Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Corelli / Petrík / Suk
Nedeľa 11. 12. 2022, 16.00 h
SKO – Slovenský komorný orchester
Malá sála Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Slovenský komorný orchesterEwald Danel husle, dirigent, umelecký vedúci
Program
Arcangelo Corelli (1653–1713) Concerto grosso D dur, op. 6., č. 4Adagio – Allegro
Adagio
Vivace
Allegro – Allegro
Martin Petrík Concerto grosso č. 2 – premiéra
Prelúdium
Narodil sa Kristus Pán – Andante
Nesiem vám noviny – Allegro
Dobrá novina – Andante
Dobrý pastier sa narodil – Andante
Ó, chýr preblahý – Andante
Postlúdium
Josef Suk (1874–1935) Serenáda Es dur, op. 6
Andante con moto
Allegro, ma non troppo e grazioso
Adagio
Allegro giocoso, ma non troppo presto
Arcangello Corelli mal všetky predpoklady na to, aby jeho meno zapadlo po smrti prachom – narodil sa do bohatej rodiny, nikdy netrel biedu, už počas svojho života patril k najslávnejším huslistom a najobľúbenejším skladateľom v Európe a podporovali ho vplyvní a významní ľudia jeho čias. Tak prečo jeho hudba pretrvala, na rozdiel od iných dobových hviezd? Možno aj preto, že hoci sám „nevynašiel“ nový hudobný žáner, tie existujúce obľúbené vybrúsil do dokonalosti – napríklad sólovú a triovú sonátu, ktorých vývoj Corelli rozšíril do podoby concerto grosso. Princíp concerto grosso tkvie v striedaní (súboji – koncerte) skupinky sólistov, tzv. concertina, pôvodne v obsadení triovej sonáty (dvoje huslí a basso continuo), so štvorhlasným tutti, tzv. ripieno. Efekt je založený na farebnom a zvukovom kontraste, tematicky sa sóla a tutti nelíšia. Napriek jednoduchosti tohto princípu sa Corellimu darí dosahovať očarujúci dojem, ktorý bol podľa dobových svedectiev umocnený skutočne veľkým kontrastom vďaka početnej tutti sekcii. Corelli sa ako skladateľ a interpret postupne etabloval v Ríme, kam prišiel v roku 1675 ako 23-ročný po štúdiách v Bologni. Rímske publikum si ho veľmi rýchlo obľúbilo ako interpreta aj skladateľa, navyše získal povesť náročného šéfa orchestra, ktorý od hráčov vyžadoval výnimočnú disciplínu. Prísnosť sa mu zjavne vyplatila, jeho rovesník, skladateľ Georg Muffat píše o „najväčšej presnosti veľkého počtu hráčov“ pri uvádzaní concerti grossi v Ríme. Pokiaľ ide o verejné vystúpenia, neboli mu cudzie žiadne príležitosti – pripravoval koncerty na civilné ceremónie, bohoslužby, ale aj súkromné bankety. V roku 1679 vstúpil do služieb švédskej kráľovnej Kristíny ako koncertný majster, neskôr na rovnakom poste pôsobil u kardinála Benedetta Pamphiliho, prasynovca pápeža Inocenta X. Do jeho sídla Palazzo Curso sa presťahoval spolu so svojím žiakom a blízkym priateľom, huslistom Matteom Fornarim a španielskym čelistom Lorenzom Lulierom, ktorí boli zároveň jeho stabilnými kolegami – sólistami. O niekoľko rokov prešiel pod patronát mladého kardinála Pietra Ottoboniho, prasynovca pápeža Alexandra VIII., ktorý zostal jeho mecenášom až do Corelliho smrti v roku 1713.
Skutočné množstvo vytvorených skladieb pravdepodobne vysoko presahuje celkový počet šiestich opusov vydaných tlačou. Corelli bol známy puntičkár, svoje diela neustále revidoval a cizeloval do dokonalosti, takže do tlače bol zrejme ochotný pustiť len to, čo zo svojej tvorby považoval za najlepšie. V roku 1708 napísal: „Som si plne vedomý svojich slabostí, takže len nedávno, napriek početným, dlhotrvajúcim opravám, som horko-ťažko nabral odvahu predložiť verejnosti tých pár diel, ktoré som zveril vydavateľovi.“
Pôvodný celý názov Concerti grossi, op. 6 okrem dôkazu o Corelliho dôslednosti poskytuje aj lepšiu predstavu o variabilite obsadenia: Concerti Grossi con duoi Violini e Violoncello di Concertino obligati e duoi altri Violini, Viola e Basso de Concerto Grosso ad arbitrio, che si potranno radoppiare (Concerti grossi pre dvoje huslí a violončelo v povinnej sólovej skupine a dvoje ďalších huslí, violu a basso continuo v orchestri [ripieno] podľa uváženia, ich počet možno znásobiť). Inými slovami – flexibilita zápisu umožňuje interpretáciu concerti grossi zveriť počtu hráčov, ktorý sa pohybuje od troch či štyroch po toľkých, koľkí sú k dispozícii. Dobové svedectvá hovoria o verejných koncertoch pri zvláštnych príležitostiach až so 150-členným orchestrom v službách kráľovského či kardinálskeho dvora.
