravinskij stavia do príkreho kontrastu zdanlivo jednoduché témy zo slovanského ľudového prostredia s komplexnými polyrytmickými pásmami a disonantnými harmóniami či polytonálnymi štruktúrami. I keď sa môžu zdať folklórne vplyvy diela príliš zahalené spletitosťou hudobného pradiva, označil Béla Bartók v roku 1943 túto skladbu za „apoteózu hudby ruského vidieka“ a na margo „prenikavých a kostrbatých hudobných štruktúr“ a „zmenšujúcich a zväčšujúcich sa rytmických buniek“ vyhlásil, že to všetko môžeme nájsť v „obyčajných ruských vidieckych motívoch“ a „v ruskej a východoeurópskej hudbe“. Celkovo je vo Svätení jari akoby potlačená melodická stránka a dôraz je výrazne prenesený v prospech rytmickej zložky, pričom rytmické bunky dostávajú dokonca úlohu samostatných motívov. Podľa Oliviera Messiaena má Stravinskij pre hudbu taký nesmierny význam práve preto, že „bol prvým, kto v klasickej hudbe používaním čisto rytmických tém presunul pozornosť na rytmus“.

      Napriek všeobecnému neprijatiu premiéry Svätenia jari sedeli v publiku aj viacerí poslucháči, ktorých dielo ihneď očarilo: medzi inými aj Maurice Ravel, o ktorom Stravinskij povedal, že ako jediný hudobník skladbu okamžite pochopil, či iný skladateľ Edgard Varèse, ktorého priťahovali „kruté harmónie a stimulujúce rytmy“. Celkové sklamanie z baletnej premiéry Stravinskému vykompenzoval ohromný úspech koncertného uvedenia Svätenia jari v apríli 1914 v Paríži, čo skladateľovi prinieslo „hlboké a trvalé zadosťučinenie“. Podľa Stravinského novátorského diela, ktoré silno ovplyvnilo ďalšie generácie skladateľov, je nazvaná aj ulica v švajčiarskom Clarens (Rue du Sacre du Printemps), kde autor rád trávil letá a kde aj veľkú časť Svätenia jari skomponoval. Popri dielach od J. S. Bacha, L. van Beethovena, P. I. Čajkovského a ďalších skladateľov klasickej hudby použil Walt Disney hudbu zo Svätenia jari v animovanom filme Fantasia (1940), vďaka čomu ju spoznali aj poslucháči, ktorí by sa s ňou inak pravdepodobne nestretli.

      Stravinského najvýznamnejšie skladby určené priamo pre dva klavíry patria do jeho neoklasicistického kompozičného obdobia. Je to Koncert pre dva klavíry z roku 1935, ktorý premiéroval spolu so svojím synom Sulimom, a Sonáta pre dva klavíry, ktorú v roku 1944 prvýkrát uviedol Richard Johnston s Nadiou Boulanger. Podobné typy skladieb pre dva klavíry skomponoval aj Stravinského rovesník Béla Bartók (1881 – 1945). S Igorom Stravinským toho mali však spoločného o čosi viac: obaja sa snažili hľadať nové možnosti tvorby (aj) pomocou autentického prístupu k bohatej studnici ľudovej hudby, v tvorbe oboch autorov hrá významnú úlohu rytmická zložka hudby, obaja boli vynikajúcimi klaviristami, obaja žili aj vo Švajčiarsku a Amerike, obaja zomreli v New Yorku.

