Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 1 H 19 MIN ] [ 1 H 19 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Andrej Šuba ]
„Moja hudba je do veľkej miery idealistická. Chcem prostredníctvom nej ľuďom rozprávavať o ideáloch, o vyšších cieľoch, ktoré si môžeme klásť. Ukázať im, že existuje niečo viac než každodennosť a pesimizmus. Každý skladateľ, ktorý to s hudbou myslí vážne, sa pokúša nájsť cestu z krízy svojej doby, ukázať, že humanizmus dokáže prekonať ľudskú sebadeštruktívnosť naberajúcu na sile. Krása a harmónia sú zriedkavé v živote, no v hudbe sú možné. (...) Do posledného dychu budem hovoriť áno kráse tohto sveta,“ opísal svoje umelecké krédo v jednom z rozhovorov Pēteris Vasks. Lotyšský skladateľ, ktorý najskôr vyštudoval hru na kontrabase a dlhú dobu pôsobil ako člen viacerých orchestrov, patrí do skupiny autorov z Pobaltských štátov, ktorých svet začal intenzívnejšie objavovať až po páde Železnej opony. Etický imperatív, prítomný vo Vasksovej tvorbe, ovplyvnilo rodinné zázemie (jeho otec bol kňazom), konfrontácia s neslobodou (život v Sovietskom zväze) a prírodné motívy, často prítomné v tvorbe severských skladateľov. „Keď dostanete všetko, čo si zaželáte, o čom ešte môžete písať? Ľudia z krajín dostatku majú všetko, no z ich hudby je cítiť indiferentnosť. U nás je vnímanie života odlišné. Naša história je plná smútku a utrpenia, táto tragickosť nám však v umení poskytla nesmierne silné tvorivé impulzy,“ hovorí skladateľ, ktorý nikdy nezvažoval odchod z vlasti, ktorej dejiny sú späté so stáročia trvajúcim zápasom o nezávislosť. Za východiská tvorby Peterisa Vasksa bývajú často označované výdobytky Poľskej školy, najmä tvorba Witolda Lutosławského (1913 – 1994). No meditatívnosť, spolu s kontrastmi medzi okamihmi čírej krásy a až tragickým pátosom, patria k špecifickým poznávacím znameniam jeho štýlu. Musica serena per orchestra d’archi („serena“ vo význame čistá, jasná) pre sláčikový orchester, ktorá v Slovenskej filharmónii zaznieva v deň skladateľových 75. narodenín, vytvára pôsobivý dynamický oblúk. Začína krištáľovo a krehko znejúcimi flažoletmi huslí (Andante cantabile), tok hudby graduje cez Maestoso k vyvrcholeniu skladby, aby sa v závere skladateľ vrátil k úvodnému gestu. Dielo vzniklo v roku 2015 pri príležitosti narodenín Vasksovho priateľa, fínskeho dirigenta Juha Kangasa, ktorý skladbu aj premiéroval. Rovnaký názov, Musica serena, má aj dokumentárny film režisérky Kristíne Želvé, ktorý o skladateľovi vznikol v roku 2016.
Vznik Fantázie pre husle a orchester op. 7 ESD 73 Eugena Suchoňa siaha do roku 1933, teda ešte do čias skladateľovho absolutória na Majstrovskej škole v Prahe, ktorého výsledkom bolo Klavírne kvarteto. Po jeho dokončení vo februári 1933 vzniká aj Fantázia pre husle a orchester, op. 7, ESD 73. Toto dielo sa súčasne viaže k začiatku Suchoňovej skladateľskej a pedagogickej dráhy po ukončení štúdií – v roku 1933 sa stáva profesorom kompozície na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Zavarský v monografii Súčasná slovenská hudba (1947) charakterizuje Burlesku ako „akýsi malý koncert pre husle a orchester bez veľkých zážitkových problémov“, no súčasne dodáva, že dielo nevyniká len brilantnou technikou, ale skladateľ „vkladá do svojho diela veľa poézie, ba niektoré stránky partitúry možno rátať medzi najkrajšiu Suchoňovu lyriku vôbec.“ K Burleske Eugen Suchoň v roku 1948 prikomponoval Fantáziu, pričom opusové číslo diela ostalo zachované. Kompozícia je skutočne Suchoňovým virtuóznym skladateľským „tour de force“ z hľadiska invencie, nárokov na sólistu i kompozičnej techniky, čo platí predovšetkým o krajných častiach diela. Chromatickosť je v tejto kompozícii dovedená takmer na hranice tonality, kontrapunktické pasáže demonštrujú suverénne ovládanie techniky a rapsodická melodika prezrádza spontánnosť invencie, ktorá sa dokáže voľne inšpirovať vokálnou melodikou aj improvizáciou ľudovej hudby. „V Burleske stoja proti sebe v najvyhranenejšej podobe dva svety, v ktorých protipólovosť sa inak tiahne celým Suchoňovým dielom: na jednej strane dramatický výbuch, hraničiaci až s furiózom, na druhej strane rozospievaná lyrika,“ napísal o diele v skladateľovej monografii nestor modernej slovenskej muzikológie Jozef Kresánek (1913 – 1986). No Suchoňova hudba má aj ďalšie kvality, ktoré robia toto dielo v kontexte slovenskej hudby (i skladateľovej tvorby) zaujímavým: temperament a zmysel pre humor, ktorý v istých okamihoch dostáva až ironické zafarbenie. Dielo po prvýkrát zaznelo 17. novembra 1933 s Bratislavským symfonickým orchestrom pod taktovkou Karola Nedbala. Sólový part naštudoval Norbert Kubát. Medzi zaujímavosti patrí, že nechýbalo veľa a slovenská hudba by bola o toto dielo prišla. Keď Simrockove vydavateľstvo v Lipsku pripravovalo v roku 1943 skladbu do tlače, bol pri bombardovaní zničený originál partitúry i celý náklad klavírneho výťahu. Eugen Suchoň mal v tom čase už našťastie korektúru diela doma.
„Hudobné umenie nedokáže vyjadriť nič pojmové, preto treba nasledujúce poznámky chápať len ako niečo, čo je medzi mnou a hudbou. Inšpiráciou pre vznik symfónie Štyri temperamenty sa stal jeden vidiecky hostinec na ostrove Sjælland, kde sme sa s manželkou a pár priateľmi pred rokmi zastavili na pohár piva. Na stene visel komický farebný obrázok, ktorý sa skladal zo štyroch častí symbolicky vyobrazujúcich temperamenty: Cholerika, Sangvinika, Melancholika a Flegmatika. Cholerika predstavoval jazdec na koni divoko mávajúci dlhým mečom. Vyzeral, že mu idú oči vyliezť z jamiek, vlasy mu bláznivo stáli na vrchu hlavy, okrúhla tvár bola skrútená akýmsi diabolským hnevom. Výsledok vyzeral tak, že som takmer vybuchol smiechom. Ostatné tri vyobrazenia boli v podobnom štýle. S priateľmi nás veľmi pobavila naivita obrázkov, prehnané výrazy a komická vážnosť postáv,“ napísal v roku 1931 dánsky skladateľ Carl Nielsen v liste s textom do bulletinu Koncertnej spoločnosti v Stockholme, ktorá dala na program jeho Symfónia č. 2 „Štyri temperamenty“, op. 16. Nielsen, ktorý sa v tom čase stal riaditeľom Konzervatória v Kodani, evidentne nedokázal tento zvláštny obraz vyhnať z hlavy ani po troch desaťročiach od vzniku diela, ako však zdôraznil, jeho opis rozhodne nemožno v žiadnom prípade chápať ako program. Prvá časť (Allegro