Celý opus pozostáva z dvanástich koncertov – skupinu prvých ôsmich tvoria chrámové koncerty (concerti da chiesa), ktoré neobsahujú tanečné časti, zvyšné štyri sú komorné (concerti da camera), akoby tanečné suity. Concerto grosso D dur, op. 6 č. 4 sa začína krátkym pomalým úvodom, kontrastným v dynamike aj tempe. Concertino sa vzápätí pustí do Allegra, do ktorého sporadicky vstupuje ripieno. Náladou ostro kontrastujúce plačlivé, meditatívne Adagio vystrieda energické Vivace a concerto sa končí Allegrom v tanečnom rytme gigy, ktorá vyústi do dramatického záveru.
Približne v roku 1710 sa Corelli stiahol z verejného života a sústredil sa na výber a revidovanie skladieb, ktoré chcel uverejniť ako súbor koncertov pod opusovým číslom 6. Pravdepodobne ide o výber toho najlepšieho z viacerých diel, ktoré skomponoval približne od roku 1680 počas svojho pôsobenia v Ríme. Venoval ich svojmu priateľovi a kolegovi Fornarimu, ktorý ich nechal publikovať v Amsterdame rok po Corelliho smrti. Niekoľko rokov sa pravidelne uvádzali v Panteóne, kde je pochovaný, na výročie jeho úmrtia. V priebehu 18. storočia sa dočkali minimálne jedenástich vydaní v Amsterdame, Londýne aj Paríži a ďalších dvanástich úprav pre obsadenia od dvoch zobcových fláut s continuom až po sólový klavír. Vysokú popularitu si takmer až do 19. storočia udržali najmä v Anglicku, kde boli dokonca obľúbenejšie ako Händlove (pri ich prvom uvedení zazneli všetky – bez prestávky). V roku 1789 Charles Burney napísal: „Corelliho koncerty, zdá sa, vydržali všetky útoky času a módy, ... účinok celku ... (je) tak majestátny, slávnostný a vznešený, že vylučuje akúkoľvek kritiku.“
Predlohou pre novodobé Concerto grosso č. 2 od Martina Petríka, skladateľa a člena SKO, je okrem barokového koncertantného princípu päť slovenských kolied, ku ktorým pribudlo prelúdium a postlúdium. K vzniku dnes premiérovaného diela viedla Petríka výsostne osobná motivácia. Ako hovorí samotný autor: „Ešte začiatkom 90. rokov mi môj otec pred Vianocami priniesol niekoľko jednohlasných a otextovaných kolied, o ktoré požiadal regenschoriho zo Stropkova. Tento dvojhárok notového papiera sa stal mojím silným hudobným spojencom práve v čase Vianoc. Až po dlhých rokoch, a za prispenia pandemických okolností, som väčšinu kolied upravil do tejto podoby.“
Prvá časť, Narodil sa Kristus Pán, využíva imitáciu vstupného motívu, ktorý v strednom úseku časti zaznie vcelku ako téma fugety. Nasledujúca koleda, Nesiem vám noviny, je dialógom dvoch stredných hlasov. Tento „rozhovor“ doplnia prvé husle, aby sa hudobný tok následne vystupňoval a v samom závere ho uzavrela citácia hlavného motívu v basových hlasoch. Hlavným a jediným stavebným prvkom tretej časti, Dobrá novina, je princíp echa, ktoré je zdôraznené postavením odpovedajúceho hráča mimo orchestra. Oproti originálu je navyše melódia ozvláštnená použitím lýdickej kvarty. Koncertantný štýl concerto grosso asi najviac vystupuje do popredia v predposlednej časti, Dobrý pastier sa narodil. V tomto prípade je voľne inšpirovaný štýlom Antonia Vivaldiho. V kolede Ó, chýr preblahý sa tento princíp vytráca a objaví sa až v samotnom závere časti, ktorá je koncipovaná ako fúga. Postlúdium prináša reminiscenciu na úvod celej skladby, no následne plynulo prechádza do citácie Tichej noci, vystavanej ako triová sonáta.
