Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

Komorný koncert z piesňovej tvorby slovenských skladateľov

Nedeľa 25. 9. 2022, 16.00 h
BHS – Bratislavské hudobné slávnosti
Malá sála Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Matej Arendárik klavír
Ladislav Fančovič klavír
Tomáš Šelc bas
Eva Garajová alt
Peter Pažický klavír
Mária Tajtáková soprán

Program

Béla Bartók (1881–1945)
Päť slovenských ľudových piesní
V tej bystrickej bráne
Dolu dolinami
Pod lipko, nad lipko
Priletel pták
Krúťi Tono vreťena
Alexander Moyzes (1906–1984)
V jeseni, cyklus piesní pre mezzosoprán a klavír na básne Jána Kostru
Odpočinok
Zhlaďme vrásky
Nočná ruža
Jeseň
Dážď
Ján Zimmer (1926–1993)
Jar v údolí, tri piesne pre soprán a klavír, op. 3 na básne Rudolfa Dilonga
Fatamorgána
Nad vodou
Jar v údolí
Mikuláš Schneider-Trnavský (1881–1958)
Piesne (výber)
Keby som bol vtáčkom
Sedíme tu smutní
Všetci ľudia povedajú
Dobrú noc, má milá
Pime chlapci, pime
Bartolomej Urbanec (1918–1983)
Piesne o víne
Chvála vína
Chvála vinice
Žiaľ
Pijácka
Ladislav Holoubek (1913–1994)
Mladosť, cyklus piesní pre koloratúrny soprán a klavír, op. 19, na básne Laca Novomeského
Balada o šťastí
Sloka o Kláre
Somnambul
Mladosť
Eugen Suchoň (1908–1993)
Nox et solitudo, op. 4, na básne Ivana Kraska
Zmráka sa...
Balada
Stará romanca
Hľa, luna bledá
Topole

>> PROGRAM BULLETIN CV

Máme to šťastie, že najvýznamnejšiu osobnosť maďarskej hudobnej kultúry a jedného z najväčších skladateľov 20. storočia Bélu Bartóka môžeme nazývať i bratislavským skladateľom. Jeho matka sa po smrti manžela s deťmi presťahovala do vtedajšieho Prešporka, kde sa mladý Béla stal študentom na Kráľovskom katolíckom gymnáziu (sídliacom v dnešnej budove Univerzitnej knižnice na Klariskej ulici). Spolu s ním tam v tom čase študovali i skladatelia Ernő Dohnányi a Alexander Albrecht. Po ďalších štúdiách a pôsobení v Budapešti, kde sa stal profesorom na Kráľovskej hudobnej akadémii, sa Bartókove životné osudy napokon zavŕšili emigráciou z horthyovského Maďarska, odkiaľ v roku 1940 odišiel do New Yorku. Tu napokon v roku 1945 aj zomrel. Kompozičný štýl Bélu Bartóka bol výrazne ovplyvnený jeho vzťahom k folklóru. Zbieral, zapisoval a na fonograf nahrával ľudové piesne, a to nielen maďarské, ale aj slovenské, rumunské, arabské, turecké či alžírske. Viaceré z nich vydal v upravenej vokálno-inštrumentálnej, zborovej ale aj čisto inštrumentálnej podobe.

Na cykle Päť slovenských ľudových piesní začal pracovať v roku 1907. Pôvodne obsahoval len úpravy štyroch piesní (V tej bystrickej bráne, Dolu dolinami, Priletel pták a Pod lipkou nad lipkou) z obce Hrlica v okrese Revúca, kde ich Bartók zaznamenal v rámci svojho etnomuzikologického výskumu. K nim neskôr v roku 1916 pribudla piata pieseň Kruťi Tono vreťena, pochádzajúca z Čierneho Balogu.

