Utorok 7. 3. 2017, 19.00 h
HS – Hudba a slovo
Malá sála Slovenskej filharmónie
Nora Skuta klavír
Miki Skuta klavír
Richard Stanke hovorené slovo
Dmitrij Šostakovič je významným predstaviteľom hudobnej moderny a zároveň pomerne záhadnou osobnosťou hudobných dejín. Pochádzal z Petrohradu a vyrastal v umeleckom prostredí – otec bol milovníkom hudby a matka vynikajúca klaviristka. Preto niet divu, že sa od detských liet venoval hre na klavíri. Študoval najskôr na Glasserovej hudobnej škole a v roku 1919 sa na základe odporúčania Alexandra Glazunova dostal na tamojšie konzervatórium, kde sa okrem klavíra venoval aj štúdiu skladby, na ktoré si po otcovej smrti musel privyrábať hraním v kinách. Pozoruhodné je, že už jeho absolventská práca, ktorou je Symfónia č. 1 f mol, op. 10 z roku 1925 ho pomerne v krátkom časovom horizonte etablovala v prostredí popredných orchestrov a dirigentov. V danom období sa mu navyše celkom úspešne darilo pôsobiť aj na koncertných pódiách v úlohe klavírneho sólistu.
Napriek využívaniu vo svojej podstate jednoduchých, no o to pôsobivejších hudobných vyjadrovacích prostriedkov sa Šostakovičova tvorba, oplývajúca hĺbkou a zároveň efektným využívaním kontrastov, nie vždy stretávala s porozumením autorít. Zväz skladateľov ho dokonca dvakrát ostro skritizoval a obvinil ho z formalizmu (najskôr v roku 1936 po premiére Lady Macbeth z mcenského okresu a 1948 na základe Ždanovovej doktríny), vyčítajúc mu miestami priveľmi tragický nádych v diele, čo Šostakovič ako citlivý, vnímavý, ale hlavne zraniteľný tvorca dosť ťažko znášal. V nasledujúcom období sa však situácia upokojila a v Sovietskom zväze ho začali vnímať v pozitívnejšom svetle.
Concertino pre dva klavíry, op. 94 skomponoval Dmitrij Šostakovič v rokoch 1953–1954 pre svojho talentovaného syna Maxima (podobne ako o tri roky neskôr Klavírny koncert č. 2 op. 102), v tom čase študenta na konzervatóriu v Moskve, aby si mohli skladbu spoločne zahrať. Pomerne stručné, približne deväťminútové dielo, v ktorom skladateľ použil zhustenú trojčasťovú formu, začína tremolami v hlbokom registri a klesajúcimi líniami v molovej tónine. Hudba sa postupne mení a nadobúda rýchlejšie tempo. Kontrastný prvok predstavujú lyrickejšie, hravé tóny oscilujúce v durovej tónine. Po dramatickom rozvedení a žalostne vyznievajúcej pasáži concertino dospeje k záveru priam závratnými pasážami v partoch oboch klaviristov. Každopádne ide o pozoruhodné dielo oplývajúce pôvabom, hĺbkou, vtipom až groteskou, ktoré je navyše v dokonalom súlade s umeleckými a virtuóznymi požiadavkami interpretov.
Igor Stravinskij je jednou z kľúčových osobností hudby 20. storočia, ako aj pozoruhodným a pomerne zložitým umeleckým zjavom. Vytvoril zásadné diela, ktoré mali silný vplyv nielen na jeho súčasníkov, ale aj na ďalší vývoj skladateľského a všeobecne hudobného smerovania v nasledujúcom období. Jeho tvorba zahŕňa hudbu k baletom, orchestrálne kompozície, koncerty pre rozličné obsadenia, komornú hudbu, ale aj opery, kantátové a oratoriálne diela či jedinečné rozsiahle scénické skladby integrujúce hudobnú, divadelnú, tanečnú, výtvarnú i hereckú zložku.
Narodil sa v rodine cárskeho operného speváka v petrohradskom Mariinskom divadle. Na klavíri hrával odmalička a už čoskoro sa prejavil jeho talent pre hru z listu či improvizáciu, čo sa stalo vynikajúcim predpokladom aj pre prvé skladateľské pokusy. Napriek zjavnému hudobnému talentu sa však na podnet rodičov pustil najskôr do štúdia práva a skladbe sa do roku 1908 venoval iba na súkromnej báze pod vedením Nikolaja Rimského Korsakova, s ktorým sa zoznámil prostredníctvom jeho syna, pohybujúceho sa taktiež v kruhoch študentov práva. V roku 1907 sa Igor Stravinskij zoznámil so Sergejom Ďagilevom, vďaka ktorému získal príležitosť priameho dotyku a postupného spoznávania umeleckého prostredia v západných krajinách, a to predovšetkým v „Mekke bohémov“ – v Paríži. O tri roky neskôr skladateľ presídlil do Švajčiarska, kde pobudol počas trvania 1. svetovej vojny a následne sa presťahoval do Francúzska, kde neskôr získal aj štátne občianstvo. Poslednou krajinou, v ktorej Stravinskij zakotvil definitívne, boli Spojené štáty americké. Emigroval tam v roku 1939, o šesť rokov neskôr nadobudol tamojšie občianstvo a strávil tam zvyšok života. Po smrti bol však napokon pochovaný v Benátkach.
