Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Klavírny recitál IV. – Andrew von Oeyen

Utorok 15. 2. 2022, 19.00 h
K – Klavír a klaviristi
Malá sála Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Andrew von Oeyen klavír


Program

Johannes Brahms (1833–1897)
4 balady, op. 10
Balada č. 1 d mol, Andante
Balada č. 2 D dur, Andante
Balada č. 3 h mol, Intermezzo: Allegro
Balada č. 4 H dur, Andante con moto
Franz Liszt (1811–1886)
Balada h mol, S. 171
Fryderyk Chopin (1810–1849)
Balada č. 1 g mol, op. 23
Balada č. 2 F dur, op. 38
Balada č. 3 As dur, op. 47
Balada č. 4 f mol, op. 52

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Hoci sa s termínom „balada“ (tal. ballata, fr. ballade) stretávame už v stredovekej hudbe, spoločné väzby medzi literárnym útvarom balady s jeho významovými konotáciami a hudobnou baladou nachádzame až v romantizme. V Nemecku boli na prelome 18. a 19. storočia literárne balady veľmi obľúbené – najmä anglické, keltské a škótske. Ľudová balada bola znovu objavená ako jeden z inšpiračných zdrojov romantickej literatúry. Strofickú báseň s často démonicko-mystickým príbehom a tragickým zakončením prevzali romantickí básnici ako vzor a premenili ju na umeleckú poéziu. Mnoho ponurých, desivých príbehov s prítomnosťou nadprirodzených síl napísali napríklad Herder, Goethe či Schiller. Viacerí nemeckí skladatelia ich zhudobňovali, za priekopníka je považovaný Johann Zumsteeg (1760–1802), neskôr balady komponoval napríklad Carl Loewe (1796–1869) a Franz Schubert (1797–1828). Práve vďaka Schubertovi a jeho balade pre spev a klavír Kráľ duchov (Erlkönig) sa etablovala balada aj v oblasti hudby. Tvorcom balady pre sólový klavír je Fryderyk Chopin, ktorý inšpiroval viacerých nasledovníkov, vrátane Brahmsa, Liszta, Griega či Faurého.

Cyklus klavírnych miniatúr 4 balady, op. 10 napísal Johannes Brahms počas leta 1854 v Düsseldorfe, kde sa zdržiaval, aby bol oporou priateľke Clare Schumannovej, ktorej manžel Robert sa pre narastajúce psychické problémy začal liečiť v sanatóriu v Endenichu. Cyklus je venovaný Juliusovi Ottovi Grimmovi – Brahmsovmu dlhoročnému priateľovi, klaviristovi, skladateľovi a dirigentovi.

Písanie pre klavír bolo pre Brahmsa ako uznávaného klavírneho virtuóza niečím špeciálnym: „Je to predsa len niečo iné písať pre nástroje, ktorých povahu a zvuk má človek v hlave len tak približne, ktoré počuje len v duchu – alebo písať pre nástroj, ktorý pozná skrz naskrz, ako ja klavír, kde vskutku viem, čo píšem a prečo to píšem tak a tak.“ V Brahmsovej ranej klavírnej tvorbe prevažujú najmä dramatické sonáty a variačné cykly. K miniatúram typu intermezza či romance skladateľ inklinoval v 70. a 90. rokoch 19. storočia. Opus 10 je teda v tomto kontexte výnimkou. Konkrétnym inšpiračným zdrojom pre vznik prvej Balady d mol bolo prečítanie škótskej balady Edward z Herderovej zbierky Stimmen der Völker (jedná sa o Herderov preklad z anglického originálu publikovaného v Percyho zbierke Reliques of Ancient English Poetry). Text Edwarda – príbeh o zrade a otcovražde v stredovekej kráľovskej rodine – zhudobnil Brahms aj neskôr v rámci cyklu Balady a romance pre 2 hlasy a klavír, op. 75. Ostatné tri balady z Opusu 10 nemajú konkrétny námet. U Brahmsa ako zástancu absolútnej hudby je spojenie hudby s určitým programom zriedkavé. Ani prvá balada nie je programovou skladbou v pravom zmysle, jedná sa len o akési hudobné zrkadlenie skladateľových pocitov z čítania poézie.

Cyklus 4 balád, op. 10 je prepojený aj tóninovo: d mol – D dur – h mol – H dur (rovnomenné, resp. paralelné tóniny). Mysteriózne krajné časti prvej Balady d mol vystrieda vzrušene dramatický stredný úsek. Podobné členenie na tri úseky s rýchlym stredným dielom má aj druhá Balada D dur. Tretiu Baladu h mol pomenoval skladateľ ako Intermezzo, no pôvodne ju kvôli jej charakteru zamýšľal nazvať Scherzino. Kontrastný stredný diel má religiózne rozjímavý nádych. Posledná poetická Balada H dur je formovo voľnejšia. Stredný úsek Più lento s pokynom „col intimissimo setimento“ vytvára – vďaka rytmickej organizácii partu ľavej a pravej ruky ako dve proti trom – dojem jemne sa vlniacich akordických plôch. Reminiscencie stredného dielu sa navracajú aj v záverečnej, pomerne širokej kóde.

Na Vianoce 1854 poslal Brahms po blízkom priateľovi a skvelom huslistovi Josephovi Joachimovi svoje Balady, op. 10 Robertovi Schumannovi do sanatória, na čo od neho dostal nadšenú odpoveď v liste zo 6. januára 1855: „Balady – prvá prekrásna, úplne nová“ a jej záver charakterizoval Schumann ako „krásne-zvláštny“. Druhá, veľmi „rôznorodá“ balada „bohato podnecuje fantáziu, sú v nej očarujúce pasáže“. V tretej balade ocenil „démonické, tajomné“ trio a v poslednej balade ho fascinovalo váhanie melódie medzi dur a mol na začiatku a na konci skladby, aby napokon „žalostne spočinula v dur“. Len o niečo málo neskôr prišiel Brahms svoje diela Schumannovi osobne zahrať, aby ich intímna, láskavá, vrúcna hudba mohla oblažila priateľovu strápenú dušu.

Franz Liszt bol jedným z najcharizmatickejších interpretov svojej doby a zároveň popredným skladateľom prudkých kontrastov. Jeho klavírne dielo siaha od virtuóznych skladieb pre vlastnú potrebu, cez veľké dramatické diela, až po hlboko intímne spovede. Šialenstvo okolo Lisztovej popularity dokonca podnietilo vznik pojmu „Lisztománia“, ktorý v roku 1841 vytvoril čelný predstaviteľ nemeckej romantickej literatúry Heinrich Heine. Koncom 40. rokov však Liszt vymenil vyčerpávajúce koncertné cesty za sústredenejšie komponovanie a v 50. rokoch tak napísal mnohé zo svojich najlepších diel. V roku 1853 dokončil dve diela v rovnakej tónine – Sonátu h molBaladu č. 2 h mol, S. 171, ktoré patria k Lisztovým najoceňovanejším klavírnym dielam vôbec. V obidvoch skladateľ skúma možnosti tematických transformácií, ktorými dosahuje rôzne nálady, emócie, no zároveň sú motivicky koherentné.

Balada h mol bola vydaná nasledujúci rok po svojom vzniku. Na obálke autografu sa nachádzajú skice ľudových piesní, ktoré do nôt zapísal maďarský husľový virtuóz Ede Reményi. V júni 1853 totiž prišiel na niekoľko týždňov za Lisztom do Weimaru spolu s Johannesom Brahmsom, s ktorým práve tu zavŕšili svoje koncertné turné. Existujú dve možné literárne inšpirácie vzniku Lisztovej Balady h mol – obe sú príbehmi nešťastnej, resp. zakázanej lásky s tragickým koncom. Jednou možnosťou je hororový príbeh Lenore Gottfrieda Augusta Bürgera (na tento text skomponoval Liszt neskôr aj rovnomennú melodrámu Lenore, S. 346), druhou je antický mýtus Héro a Leandros. Dodnes sa však nepodarilo presne určiť, čo z toho podnietilo skladateľa k tvorbe.

Po hudobnej stránke sa v Lisztovej Balade h mol spájajú viaceré podstatné znaky jeho tvorby – oslňujúca virtuozita, veľkolepý zmysel pre naratívnu drámu, orchestrálny zvuk, okázalé gestá (avšak naplnené hlbokým obsahom) v kombinácii s intímnou hudobnou spoveďou či lyrickými pasážami takmer impresionistického nádychu, obdivuhodné tematické prepracovanie, fascinujúca architektúra, novátorské harmónie. Záver Balady h mol pôvodne končil vo veľkej dynamike. S odstupom času však začal považovať brilantné fff-závery za neúčelné. Podľa posledného notového vydania v Henle-Verlag existujú dokonca až tri rôzne závery Lisztovej Balady h mol – pôvodný (objavený až v roku 1992) i druhý záver (zverejnený v roku 1905) sú charakterovo podobné, až tretia, definitívna verzia smeruje do éterickej tíšiny.

Fryderyk Chopin použil termín „balada“ po prvýkrát v klavírnej hudbe v roku 1835, kedy napísal jedno zo svojich vôbec najpopulárnejších diel – Baladu č. 1 g mol, op. 23. Kultivovaný skladateľ pravdepodobne poznal viaceré ľudové aj umelecké literárne balady. Jedným z konkrétnych iniciačných momentov pre vytvorenie nového klavírneho žánru zrejme bolo aj povzbudenie od Chopinovho krajana, spisovateľa a autora balád, Adama Mickiewicza, ktorý podobne ako Chopin tiež emigroval do Paríža a patril do okruhu skladateľových známych. Dôkaz o Chopinovej snahe preniesť konkrétny obsah Mickiewiczových balád do poetického jazyka klavíra sa však nezachoval. Jedná sa skôr o inšpiráciu v rámci naratívnosti a celkovej atmosféry.

