Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Mahler / Suk / Dvořák
Pondelok 30. 5. 2022, 19.00 h
HM – Hudobná mozaika
Malá sála Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Josef Suk Piano Quartet
Radim Kresta husle
Eva Krestová viola
Aneta Šudáková violončelo
Pavel Zemen klavír
Program
Gustav Mahler (1860–1911) Klavírne kvarteto a molJosef Suk (1874–1935) Klavírne kvarteto a mol, op. 1
Allegro appassionato
Adagio
Allegro con fuoco
Antonín Dvořák (1841–1904) Klavírne kvarteto č. 2 Es dur, op. 87
Allegro con fuoco
Lento
Allegro moderato, grazioso
Finale. Allegro ma non troppo
Gustav Mahler sa do histórie neodmysliteľne zapísal najmä ako skladateľ sugestívnych piesní a široko-dimenzovaných, hlbokomyseľných symfónií, no v počiatkoch svojej tvorby inklinoval aj ku komornej hudbe. Neskôr však takmer všetky svoje komorné diela zavrhol, respektíve sa stratili. Jedinou zachovanou pamiatkou z tejto oblasti tak ostala kompletne dokončená prvá časť Klavírneho kvarteta a mol a skica scherzovej časti. Klavírne kvarteto Mahler napísal pravdepodobne v roku 1876, ešte ako poslucháč Viedenského konzervatória (dnešná Universität für Musik und darstellende Kunst Wien), kde od jesene 1875 študoval hru na klavíri, harmóniu a kompozíciu. Mladý hudobník prišiel do európskeho kultúrneho centra z malomeštiackeho prostredia moravskej Jihlavy. Vo Viedni plnými dúškami nasával umeleckú atmosféru, filozofické trendy doby, navštevoval kultúrne podujatia a v neposlednom rade spoznával ľudí, ktorí zohrali v jeho umeleckom formovaní zásadnú rolu.
Sám Mahler sa na svoje rané komorné skladby rozpamätáva ešte aj o dvadsať rokov neskôr, keď už skomponoval piesňový cyklus Chlapcov zázračný roh a prvé tri symfónie. V liste z roku 1896 píše svojej dlhoročnej priateľke a dôverníčke Natalie Bauer-Lechner, že za najlepšie z okruhu svojich raných diel považuje práve Klavírne kvarteto a mol, ktorému sa dokonca dostalo uvedenia aj v prominentnej spoločnosti hudobných soirées, ktoré sa konali u významného viedenského chirurga, amatérskeho huslistu a Brahmsovho i Hanslickovho priateľa, Theodora Billrotha. Mahler v tom čase považoval svoje Klavírne kvarteto za nenávratne stratené, pričom stratiť sa malo pred mnohými rokmi pri zaslaní partitúr na ruskú skladateľskú súťaž. Našťastie sa autograf Klavírneho kvarteta našiel spolu s inými Mahlerovými ranými dielami zachovaný v zložke, ktorá bola objavená v pozostalosti jeho manželky Almy (po jej smrti v roku 1964). Prvé vydanie Mahlerovho Klavírneho kvarteta (prvá časť a skica Scherza) pripravil pre vydavateľstvo Sikorski editor Peter Ruzicka až v roku 1973.
Klavírne kvarteto je ukážkou skvelej kompozičnej techniky ešte len začínajúceho mladého skladateľa, poukazuje na inšpiračné zdroje jeho ranej tvorby, najmä z okruhu romantických skladateľov, a zároveň naznačuje autorove budúce hudobné smerovanie. V súvislosti s inšpiračnými zdrojmi v Mahlerovom kvartete menuje Richard Taruskin viaceré konkrétne mená, od Schuberta, cez Brahmsa až po Wagnera. Niektorí bádatelia poukazujú aj na určité názvuky na Klavírne kvarteto, op. 15 z rovnakého roku 1876 od Mahlerovho profesora vo Viedni, Roberta Fuchsa. Viacerí sa však prikláňajú najmä k výraznému vplyvu Johannesa Brahmsa, ktorého Mahler veľmi obdivoval. Naviac v novembri 1875 malo premiéru aj Brahmsovo Klavírne kvarteto č. 3 c mol, op. 60 vo viedenskom Musikvereine, kde vtedy ešte Brahms pôsobil ako umelecký riaditeľ.
