Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:16:01 ] [ 01:16:01 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Marek Štrbák ]

      Vassily Brandt je považovaný za jedného zo spoluzakladateľov ruskej trubkárskej školy. Rodák z bavorského Coburgu študoval hru na trúbku na Vysokej hudobnej škole vo svojom rodnom meste u Carla Zimmermanna a po absolutóriu skúšal šťastie najprv v kúpeľnom orchestri mestečka Einhausen, neskôr ako sólista filharmonického orchestra v Helsinkách. Zásadný obrat v Brandtovej kariére predstavovalo vymenovanie za prvého trubkára (neskôr tiež prvého kornetistu) orchestra v moskovskom Veľkom divadle (Boľšoj teatr) v roku 1890. O deväť rokov neskôr sa stal profesorom na tamojšom Konzervatóriu. Keď bolo roku 1912 založené v poradí tretie ruské Konzervatórium (po Moskve a St. Petersburgu) v Saratove, Brandt stál pri jeho vzniku; začal tu vyučovať hru na trúbke a lesnom rohu, zároveň ako skvelý a nadšený organizátor založil aj mestský symfonický orchester. Práve v Saratove skomponoval svoje slávne zbierky etúd pre trúbku, ktoré sú dodnes súčasťou pedagogickej praxe a repertoáru interpretov na celom svete. Koncertná skladba č. 2, op. 12 patrí medzi najznámejšie a najhrávanejšie Brandtove kompozície. Je koncipovaná na pôdoryse miniatúrneho koncertu s tromi spojenými časťami – sviežim a temperamentným Allegro, lyrickým Andante quasi largo a hravým finále – Tempo di Marcia, ktoré je virtuóznou variačnou reminiscenciou na tematický materiál prvej časti. Táto skladba je svedectvom Brandtovho nielen skladateľského, ale aj interpretačného umenia – bol preslávený najmä svojou perfektnou technikou, plným tónom a dokonalým zmyslom pre frázu.

      Reinhold Glière sa narodil v Kyjeve nemeckému otcovi – výrobcovi dychových nástrojov a poľskej matke. Po absolvovaní štúdia kompozície na Konzervatóriu v Moskve sa stal učiteľom na Hudobnom inštitúte E. a M. Gnessinových (jeho žiakmi tu boli aj Prokofiev a Mjaskovskij). V roku 1914 bol vymenovaný za riaditeľa Konzervatória v Kyjeve, v rokoch 1920 – 1941 pôsobil ako profesor kompozície na svojej alma mater, kde vychoval celú plejádu ďalších skladateľov (napr. Chačaturian, Knipper a ď.). Je autorom mnohých orchestrálnych, inštrumentálnych i vokálnych diel a piatich opier. Mimoriadny úspech zaznamenal aj so svojimi baletmi, na základe čoho je považovaný za zakladateľa sovietskeho baletu. Jeho kompozičný štýl bol ovplyvnený ruským národným hnutím a možno ho označiť ako tradicionalistu. Glièrova melodika čerpá z ruského folklóru, harmónia je taktiež výslovne „ruská“. Štvorročné štúdium dirigovania v Berlíne (1905 – 1908) u Oskara Frieda v ňom podnietilo záujem o impresionizmus a pokus o jeho syntézu s ruskou melodikou, po Októbrovej revolúcii sa však vrátil k svojmu pôvodnému štýlu. Počas svojho života dostal mnoho významných štátnych vyznamenaní. Prvé mu bolo udelené v roku 1946 za Koncert pre koloratúrny soprán a orchester, op. 82, ktorý vytvoril tri roky predtým. Podobne ako Rachmaninov vo svojej Vokalíze, ktorú Glière bezpochyby poznal, použil autor ľudský hlas ako hudobný nástroj. Prvá časť Andante je akousi hudobnou meditáciou alebo modlitbou, v ktorej sa sólo na jednom vokáli zasnívane vznáša na pomalom, lyrickom sprievode orchestra.

      Transkripcia pre trúbku a organ predstavuje skladbu v nevšednom, no zaujímavom zvukovom šate, ktorý je bezpochyby obohacujúcim rozšírením jeho zvukovej dimenzie.

