Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 0 H 45 MIN ] [ 0 H 45 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Archív SF; Jana Majerová ]

      Program klavírneho recitálu prináša zaujímavý pohľad na uplatnenie majstrovskej kontrapunktickej hudobnej formy – fúgy vo finále rôznych klavírnych skladieb skomponovaných naprieč štýlovými obdobiami.

      Barokový velikán Georg Friedrich Händel (1685–1759) zanechal bohatý umelecký odkaz. K najznámejším skladbám patria najmä diela operného (Xerxes, Rinaldo, Július Cézar), oratoriálneho (Mesiáš, Samson, Judáš Makabejský) a orchestrálneho žánru (Concerti grossi, op. 6, orchestrálne suity Vodná hudba a Hudba k ohňostroju). Händel je však aj tvorcom významných inštrumentálnych diel, napríklad organových koncertov, sólových a triových sonát, ako aj početných skladieb pre klavír (respektíve čembalo), vrátane niekoľkých suít. Prvý zväzok klavírnych suít, obsahujúci osem skladieb (HWV 426–433), publikoval Händel v Londýne v roku 1720 pri trochu nezvyčajných okolnostiach. Tieto diela totiž vyšli aj v predchádzajúcom roku v Amsterdame, avšak bez autorovho povolenia. V záujme ochrany autorských práv sa preto Händel rozhodol, že ich vydá sám v Londýne. Typická baroková suita predstavovala cyklickú skladbu zloženú prevažne z tanečných častí, pričom zvyčajne nechýbali štylizované tance allemande, courante, sarabande, gigue. To však nie je prípad Händlovej Suity č. 2 F dur, HWV 427, ktorá sa na ploche štyroch častí Prelude. AdagioToccata. AllegroSarabande. AdagioFuga. Allegro odvíja skôr v intenciách talianskej sonáty. Úvodné Adagio predstavuje pokojnú, meditatívnu, no veľkoryso koncipovanú časť s nádherne zdobenými melodickými líniami. Nasledujúce radostné a energické Allegro prináša prudký kontrast. Tretia časť Adagio je mimoriadne dramatická, s expresívnou melódiou vinúcou sa nad širokými akordmi. Záverečné Allegro, skomponované v podobe fúgy, predstavuje majestátne vyústenie celého suitového cyklu. Fúga síce v baroku patrila medzi najvýznamnejšie hudobné formy, no ako súčasť suity sa vyskytovala pomerne zriedkavo. Händel však v rámci svojich experimentov s netradičným usporiadaním suitového cyklu využil fúgu viackrát, a tak v rámci jeho 1. zväzku klavírnych suít fúgu nachádzame aj v suitách HWV 428, 429, 431, 433.