Prvá časť (Nicht zu schnell) Mahlerovho Klavírneho kvarteta sa odohráva v sonátovej forme a skladateľovej obľúbenej tónine a mol. Vášnivá hlavná téma je predchnutá istou dávkou tragickosti či akousi neblahou predtuchou. Kontrastná téma sa naopak odohráva v intenciách rozhodnosti a odhodlanosti. V priebehu časti sa obe témy dostávajú do veľmi pôsobivých vzájomných kombinácií. Z klasického rámca sonátovej formy vystupuje tiché intermezzo zdržanlivého charakteru, ktoré nastupuje pred reprízou, ako aj nezvyčajne zakomponovaná husľová kadencia pred kódou. Vrúcne túžobná a zároveň nostalgická téma nedokončeného Scherza má niektoré spoločné znaky s hlavnou témou prvej časti kvarteta. Túto scherzovú tému považoval priekopník polyštýlovej kompozície, Alfred Schnittke, priam za geniálnu. Mahlerovu skicu Scherza citoval v druhej časti svojho diela Concerto grosso č. 4-Symfónia č. 5 z roku 1988, pričom tento hudobný citát zohráva v Schnittkeho diele dôležitú úlohu ako po stránke hudobno-štrukturálnej, tak i sémantickej.
Josef Suk patril spolu s Vítězslavom Novákom k najvýznamnejším predstaviteľom kompozičnej školy Antonína Dvořáka. Dvořákovým cieľom ako učiteľa bolo vychovať svojich zverencov k vlastnému skladateľskému mysleniu a podnecovať ich k umeleckej originalite. Podľa Sukovho svedectva Dvořák svojim žiakom hovorieval: „Niečo podobné som už počul; hľadajte a premýšľajte, [...] ako sme hľadali my.“ Suka s Dvořákom spájalo aj rodinné puto – v roku 1898 si Suk zobral za manželku jeho dcéru Otíliu. Ako skladateľ hľadal Suk spočiatku inšpiráciu v neskorom romantizme, neskôr – približne po roku 1904 – v jeho tvorbe dominuje reflexívnosť, introspekcia, riešenie otázok osudu, smrti, zmyslu existencie. Jeho hudobný jazyk je charakteristický melodickou bohatosťou, zvláštnou lyrikou, poetickou náladovosťou, harmonickou i zvukovou farebnosťou a emočnou vzrušenosťou. Výraznú skladateľskú stopu zanechal v klavírnej tvorbe, v ktorej inklinoval k drobnejším lyrickým skladbám, ako aj v oblasti scénickej hudby. Jeho symfonická tvorba býva po štýlovej i výrazovej stránke prirovnávaná k tvorbe Gustava Mahlera. Sukova Symfónia c mol, op. 27, nazvaná po anjelovi smrti – Asrael, patrí k myšlienkovo najhlbším dielam českej symfonickej tvorby vôbec. Skladba z rokov 1905/1906 je venovaná „vznešené památce Dvořákově a Otilčině“. Jej nesmierna tragika je zrkadlom Sukovho prežívania straty najbližších – Dvořák zomrel v roku 1904, o rok neskôr podľahla srdcovej chorobe Otília. Josef Suk sa neskôr sám stal profesorom skladby a bol mentorom viacerých popredných českých skladateľov, vrátane Klementa Slavického, Jaroslava Ježka či Bohuslava Martinů. Bol taktiež jednou zo zakladateľských osobností a druhým huslistom Českého kvarteta, ktoré vzniklo v roku 1892 a ako prvý stály český komorný súbor dosahovalo svetovú úroveň. Sukov vnuk (a Dvořákov pravnuk), Josef Suk mladší sa stal svetoznámym husľovým virtuózom.
Klavírne kvarteto a mol, op. 1 napísal Josef Suk, podobne ako Mahler svoje Klavírne kvarteto v rovnakej tónine, ešte počas študentských čias na Pražskom konzervatóriu, ktoré začal navštevovať v roku 1885 ako poslucháč hry na husliach, hry na klavíri a kompozície. Skladbu študoval najskôr u Karla Steckera, no v roku 1891 prestúpil k novo menovanému profesorovi majstrovskej školy, Antonínovi Dvořákovi. Pod Dvořákovým vedením skomponoval Opus 1 ako svoju absolventskú prácu, no štúdium si následne ešte o rok predĺžil, aby mohol pod vedením uznávaného učiteľa študovať o čosi dlhšie. Suk patril aj k Dvořákovým najobľúbenejším žiakom, dokonca ho brával na svoje letné sídlo vo Vysokej u Příbramě, kde sa zoznámil aj s Otíliou. Sukovo Klavírne kvarteto a mol, venované Dvořákovi, vyniká obdivuhodným zvládnutím sonátovej formy i zvukovo zaujímavou prácou s nástrojmi. Dvořák zaradil Sukov Opus 1 na reprezentatívny koncert svojej skladateľskej triedy, ktorý sa konal 13. mája 1891 v pražskom Rudolfine. V prvej časti (Allegro appassionato) sa podmanivým spôsobom snúbi plnokrvná vášeň a dramatickosť s jemnou lyrikou, introspekciou, ale i hravosťou. Pokojnejšie, odovzdanejšie Adagio má miestami nokturnový charakter. Rýchlejší stredný diel prináša pôvabne presvetlené plochy i rozprávkový nádych. Brilantné, živé Allegro con fuoco sa od rozhodného úvodu rúti cez viaceré kontrastné epizódy (napríklad farebne veľmi zaujímavo využité vysoké polohy klavíra) k famóznemu záveru.