      Francúzsky organista, skladateľ a pedagóg Louis Vierne sa narodil takmer slepý a v detstve absolvoval dve ťažké operácie očí, ktoré mu umožnili aspoň čiastočne vnímať veľké písmená a obrysy predmetov. Napriek tomuto znevýhodneniu už vo veku dvoch rokov prejavil mimoriadne hudobné nadanie. Pôvodne študoval hru na klavíri na Národnom inštitúte pre mladých nevidiacich, no jeho umelecký osud zmenila chvíľa, keď v roku 1881 počul hrať na organe v parížskom kostole Sainte Clotilde Césara Francka. Ako sám spomína: „Na organe zaznievalo tajomné prelúdium, celkom iné než čokoľvek, čo som počul v Lille. Úplne ma premohlo a dostal som sa takmer do extázy. Nevedel som udržať slzy. Nič som nevedel, ničomu nerozumel; ale moje vnútro bolo otrasené touto hudbou s hlbokým výrazom, ktorá rezonovala každým pórom.“ Práve Franck mu odporúčal venovať sa hre na organe. Jeho prvými učiteľmi boli Louis Lebel a Adolphe Marty. Od roku 1889 navštevoval hodiny fúgy a organovej hry u Césara Francka na parížskom Konzervatóriu. Po Franckovej smrti sa jeho učiteľom stal Charles-Marie Widor. Ten ho v roku 1892 vymenoval za svojho zástupcu v parížskom kostole Saint-Sulpice. Vierne sa po získaní dvoch prvých cien za organovú hru a improvizáciu a absolvovaní štúdia stal aj Widorovým asistentom na parížskom Konzervatóriu. V roku 1900 získal prestížne miesto titulárneho organistu v katedrále Notre-Dame. Po Widorovom odchode z Konzervatória sa stal asistentom Alexandra Guilmanta, v roku 1911 prijal miesto profesora na inštitúte Schola Cantorum. Svoje interpretačné i kompozičné umenie uňho rozvíjali jeho neskôr slávni študenti, medzi ktorých patrili napr. Maurice Duruflé, Lili Boulanger, Alphonse Schmitt alebo Augustin Barié. Vierne opustil tento svet tak, ako si to vždy želal – počas hry za svojím milovaným organom v Notre Dame…

      Vytvoril viacero hodnotných inštrumentálnych a vokálno-inštrumentálnych diel, no centrálnu súčasť jeho œuvre predstavujú skladby pre organ. Ich piliermi a svedkami Vierneho celoživotného skladateľského vývoja je šesť organových symfónií, ktoré boli skomponované v rokoch 1898 – 1930 a predstavujú v istom zmysle štylistický vrchol vývoja tejto hudobnej formy vo Francúzsku. Tvorbu Symfónie č. 4 g mol, op. 32 ovplyvnila smrť skladateľovho desaťročného syna Andrého, ktorý zomrel na tuberkulózu. Kým prvé dve časti sú ponurým a temným spracovaním „trpkej matérie“ choroby, tretia časť a štvrtá sladká Romanca s nežnou kantilénou stvárňujú „ilúziu“ a nádej vyliečenia. Neúprosné Finale je zobrazením „horúčky“, ktorá v toccatových figúrach variuje hlavnú tému symfónie a napokon svoju „obeť“ pripraví o akékoľvek vyhliadky na uzdravenie a záchranu.

      Thierry Escaich je nielen vynikajúcim organistom, improvizátorom a pedagógom, ale tiež mimoriadne plodným skladateľom. Jeho tvorba zahŕňa približne sto diel a podstatná časť z nich patrí prirodzene organu. Pri komponovaní vychádzal pôvodne najmä z duchovnej hudby a gregoriánskeho chorálu, postupom času sa však nechal inšpirovať aj svetskými prvkami. Je zástancom modálnej hudby, ktorá nestojí na tonálnom ani seriálnom princípe. Escaichove kompozície sa vyznačujú akýmsi „horúčkovitým“ lyrizmom, impulzívnou rytmikou a neustálym hľadaním čo najtrblietavejších a najjagavejších harmónií či farieb. Tanečná fantázia vo verzii pre trúbku a klavír vznikla v roku 1997 pri príležitosti medzinárodnej trubkárskej súťaže v nemeckom Markneukirchene. O tri roky neskôr ju autor transkriboval pre trúbku a organ. Túto efektnú skladbu otvára pomalá introdukcia s dialógom obidvoch nástrojov. V plynulom prechode vyústi do rýchlej časti s nepokojnou tanečnou atmosférou, ktorú charakterizuje nepravidelné metrum a striedanie pre Escaicha typických dvoch motivicko-tematických elementov – fulminantného motívu s repetovanými tónmi a lyrickejšej melodickej frázy.