      Sonátu pre dva klavíry a bicie nástroje, BB 115, Sz. 110 napísal Béla Bartók v roku 1937 a v januári nasledujúceho roku ju premiéroval spolu so svojou manželkou Dittou a perkusionistami Fritzom Schiesserom a Philippom Rühligom v rámci výročného koncertu ISCM v Bazileji vo Švajčiarsku. Prvé uvedenie diela malo obrovský úspech, takže čoskoro nasledovali ďalšie koncerty v Londýne, Bruseli, Luxemburgu a Budapešti. Sonáta sa dokonca stala jednou z najhrávanejších autorových skladieb. V roku 1940 presvedčil Bartóka jeho vydavateľ, aby Sonátu zinštrumentoval ako Koncert pre dva klavíry, perkusie a orchester. Tento aranžmán diela mal pokryť najmä dopyt amerického trhu, no skladba sa v orchestrálnej úprave hrávala a hráva oveľa menej než jej komorný originál. Premiéra orchestrálnej verzie sa uskutočnila v roku 1942 v Royal Albert Hall v Londýne. V apríli 1943 interpretoval Koncert sám skladateľ spolu s manželkou za klavírmi v spolupráci s Newyorskou filharmóniou v Carnegie Hall, čo bolo skladateľovo posledné koncertné vystúpenie predtým, ako v roku 1945 podľahol leukémii.

      Podnet k napísaniu Sonáty pre dva klavíry a bicie nástroje dostal Bartók od Paula Sachera – švajčiarskeho dirigenta, filantropa, mecenáša umenia a zakladateľa Bazilejského komorného orchestra, pre ktorý pravidelne objednával nové diela u popredných skladateľov (vrátane Stravinského). Bartók už predtým na Sacherovu objednávku napísal Hudbu pre strunové nástroje, bicie a čelestu, BB 114 pri príležitosti 10. výročia založenia Bazilejského komorného orchestra. Tentoraz Sacher Bartóka oslovil, aby napísal komorné dielo pre švajčiarsku sekciu ISCM. Bartók ponúkol viacero možností, vrátane kvarteta pre dva klavíry a dve skupiny perkusií, klavírneho tria, či skladby pre hlas a klavír. Po zvážení napokon Bartók vybral kvarteto, ktoré však definitívne pomenoval ako Sonátu pre dva klavíry a bicie nástroje – označeniu „kvarteto“ sa chcel totiž vyhnúť. I keď je skladba určená pre dvoch klaviristov a dvoch perkusionistov, Bartók si uvedomoval, že by sa vzhľadom na počet využitých bicích nástrojov predsa len pri niektorých interpretáciách mohlo stať, že budú účinkovať viac než dvaja perkusionisti. Okrem dvoch klavírov sa teda v tejto skladbe hrá na tympanoch, veľkom bubne, čineloch, triangli, malých bubnoch (so strunami i bez strún), tam-tame a xylofóne. Bartók vytvoril dokonca aj presný plánik, ako majú byť jednotlivé nástroje a hráči na pódiu rozostavení, aby sa v čo najväčšej miere predišlo možným rytmickým a zvukovým problémom.

      Bartók svoju Sonátu pre dva klavíry a bicie nástroje napísal vo Švajčiarsku, ktoré bolo od druhej polovice 30. rokov jeho druhým domovom a kam sa utiekal pred neustále rastúcim nepokojom a napätím v spoločnosti, predchádzajúcim vypuknutiu 2. svetovej vojny. V tom čase boli ešte skladby určené pre bicie nástroje pomerne zriedkavé. U Bartóka sa dá však spojenie klavíra s bicími považovať za celkom logické vyústenie jeho ponímania klavíra ako bicieho nástroja. Pred Sonátou dal Bartók výrazný priestor bicím už napríklad v 1. klavírnom koncerte či v Hudbe pre strunové nástroje, bicie a čelestu. Svoje zámery, vytvoriť komorné dielo pre klavír a bicie, približuje autor takto: „Už pred rokmi som si naplánoval, že napíšem skladbu pre klavír a bicie nástroje. Postupne som sa však utvrdil v presvedčení, že jediný klavír nevyváži dostatočne bicie nástroje, ktoré často znejú veľmi ostro. Preto som svoj plán upravil tak, že postavím proti bicím nástrojom namiesto jedného dva klavíry. [...] Sedem bicích nástrojov [...] si vyžaduje len dvoch hráčov – jeden z nich nehrá na xylofóne, druhý zas na tympanoch. Obidva bicie party sú úplne rovnocenné s ktorýmkoľvek z klavírnych partov. Zvuk bicích má viacero poslaní: veľakrát len prifarbuje klavírny zvuk, inokedy zdôrazňuje dôležitejšie akcenty; bicie niekedy prinášajú motívy, ktoré zaznievajú ako kontrapunkt ku klavírnemu partu, kým tympany a xylofón ako hlavný part hrajú aj témy.“

