Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 0 H 52 MIN ] [ 0 H 52 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Archív SF (Andrej Šuba, Alena Čierna), Jana Majerová ]
V 18. storočí boli divertimentá, serenády, kasácie, notturná či partity (jednoznačné žánrové rozdelenie je prakticky nemožné) chápané predovšetkým ako hudba ušľachtilej kratochvíle. Slúžili na pobavenie milovníkov hudby i samotných hráčov pri rozličných spoločenských príležitostiach. Nemecký teoretik a skladateľ Heinrich Christoph Koch píše, že takéto skladby majú skôr „potešiť sluch ako vyjadriť rozličné odtiene emócií“. Neobsahovali preto príliš sofistikovanú tematickú prácu alebo zložitý kontrapunkt, napriek tomu medzi nimi nachádzame aj skladby, ktoré zaujmú hudobným šarmom i dôvtipom. Divertimentá, ktoré mohli obsahovať od jednej až po trinásť častí, boli komponované pre sólový klávesový nástroj alebo pre malé, často sólovo obsadené komorné zoskupenia sláčikových či dychových nástrojov, prípadne ich kombinácií. Sláčikové Divertimento F dur, KV 138 Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791) pochádza – podobne ako väčšina skladateľových divertiment a serenád – zo 70. rokov 18. storočia, teda z obdobia služby u salzburského arcibiskupa. Mozart podobné skladby komponoval k príležitostiam, akými boli sviatky, narodeniny, svadby alebo záver akademického roka. Niektoré boli zamýšľané aj na uvedenie na voľnom priestranstve. Divertimento F dur patrí medzi trojicu diel KV 136 – 138, ktoré sú pre zrejmú inšpiráciu talianskou hudbou a svoju trojčasťovosť, odkazujúcu na talianske operné predohry, niekedy označované aj ako tzv. salzburské sinfonie. Všetky diela vznikli v Salzburgu okolo roku 1772 pravdepodobne medzi Mozartovou druhou a treťou cestou do Talianska. Aj keď literatúra zaraďuje kompozície k skladateľovým komorným dielam (medzi rané sláčikové kvartetá), skladba môže byť rovnako hraná v komornom i orchestrálnom obsadení.
Ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893), syn zámožného banského inžiniera, prežil idylické detstvo na Urale, no už tu sa prejavovala jeho precitlivenosť. Nástup do internátnej školy v Petrohrade, odluka od matky i jej predčasný odchod sa podpísali pod záchvaty melanchólie sprevádzajúce Čajkovského po celý zvyšok života. Na nové Petrohradské konzervatórium vstúpil Čajkovskij po absolvovaní právnických štúdií a po štvorročnej úradníckej práci na ministerstve spravodlivosti. Jeho zanietenosť a usilovnosť sa prejavili na rýchlom umeleckom raste, dôkazom čoho je jeho študentská práca – predohra k Ostrovského dráme Búrka. Následné jedenásťročné pedagogické pôsobenie na Moskovskom konzervatóriu nenapĺňalo Čajkovského uspokojením a po ťažkej duševnej kríze, vyvolanej nevydareným manželstvom, inštitúciu opustil. Finančne zabezpečený vďaka priateľstvu a štedrej ročnej rente, ktorú mu poskytovala bohatá mecenáška umenia Nadežda von Meck, sa celkom oddal tvorbe. „Je to veľké šťastie, že sa viem tak naplno oddať svojej obľúbenej práci. Hlavu mám ustavične plnú hudobných predstáv; nemám čas na úvahy o budúcnosti, o svojom chúlostivom postavení (…) Som umelec, ktorý môže a musí priniesť slávu vlasti. Cítim v sebe veľkú umeleckú silu“, napísal Čajkovskij. Hoci v roku 1878 dokončil operu Eugen Onegin a pokračoval v práci na Husľovom koncerte, op. 35, citové a nervové vypätie, ako aj početné cesty do zahraničia sa podpísali pod nasledujúce roky umeleckej stagnácie.