Komorná hudba, najmä pre sláčikové nástroje a klavír, zastáva v tvorbe Antonína Dvořáka kľúčové miesto. Dvořák sám bol vynikajúcim huslistom, violistom a klaviristom, preto niet divu, že mu boli práve tieto nástroje blízke a dokonale im rozumel. Napísal viaceré sláčikové kvartetá, kvintetá i sexteto, klavírne triá, kvartetá i kvintetá, z ktorých mnohé patria k tomu najlepšiemu, čo pre dané obsadenie kedy vzniklo. Klavírne kvarteto č. 2 Es dur, op. 87 Dvořák zložil na podnet svojho vydavateľa Simrocka, ktorý už v minulosti vydal jeho Klavírne kvarteto č. 1 D dur, op. 23 (skomponované 1875, vydané 1880). Simrock mal už tiež dobrú obchodnú skúsenosť s vydávaním Brahmsových klavírnych kvartet, ktoré boli vo vtedajšej hudbymilovnej spoločnosti obľúbeným artiklom komorného žánru. Simrock požiadal Dvořáka o napísanie druhého klavírneho kvarteta už v roku 1885, no uplynuli ďalšie štyri roky, kým sa k tomu skladateľ dostal.
Klavírne kvarteto Es dur skomponoval Dvořák behom letných mesiacov roku 1889 v malebnom prostredí svojho letného sídla vo Vysokej u Příbramě. V roku 1884 sa mu podarilo za lacno kúpiť starý ovčín, ktorý prestaval na vidiecky dom (neskôr nazvaný vila Rusalka) a priľahlý pozemok premenil na záhradu s mnohými stromami. Spolu s rodinou tu trávil najmä letné mesiace; s láskou sa staral o záhradu a sad, pestoval zemiaky, choval holubov, králikov, kozu i kravu, načúval vtáčiemu spevu, túlal sa po lesoch a komponoval. Pokoj a krása prírody vyvažovali zhon veľkomesta a nezhody bežného života. Pre Dvořáka, vtedy už medzinárodne uznávanú osobnosť, to bolo obdobie priam horúčkovitej tvorivej energie. Sršal množstvom nápadov, ktoré nestíhal spracovávať tak rýchlo, ako by si bol býval prial. 10. augusta 1889 píše svojmu dobrému priateľovi Aloisovi Göblovi: „Chcete vědět, co dělám? Mám toho plnou hlavu, jen kdyby to mohl člověk ihned napsat! Ale jaká pomoc, musím pomalu, jen co ruka stačí a to ostatní dá pánbůh. Nyní mám už zase tři věty nového kvarteta s klavírem úplně hotové a finale bude za několik dní. Jde to nad očekávání lehce a melodie se mi jen hrnou. Zaplať pánbůh!“ Dvořák len nedávno dokončil svoju operu Jakobín a zakrátko po dokončení Klavírneho kvarteta Es dur sa pustil do komponovania Symfónie č. 8 G dur. Premiéra Opusu 87 sa konala 17. októbra 1890 vo Frankfurte nad Mohanom. Dielo krátko na to zaznelo aj v Prahe a Manchesteri.
Dvořákovo Klavírne kvarteto sa nesie v duchu častých náladových zmien a obdivuhodných transformácií tém, ktoré sú pre jeho tvorbu typické. V diele je taktiež zdôraznená úloha violy, najmä v kontrastných témach krajných častí. Prvá časť Allegro con fuoco v sonátovej forme je jedným zo skvostných príkladov toho, ako dokonale dokázal Dvořák napĺňať staré formy novým obsahom. Prudké zmeny nálad siahajú od majestátneho zvuku až symfonického charakteru k intímnym rozhovorom nástrojov. Lento patrí k najpôsobivejším pomalým častiam autora vôbec. Päť na seba nadväzujúcich tém sa odvíja od charakteru selankovej idyly až po vrelé, ba až búrlivé emócie. Sonoristickým ozvláštnením časti je harfový zvuk klavíra i pizzicato sláčikov. Tanečná tretia časť Allegro moderato, grazioso sa nesie v duchu pôvabnej galantnosti a elegancie, pričom vedľajšia myšlienka prináša nevšednú, orientálne zafarbenú melodiku. Stredný diel Un pochettino più mosso svojou motorickosťou a rozhodnosťou posúva dianie neúprosne vpred. Štvrtú časť Finale. Allegro, ma non troppo otvára rytmicky výrazná hlavná téma v unisone všetkých nástrojov. Hudobný prúd napreduje od východiskovej es mol cez dramatické úseky, epizódy vrúcnej lyriky i energiou a radosťou prekypujúce pasáže k záverečnej apoteóze v Es dur.