      Altová ária „Mon coeur s’ouvre à ta voix” („Moje srdce sa otvára tvojmu hlasu“) patrí medzi najznámejšie operné melódie. Jej opojnej zvukovosti poslucháč len ťažko odolá – podobne ako Samson, ktorý sa nevdojak zachytil v osídlach zvodnej Dalily a prezradil jej dôvod svojej nadľudskej sily. Jeho odhalenie malo po ženinej zrade poistiť víťazstvo Filištíncov nad Izraelitmi. Camille Saint-Saëns skomponoval celkovo trinásť operných diel, no nesmrteľnou a jednou z nahrávanejších francúzskych opier vôbec sa stala práve trojaktová Samson a Dalila. Nerodila sa ľahko. Vznikala dlhých deväť rokov (1868 – 1877), ak nezapočítavame prvé skice z roku 1859. Známy starozákonný príbeh mal byť pôvodne spracovaný ako oratórium, libretista Ferdinand Lemaire však skladateľa prehovoril k vytvoreniu opery. Pôvodný zámer pripomínajú viaceré statické zborové scény a vo vtedajšom období nezvyklé využitie viacerých fúg. Ako prvý vznikol druhý akt, ktorý autor predstavil v rámci jedného soirée v roku 1868. Kvôli vlažnému prijatiu sa rozhodol v komponovaní opery nepokračovať. Za jej dokončenie vďačíme Franzovi Lisztovi, ktorý skladateľa počas návštevy Weimaru prehovoril a prisľúbil mu v tomto meste premiéru. Dohodnutý plán prerušila prusko-francúzska vojna v rokoch 1870 – 1871. Finálnym impulzom sa v roku 1874 stal pre Saint-Saënsa pobyt v Alžíri, kde našiel cennú inšpiráciu v orientálnej hudbe. Dalilina podmanivá ária zaznieva na konci druhého aktu. Práve pomocou nej sa jej podarí Samsona definitívne opantať, zlomiť jeho mlčanlivosť a vyzvedieť prísne strážené tajomstvo, čo vedie k ďalším dramatickým udalostiam.

      Dôvody zrodu organovej improvizácie, bytostne spätej s počiatkami organovej literatúry, sú zahalené tajomstvom – išlo o pokusy oslobodiť spútaného kreatívneho ducha, vyhnúť sa jednotvárnosti vokálnej hudby alebo predviesť všetky možnosti kráľovského nástroja? Nevedno. Improvizácia bola dlhé stáročia – nie je tomu inak ani v dnešných dňoch – dôležitou súčasťou kresťanských bohoslužieb. Ktoré iné umenie by tak dokonale spĺňalo nároky na sprievod vopred neodhadnuteľného trvania jednotlivých častí obradov, v intonácii dôsledne vystihlo liturgický či obsahový charakter chorálov, zároveň originálne a neopakovateľne dotvorilo atmosféru duchovného zážitku? Už v 17. storočí sa u organistov kládol veľký dôraz na schopnosť predviesť určenú tému bez prípravy v rôznorodých druhoch spracovania. Improvizácie voľných fantázií, tokát či prelúdií, chorálových predohier, fantázií alebo partít boli bezpochyby základom dnes dôverne známych kompozícií barokových majstrov. Podobne, ako u transkripcií, zažila organová improvizácia istý útlm v 18. storočí, no o storočie neskôr nabrala druhý dych a ostala povinnou súčasťou „výbavy“ každého organového interpreta. Vo Francúzsku sa už v druhej polovici 19. storočia vytvorila veľká tradícia improvizovania. Tvorba kompozícií jej najvýraznejších predstaviteľov Lemmensa, Widora, Francka, Vierna, Duprého, Messiaena alebo Langlaisa pramenila často práve z improvizačného základu. V odkaze improvizačných géniov pokračujú aj mnohí zástupcovia ďalších generácií organových interpretov. Organ – žiaľ, – totiž v súčasnosti ostáva jediným a posledným nástrojom, na ktorom sa improvizácia v oblasti „vážnej hudby“ ešte intenzívne pestuje. Aká škoda, že toto umenie prežíva najmä v populárnej hudbe a džeze. Možno sa ešte raz vrátia barokové časy, kedy improvizácia bola vítanou a želanou súčasťou interpretácie všetkých inštrumentalistov i spevákov? Dovtedy sa nechajme uniesť neopakovateľnosťou, originalitou, pominuteľnosťou a krehkosťou okamihu, umením ilúzie – organovou improvizáciou…