Rok 1880 uvítal Čajkovskij v Ríme. Správa o otcovej smrti ho však prinútila k návratu do Petrohradu. Časť roka strávil v Kamenke s úmyslom načas prestať komponovať a venovať sa redigovaniu svojich starších diel. Vnútorný hlas, nabádajúci k tvorbe, bol však silnejší než predsavzatie a do svojho zoznamu si pripísal utešenú Serenádu pre sláčikový orchester C dur, op. 48 (9. september až 23. október 1880), ktorá odkazuje na jeden z jeho hudobných idolov – Wolfganga Amadea Mozarta. Prekrásne melódie, dokonalé využitie zvukových a farebných možností sláčikového orchestra a radostne pokojný charakter, ktorý narúša iba nostalgická Elégia, zabezpečili tomuto dielu trvalé miesto na koncertných pódiách sveta. Serenáda C dur, venovaná Čajkovského blízkemu priateľovi – inšpektorovi Moskovského konzervatória Konstantinovi Albrechtovi – je akousi malou sonatínou. Hlavná téma úvodnej časti (Pezzo in forma di sonatina) zaznie po voľnej introdukcii. Druhá časť – Valčík, prináša neobyčajne vkusne štylizované obraty klasického viedenského valčíka so široko klenutou frázou a subtílnou koncepciou. Táto časť Serenády C dur je jednou z Čajkovského najznámejších a najpopulárnejších skladieb vôbec. Ohromujúci nádherný pokoj tiahlej a lyrickej Elégie, ktorá podobne ako Valčík býva aj samostatným koncertným číslom, smeruje k záverečnému Finále. Kontrapunktické spracovanie jeho témy, odkazujúcej na ľudové intonácie, dokazuje, že aj túto techniku Čajkovskij využíval s dokonalou znalosťou. Premiéru Serenády pre sláčikový orchester C dur, op. 48, na ktorej pre entuziastický potlesk musela byť zopakovaná druhá časť – Valčík, dirigoval český dirigent a skladateľ Eduard Nápravník 30. októbra 1881 v Petrohrade.
Maďarský skladateľ a významný pedagóg Leó Weiner (1885 – 1960) sa narodil v Budapešti do židovskej rodiny. Hudbu začal študovať z vlastnej iniciatívy a komponovať sa učil najprv len analyzovaním diel veľkých skladateľov. V šestnástich rokoch bol prijatý na Lisztovu akadémiu do kompozičnej triedy Jánosa Koesslera – reprezentanta Brahmsovskej tradície. Koessler vyučoval skladbu aj Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya – Weinerových len o niečo starších súčasníkov. Weiner sám pedagogicky pôsobil na svojej alma mater od roku 1907 až do smrti a napísal aj niekoľko kníh venovaných hudobnej teórii a analýze. Ako skladateľovi sa mu podarilo originálnym spôsobom spojiť hudobnú tradíciu s jazykom európskej a maďarskej hudby prvej polovice 20. storočia. Bol veľmi obdivovaný aj pre svoje inštrumentačné majstrovstvo. I keď boli jeho skladby vrelo prijímané doma i v zahraničí a vydávané v popredných hudobných vydavateľstvách, upadol Weiner viackrát do tvorivej krízy. Jednou z ciest, ktoré mu pomohli krízu prekonať, bola inšpirácia ľudovou hudbou, čoho výsledkom je aj podmanivé Divertimento č. 1 pre sláčikový orchester (Staré maďarské tance), op. 20. Dielo je určené pre ľubovoľne veľký sláčikový orchester, nezriedka býva interpretované aj sláčikovým kvartetom. Weiner svoje prvé z piatich divertiment dedikoval Fritzovi Reinerovi, pôvodom maďarskému prominentnému dirigentovi, ktorého vrcholom kariéry bolo pôsobenie v Chicago Symphony Orchestra na poste hudobného riaditeľa. Ešte ako deti hrávali Weiner s Reinerom spolu štvorručne na klavíri. Ako podtitul Opusu 20 napovedá, inšpiroval sa Weiner vo svojom Divertimente č. 1 rôznymi starými maďarskými tancami. Okrem čardáša a verbunku sú to líščí tanec (Rókatánc), ktorý bol najmä v 16. – 18. storočí neslávne preslávený z loveckých plesov, kedy sa pomocou švihadiel vyhadzovali do vzduchu živé líšky, kolový tanec z Marosszéku (Marosszéki keringős) a transylvánsky sedliacky tanec Csűrdöngölő. Weinerovo strhujúce, energické Divertimento č. 1 patrí medzi jeho najznámejšie skladby vôbec a viaceré časti cyklu sa dočkali aj úprav pre klavír či iné nástroje.
–––––
Bibliografický údaj: ARCHÍV SF – ( ŠUBA, Andrej – ČIERNA, Alena) – MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 2. 5. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus SKO, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 -
Životopisy
EWALD DANEL
študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia dva roky pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie. V roku 2001 prevzal po Bohdanovi Warchalovi post umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra.
Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, hosťovsky vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, orchestrom PKF – Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkovou filharmóniou Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.