Jana Majerová
[ Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 30. 5. 2022, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, Cyklus HM, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]JOSEF SUK PIANO QUARTET
„Skladby hrajú s veľkým nasadením, zmyslom pre detail a s výrazom, ktorý je prezentovaný s neochvejnou istotou.“ (MusicWeb International, The Guardian)
Klavírne kvarteto Josefa Suka je uznávané širokým publikom pre interpretovanie hudby s absolútnou technickou zručnosťou a zároveň s precíteným lyrickým prednesom. Súbor nesie meno huslistu Josefa Suka (1929–2011), jedného z najväčších osobností husľovej generácie 20. storočia, vnuka skladateľa Josefa Suka a pravnuka Antonína Dvořáka. Poctu niesť názov po tak významnom českom umelcovi iniciovala súboru najrenomovanejšia česká inštitúcia v oblasti komornej hudby – Český spolok pre komornú hudbu s láskavým zvolením manželky Josefa Suka (Marie Suková). Klavírne kvarteto Josefa Suka tak nadväzuje na bohatú tradíciu českých komorných súborov, predovšetkým slávneho Sukovho tria.
Súbor založil huslista Radim Kresta v roku 2007 pôvodne v zložení klavírneho tria pod názvom „Taras Piano Trio“. Od druhej polovice roku 2012 hral ansámbel pod názvom „Ensemble Taras“ v obsadení klavírneho kvarteta. V roku 2013 dosiahol súbor vynikajúce výsledky v podobe dvoch víťazstiev na medzinárodných súťažiach (Verona, Trieste). Vďaka týmto úspechom a získaniu Ceny Českého spolku pre komornú hudbu za rok 2014 mohol ansámbel koncertovať na významných svetových pódiách a tiež nahral svoje debutové CD a DVD pre Limen music and arts s hudbou G. Faurého a J. Brahmsa a CD pre Azzura Music s hudbou G. Mahlera a J. Brahmsa. Pod názvom „Klavírne kvarteto Josefa Suka“ vystupuje súbor od roku 2014. V roku 2017 vydali CD s hudbou Josefa Suka a Antonína Dvořáka vo vydavateľstve Supraphon. Pozitívne ohlasy naň hlásila kritika doma i v zahraničí (The Guardian, Gramophone).
Súbor pravidelne vystupuje v Taliansku, Španielsku, Slovensku, Rakúsku, Nemecku, Slovinsku či Japonsku. Predstavil sa na koncertoch napríklad v pražskom Rudolfíne, Palazzo del Quirinale v Ríme, Teatro Verdi v Terste, Trento filarmonica, Auditorio Castellón i Salla Maffeiana vo Verone (kde sa všetci členovia predstavili aj ako sólisti v sprievode orchestra Virtuosi Italiani). Kvarteto je pravidelným hosťom festivalov ako Pražská jar, Bologna festival, La Bienalle di Venezia, MHF Leoša Janáčka, Festival Emy Destinovej, Emilia Romagna festival a iné.
Repertoár kvarteta zahŕňa diela od klasicizmu po súčasnosť, ťažiskom sú diela Johannesa Brahmsa, Antonína Dvořáka, Josefa Suka, Bohuslava Martinů, ale i významné diela 20. storočia a diela súčasné. Kvarteto pravidelne premiéruje skladby, ktoré mu venovali významní skladatelia ako Jean-Luc Darbellay, Max E. Keller, Matteo D’Amico, Marta Jiráčková či Jiří Gemrot. Na svojich koncertoch vystupuje súbor i v iných formáciách, napr. v obsadení klavírneho tria, alebo sláčikového tria (pod názvom Josef Suk Trio). „Klavírne kvarteto je pre nás ideálnym zoskupením. Milovníkovi komornej hudby ponúka rad možností a vyžitia. Skrýva v sebe potenciál najrôznejších komorných formácií od dua, sláčikového či klavírneho tria, no a obsadenie klavírneho kvarteta dokáže nahradiť snáď celý orchester, niektoré diela sú v tomto obsadení skutočnými symfóniami,“ hovoria členovia kvarteta.
© 2022 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