      Ludwig van Beethoven (1770–1827) je autorom impozantného cyklus 32 sonát pre klavír. Posledné tri sonáty op. 109–111 plánoval napísať ako trilógiu. Prvú z trojice posledných sonát, Sonátu č. 30 E dur, op. 109, autor dokončil na jeseň roku 1820. Prácu na ďalších dvoch sonátach však napokon odsunul na neskôr kvôli komponovaniu iných skladieb (vrátane Missy solemnis), ako aj kvôli zdravotným problémom. Beethovenove posledné tri klavírne sonáty predstavujú geniálne vyústenie skladateľových dlhoročných experimentov a snáh o aktualizáciu klasickej sonáty po stránke formovej, výrazovej i obsahovej. Fenomenálny klavirista Claudio Arrau sa na margo posledných troch Beethovenových klavírnych sonát vyjadril, že je v nich obsiahnuté oboje – vášeň i pieta. V autografe Sonáty pre klavír č. 31 As dur, op. 110 figuruje dátum 25. december 1821, Beethoven však ešte začiatkom roka 1822 pokračoval v revíziách. V súlade so skladateľovou koncepciou sonátového cyklu spočíva aj v opuse 110 ťažisko celého diela vo finále a prvé dve časti sú oproti záverečnej stručnejšie. Prvá časť Moderato cantabile, molto espressivo predstavuje poetický úvod v sonátovej forme. Dominuje v ňom spevnosť, jemnosť, pôvabnosť, atmosféra však miestami zabrúsi i do temnejších výrazových polôh, ktoré sú čiastočne predzvesťou diania vo finále. Druhú časť Allegro molto tvorí krátke a efektné scherzo, plné vtipných momentov, metricky zaujímavých akcentov, náhlych kontrastov a nečakaných zvratov. Humorný podtón scherza súvisí aj s využitím dvoch bujarých ľudových pesničiek v nemeckom dialekte Unsa Kätz häd Katz’ln g’habt a Ich bin lüderlich, du bist lüderlich. Záverečná tretia časť sa začína pomalým, nostalgickým, bolestným i túžobným úvodom Adagio, ma non troppo, v ktorom sa niekoľkokrát mení tempo i výraz – Beethovenove pokyny zahŕňajú označenia ako recitativo, andante, più adagio, meno adagio, klagender Gesang, arioso dolente a ďalšie. Po tomto netradičnom vstupe do finále nasleduje fúga s témou, ktorej dominuje interval kvarty. Beethovenova fúga v Sonáte, op. 110 spája typickú barokovú formu s novým obsahom, v ktorom hrá dôležitú úlohu tematická práca, harmonické myslenie a evolučný duch. Na margo písania fúg Beethoven poznamenal: „Nie je veľkým úspechom napísať fúgu... V študentských rokoch som ich napísal desiatky. Predstavivosť si však tiež uplatňuje svoj nárok, a dnes treba so starobylou formou spojiť ďalší, originálny poetický element“. Hudobný proces fúgy vo finále Sonáty As dur, op. 110 smeruje k pompéznej gradácii. Očakávané vyvrcholenie však zhatí návrat žalostného, prosebného ariosa z úvodného Adagia, ktoré má byť prednášané ermattet klagend. Chmúry sa opäť začnú rozptyľovať až s návratom fúgovej témy, i keď spočiatku len nesmelým, tentokrát v inverzii. V súlade s Beethovenovým pokynom Nach und nach wieder auflebend sa postupne vynára cesta odhodlania, tentokrát úspešná, ktorá má jasný cieľ – dosiahnuť víťazstvo a nadobro zahnať všetky žalosti a bôle. Finále Beethovenovej Sonáty As dur, op. 110 charakterizoval veľmi výstižne skladateľ Vincent d’Indy ako „vynaloženie vôle na potlačenie utrpenia“.

      Echá z obdobia veľkých duchov starších období sa preniesli aj do tvorby mnohých autorov 20. storočia. Dokonca boli kľúčovými argumentmi proti manieram štýlu fin de siècle. Igor Stravinskij, Bohuslav Martinů, členovia Parížskej šestky, Paul Hindemith… výrazné osobnosti hudby novej éry sa vracali ku kompozičným štruktúram 17. a 18. storočia. Magickému vplyvu neunikol ani robustný slovenský symfonik Alexander Moyzes (1906–1984). Rodák z Kláštora pod Znievom sprvu kráčal v šľapajach svojho otca – skladateľa, organistu a pedagóga Mikuláša Moyzesa, ktorý bol Alexandrovým prvým učiteľom hudby. Paradoxne, v neskorších rokoch čerpal otec inšpiráciu od svojho syna, ktorý ho obohacoval o nové podnety, ktoré čerpal v rámci štúdia kompozície v Prahe u Vítězslava Nováka. Napokon sa stal Alexander Moyzes – popri Eugenovi Suchoňovi a Jánovi Cikkerovi – jednou zo zakladajúcich osobností hudobnej moderny na Slovensku. Intenzívne sa venoval aj pedagogickej činnosti na Konzervatóriu a neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, takže prichádzal do kontaktu s myslením mladých hudobníkov. Ako učiteľ bol pomerne tvrdý a zásadový, požadoval vždy dokonalú techniku a pokoru voči pravidlám komponovania. Na mladých skladateľov však mal výrazný vplyv a mnohí z budúcich popredných slovenských skladateľov patrili k jeho študentom (Dezider Kardoš, Andrej Očenáš, Tibor Frešo, Jozef Sixta, Juraj Hatrík, Peter Breiner a mnohí ďalší). Ako autor sa Alexander Moyzes presvedčivo vyjadroval v priestore symfonickej, vokálnej, komornej i inštrumentálnej hudby. V rámci jeho klavírnej tvorby predstavuje Sonáta e mol, op. 2 jedinú sólovú sonátu určenú pre tento nástroj (pre dva klavíry napísal Jazzovú sonátu, op. 14 č. 2). Svoju definitívnu podobu dielo dostalo v roku 1942, vznikalo však postupným prepracovávaním starších diel, čo je jedným z dôkazov Moyzesovej snahy o precíznosť a dokonalosť po stránke kompozično-technickej. Genézu vzniku vysvetľuje Zuzana Čerbová v publikovanej štúdii o tomto diele: „Moyzesova Sonáta prešla postupným prepracovávaním z pôvodných drobných skladieb pre klavír, v literatúre nazývaných 7 klavírnych skladieb, op. 2, z rokov 1926 – 1927 do viacerých cyklov: Suita, op. 5 (jediná dátumová zmienka 3. 1. 1934), ďalej v roku 1942 nasledovali Štúdie a až nakoniec finálna forma Sonáty“. Moyzesova Sonáta e mol sa odvíja na pôde rozšírenej tonality. Jej celková štruktúra sa však podobá koncepcii Beethovenovej Sonáty As dur, op. 110: kratšia prvá a druhá časť oproti rozmernému finále, v rámci ktorého najskôr prichádza pomalé Adagio, na ktoré nadväzuje monumentálna fúga. Bohatý obsah a expresívna melodika prvej časti Moyzesovej Sonáty e molPraeludium výrazne presahujú rámec akejsi „hudby na úvod“, ktorú by jej názov mohol evokovať. Druhá časť – rapsodické Scherzo – s predchádzajúcou časťou Sonáty e mol kontrastuje po výrazovej stránke, i čo sa týka klavírnej faktúry. Záverečná časť Adagio e fuga je skomponovaná vo forme variácií, pričom poslednú – štvrtú variáciu tvorí fúga, ktorá je zároveň mohutným vyústením celého cyklu. Typické znaky autorovho kompozičného štýlu sú naplno prítomné aj v tomto pozoruhodnom klavírnom opuse, čo výstižne vyjadril Ivan Koska vo svojej dizertačnej práci z roku 2015 (Louisiana State University): „Osobitosť Moyzesovho spojenia impresionizmu a polymodality s v zásade romantickou rétorikou, odetou v barokových a klasicistických formách, riadená prísnou organizačnou logikou, je zrejmá z prvého stretnutia so Sonátou“. Moyzesova Sonáta e mol, op. 2 predstavuje reprezentatívne dielo slovenskej klavírnej literatúry, ktoré síce dlho unikalo väčšej pozornosti interpretov i muzikológov, no, chvalabohu, záujem o neho v posledných rokoch opäť narastá.

      Archív SF; Jana Majerová

      –––––
      Bibliografický údaj: Archív SF – MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 20. 4. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus K, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      JÚLIA NOVOSEDLÍKOVÁ

      sa začala venovať hre na klavíri vo svojich siedmich rokoch pod vedením Aleny Klattovej, neskôr Márie Blesákovej. Ako desaťročná interpretovala Myslivečkov klavírny koncert so Slovenskou filharmóniou. V roku 2016 absolvovala Konzervatórium v Bratislave pod vedením Petra Čermana s titulom Najlepší absolvent roka. Od roku 2016 študuje na Vysokej škole múzických umení – bakalársky stupeň absolvovala pod vedením prof. Mariana Lapšanského, v súčasnosti je poslucháčkou 2. ročníka magisterského štúdia v triede Jakuba Čižmaroviča.

      Júlia Novosedlíková sa pravidelne zúčastňuje na viacerých majstrovských kurzoch na Slovensku i v zahraničí. V rámci The International Holland Music Sessions v Holandsku mala možnosť pracovať s renomovanými profesormi z viacerých krajín (Pavel Gililov, Bernd Goetzke, Ewa Kupiec, Claudio Martínez Mehner, Balázs Szokolay a ď.) a zároveň odohrať niekoľko koncertov. Stala sa víťazkou projektu Norsk Musikk, vďaka čomu mohla absolvovať štipendijný pobyt v Nórsku, kde spolupracovala s pedagógmi Griegovej akadémie a odohrala koncert v rámci medzinárodného festivalu v Bergene. Okrem toho je víťazkou viacerých celoslovenských aj zahraničných súťaží. Medzi najvýznamnejšie ocenenia patria 1. miesto a titul absolútneho víťaza na medzinárodnej klavírnej súťaži v Brne, finalistka medzinárodnej klavírnej súťaže do 22 rokov v Enschede v Holandsku, 3. miesto na medzinárodnej súťaži v Ríme.