      Vokalíza op. 34 č. 14 od Sergeja Rachmaninova je poslednou zo zbierky štrnástich romancí, z ktorých prvých trinásť napísal skladateľ v apríli 1912 a zverejnil v januári nasledujúceho roka. Vokalízu pridal o tri roky neskôr a dedikoval ju koloratúrnej sopranistke Antoníne Neždanovej, vtedajšej opernej hviezde moskovského Veľkého divadla. Prvá verzia pre spev a klavír pochádza z 1. apríla 1915. Autor ju ešte raz prepracoval a finalizoval 21. septembra 1915. Dielo je v origináli písané pre vysoký hlas a neobsahuje žiadne slová ani vokály – sú ponechané na výber interpreta. V decembri 1915 zaznelo dielo v interpretácii významného ruského kontrabasistu a Rachmaninovho dobrého priateľa Sergeja Kusevického – išlo o prvú z dnes nespočetných transkripcií, ktoré odzrkadľujú nesmierny záujem o túto skladbu aj zo strany inštrumentalistov. Nádherná melódia a očarujúca intimita skladby fascinuje aj Romaina Leleu, ktorý sa k nej vyjadril nasledovne: „Mnohí v diele vidia evokáciu smrti. Opak je pravdou! V tejto skladbe vidím dualitu medzi radostným a dramatickým aspektom existencie. Je možné charakterizovať ju ako kompozitum šťastia a nostalgie bez smútku.“

      Francúzsky skladateľ Erik Satie svojou tvorbou ovplyvnil nielen smerovanie vážnej, ale aj džezovej a populárnej hudby. Jeho život bol vždy sprevádzaný nedostatkom finančných prostriedkov a pokušeniami kaviarní či kabaretov, v ktorých vystupoval ako klavirista. Túto činnosť v objatí ľahkej múzy vykonával od roku 1899 ako z núdze cnosť, poskytla mu však priestor na realizáciu vlastných hudobných experimentov. Vďaka nej vzniklo viacero šansónov, z ktorých snáď najznámejší je Je te veux (Chcem ťa). Skomponoval ho po ukončení ľúbostnej aféry s maliarkou Suzanne Valadon. Tento jemný valčík s nezameniteľnou vôňou parížskej kaviarne sprevádza ľahkou erotikou nasiaknuté verše Henryho Pacoryho. Prvýkrát zaznel v roku 1903 v parížskom kabarete La Scala v podaní speváčky Paulette Darty. Autor, vedomý si príťažlivej, ba magnetickej zmyselnosti tejto piesne, ju ešte niekoľkokrát prepracoval. Niet divu, že sa stala obľúbenou súčasťou repertoáru mnohých speváčok a tiež inštrumentalistov.