„Suku, teď je léto, tak udělejte něco radostného, aby to nebyly stále ty velkoleposti do moll!“ Takouto žiadosťou počastoval svojho mladého absolventa Antonín Dvořák. A tak v roku 1892 vznikla jedna z najhranejších skladieb Josefa Suka, neskoršieho Dvořákovho zaťa, Serenáda Es dur, op. 6. V tejto serenáde je ešte výrazne badateľný vplyv Dvořákovho kompozičného štýlu, no nemožno prepočuť jedinečnú Sukovu poetiku a s ňou spojený zmysel pre farbu. Zaujala dokonca aj Johannesa Brahmsa, ktorý ju odporučil vydať svojmu berlínskemu nakladateľovi Simrockovi. Keď sa tak v roku 1896 stalo, zo Suka sa stal okamžite skladateľ hodný pozornosti v európskom kontexte.
Rok predtým, ako uzrela svetlo sveta serenáda, stal sa Suk so spolužiakmi na konzervatóriu členom nového kvarteta, vznikajúceho pod vedením riaditeľa Antonína Bennewitza a pedagóga komornej hry, violončelistu Hanuša Wihana. Pod názvom České kvarteto účinkovala zostava Karel Hoffman, Josef Suk, Oskar Nedbal, Otto Berger od novembra 1892. Cestu do celej Európy im otvorilo hneď prvé zahraničné účinkovanie 19. januára 1893 vo Viedni, na ktorom boli prítomné mnohé významné osobnosti vrátane Brahmsa, Brucknera a Hanslicka. Kvarteto rýchlo získalo uznanie doma aj v zahraničí, čo však znamenalo, že väčšinu roka bolo na turné v Európe a Suk mohol komponovať až po skončení koncertnej sezóny – v lete v rodných Křečoviciach. Napriek tomu v ňom na poste druhého huslistu zotrval až do roku 1933. Pokiaľ ide o Sukov skladateľský vývoj, zvykne byť nesprávne označovaný za Dvořákovho nasledovníka alebo českého impresionistu. Dvořákova tvorba bola síce Sukovi veľkou inšpiráciou, no od prvej chvíle sa vo svojich dielach prejavoval ako samostatná individualita prostredníctvom melodického myslenia, zvukovej farebnosti, poetickej náladovosti a romantickej vzrušenosti jeho hudby. Výraznú zmenu v tvorbe priniesla smrť Dvořáka v roku 1904 a hneď o rok neskôr aj Sukovej manželky Otýlie. Jeho hudba nasiakla dovtedy netušenou expresivitou a v kompozičnom myslení sa stal súčasníkom Richarda Straussa, Gustava Mahlera, Maxa Regera či raného Arnolda Schönberga. Napriek tomu, že v žiadnom z nich nemal jasný vzor, premeny jeho hudby odrážajú progresívnosť európskych prúdov prelomu storočia. O Dvořákovom vplyve tak už definitívne nemožno hovoriť.
Ani v Serenáde Es dur slnko nesvieti celý čas, hoci sa mladý Suk snažil riadiť radami svojho mentora. Náznak tieňov preniká aj cez melódie inšpirované piesňami českej ľudovej hudby. Dielo má štyri časti, prvá je charakteristická uvoľneným, no v istom zmysle clivým úvodom. Nasleduje živá, no jemná tanečná časť pretkaná rytmami českých tancov a finále, ktoré je najoptimistickejšie, akého bol skladateľ schopný. Serenáda v sebe podľa mnohých názorov odráža aj rodiaci sa cit k Dvořákovej dcére Otýlii, ktorý neskôr naplno pretavil do scénickej hudby k rozprávke Radúz a Mahulena a ktorý si uchoval do konca svojho života.
Zuzana Buchová Holičková
[ Bibliografický údaj: BUCHOVÁ HOLIČKOVÁ, Zuzana: ext ku koncertu 11. 12. 2022, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Cyklus Slovenského komorného orchestra, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]EWALD DANEL
študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.
Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.
Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.
Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Opakovane uvádza Biblické piesne A. Dvořáka ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER
vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista Ewald Danel.
Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje vtakmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
V sezóne 2022/2023 bude orchester účinkovať na Festivale Janáček a Luhačovice, koncertne vystúpi v Paríži i Helsinkách. Účinkovať bude aj na domácich podujatiach Nitrianska hudobná jar, Banskobystrická hudobná jar, Hudobné leto Trenčianske Teplice, Bojnické hudobné leto. Ďalej bude koncertovať v mestách Stupava, Čadca, Terchová, Banská Štiavnica, Ružomberok, Okoličné, Stará Ľubovňa a Stropkov. Počas sezóny s orchestrom vystúpia sólisti ako Shlomo Mintz, Katalin Stefula a ďalší.
© 2022 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