Alexander Moyzes je spoločne s Eugenom Suchoňom a Jánom Cikkerom jedným z kľúčových predstaviteľov skladateľskej generácie, ktorá sa zapísala do dejín pod označením slovenská hudobná moderna. Títo skladatelia, vstupujúci do slovenského hudobného života na konci 20. a v priebehu 30. rokov minulého storočia ako odchovanci pražskej kompozičnej školy Vítězslava Nováka, začali spoluvytvárať profil slovenskej hudby novým spôsobom – syntetizujúc prvky nášho národného dedičstva i európskej hudobnej moderny. Moyzesov piesňový cyklus V jeseni z roku 1960 predstavuje skladateľov návrat k žánru zhudobňovania básnických predlôh po viac ako troch dekádach – prvýkrát od cyklu Farby na palete na texty Laca Novomeského z roku 1928. Tento svoj zámer zakrátko potvrdil aj ďalšími dvoma piesňovými cyklami (Dve piesne na básne Jána Smreka a cyklus Ranná rosa* na básne Vojtecha Mihálika).

Obdobie 60. rokov bolo pre Moyzesa, ktorý mal v tom čase na konte už sedem dokončených symfónií, celkovo obdobím väčšieho príklonu ku komornejším hudobným tvarom (Sonata giocosa pre komorný orchester, Malé trio pre sláčiky, Štyria hudci pre sláčikové kvarteto, Sonata piccola pre husle a klavír, Sláčikové kvarteto č. 2).

Aj svoje piesňové cykly komponoval v komornej verzii s klavírom a až dodatočne ich adaptoval aj do podoby s orchestrom, ani v nich však nikdy nevybočuje z úlohy decentného sprevádzania a sústreďuje sa na farebné dokresľovanie poetických obrazov. Použité Kostrove verše sa nesú v prekvapivo smutno-nostalgickom tóne. Alexander Moyzes im dáva zodpovedajúce hudobné stvárnenie a tým odkrýva zaujímavú polohu svojej skladateľskej duše, stojacu v protiklade k väčšej časti jeho tvorby, založenej na folklorizujúcich hudobných idiómoch.

Koncom 40. rokov minulého storočia sa začali hlásiť o slovo skladatelia Oto Ferenczy a Ján Zimmer, ktorí sa rozhodli nekráčať celkom v šľapajach generácie slovenskej hudobnej moderny. Ferenczy ako rozhľadený hudobný estetik na stránkach časopisov Slovenské pohľady a Kultúrny život proklamoval názory, že by naši skladatelia mali popri hľadaní inšpiračných zdrojov v domácej hudobnej tradícii prijímať viac podnetov z európskej hudby 20. storočia (Bartók, Stravinskij, Druhá viedenská škola), čo hneď aj ako skladateľ uviedol do reality vo svojom diele Hudba pre štyri sláčikové nástroje, venovanom pamiatke Bélu Bartóka. Zimmer po absolvovaní Konzervatória v Bratislave, kde popri klavírnej a organovej hre študoval tiež kompozíciu u Eugena Suchoňa, zase začal v nadväznosti na študijné pobyty v Budapešti a v Salzburgu prejavovať na domáce pomery neobvyklú štýlovú inklináciu. Tá smerovala k prepojeniu moderného hudobného výrazu s prvkami barokových hudobných foriem (Klavírne kvinteto, Concerto grosso pre dva klavíry a orchester) či dokonca s návratom k hudbe ešte dávnejších storočí (Magnificat pre zbor a orchester vychádzajúci z gregoriánskeho chorálu). Tieto cesty boli v v tom období vnímané ako príliš vzdialené ideovému poslaniu hudobného umenia a novonastoľovanej estetike socialistického realizmu a skladateľom priniesli obvinenie z „formalizmu“. V prípade Jána Zimmera to malo aj existenčný dôsledok v podobe prepustenia z postu pedagóga na bratislavskom konzervatóriu. Ferenczy aj Zimmer sa preto potom načas podvolili vzniknutej situácii a začali tvoriť symfonické diela s programovým zameraním. Ján Zimmer našiel umeleckú realizáciu vo veľkých formách (symfónie, klavírne koncerty), veľa komponoval pre klavír a len príležitostne sa vracal ku komorným žánrom.

Jeho piesňový cyklus Jar v údolí pochádza ešte z roku 1947 a s poradovým číslom 3 v autorskom katalógu vypovedá o umeleckých začiatkoch skladateľa stojaceho na prahu hľadania svojej cesty. Rapsodická nálada prvej piesne Fatamorgána v sebe nezaprie vplyv Zimmerovho pedagóga Eugena Suchoňa, naproti tomu pieseň Nad vodou zhudobňuje výjavy prírodnej scenérie až s impresionistickou obrazotvornosťou. Titulná pieseň Jar v údolí je dramatickým vrcholom celého cyklu a spolu s Dilongovými veršami vyslovuje posolstvo: „Človeku vždy si možno vybrať – vybrať si slzy a vybrať si aj lásku. […] Svet iba z lásky stojí!“

Osobnosť hudobného skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského je nerozlučne spätá s jeho rodným mestom – Trnavou. S výnimkou rokov štúdií a zbierania prvých umeleckých skúseností v zahraničí tu prežil celý život. Mladý Mikuláš Schneider, od mladosti prejavujúci muzikálne vlohy v rodinnom kruhu, rozvíjal svoj talent v chlapčenskom speváckom zbore jezuitského kostola pod vedením Alojza Henniga. Ďalšie hudobné vzdelanie získaval prostredníctvom nepovinných hudobných predmetov na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Jeho spolužiakom tu bol aj Zoltán Kodály, budúci významný maďarský skladateľ a etnomuzikológ, ktorého práve Mikuláš povzbudzoval k štúdiu hudby. Spolu v roku 1900 nastúpili na Uhorskú kráľovskú hudobnú akadémiu v Budapešti do kompozičnej triedy Hansa Koesslera. Schneider o rok neskôr prešiel na konzervatórium do Viedne, kde študoval ako hlavný predmet organ u Josefa Vocknera. V kompozícii bol žiakom Hermanna Grädenera, v klavírnej hre Josefa Hofmanna. Významnou sa stala polupráca s viedenským slovenským literárnym spolkom Národ, ktorému vďačí za vznik svojho záujmu o zhudobňovanie slovenskej poézie. V roku 1903 prestúpil na pražské konzervatórium a v kontaktoch so slovenskými krajanmi pokračoval v rámci spolku Detvan. Študoval organ u Josefa Kličku a kompozíciu o Karla Steckera. Záujem stať sa jeho pedagógom pred záverečným ročníkom prejavil samotný Antonín Dvořák, vtedajší riaditeľ školy, tento plán však prekazilo jeho náhle úmrtie v máji 1904. Mikuláš Schneider ukončil štúdium v roku 1905, na absolventskom koncerte sa prezentoval Sonátou g mol pre husle a klavír a piesňami na texty M. R. Štefánika, S. H. Vajanského a Ľ. Podjavorinskej (neskôr začlenenými do zbierky Drobné kvety). Už tým akoby bolo symbolicky predznačené, že v rámci skladateľského diela Mikuláša Schneidera-Trnavského sa popri duchovnej tvorbe pre chrám stane veľmi významnou práve jeho piesňová tvorba, vďaka ktorej bude neskôr vďačiť za symbolický atribút „slovenský Schubert“.

Výber piesní dnešného koncertu predstavuje prierez Schneiderovou tvorbou od úprav ľudových piesní, ktoré vyšli pod názvom Sbierka slovenských národných piesní (1905; Dobrú noc, má milá) a Sbierka slovenských ľudových piesní (1909; Pime chlapci, pime a Všetci ľudia povedajú), až po ukážku umelých piesní – Sedíme tu smutní na slová Janka Jesenského zo zbierky Drobné kvety (v prvom vydaní z roku 1907 nazvanej Pôvodné slovenské piesne) a Keby som bol vtáčkom na text Ferka Urbánka z cyklu Zo srdca (1920).