      Amilcare Ponchielli bol taliansky skladateľ a pedagóg, ktorý sa preslávil predovšetkým komponovaním opier. Najväčšiu popularitu si dodnes zachovala štvoraktová La Gioconda. Ponchielli sa už vo veku deviatich rokov stal žiakom milánskeho konzervatória. Po jeho absolvovaní pôsobil v Cremone ako organista a zároveň druhý kapelník Teatro della Concordia. V rokoch 1861 – 1874 bol vedúcim dychového orchestra v Piacenze, ktorému mesačne venoval dve nové skladby. Z tohto obdobia sa zachovalo vyše 150 diel, ktoré dokumentujú autorov blízky vzťah a hlboké pochopenie pre dychové nástroje. V roku 1881 získal miesto dómskeho kapelníka v Bergame a o dva roky neskôr sa stal profesorom kompozície na Konzervatóriu v Miláne, kde boli jeho žiakmi aj Giacomo Puccini a Pietro Mascagni. Druhý menovaný ho vo svojich memoároch opísal ako nesmierne láskavého a nezištného podporovateľa a radcu. Koncert F dur pre trúbku a orchester, op. 123, vznikol pre dychový orchester v Piacenze. Partitúra nie je datovaná, zachovali sa však dátumy prvých dvoch uvedení – 15. apríla na Piazza Garibaldi a 3 mája 1866 na Piazza Cavour v Cremone. Pôvodne takmer štrnásťminútové dielo sa skladá z introdukcie, árie a témy s variáciami, ktoré vrcholia v brilantnom finále. Autor ani v jednom takte nezaprel rukopis operného skladateľa – celá kompozícia dýcha neuveriteľne ľahkou, nezameniteľne talianskou kantabilitou. V súčasnosti existuje viacero modifikovaných alebo redukovaných verzií tohto diela pre koncertné využitie. Téma a variácie sú skrátenou úpravou dnešných dvoch interpretov.

      Marek Štrbák

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 26. 9. 2021, 16:00, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      THIERRY ESCAICH

      Skladateľ, organista a improvizátor Thierry Escaich je jedinečnou osobnosťou v súčasnej hudbe a jedným z najvýznamnejších francúzskych skladateľov svojej generácie. Escaichov umelecký charakter zahŕňa tri neoddeliteľné prvky, ktoré mu umožňujú vyjadrovať sa ako interpret, tvorca i spoluhráč v širokom diapazóne zoskupení. Escaich komponuje v mnohých žánroch a formách a jeho katalóg obsahuje vyše sto diel, ktoré priťahujú široké publikum svojimi lyrickými a bohatými harmóniami a rytmickou energiou. Typický zvukový svet Escaichovej hudby pramení vo francúzskej kompozičnej línii Ravela, Messiaena a Dutilleuxa. Je nasýtený odkazmi na súčasnú klasickú, populárnu i duchovnú hudbu a charakterizuje ho neprestajný rytmický náboj a vyhranený zmysel pre architektonickú klenbu.

      V tomto veľmi osobitom štýle komponuje tak intímne diela, ako aj rozsiahlejšie skladby, napr. Chaconna pre orchester, oratórium Le Dernier Évangile a dvojkoncert pre husle a violončelo Miroir d’ombres.

      Jeho prvá opera Claude na libreto Roberta Badintera podľa poviedky Victora Huga Claude Gueux mala mimoriadne úspešnú premiéru v Lyonskej opere v marci 2013. K novším dielam patrí Koncert pre violu Nuit des chants pre violistu Antoina Tamestita, ktorý vznikol na objednávku Filharmonického orchestra Holandského rozhlasu a Lábskej filharmónie NDR (pôvodne NDR, Symfonický orchester Severonemeckého rozhlasu) a Organový koncert č. 3 Quatre Visages du temps, ktorého európska premiéra sa uskutočnila v novembri 2017 s Escaichom ako organistom a Lyonským štátnym orchestrom.

      Diela Thierryho Escaicha interpretujú popredné európske a severoamerické orchestre a hudobníci ako Lisa Batiashvili a Francois Leleux, Valery Gergiev, Paavo Järvi, Alan Gilbert, Alain Altinoglu, Loius Langrée, Renaud a Gautier Capuçonovci, Emmanuelle Bertrand a Paul Meyer.

      Escaich bol rezidenčným skladateľom Lyonského štátneho orchestra, Štátneho orchestra v Lille a Parížskeho komorného orchestra. Jeho hudba získala štyri ocenenia Victoires de la Musique (2003, 2006, 2011 a 2017).