Okrem dirigentských a sólistických aktivít s orchestrami a účinkovaním v sólových recitáloch má umelec bohaté skúsenosti aj v oblasti komornej hry, ktoré získal predovšetkým ako primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, od r. 1987 ako spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria. Stál pri zrode Kubínovho kvarteta (na violovom poste) a niekoľko rokov hral tiež v súbore Musica aeterna. V rokoch 1992 – 1996 pôsobil ako umelecký vedúci komorného orchestra mesta Bratislavy Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. V roku 2012 mu bola udelená Cena Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Získal tiež cenu Cieszynit Uznania 2019 za mimoriadnu reprezentáciu regiónu Tešínskeho Sliezska v zahraničí.
Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V r. 2001 viedol interpretačné majstrovské kurzy pre profesionálnych orchestrálnych hráčov na Affinis Music Festivale v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra uskutočňuje mnohé zaujímavé projekty, pre slovenské publikum objavuje doposiaľ neuvedené diela svetovej hudobnej literatúry, významnou mierou sa podieľa na uvádzaní nových diel slovenských autorov. Inicioval cyklus koncertov v chrámoch a tiež koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Od roku 2004, stého výročia úmrtia Antonína Dvořáka, opakovane uvádza jeho Biblické piesne v zborovom unisone ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER
vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Pod vedením majstra Warchala sa sformoval na popredného predstaviteľa slovenského interpretačného umenia v zahraničí. V roku 2001 prevzal vedenie orchestra Ewald Danel.
Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie, účinkovania na festivaloch a koncertných turné v zahraničí, orchester uskutočňuje mnohé mimoriadne zaujímavé koncertné projekty. Po prvýkrát na Slovensku predniesol na jednom koncerte kompletné Bachove Orchestrálne suity a Brandenburské koncerty. Postupne uviedol všetky concerti grossi G. F. Händla, A. Corelliho a raritný komplet sláčikových symfónií mladého F. Mendelssohna Bartholdyho, opakovane uviedol Händlovo oratórium Mesiáš. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako šesťdesiat skladieb.
Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu neprofesionálnych zborov. Spolupráca so zbormi sa medzičasom rozšírila i do úspešnej kooperácie s neprofesionálnymi komornými orchestrami a v posledných rokoch sa realizuje v celoslovenskom meradle.
Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením; spolupracuje s významnými slovenskými, či zahraničnými sólistami. Okrem toho sa každoročne venuje príprave a realizácii koncertov pre deti a mládež v pravidelných koncertných cykloch Slovenskej filharmónie a v spolupráci s Detskou univerzitou v Bratislave. V marci 2019 premiéroval SKO spolu s Jurajom Kukurom hudobno-dramatické predstavenie „Biblia“ v Divadle Aréna, ktoré uvádzajú aj na rôznych festivaloch na Slovensku a v Českej republike.
V nedávnom období SKO koncertoval v Japonsku, Južnej Kórei, Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Švajčiarsku a Českej republike. Na zahraničných a domácich pódiách sa orchester predstaví aj v jubilejnej sezóne. Vo februári 2021 na Slávnostnom koncerte k 60. výročiu založenia SKO uviedol rovnaký program, aký zaznel na prvom koncerte SKO vo februári 1961.
Mozart / Čajkovskij / Weiner
Nedeľa 2. 5. 2021, 16.00 hSunday, May 02, 2021, 4.00 PMCyklus SKO – Slovenský komorný orchester
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieSKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Divertimentá a serenády patria od 18. storočia medzi obľúbené kompozičné formy prevažne odľahčenejšieho charakteru. Boli určené pre orchester alebo menšie zoskupenie, mali rozmanitý počet častí a slúžili najmä ako hudba ušľachtilej kratochvíle. Väčšina divertiment a serenád Wolfganga Amadea Mozarta, vrátane Divertimenta F dur, KV 138, pochádza zo 70. rokov 18. storočia, teda z obdobia skladateľovej služby u salzburského arcibiskupa. Mozart podobné skladby komponoval k príležitostiam, akými boli sviatky, narodeniny, svadby alebo záver akademického roka. Serenáda C dur, op. 48 z roku 1880 od Piotra Iľjiča Čajkovského odkazuje na jeden z jeho idolov – W. A. Mozarta. Dielo si získalo trvalé miesto na koncertných pódiách a dve z jeho častí – vkusne štylizovaný Valčík a nádherne pokojná, lyrická Elégia – dokonca patria k Čajkovského najznámejším a najpopulárnejším skladbám vôbec. Maďarský skladateľ Leó Weiner, len o niečo mladší súčasník Bélu Bartóka, je tiež autorom niekoľkých serenád a divertiment. Divertimento č. 1, op. 20 je inšpirované starými maďarskými tancami, ako napríklad čardáš, verbunk a ďalšie.
Huslista a dirigent Ewald Danel pôsobí na poste umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra už od roku 2001. Stal sa nástupcom Bohdana Warchala, zakladateľa orchestra. SKO sa významnou mierou podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby.