Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 0 H 40 MIN ] [ 0 H 40 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Marek Štrbák ]
Organ je od nepamäti považovaný za kráľovský nástroj. Honoré de Balzac ho opísal ako „vskutku najväčší, najsmelší a najveľkolepejší zo všetkých nástrojov vynájdených ľudským géniom“. Do vienka mu bol daný vzácny dar, byť nástrojom s nekonečným dychom a tónom. Organ ponúka pestrú paletu zvukových farieb a ich kombinácií. Stáva sa orchestrom samým o sebe, pričom k jeho oživeniu stačí len jeden dirigent – samotný hráč.
Vytvoriť transkripciu orchestrálneho diela pre organ nie je len akýmsi skladateľským rozmarom. Možno viesť polemiky o tom, čo ešte nelomcuje hranicami „vhodného“ či „hodného“. Transformácia orchestrálnej partitúry na organovú je veľkou výzvou pre skladateľa aj interpreta. Obaja sa stávajú aranžérmi a vytvárajú nový svet, ktorý nezavrhne ten starý, lež ho ožiari a prezentuje v novom svetle. Je len na nás, či sme ochotní tento pohľad prijať…
Jedným z dôležitých inšpiračných zdrojov tvorby Johanna Sebastiana Bacha bola hudba talianskych barokových majstrov. Notový materiál sa v tých časoch šíril namáhavým ručným prepisovaním (ako lepšie však študovať, vstrebať a prežiť obsah originálu?), preto nejeden autor i interpret podľahol pokušeniu upraviť si niektoré diela pre vlastné sólistické potreby. A ktorý iný nástroj než organ by bol vhodnejší na zmysluplné stvárnenie striedania tutti a sóla talianskeho barokového koncertu? Prítomnosť viacerých manuálov a pedálu je zhmotnenou pozvánkou k tvorivej transkripcii. Možno aj vďaka kontaktu so svojím vzdialeným príbuzným a skladateľom Johannom Gottfriedom Waltherom, ktorý pre organ upravil šestnásť iných koncertov (napr. z pera Tomasa Albinoniho, Giuseppe Torelliho alebo Guilia Tagliettiho), sa aj Bach v čase svojho pôsobenia vo Weimare podujal obohatiť orchestrálne diela iných autorov o novú hudobnú a zvukovú dimenziu.
V roku 1711 vydal Antonio Vivaldi zbierku L’estro armonico, ktorá obsahovala dvanásť koncertov pre husle, resp. viacero huslí a sláčikový orchester. Zaznamenala enormný úspech a v krátkom časovom odstupe bola znovu vydaná v Londýne a Paríži. Jej súčasťou je aj Koncert pre dvoje huslí a orchester a mol, RV 522. Nevedno, čím Bacha zaujal. Snáď svojím ohnivým a zároveň kantabilným charakterom? Pôvodnú predlohu sa nemecký velikán nesnažil vylepšiť alebo obohatiť po melodickej či harmonickej stránke. Skromne ostal verný originálu, avšak ten veľmi elegantným spôsobom upravil tak, aby aj na organe vynikol každý jeden detail. Bolo by vôbec možné ešte dokonalejšie stvárniť charakter a striedanie tutti a sól prvej časti? Duet dvoch hlasov v Adagiu? Či stupnicové postupy a oktávy v Allegre? Bachov výnimočný a mimoriadne náročný Organový koncert a mol podľa Antonia Vivaldiho, BWV 593 aj preto dodnes patrí k obľúbeným a nikdy nestarnúcim dielam organového repertoáru. Pri jeho zrode stáli predsa až dvaja géniovia.
Organové dielo anglického skladateľa Edwarda Elgara nie je príliš rozsiahle a ani veľmi známe. Napriek tomu si zaslúži pozornosť. Elgar je považovaný za prvého výnimočného skladateľa pôsobiaceho na území Anglicka od čias Georga Friedricha Händla. Niektorí mu povrchne vytýkajú prílišnú okázalosť či pompéznosť. Nemožno mu však uprieť mimoriadne kreatívny prístup ku kompozícii a schopnosť hlboko osloviť aj menej skúsených poslucháčov. Štvorčasťová Sonáta pre organ č. 1 G dur, op. 28, venovaná Elgarovmu priateľovi a podporovateľovi Charlesovi Swinnertonovi Heapovi, patrí neprávom možno k najpodceňovanejším dielam organového repertoáru, pričom tvorí dôležitý anglický príspevok v oblasti organového symfonizmu. Elgar mal k organu od detstva veľmi blízko – jeho otec bol organistom vo worcesterskom Kostole sv. Juraja a v roku 1885 prevzal toto miesto samotný Edward. Začiatkom roku 1895 oslovil Elgara Hugh Blair, organista v katedrále vo Worcestri, s prosbou o kompozíciu novej skladby pre skupinu amerických organistov, ktorí plánovali navštíviť túto katedrálu v júli toho istého roku. Najneskôr tri týždne pred premiérou chcel Blair začať s naštudovaním diela, avšak napokon vysvitlo, že skladba v tom čase ešte nenadobudla finálnu podobu. Nočná mora každého interpreta sa splnila – noty Sonáty obdržal nešťastný Blair päť dní pred jej uvedením. Napriek pochopiteľnému debaklu pri premiére vytvoril Elgar svoje do tých čias najmonumentálnejšie organové dielo symfonického charakteru. Niet divu, že oslovilo anglického skladateľa a dirigenta Gordona Jacoba, ktorý ho – opačnou cestou ako Bach Vivaldiho Koncert a mol – obohatil o nový hudobný rozmer vytvorením transkripcie pre symfonický orchester.
Prvá časť Allegro maestoso vyniká pompéznosťou a širokým rozmachom, ktorý sa strieda s lyrickosťou vedľajšej témy. Skladateľovu záľubu v kontrapunkte môžeme vidieť vo vytváraní kánonov a iných polyfonických spracovaní tematického materiálu. Druhé Allegretto s intímnym charakterom vzniklo za jediný deň a je pravdepodobne transkripciou inej orchestrálnej skladby. Spájanie plných akordov v pravej ruke či sprievod ľavej ruky je nielen hudobnou, ale predovšetkým technickou výzvou pre každého interpreta. Nasledujúca časť Andante espressivo je malým hudobným drahokamom s nádhernými a vrúcnymi kantilénami, ktoré by sa nestratili ani v silnej konkurencii francúzskych symfonikov. Posledná časť Presto (comodo) je skomponovaná podobne ako prvá časť v sonátovej forme. Striedanie a spracovanie fulminantnej i lyrickej témy, ako aj ich kontrapunktické prepojenie v závere , sú dôstojnou korunou tohto mimoriadneho diela. Podľa anglického hudobného publicistu Michaela Kennedyho musí byť človek „mentálnym a fyzickým atlétom, aby dokázal túto skladbu zahrať s úspechom“. A až po vypočutí Sonáty sa dokážeme dôverne vžiť do pocitov chudáčiska Hugha Blaira, ktorý mal na jej naštudovanie päť dní.
–––––
Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 24. 2. 2019, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O2, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2019
[ 0 H 43 MIN ] [ 0 H 43 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
Organový recitál II – Konstantin Reymaier
Nedeľa 24. 2. 2019, 16.00 hSunday, February 24, 2019, 4.00 PMCyklus O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieO serie – Organ Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Anton Bruckner bol na začiatku svojej kariéry uznávaným organistom v kostole Sankt Florian pri Linzi. Pohľad organistu je preto citeľný aj v jeho mohutných symfóniách, ktorých impozantná inštrumentácia pripomína organovú registráciu. Neprekvapí preto, ak ktosi vycítil organové pozadie aj v hudbe Sláčikového kvinteta. Angličan Iain Farrington je všestranným talentom; často vystupuje ako klavirista a organista. Nevyhýba sa vytváraniu umnej fúzie viacerých štýlov a žánrov. Pre vlastné potreby si preto píše efektné skladby – napríklad džezom inšpirovanú sedemčasťovú suitu Fiesta. Edward Elgar je známy predovšetkým ako autor symfonických projektov. Menej známe sú jeho dve Sonáty pre organ, 11 nešporových fantázií a organová imitácia zvonkohry. Sonáta G dur je v tomto kontexte najpresvedčivejšia.
Predtým, než sa rakúsky organista Konstantin Reymaier stal zároveň kňazom, pôsobil na prestížnych postoch ako chrámový hudobník v kostole Little St. Mary’s v Cambridgei, ako hudobný riaditeľ na Mansfield College Univerzity v Oxforde a ako profesor hry na organe a improvizácie na Kunstuniversität v Grazi. V súčasnosti je vedúcim Referátu pre chrámovú hudbu Viedenskej arcidiecézy a organistom v Dóme sv. Štefana vo Viedni.