      Bartókova Sonáta pre dva klavíry a bicie nástroje je skomponovaná na pôdoryse trojčasťového sonátového cyklu. Po pomalej, plazivej introdukcii nastupuje sonátové allegro so zaujímavým tonálnym plánom, ktorý smeruje od úvodného diania okolo fis k záverečnému in C (tritonový vzťah). Energický hudobný proces odohrávajúci sa v 9/8 takte poskytuje poslucháčovi zážitok z dominantnej rytmiky, neočakávaných rozuzlení hudobného vývoja a výrazovej intenzity. Druhú časť Sonáty tvorí nočná či nokturnová hudba, ktorá je typická pre pomalé časti Bartókových zrelých diel. Ide o zvuky prírody a osamelé melódie odohrávajúce sa na pozadí tajomných, mysterióznych, ba až strašidelných disonancií. Tretia časť je tanečným rondom s prvkami sonátovej formy. Hravý, svieži prúd hudby vo svojom závere spočinie na C durovom akorde, ktorý za jemného rytmizovania perkusií odplynie do stratena.

      Podľa Tibora Talliána, autora monografie o živote a tvorbe Bélu Bartóka, predstavuje Sonáta pre dva klavíry a bicie nástroje „hudbu takých výšin, že človek len žasne, že nestráca zem pod nohami. Zvuk, podobne ako v Hudbe [pre strunové nástroje, bicie a čelestu, pozn. a.], má aj tu ,redukčný’ charakter: vyhľadáva homogénnu (biciu) farebnosť, ktorú v rámci vlastného materiálu rozširuje do fantastických farebných hodnôt, až po magické, zariekacie škvrny.“ Bartókova Sonáta je plná živelnej energie, no zabrúsi i do zahmlených mysterióznych plôch. Spájajú sa v nej prísne kontrapunktické postupy s nespútanou rytmikou a uvoľnenými jazzovými prvkami. Toto dielo je zároveň jedným z príkladov Bartókovho využívania racionálnych prístupov ku kompozícii – v skladbe uplatňuje princíp zlatého rezu, či Fibonacciho postupnosť, ktoré sú však pri bežnej percepcii diela na koncerte takmer nezbadateľné. Pri hlbšom štúdiu diela však môže človek zakúsiť očarenie zmyslov i intelektu.

      Jana Majerová

      –––––
      Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 7. 10. 2021, 19:30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      SKUTA PIANO DUO

      založili manželia Skutovci v roku 1996. Zameriavajú sa prevažne na repertoár 20. a 21. storočia. Duo vystúpilo na koncertoch so Štátnou filharmóniou Košice, v Prahe, v Krakowe, na Varšavskej hudobnej jeseni, v Bratislave na festivaloch Étos a Konvergencie. Účinkovali so Slovenskou Filharmóniou, na ISCM World Music Days v Košiciach, Bratislave a Varšave, v Salzburgu hosťovali na Salzburg Biennale, Aspekte, v Paríži v sale Les Invalides, v Berlíne v Rotes Rathaus a v Ľvov – Contrasts.

      Ich vystúpenie na festivale Salzburg Biennale v roku 2010 (György Ligeti, Steve Reich) zaznamenalo a vydalo nemecké vydavateľstvo NEOS.

      Na verejnú nahrávku Skuta Piano Duo pre RTVS (2018 – Bach, Šostakovič, Stravinskij) prišiel svetoznámy výrobca klavírov Paolo Fazioli, ktorý po koncerte pozval klavírne duo na vystúpenie v Sacile v Taliansku, kde sa nachádza Fazioli Concert Hall.