Skladateľ Bartolomej Urbanec patrí spolu so Zdenkom Mikulom, Tiborom Andrašovanom a Milanom Novákom medzi ďalších skladateľov, nastupujúcich v druhej polovici 40. rokov 20. storočia, ktorí sa ako absolventi konzervatória v Bratislave priamo po absolutóriu aktívne začlenili do slovenského hudobného života. Vo svojej tvorbe sa vo veľkej miere sústredili na úžitkové žánre, tvorbu pre folklórne súbory a iné amatérske telesá, v ktorých pôsobili aj ako dirigenti a organizační pracovníci. Urbanec bol v kompozícii žiakom Eugena Suchoňa a možno povedať, že práve v piesňovom žánri sa azda najviac priblížil k zmyslu svojho učiteľa pre uchopenie básnického textu a dramatickú výstavbu formy piesne.

Piesne o víne vznikli v roku 1974 na básne Gustáva Hupku a predstavujú jeden z najpôsobivejších autorových piesňových cyklov (spolu s cyklami Májová láska a Piesne o horách na verše Kristy Bendovej a s cyklom Tú kantilénu na poéziu Maše Haľamovej).

Aj Ladislav Holoubek, odchovanec Moyzesovej skladateľskej triedy na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a Majstrovskej školy pražského konzervatória u Vítězslava Nováka, pokračoval vo svojej umeleckej činnosti predovšetkým ako dirigent (v Štátnom divadle v Košiciach i v Opere Slovenského národného divadla). Istotne aj preto predstavoval preňho kontakt s ľudským hlasom priestor, v ktorom sa aj ako skladateľ cítil najistejšie. Svedčí o tom skutočnosť, že je autorom šiestich opier (okrem iných Stella, Svitanie, Profesor Mamlock) a trinástich piesňových cyklov, v ktorých siahal po zhudobňovaní poézie popredných slovenských básnikov (Štefan Krčméry, Jarko Elen, Laco Novomeský, Pavol Országh Hviezdoslav, Miroslav Válek a ďalší), pričom veľmi často sa zameriaval na verše s ľúbostnou tematikou.

Jeho piesňový cyklus Mladosť vznikal postupne – druhá a štvrtá pieseň (Sloka o Kláre, Mladosť) pochádzajú z roku 1935, pomedzi ne neskôr v roku 1946 vložil piesne Balada o šťastí a Somnambul, pričom vo všetkých sa nechal inšpirovať svetom poézie Laca Novomeského. Piesne zároveň zaujímavým spôsobom vypovedajú o Holoubkovom skladateľskom vývoji. Hoci neprekračuje rámec rozšírenej tonality, chromatizácia melodiky smeruje k voľnému využívaniu všetkých 12 tónov, čím sa dostáva do voľného kontaktu s princípmi dodekafónie.