colerico) vznikla koncom decembra roku 1901, štvrtá časť (Allegro sanguineo) bola dokončená o rok neskôr. Stalo sa tak len týždeň pred premiérou 1. decembra 1902, ktorú na koncerte spolku Dansk Koncertforening skladateľ dirigoval. Svoj druhý symfonický opus Nielsen venoval známemu talianskemu skladateľovi, klaviristovi a dirigentovi Ferucciovi Busonimu (1866 – 1924), vďaka ktorému symfóniu v roku premiéry uviedla aj Berlínska filharmónia, taktiež pod taktovkou autora. Tento koncert však nepriniesol Nielsenovi úspech, po ktorom v zahraničí túžil. Hoci už v čase komponovania Druhej symfónie bol tento rodák z ostrova Funen považovaný za výrazný talent škandinávskej hudby (krátko pred Druhou symfóniou dokončil operu Saul a Dávid, získal tiež štátne štipendium, vďaka ktorému nebol odkázaný len na plat huslistu Kráľovského orchestra), štýl jeho symfónií bol spočiatku vnímaný ako ťažko uchopiteľný až bizarný. Súviselo to najmä s expresiou jeho diel a harmonickými dobrodružstvami (teoretici hovoria o „progresívnej tonalite“), na ktoré sa Nielsen vo svojej hudbe s obľubou vydával. Tie ju na jednej strane vzďaľovali tradícii (v jeho prípade romantizmu, Griegovi a Gademu) a miatli dobové publikum, na strane druhej z neho urobili skladateľa, ktorý si v 20. storočí svojimi šiestimi symfóniami postupne získal spolu s Elgarom, Mahlerom, Sibeliom, Stravinským či Martinů status originálneho autora. Nielsen, ktorý vo svojej tvorbe, ako pripomína David Ewen, inštinktívne pracuje s výrazovými prostriedkami moderny (napr. polytonalitou) ešte pred Stravinským či Milhaudom, sa mimo Škandinávie začal výraznejšie presadzovať v programoch koncertov od polovice 20. storočia, kedy sa o uvádzanie jeho hudby v zahraničí zasadil dánsky dirigent Erik Tuxen (1902 – 1957). V USA sa za Nielsenove symfónie zasadili Leonard Bernstein, Erich Leinsdorf či Eugen Ormandy. Azda najkrajšiu poctu dánskemu skladateľovi priniesol vo svojej knihe jeho životopisec Robert Simpson, keď napísal, že „Nielsen patril k tým zriedkavým osobnostiam, ktoré poznajú najkratšiu cestu k pravde.“
–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 16. 4. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus A/B, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 -
Životopisy
JAROLÍM EMMANUEL RUŽIČKA
v rokoch 1983 – 1988 študoval na bratislavskom Konzervatóriu v triede Martina Slávika. V roku 1987 sa prvýkrát predstavil ako sólista na zahraničnom umeleckom zájazde s komorným orchestrom Technik (Anglicko, Francúzsko, Turecko). O rok neskôr s tým istým komorným telesom zrealizoval nahrávky pre Slovensky rozhlas. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Jozefa Kopelmana. Štúdium ukončil s ocenením „Cum Laude“. V roku 1989 absolvoval interpretačné kurzy v Bayreuthe.
V rokoch 1989 – 1995 pôsobil ako koncertný majster orchestra Komorní sólisti Bratislava. V roku 1990 absolvoval turné s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera pod vedením dirigentov Jamesa Judda, Václava Neumanna a Claudia Abbada. O rok neskôr získal na medzinárodnej súťaži Beethovenov Hradec 3. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu českej kompozície. V rokoch 1992 – 1993 bol externým členom Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Post koncertného majstra orchestra Komornej opery v Bratislave zastával v rokoch 1994 – 1995. Nasledujúci rok bol členom orchestra Cappella Istropolitana, s ktorým vystupoval a nahrával aj sólovo.
Od roku 1997 pôsobil ako zástupca koncertného majstra v Slovenskej filharmónii. Od toho istého roku pôsobil aj v Španielsku, kde zastával post zastupujúceho koncertného majstra OST v Španielsku a súčasne pôsobil ako umelecký vedúci a koncertný majster komorného orchestra Camerata Tenerife a Komorného orchestra Garajonay v Španielsku.