      Celovečerný film zo záznamu RTVS mal premiéru v Kine Lumiére v Bratislave v roku 2019.


      MIKI SKUTA

      je univerzálnym hudobníkom, ktorý sa pohybuje na najvyššej úrovni a s ľahkosťou v oblasti klasickej hudby a jazzu rovnako ako v oblasti popu.

      Ako koncertný klavirista dosiahol významné medzinárodné úspechy. Jeho nahrávky Bachových skladieb (košické vydavateľstvo Hevhetia) získali najvyššie hodnotenie v odbornom časopise BBC Music Magazine v Anglicku, jeho sólové koncerty v roku 2013 v koncertnej sále Kings Place v Londýne boli vypredané. Mikiho Skutu pozvali na festival popredných klaviristov súčasnosti The Piano, ktorý sa konal v prestížnej koncertnej sále na Hudobnej Akadémii Franza Liszta v Budapešti. Sólové koncerty umelca mali veľký ohlas aj v Salzburgu, v Paríži, v Cannes, ako aj na Bratislavských hudobných slávnostiach.

      Koncertoval so Slovenskou filharmóniou, so Slovenským komorným orchestrom, s Bruckner Orchester Linz, die reihe Wien, OENM Salzburg, Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Danubius Symphonic Orchestra Budapest a ďalšími.

      Ako jazzový klavirista bol najaktívnejší v rokoch od 1995 do 2005. Za uvedené obdobie sa vypracoval na vysokú umeleckú úroveň, vďaka ktorej dostal pozvanie na spoluprácu v kapelách s Tomaszom Stankom, Didierom Lockwoodom, Wolfgangom Muthspielom a na domácej scéne si zahral množstvo koncertov s Jurajom Bartošom, Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom, Martinom Valihorom či Jurajom Griglákom. V rokoch 2006 a 2007 úzko spolupracoval s Paľom Hammelom, aranžoval mu dve CD – Kreditka srdca a Hammel v Aréne.

      V zahraničí spolupracoval Miki Skuta s vynikajúcimi hudobníkmi obidvoch žánrov – Angelika Kirschlager, Benjamin Schmid, Bertl Mütter, Christian Muthspiel, Didier Lockwood, Attila Kaszás, Jiří Stivín a inými.

      V posledných rokoch sa popri klasickej hudbe venoval skôr čisto improvizovanej hudbe alebo komponovaniu. V roku 2017 na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos sa prvýkrát predstavil aj ako gitarista v skladbe Tristana Muraila Vampyr.

      Od roku 1993 kompozície Mikiho Skutu (jazz, pop alebo súčasná hudba) zazneli v Rakúsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, v Holandsku, v Maďarsku, v USA približne na stopäťdesiatich koncertoch. V roku 2005 dostal objednávku na skomponovanie husľového koncertu pre rakúskeho huslistu Benjamina Schmida. Violinkonzert 2006 mal premiéru v júni 2006 v Salzburgu.

      Za výnimočné interpretačné výkony doma i v zahraničí získal Miki Skuta Krištáľové krídlo, Cenu Frica Kafendu, bol nominovaný na cenu Tatra Banky a na cenu Radio Head Awards. Umelec zaznamenal približne štyridsať CD pre slovenské, maďarské, nemecké či rakúske vydavateľstvá.


      NORA SKUTA,

      absolventka VŠMU u Daniely Varínskej je v súčasnosti jednou z najvýraznejších medzinárodne aktívnych hudobníčok na Slovensku. Je vyhľadávanou komornou i sólovou hráčkou a zanietenou interpretkou súčasnej hudby.