      Ako sólistka vystúpila so Slovenskou filharmóniou, s orchestrom Cappella Istropolitana, so Slovenským komorným orchestrom a s orchestrom Konzervatória v Bratislave. Je zároveň aj aktívnou interpretkou komornej hudby v rôznorodých zoskupeniach. Spolupracuje s viacerými ansámblami zameranými na súčasnú slovenskú hudbu. Venuje sa aj štvorručnej hre s Kristínou Smetanovou v klavírnom duu Devanas.

    Páči sa Likes 0

    Koncert v rámci festivalu Piano Days 2021

    Utorok 20. 4. 2021, 20.00 hTuesday, April 20, 2021, 8.00 PM
    Cyklus K – Klavír a klaviristi
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    K serie – Piano and pianists
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Georg Friedrich Händel (1685–1759)
      Suita pre klavír (čembalo) č. 2 F dur, HWV 427 Suite for piano (harpsichord) No. 2 in F Major, HWV 427
      AdagioAdagio
      AllegroAllegro
      AdagioAdagio
      AllegroAllegro
    Ludwig van Beethoven (1770–1827)
      Sonáta pre klavír č. 31 As dur, op. 110 Piano Sonata No. 31 in A flat major, Op. 110
      Moderato cantabile, molto espressivoModerato cantabile, molto espressivo
      Allegro moltoAllegro molto
      Adagio, ma non troppo. Fuga – Allegro, ma non troppoAdagio, ma non troppo. Fuga – Allegro, ma non troppo
    Alexander Moyzes (1906–1984)
      Sonáta e mol pre klavír, op. 2 Sonata in E Minor for piano, Op. 2
      PraeludiumPrelude
      ScherzoScherzo
      Adagio e FugaAdagio e Fuga

    Dramaturgia klavírneho recitálu Júlie Novosedlíkovej prináša zaujímavý pohľad na uplatnenie majstrovskej hudobnej formy – fúgy vo finále rôznych klavírnych skladieb skomponovaných naprieč štýlovými obdobiami. V baroku patrila fúga medzi najvýznamnejšie hudobné formy, no ako súčasť suity (cyklickej skladby zloženej prevažne z tanečných častí) sa vyskytovala pomerne zriedkavo. Georg Friedrich Händel koncipoval svoju Suitu č. 2 F dur, HWV 427 s časťami Prelúdium – Toccata – Sarabanda – Fuga skôr ako taliansku sonátu, než ako typickú barokovú suitu. Problémom koncepcie finále v sonátach a symfóniách sa Ludwig van Beethoven zaoberal celoživotne; jedným z riešení bolo aj uplatnenie fúgy. Vo finále svojej Sonáty pre klavír č. 31 As dur, op. 110 spája Beethoven typickú barokovú formu s novým obsahom, v ktorom hrá dôležitú úlohu tematická práca, harmonické myslenie a evolučný duch. Finále tejto Beethovenovej sonáty charakterizoval veľmi výstižne skladateľ Vincent d’Indy ako „vynaloženie vôle na potlačenie utrpenia“. Sonáta e mol pre klavír, op. 2 od Alexandra Moyzesa je príkladom uplatnenia fúgy v sonáte v rámci slovenskej klavírnej literatúry. Moyzesova jediná klavírna sonáta sa odvíja na pôde rozšírenej tonality a jej posledná časť je skomponovaná vo forme variácií, pričom poslednú – štvrtú variáciu tvorí fúga, ktorá je zároveň mohutným vyústením celého cyklu.

    Mladá slovenská klaviristka Júlia Novosedlíková získala ocenenia na viacerých klavírnych súťažiach doma i v zahraničí. Okrem štúdia na VŠMU pod vedením Mariana Lapšanského a Jakuba Čižmaroviča absolvovala majstrovské kurzy u renomovaných profesorov ako Pavel Gililov, Bernd Goetzke, Balázs Szokolay a ďalší. Ako sólistka účinkovala so Slovenskou filharmóniou, s orchestrom Cappella Istropolitana i so Slovenským komorným orchestrom.

    Koncert sa koná v rámci festivalu Piano Days 2021.

    Viac o festivale…


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021
  • Facebook

    X (Twitter)