      Escaich vyučuje skladbu a improvizáciu na Parížskom konzervatóriu, kde aj sám študoval a získal osem premiers prix – mimoriadnych ocenení za štúdium. V roku 2013 sa mu dostalo cti byť menovaným za člena Akadémie krásnych umení v Paríži. V roku 2018 prijal prestížnu rolu prominentného skladateľa na Festivale Radio France Présences v Paríži.

      Podstatnou súčasťou Escaichovej hudby sú diela pre organ, ktoré interpretujú organisti po celom svete, či už ide o sólové alebo komorné skladby, tri koncerty alebo symfonickú poému La Barque solaire pre organ a orchester. Escaichov Organový koncert č. 1 predviedli Filadelfský orchester či Lyonský štátny orchester a časopis Gramophone ho vybral ako mimoriadne dielo organového koncertného repertoáru: „Jeho koncert vo vzrušujúcom trojčasťovom celku využíva plné zvukové a farebné palety orchestra aj organa, pričom druhá časť stúpa k úchvatnému vrcholu, ktorý zavŕši bravúrna finálna kóda.“

      Skladateľská kariéra Thierryho Escaicha je úzko zviazaná s jeho kariérou organistu – je jedným z predstaviteľov veľkej francúzskej školy improvizácie v stopách Maurica Duruflého, po ktorom nastúpil ako organista v parížskom kostole Saint-Étienne-du-Mont. Objavuje sa na recitáloch po celom svete, kombinuje pritom repertoárové skladby so svojimi vlastnými dielami a improvizáciami. Jeho vášeň pre kino ho priviedla k interpretácii „kino-koncertov“, čo sú improvizované sprievody nemých filmov ako Fantóm opery a Metropolis na organe či klavíri.

      K významným udalostiam uplynulého obdobia patrí Escaichova pozícia rezidenčného organistu Drážďanskej filharmónie v sezóne 2020/2021, počas ktorej sa predstavil ako sólista s Drážďanskou filharmóniou, ako aj na niekoľkých recitáloch. Svetová premiéra Escaichovej novej komornej opery Point d’orgue sa uskutočnila v marci 2021 v Théatre des Champs-Élysées a jeho koncert pre flautu a orchester uviedla Rotterdamská filharmónia so sólistkou Joséphine Olech. Escaich účinkuje na recitáloch v Drážďanskej filharmónii, v koncertnej sále Mariinského divadla v Petrohrade, v novej moskovskej sále Zariaďje, parížskom Maison de la Radio, Varšavskej filharmónii a v Konzerthause Dortmund.

      Mnohé Escaichove diela nahrala firma Accord/Universal. Album Baroque Song vyšiel na Sony Classical s pozitívnymi ohlasmi kritiky. Nahrávka z roku 2011 Les Nuits hallucinées zavŕšila jeho rezidenčný pobyt v Lyonskom štátnom orchestri a získala mnohé ocenenia, vrátane Choc de l’année od časopisu Classica ako mimoriadna nahrávka roka. Premiérová produkcia opery Claude vyšla na DVD (BelAir Classiques).

      Thierry Escaich je rezidenčným organistom Drážďanskej filharmónie a rezidenčným skladateľom Orchestre d’Auvergne.

      „Zjavil sa nový sólový inštrumentalista“ napísali vo Victoires de la Musique (Francúzske Grammy Awards)


      ROMAIN LELEU

      Trubkár Romain Leleu účinkuje po celom svete s bohatým programom, ktorý siaha od barokových koncertov až po diela 21. storočia. Ako sólista hráva s poprednými francúzskymi a zahraničnými orchestrami – k posledným angažmán patria vystúpenia s Orchestre National de France, Orchestre Natio- nal de Lille, Brandenburským štátnym orchestrom Frankfurt a ďalšími. Ako komorný hráč sa často objavuje na pódiu po boku interpretov ako Thierry Escaich, François Dumont, Ibrahim Maalouf, Frank Braley a iní.