      Zúčastnila sa na mnohých unikátnych projektoch, stála pri zrode mnohých diel súčasných autorov, vystupovala na stredoeurópskych medzinárodných festivaloch, ako sú BHS, Melos Étos, Večery novej hudby, Konvergencie, Pražská jar, festivaly novej hudby v Prahe, Ostrave, Olomouci, Donaueschingen, Grenzenlos – Berlín, Eclat – Štutgart, Kunstfest – Weimar, Contrasts – Ľvov, Varšavská hudobná jeseň, Music Gardens – Varšava, Miláno – Música, Traiettori Parma, London Ear Festival, Arcus Temporum – Pannonhalma, Victoria International Arts Festival – Malta, Dialoge – Salzburg, Biennale Salzburg, Mozartwochen, Aspekte, stART – Salzburg, Salzburger Festspiele, Bregenzer Festspiele, Klangspuren – Schwaz, Wien Modern a iných.

      Spolupracovala so Slovenskou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice, ŠKO Žilina, Bratislavskými sólistami, Cappellou Istropolitanou a mnohými významnými osobnosťami – skladateľmi, dirigentmi, interpretmi hudobnej scény súčasnej hudby ako Johannes Kalitzke, György Kurtág, Helmut Lachenmann, Georg Friedrich Haas, Friedrich Cerha, Beat Furrer, HK Gruber, Peter Ruzicka, Klangforum Wien, Amadinda Percussion Group, Beth Griffith, Sigune von Osten, Louis Andriessen, Zygmunt Krauze, Sofia Gubaidulina, Salvatore Sciarrino, Vinko Globokar, Simon Steen-Andersen, Rebecca Saunders, Elene Mendoza, Isabel Mundry, Tristan Murail, John Cage, Steve Reich a ďalšími.

      Nora Skuta je spoluzakladateľkou súboru OPERA APERTA ensemble. Od roku 2009 je prvou klaviristkou súboru OENM/ Österreichisches Ensemble für Neue Musik v Salzburgu.

      Jej obsiahla diskografia zahŕňa zväčša komorné nahrávky v duových formáciách (violončelo – klavír, dva klavíry, klarinet – klavír) a profilové CD niekoľkých slovenských skladateľov. Sólovo nahrávala pravidelne pre americké vydavateľstvo MMC, jej nahrávky sú však zaznamenané aj u firiem Naxos a NEOS. Sólový album umelkyne John Cage – Sonáty a interlúdiá pre preparovaný klavír (Hevhetia 2005) je v domácich aj zahraničných odborných kruhoch vysoko hodnotený. CD zaradili v Londýne v januári 2007 do publikácie renomovaného kritika BBC Music Magazine Rogera Thomasa s názvom 1001 Classical CDS You Must Hear, Before You Die.


      KIRIL STOYANOV

      je absolventom Národnej hudobnej školy Lubomira Pipkova (konzervatória) v Sofii. V roku 2013 ukončil magisterské štúdium na Hudobnej akadémii Panča Vladigerova (vysokej hudobnej škole) v Sofii. Postgraduálne študoval na Univerzite Mozarteum v Salzburgu u Petra Sadla. Zúčastnil sa mnohých medzinárodných hudobných súťaží, na ktorých získal ocenenia, ako napríklad: 3. cenu na Marimba Competition Salzburg, 1. cenu na bulharských súťažiach young Talents Sofia a Dobri Paliev v Plovdive. Koncertoval na hudobných pódiách v Bulharsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, Česku, Rusku, na Malte, ako aj na Slovensku. Ako sólista koncertoval s orchestrami FM Classic, Sofia Soloists Chamber Orchestra, Philharmonic Orchestra Vracza, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Salzburg Chamber Soloists, Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester a ďalšími. Spolupracoval so súborom Il Giardino Armonico, Ceciliou Bartoli, Giovannim Antoninim, Andrém Previnom a i. Venuje sa aj kompozícii a jeho diela zazneli na koncertných pódiách v podaní popredných hudobníkov z Európy i Ázie. V súčasnosti pôsobí v Slovenskej filharmónii ako 1. tympanista a je členom perkusionistického kvinteta Sadlo and Friends.


      RUPERT STRUBER

      študoval hru na bicích nástrojoch na Univerzite Mozarteum v Salzburgu u Petra Sadla a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni pod vedením Antona Mittermayra. Je víťazom niekoľkých zahraničných súťaží; okrem iných získal prvú cenu a cenu publika na International Percussion Competition Luxembourg roku 2005.