K absolútnym vrcholom piesňovej tvorby slovenských skladateľov dodnes nepochybne patrí piesňový cyklus Nox et solitudo Eugena Suchoňa na báseň Ivana Kraska. Vznikol v roku 1932, v čase Suchoňovho štúdia u Vítězslava Nováka na Majstrovskej škole pražského konzervatória. V porovnaní so svojimi súputnikmi Alexandrom Moyzesom a Jánom Cikkerom, ktorí v Prahe ešte pred majstrovskou školou absolvovali i kompletné konzervatoriálne štúdiá, tu strávil Eugen Suchoň najkratší čas. Z dôvodov obmedzených finančných prostriedkov mohol Suchoň, v tom čase už živiteľ rodiny, dochádzať za Novákom len niekoľkokrát mesačne. Bol to však o to intenzívnejší kontakt a pre formovanie mladého skladateľa mal nesmierny význam a podpísal sa na jeho ďalšom umeleckom raste. S príchodom do Prahy sa začal meniť aj Suchoňov kompozičný jazyk a harmonické myslenie. Kým jeho bratislavský pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii Frico Kafenda kládol pri svojom pedagogickom vedení dôraz na techniku kontrapunktu a lineárne vedenie hlasov, Vítězslav Novák ho viedol k zjednodušovaniu hudobnej faktúry. Z harmonického hľadiska sa Eugen Suchoň začal posúvať od východiskového bodu prechromatizovanej novoromantickej harmónie k modálnej diatonike a modálnym harmóniám. Dobre to dokumentujú všetky jeho diela z obdobia pražských štúdií: Malá suita s passacagliou pre klavír, piesňový cyklus Nox et solitudo a Serenáda pre dychové kvinteto. Na verše z rovnomennej básnickej zbierky Ivana Kraska Suchoňa upriamil jeho priateľ Ivan Ballo, avšak bez toho, aby sa Suchoň dozvedel o tom, že niektoré už boli v minulosti zhudobnené inými slovenskými skladateľmi (Keď na deň zvoniť mali nájdeme u Mikuláša Schneidera-Trnavského, text Zmráka sa u Viliama Figuša-Bystrého). Aj vďaka tomu môžeme dnes vidieť, ako veľmi Eugen Suchoň posunul vývoj slovenskej hudby od neskororomantických vzorov k modalite 20. storočia, v ktorej majú svoje miesto aj intervaly príznačné pre ľudovú melodiku, ale sú tiež transformované do podoby nového „suchoňovského“ harmonického ideálu. Premiéra cyklu sa uskutočnila v októbri 1933 v podaní sólistky Žofie Napravilovej za sprievodu Bratislavského symfonického orchestra pod vedením dirigenta Karla Nedbala.

Juraj Bubnáš

[ Bibliografický údaj: BUBNÁŠ, Juraj: Text ku koncertu 25. 9. 2022, 16.00, in: Bratislavské hudobné slávnosti , 57. ročník, 25. 9. 2022, 16.00, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]

>> PROGRAM BULLETIN CV

MÁRIA TAJTÁKOVÁ

Mária Tajtáková pôsobí na medzinárodnej opernej a koncertnej scéne. Je absolventkou Konzervatória v Bratislave a Akadémie umení v Banskej Bystrici (doktorandské štúdium u M. Tomanovej so zameraním na francúzsku lyrickú operu). Počas štúdia získala viaceré ocenenia vrátane štipendia od The International Holland Music Sessions a dvojnásobnej ceny dekana Fakulty múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Je laureátkou Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a finalistkou Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave. Už počas štúdia účinkovala v Komornej opere v Bratislave, Opere SND a na festivale Nová slovenská hudba. Súčasne realizovala dve CD nahrávky sakrálnych piesní Cantiones Sacrae v edícii Musica Antiqua Slovaca.

Na opernom javisku debutovala v roku 2009 v úlohe Lucie (G. Donizetti Lucia di Lammermoor) v Štátnom divadle v Košiciach. Spolupracovala aj so Štátnym divadlom v Košiciach, s Teatro della Luna a Teatro San Babilae v Miláne, Teatro Araldo v Turíne, Teatro Barocco v Altenburgu, a iné. Popri divadelných produkciách sa aktívne venuje aj koncertnej činnosti. Je nadšenou interpretkou komornej hudby a s obľubou prezentuje vokálne diela v spolupráci s rôznymi hudobnými nástrojmi alebo súbormi. Rovnako rada objavuje zabudnuté alebo málo hrané diela, či skladby súčasných autorov. Venuje sa aj prezentácii vokálnej tvorby slovenských skladateľov (Bella, Schneider-Trnavský, Moyzes, Suchoň, Jurovský, Holoubek, Kardoš, Zimmer, Zeljenka, Hrušovský, Martinček a ďalší).

V roku 2021 jej vyšlo profilové CD s názvom IMPRESSIONS – songs v spolupráci s renomovaným slovenským klaviristom Ladislavom Fančovičom so zameraním na piesňovú tvorbu vrátane piesňových cyklov Jána Zimmera, Ladislava Holoubka a Dezidera Kardoša, z ktorých niektoré uvádzame aj na dnešnom koncerte.

LADISLAV FANČOVIČ

Ladislav Fančovič je významným predstaviteľom európskeho interpretačného umenia a zároveň patrí k najvšestrannejším umelcom na česko-slovenskej hudobnej scéne. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe (M. Lapšanský), na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (W. Watzinger) a doktorandské štúdium absolvoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (M. Lapšanský). Je finalistom a laureátom viacerých domácich a medzinárodných súťaží. Vo svojom repertoári má vyše 30 klavírnych koncertov, preto ako sólista pravidelne účinkuje s poprednými európskymi orchestrami.

Intenzívne sa venuje aj interpretácii a propagácii slovenskej hudobnej tvorby (Suchoň, Zeljenka, Berger, Iršai, Čekovská, Lejava, Šarišský).

Od roku 2013 sa venuje hre na saxofóne a je neúnavným propagátorom interpretácie klasickej hudby na tomto nástroji na Slovensku. Ladislav Fančovič rád siaha po veľmi náročných a málo hrávaných skladbách, ktoré sa kvôli technickej náročnosti zriedkavo objavujú v koncertných programoch.

Ako sólista sa predstavil so Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Zielona Góra, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Filharmóniou Hradec Králové, Solistes Européens Luxembourg, Bruno Walter Festival Orchestra, Štátnou filharmóniou Košice a ďalšími orchestrami pod vedením dirigentov, ako O. Lenárd, V. Válek, F. Haider, A. Rahbari, F. Vajnar, J. Swoboda, L. Svárovský, J. Franz, Z. Müller, J. M. Händler a ďalší.

Je aj vyhľadávaným komorným hráčom a stálym členom zoskupení Hugo Kauder Trio a Berger Trio. S husľovým virtuózom Milanom Paľom tvoria výrazovo nekonvenčné a mimoriadne kompaktné duo, ktorého výsledkom je odbornou kritikou oceňovaná séria nahrávok kompletných diel pre husle a klavír (Beethoven, Brahms, Grieg, Suchoň, Šostakovič, Bartók).

EVA GARAJOVÁ

Eva Garajová Mezzosopranistka Eva Garajová je absolventkou Konzervatória v Bratislave (Ružena Illenbergerová) a Vysokej školy múzických umení (Hana Štolfová-Bandová). V štúdiu sa zdokonaľovala v Taliansku (Accademia d’arte lirica, Osimo – Mario Melani), v USA (Buffalo Gary Burgess) a na majstrovských kurzoch u Enzy Ferrari, Julie Hamari a Christy Ludwig.

Počas zahraničných stáží sa predstavila v hlavnej úlohe Lukrecie v opere Benjamina Brittena The Rape of Lucretia a v Pucciniho opere Suor Angelica v Greater Buffalo Opera Company.

Už ako študentka na VŠMU sa stala členkou Komornej opery v Bratislave a v roku 1995 debutovala ako Oľga v opere Eugen Onegin v opere v Banskej Bystrici.

V tom istom roku začala spolupracovať so Štátnou operou Praha, kde počas svojho pôsobenia naštudovala vyše dvadsať postáv svetového repertoáru (okrem iných v operách: Mozart Così fan tutte, Rossini II Turco in Italia, Bizet Carmen, Boito Nerone, Ponchielli La Gioconda, Janáček Káťa Kabanová). V roku 2000 získala prestížnu Cenu Masarykovej akadémie umení a Cenu Gustava Mahlera Európskej únie za umenie. V roku 2006 vystúpila v Bratislave ako hosť na galakoncerte Josého Carrerasa so španielskymi a talianskymi piesňami. Zúčastnila sa tiež na prípravách filmovej nahrávky opery Liška Bystrouška (Deutsches Symhonie Orchester v Berlíne s dirigentom Kentom Naganom) a nahrávky tejto opery pre BBC v spolupráci s ČT Brno (2002 – 2004).