„... oplýva tými najlepšími disonanciami, aké kto mohol kedy vymyslieť, ako aj najumnejšími asymetrickými, polytonálnymi a polyrytmickými plochami a čímkoľvek, čo sa dá len pomenovať.“ Napriek uvedenému citátu Leonarda Bernsteina, balet Svätenie jari, ktorý Stravinskij skomponoval pre Ballets russes (Ruský balet) Sergeja Ďagileva, vstúpil do hudobnej histórie kuriózne okázalým spôsobom. Jeho premiéru v parížskom divadle Théâtre des Champs-Élysées 29. mája 1913 prijal len zlomok odbornej umeleckej verejnosti v súlade s očakávaniami zásadne novátorského diela. Predovšetkým u laického publika sa však kompozícia, inscenovaná navyše v podobne prelomovej choreografii Václava Nižinského, s porozumením jednoznačne nestretla a prvé uvedenie tak vyvolalo mimoriadny škandál. Zásadným novátorstvom diela po hudobnej stránke je využívanie komplikovanejších rytmických štruktúr, ako aj ostrých disonancií. Paradoxne, už o rok neskôr dielo zaznelo v koncertnej podobe a stretlo sa – presne naopak – s obrovským ohlasom. Na dnešnom koncerte skladba zaznie v Stravinského verzii pre dva klavíry.
Dielo je v podstate symbolickým ukončením „ruského“ vývoja Stravinského tvorby a zároveň prvým výsledkom skutočnosti, že okolo roku 1912 bol skladateľ intenzívne spätý s kultúrnym prostredím vo Francúzsku. V tom čase začínal byť väčšmi v kontakte s významnými osobnosťami nielen z hudobníckych kruhov, ale aj ďalších umeleckých odvetví – popri skladateľoch s básnikmi či výtvarníkmi –, ktorí sa taktiež zapodievali moderným umením a hľadaním nových ciest a spôsobov umeleckého vyjadrenia.
Námet na Svätenie jari s podtitulom Obrazy z pohanskej Rusi, ktorý pozostáva z dvoch obrazov, Vzývanie zeme a Obeta, členených ďalej vnútorne na niekoľko častí, Stravinskij zostavil v súčinnosti s Nicholasom Roerichom, ktorý bol odborníkom na problematiku ruského folklóru, zvykov a tradícií a pre premiéru navrhol aj scénu a kostýmy. Ako naznačuje podnázov kompozície, ústrednou témou je návrat k ruskému dávnoveku, pohanským zvyklostiam a k prapodstate ľudstva ako takého. Dej predstavuje akúsi rekonštrukciu pohanského jarného rituálu, ktorý končí tancom vyvolenej dievčiny obkolesenej starými mudrcmi, ktorej smrť má získať náklonnosť božstiev a zabezpečiť príchod jari.
Vychádzajúc z námetu sa Stravinskij pri komponovaní sústredil na východiskovú esenciu hudby a na základe využitia množstva bicích nástrojov vyzdvihol v diele rytmické zložky, eliminujúc, až priam zastierajúc melodický aspekt. „Neotesaný“ charakter tematiky našiel svoj pendant v kompozícii bohatej na polytonálne úseky či disonancie, v ktorej by poslucháč márne hľadal náznaky lyriky či sentimentality. Charakterovo sa teda dielo vyznačuje nekompromisnou tvrdosťou a hrubosťou, ktorú podporuje pulzujúca rytmika a dynamické kontrasty.
Celkovo prinieslo Svätenie jari – po hudobnej i scénickej stránke – nový pohľad na žáner baletu a preto niet divu, že premiérové publikum, ktorého zázemie tvorili diela romantizmu až neskorého romantizmu, ním bolo šokované. Z choreografického hľadiska sa dokonca samotný Stravinskij prikláňal k neskoršiemu spracovaniu Leonida Mjasina.
Eva Planková
[ Bibliografický údaj: PLANKOVÁ, Eva: Text ku koncertu 7. 3. 2017, in: Slovenská filharmónia. Hudba a slovo, cyklus SH, 68. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017. ]Pracujeme na životopisoch.© 2017 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.