      Je sólistom a komorným hráčom. Vďaka svojím koncertným aktivitám precestoval Európu a vystupoval aj v Číne, na Taiwane, v Kórei, Japonsku, Hong Kongu a Rusku.

      Účinkoval aj na festivaloch Schwetzingen Festival, MDR Musiksommer, Hong Kong Drum Festival, International Percussion Convention Taipei, Shanghai Arts Festival, Festival Echternach Luxembourg, BEMUS Belgrade, Biennale Salzburg a Wien Modern. Rupert Struber vedie majstrovské kurzy a workshopy v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a Číne.

      Vyšli mu nahrávky sólových skladieb aj komornej hudby rozmanitých štýlov na značkách KAIROS, Orlando Records a VN Records. Ako orchestrálny hráč pravidelne spolupracuje na projektoch s Viedenskými filharmonikmi, Viedenskou štátnou operou, RSO Vienna, Camerata Salzburg, Orchester Mozarteum Salzburg, Kärntner Sinfonieorchester, Orchestre National d’Ile de France a Kremerata Baltica.

      Ako člen œnm, rakúskeho súboru pre novú hudbu, sa intenzívne zaoberá aj súčasnou hudbou a nekonečnými možnosťami neustále sa rozširujúceho perkusijného inštrumentária.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Komorný koncert – Skuta Piano Duo

    Štvrtok 7. 10. 2021, 19.30 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Igor StravinskijIgor Stravinsky (1882–1971)
      Svätenie jari (verzia pre dva klavíry) The Rite of Spring (version for two pianos)
      1. L’Adoration de la Terre (Vzývanie zeme)1. L’Adoration de la Terre (Adoration of the Earth)
      2. Le Sacrifice (Obeta)2. Le Sacrifice (The Sacrifice)
    Béla BartókBéla Bartók (1881–1945)
      Sonáta pre dva klavíry a bicie nástroje, BB 115, Sz. 110 Sonata for Two Pianos & Percussion, BB 115, Sz. 110
      Assai lentoAssai lento
      Lento, ma non troppoLento, ma non troppo
      Allegro non troppoAllegro non troppo

    Igor Stravinskij a Béla Bartók – dvaja klasici hudby 20. storočia, ktorí majú k sebe blízko. Obaja ťažia z rudimentárnej podoby folklórnej hudby, obaja sú vo svojich skladbách impulzívni a kompozične vynachádzaví bez toho, aby podliehali konštruktivistickému experimentovaniu svojich spolupútnikov. Ťažko nájdeme v hudobnej histórii dvojicu diel, ktoré by sa tak výrazne dopĺňali.

    Klavírne duo Miki a Nora Skuta má komornú verziu slávneho Stravinského baletu v repertoári už dlhé roky a zakaždým udivuje suverenitou jej stvárnenia. A následne aj výbušný a rytmicky sofistikovaný Bartókov opus z roku 1937, sľubuje v ich podaní pri zapojení renomovaných perkusionistov – Rakúšana Ruperta Strubera a Bulhara Kirila Stoyanova, člena Slovenskej filharmónie, mimoriadne zaujímavý večer.


    Igor Stravinsky and Béla Bartók are two classics of the 20th-century music who are close to each other. Both profit from the rudimentary form of folk music, both are impulsive in their works and compositionally inventive without succumbing to constructivist experiment of their contemporaries. Hardly can we find in music history another pair of works which so brilliantly supplement each other.

    For years the Skuta Piano Duo has had the chamber version of Stravinsky’s famous ballet in their repertory, and every time they astonish with the mastery of their rendering. Bartók’s eruptive and rhythmically sophisticated opus from 1937, in which they will be joined by renowned percussionists – the Austrian Rupert Struber and Bulgarian Kiril Stoyanov, a member of the Slovak Philharmonic – is likewise a promise of an unusually interesting evening.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021