Po návrate na Slovensko v roku 2007 zastával dočasne post 1. hráča v Slovenskom komornom orchestri Bohdana Warchala. Od septembra 2007 je 1. koncertným majstrom orchestra Slovenská filharmónia. Popri tom sa venuje aj projektom s vlastnou medzižánrovou tvorbou, v rámci ktorých koncertoval na mnohých miestach na Slovensku aj v zahraničí. V súčasnosti je poslucháčom doktorandského štúdia na HTF VŠMU v Bratislave.
DANIEL RAISKIN
je hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.
Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.
Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi a orchestrami v Miláne, Madride a v Moskve.
Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).
Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.
Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.
Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.
V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).
SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.
Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.
Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.
Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.
Vasks / Suchoň / Nielsen
Vasks / Suchoň / Nielsen
Foto © Alexander Trizuljak, 2021
Foto © Alexander Trizuljak, 2021
Vasks / Suchoň / Nielsen
Piatok 16. 4. 2021, 19.00 hFriday, April 16, 2021, 7.00 PMCyklus A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieA/B serie – Symphonic-Vocal Music
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Na úvod koncertu zaznie Musica serena per orchestra d’archi u nás menej uvádzaného súčasného skladateľa Pēterisa Vasksa. Daniel Raiskin diela lotyšského autora uvádza po celom svete.
„Jeho hudba sa vždy pre mňa vyznačovala zvláštnym napätím, emocionalitou, duchovnou silou a hlavne neskutočnou pravdivosťou a čistotou. Zdá sa mi, že táto vnútorná duchovná čistota, ktorú vyžaruje hudba Pēterisa Vasksa je odrazom jeho spojenia s prírodou: je to farba oblohy, zvuk morských vĺn, šuchot lístia v lese, spev vtákov… Mal som príležitosť pocítiť reakcie publika na túto hudbu v rôznych častiach sveta: v Nemecku, Českej republike, Poľsku, Rusku, na Islande, v Japonsku, Južnej Afrike a Čile … Poslucháči reagujú vždy emotívne s veľkou vďačnosťou – stretnutie s takou krásou je vždy odmenou!“
Jedenásťminútové, jednočasťové dielo Musica serena per orchestra d’archi z roku 2015 venované významnému fínskemu dirigentovi Juhovi Kangasovi uvedie sláčiková skupina orchestra Slovenská filharmónia v naštudovaní šéfdirigenta , ktorý dodáva: „S Pēterisom sme dlhoroční kamaráti a som rád, že dnes mu môžem zablahoželať k jubileu, sedemdesiatym piatym narodeninám, uvedením jeho krásnej skladby Musica serena.“
Skladateľ osobne navštívil Bratislavu a jeho diela boli uvedené na festivaloch Melos-Étos a Allegretto Žilina. Je jednou z výrazných osobností hudby pobaltských štátov.
Daniel Raiskin do svojich programov pravidelne zaraďuje diela slovenských skladateľov. Na piatkovom koncerte zaznie Fantázia pre husle a orchester, op. 7, ESD 73 Eugena Suchoňa. Má dve autorské verzie – pre husle a orchester a pre husle a klavír. Vznikla spojením dvoch kontrastných skladieb pre husle a orchester: Burlesky z roku 1933 a Fantázie z roku 1948. Sólový part zaznie v interpretácii Jarolíma Emmanuela Ružičku, 1. koncertného majstra orchestra Slovenská filharmónia. Program doplní Symfónia č. 2 „Štyri temperamenty“, op. 16 dánskeho skladateľa Carla Nielsena, ktorý má na svojom konte šesť symfonických opusov. Prvú z nich skomponoval v roku 1892, druhú s podtitulom „Štyri temperamenty“ o štyri roky neskôr. K jej napísaniu ho inšpiroval obrázok, ktorý videl v reštaurácii. Komicky vykresľoval štyri ľudské povahy. Hudobné dielo nabité humorom, drámou a dánskou genialitou uzavrie program piatkového online koncertu.
Vasks / Suchoň / Nielsen
Vasks / Suchoň / Nielsen
Foto © Alexander Trizuljak, 2021
Foto © Alexander Trizuljak, 2021