S Filharmóniou Brno a dirigentom Sirom Charlesom Mackerrasom a opäť na festivale Pražská jar 2007 s Pražskými symfonikmi spievala v Glagolskej omši Leoša Janáčka. Pravidelne účinkuje so špičkovými symfonickými a komornými orchestrami, najmä so Slovenskou filharmómiou (Beethoven/Liszt Missa solemnis, Mozart/ Verdi Requiem, Dvořák/ Rossini Stabat Mater, Berlioz La Mort de Cléopatre) a Štátnym komorných orchestrom Žilina. Spolupracuje aj s Českou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu a dirigentom Vladimírom Válkom (Křička Severní noci a Stravinskij Oedipus Rex, Mahler Symfónie č. 2), dirigentom Petrom Altrichterom (Filharmónia Brno, Slovenská filharmónia), Pražskou komornou filharmóniou s dirigentom Jiřím Bělohlávkom (Beethoven Missa solemnis). Účinkovanie v Janáčkovom Zápisníku zmizelého na festivale Autunno musicale v Como (2002) znamenalo začiatok spolupráce s klaviristom Marianom Lapšanským. Dnes patrí Eva Garajová k najvýznamnejším interpretom piesňovej literatúry svojej generácie v Čechách i na Slovensku. Jej nahrávky pre vydavateľstvo Arco Diva vzbudzujú svojou autentickosťou pozornosť aj na medzinárodnej hudobnej scéne.

Eva Garajová iniciovala v roku 2014 založenie festivalu v Karlově Studánce, ktorého je umeleckým garantom a je zakladateľkou aj komorného cyklu Pražské múzy a Nadačného fondu Evy Garajovej pre komornú hudbu.

MATEJ ARENDÁRIK

Matej Arendárik je jedným z najvýraznejších talentov mladej generácie slovenských klaviristov. Študoval na Konzervatóriu v Žiline v triede Dariny Švárnej a na AMU v Prahe v triede Mariana Lapšanského. Je absolútnym víťazom Súťaže študentov slovenských konzervatórií a laureátom medzinárodných súťaží Pražská jar, European Union Piano Competition, Medzinárodnej súťaže Leoša Janáčka, Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela a Concorso pianistico internazionale Giuliano Pecar v talianskej Gorizii.

Ako sólista debutoval v roku 1998 so Chopinovým Klavírnym koncertom e mol v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Odvtedy vystúpil v mnohých prestížnych sálach ako napr. Concertgebouw Amsterdam, Stadthalle v Bayreuthe, Forbidden City Concert Hall v Pekingu, Southbank Centre v Londýne, Palacio de Congresos de Zaragoza, Rudolfinum a Smetanova sieň v Prahe, či Besední dům v Brne. Koncertoval na významných hudobných festivaloch ako Beethovenfest v Saint-Étienne, Pražská jar, Bratislavské hudobné slávnosti, World of Jewish Music London, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Festival klasickej hudby Afyon v Turecku, Svatováclavský hudební festival či v rámci cyklu New Masters on Tour v Holandsku. Spolupracuje s poprednými slovenskými a českými orchestrami ako Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Plzenská filharmónia, Filharmónia Brno, Janáčkova filharmónia Ostrava a iné. Ako komorný hráč spolupracoval s Talichovým kvartetom a Suchoňovým kvintetom. Vytvoril množstvo nahrávok pre Slovenský a Český rozhlas, spolupracuje so Slovenskou a Českou televíziou. Jeho profilové CD (Zeljenka, Suchoň, Janáček, Brahms, Liszt) vydalo vydavateľstvo Diskant.

TOMÁŠ ŠELC

Tomáš Šelc je absolventom VŠMU v Bratislave v triede Petra Mikuláša. Pred štúdiom na VŠMU absolvoval operný spev a zborové dirigovanie na Konzervatóriu v Bratislave (A. Michálková, D. Bill). V roku 2013 získal cenu Študentská osobnosť Slovenska za rok 2013/2014 v kategórii Hudba a umenie. Napriek mladému veku je všestranným interpretom venujúcim sa duchovnej hudbe, piesňovej tvorbe, opere i operetnému žánru.