      Romain Leleu je absolventom tradičnej francúzskej trúbkovej školy, ale je to dobrodružný hudobník, ktorý neustále skúma nové svety: premiéroval nové diela súčasných skladateľov, vrátane Martina Matalona, Philippa Hersanta, Karola Beffu, Jeana-Baptistu Robina, Vincenta Peiraniho. Aby mohol skúmať novú hudbu, založil v roku 2010 spontánne zoskupenie – sláčikové kvinteto s trúbkou pod názvom Romain Leleu Sextet, ktorého členovia patria k hráčom popredných francúzskych orchestrov.

      Diskografia Romaina Leleua je bohatá, spolupráca so značkami ako Aparté/Harmonia Mundi a Sony zaznamenala výrazný úspech: získal ocenenia RTL Gold Classic, Diapason 5, Radio Classique Selection, Pizzicato, Resmusica.

      V súčasnosti umelec vyučuje na Lyonskom konzervatóriu. Je členom organizácií Bureau Export a yamaha Performing Artist.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Organový koncert

    Nedeľa 26. 9. 2021, 16.00 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Vassily BrandtVassily Brandt (1869–1923)
      Koncertná skladba č. 2, op. 12 Concertpiece No. 2., Op. 12
    Reinhold GlièreReinhold Glière (1875–1956)
      Andante z Koncertu pre koloratúrny soprán a orchester, op. 82 Andante z Koncertu pre koloratúrny soprán a orchester, op. 82
    Louis VierneLouis Vierne (1870–1937)
      Romanca a Finál zo Symfónie č. 4 g mol, op. 32 Romance et Final from the Symphony No. 4 in G minor, Op. 32
    Thierry EscaichThierry Escaich (1965)
      Tanečná fantázia pre organ a trúbku Dance Fantasy for Organ and Trumpet
    Camille Saint-SaënsCamille Saint-Saëns (1835–1921)
      „Mon coeur s’ouvre à ta voix“ (Moje srdce sa otvára tvojmu hlasu), z opery Samson a Dalila, op. 47, (úpr. pre trúbku a organ) „Mon coeur s’ouvre à ta voix“, from Samson et Dalila, Act II., Op. 47 (arr. for Trumpet & Organ)
    Thierry EscaichThierry Escaich (1965)
      Improvizácia pre organ Organ improvisation
    Sergej RachmaninovSergei Rachmaninoff (1873–1943)
      Vokalíza op. 34, č. 14, pre organ Vokalíza op. 34, č. 14, for organ
    Thierry EscaichThierry Escaich (1965)
      Voľná improvizácia na danú tému Free improvisation on a given theme
    Erik SatieErik Satie (1866–1925)
      Je te veux (Chcem ťa), pre organ Je te veux, for organ
    Amilcare PonchielliAmilcare Ponchielli (1834–1886)
      Téma a variácie Theme and Variations

    Organ a trúbka; stáročia žijú v dokonalej súhre. Kedysi boli ideálnym inštrumentálnym duom pri chrámovej prezentácii sakrálnych reflexií, pri oslave božskej dokonalosti a transcendentálnych výšin. Dnes účinne pôsobia aj na koncertnom pódiu; vznikajú originálne tituly, ale dvojica výrazných nástrojov zvádza mnohých hudobníkov i k vtipným úpravám a transkripciám.

    Skladateľ a organista Thierry Escaich má vynikajúce improvizačné schopnosti, ktoré na koncertoch kombinuje s vlastnými kompozíciami. Jeho častým spoluhráčom je Romain Leleu, jeden z najpozoruhodnejších mladých európskych trubkárov.


    For centuries organ and trumpet have lived in a perfect harmony. In the past they were an ideal instrumental duo for presenting sacred reflections in the church, celebrating divine perfection and transcendental heights. Today they work together also on concert stage. However, it is not only original works that come into being; this pair of distinctive instruments lures many musicians to witty arrangements as well.

    The composer and organist Thierry Escaich is a skillful improviser. At concerts he uses these skills in a combination with his own compositions. His frequent onstage partner is Romain Leleu, one of the most remarkable young European trumpeters.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald zvuksound, svetlálights, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021