Od roku 2006 sa pravidelne zúčastňoval na domácich a zahraničných medzinárodných speváckych súťažich (Vráble, Trnava, Karlove Vary, Kroměříž, Olomouc, Eger, Praha, Mníchov, Berlín), na ktorých sa umiestňoval na najvyšších priečkach a získaval mimoriadne ocenenia poroty. Predstavil sa na prestížnych koncertných pódiách a medzinárodných festivaloch na Slovensku i v zahraničí (Veľkonočný festival duchovnej hudby v Brne, Pražské jaro, Festival Jarmily Novotnej, Johannesbourg International Mozart Festival, Veľkonočný festival Ludwiga van Beethovena vo Varšave, Festival de Santander, a iné).

Tomáš Šelc spoluúčinkoval na svetových premiérach diel Jorgea Bossa a Vladimíra Godára. Realizoval nahrávky pre vydavateľstvá Hänssler Classic, Pavian Records a Phaedra. V Pavian Records vydal svoje profilové CD s piesňovou tvorbou Alexandra Albrechta Biographie (2012). CD so slovenskou duchovnou tvorbou Ave Maria et alia opera musica sacra (2013, Music Forum) bolo nominované na album roka za rok 2013 v kategórii Klasická hudba v súťaži Radio_Head Awards. V roku 2020 vydal svoje tretie profilové CD vo vydavateľstve Hudobné centrum so slovenskou tvorbou s názvom Das romantische Lied aus Pressburg.

V roku 2013 debutoval v Národnom divadle Brno v úlohe Masetta (Don Giovanni), ďalej tu stvárnil postavu Visconteho di Suze (Maria di Rohan) a Zunigu (Carmen). V Slovenskom národnom divadle sa predstavil v úlohách Publia (La Clemenza di Tito), 1. Nazareťana (Salome) a Taddea (Kráľ Teodor v Benátkach). Tomáš Šelc je taktiež dirigentom Ženského speváckeho zboru Nevädza zo Stupavy a zboru Stella zo Senca, s ktorými nahral niekoľko CD nosičov.

PETER PAŽICKÝ

Peter Pažický študoval na Konzervatóriu v Žiline u Dariny Švárnej a na VŠMU v Bratislave u Mariana Lapšanského. Je dvojnásobným laureátom Súťaže slovenských konzervatórií, Smetanovej súťaže v Hradci Králové a trojnásobným laureátom Chopinovej súťaže v Mariánskych Lázňach. Na interpretačnej súťaži MŠ SR v Banskej Bystrici získal Cenu za najlepšiu interpretáciu sonáty W. A. Mozarta, na II. Medzinárodnej súťaži J. N. Hummela cenu Slovenského hudobného fondu pre najlepšieho slovenského účastníka. Účinkovanie v klavírnom duu s Alešom Solárikom mu prinieslo rad ocenení z viacerých slovenských a medzinárodných súťaží Medzinárodnej Schubertovej súťaže pre klavírne duá v Jeseníku, Medzinárodnej súťaže Cittá di Marsala v Taliansku a na Medzinárodnej súťaži zameranej na hudbu 20. storočia Premio Valentino Bucchi v Ríme.

Peter Pažický spoluúčinkoval s ŠKO Žilina, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, rakúskou Jugendphilharmonie, Pražským komorným orchestrom, Karlovarským symfonickým orchestrom, so Slovenským komorným orchestrom a Štátnou filharmóniou Košice. Realizoval nahrávky pre Slovenský rozhlas, Unison Records, Hudobné centrum, Hudobný fond a Pavlik Records, kde nahral CD s kompletným klavírnym dielom Jána Levoslava Bellu.

V jeho repertoári zaberá významné miesto tvorba Fryderyka Chopina. V zahraničí sa okrem európskych krajín predstavil recitálom na EXPO v čínskom Šanghaji. V posledných rokoch absolvoval v spolupráci so sólistami niekoľko koncertných turné po Japonsku. Naštudoval mnoho významných diel slovenských autorov pre koncerty Albrechtiny – združenia propagujúceho známe aj neznáme diela slovenských skladateľov, vystúpil na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Nová slovenská hudba a Viva Musica!

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.