Chopinove štyri balady sú bohato rozvedenými hudobnými príbehmi, plnými napätých zvratov, intenzívnych emócií i oblažujúcich spočinutí. Zároveň patria medzi autorove najinovatívnejšie diela po stránke formovej i výrazovej. Na rozdiel od celkovej zvnútornenej atmosféry Brahmsových Balád, op. 10 a tlmeného zakončenia Lisztovej Balady h mol – všetky Chopinove balady vrcholia v impozantnej kóde (len v Balade F dur po kóde nasleduje ešte krátka reminiscencia úvodu v pianissime).

Na Balade č. 2 F dur, op. 38 Chopin čiastočne pracoval na jeseň roku 1838 v rámci pobytu na Malorke. Tam trávil čas so svojou osudovou ženou, nekonvenčnou George Sandovou. Spolu ich mal údajne zoznámiť Franz Liszt. Kvôli prepuknutiu tuberkulózy i ďalším príčinám však Chopin na svojej Druhej balade pracoval ešte aj v roku 1839 a vydaná bola až o ďalší rok neskôr. Balada F dur je založená na ostrom kontraste idylického úseku v rytme siciliany a nanajvýš excitovaného Presta con fuoco. Balada č. 3 As dur, op. 47 z roku 1841 vyznieva najoptimistickejšie zo všetkých štyroch Chopinových diel. Je naplnená pôvabom, vrúcnou lyrikou a i napriek niekoľkým turbulenciám kulminuje v energicky odhodlanom finále. Len o rok neskôr napísal Chopin svoju poslednú Baladu č. 4 f mol, op. 52. Patrí k autorovým najoceňovanejším dielam s dômyselnými polyfónnymi úsekmi a vycibrenou, rafinovanou variačnou technikou. Zároveň je akýmsi obrazom skladateľovej osobnosti – v jeho krehkej, neustále chorľavej telesnej schránke sa ukrýval húževnatý duch s jasnou umeleckou víziou; obrazom fenomenálneho klaviristu a skladateľa, pre ktorého bol jeho nástroj prostriedkom umeleckého vyjadrenia vlastných najvnútornejších myšlienok i najpálčivejších emócií. Veď ako sám tvrdil, klavír bol jeho druhým ja...

Jana Majerová

[ Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 15. 2. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus K, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]

>>   PROGRAM BULLETIN CV


ANDREW VON OEYEN

získal svetové renomé vďaka svojej elegantnej a bystrej interpretácii, no i vyváženému pomeru umeleckého vkladu a technickej brilantnosti. Postupne sa na pódiách etabloval ako jeden z najfascinujúcejších klaviristov svojej generácie.

Od svojho debutu vo veku 16 rokov s Filharmóniou Los Angeles pod vedením Esu-Pekku Salonena obohatil Andrew von Oeyen svoj repertoár o široké spektrum repertoáru pre sólový klavír, ako aj klavírnych koncertov.

Spolupracoval so svetovými súbormi ako Filadelfský orchester, Orchester Mariinského divadla, Berlínsky symfonický orchester, Nová japonská filharmónia, Singapurský symfonický orchester i so symfonickými orchestrami San Francisca, Detroitu, Saint Louis, Seattlu, Dallasu, Atlanty, Cincinnati a ď. V úlohe sólistu-dirigenta uviedol koncertné a orchestrálne diela Haydna, Mozarta, Beethovena, Ravela a Kurta Weilla. Významným míľnikom v jeho kariére bol 4. júl 2009, kedy vystúpil v americkom Capitole s orchestrom National Symphony v programe „A Capitol Fourth“, ktorý videli milióny divákov po celom svete.

Andrew von Oeyen v sezóne 2020/2021 absolvoval okrem sólových recitálov v Európe a USA i koncerty s mnohými orchestrami. V júni 2021 nahral tretí album Bach – Beethoven pre Warner Classics, ktorý zaradil Gramophone Magazine do sekcie „Essential New Release“. S vydavateľstvom Warner Classics nadviazal klavirista spoluprácu v júni 2016, následne vyšiel jeho prvý album s dielami pre klavír a orchester Saint-Saëns – Ravel – Gershwin a v roku 2018 druhý album Ravel – Debussy – Bizet, oba v spolupráci s PKF – Prague Philharmonia a dirigentom Emmanuelom Villaumom. Andrew von Oeyen sa narodil v Spojených štátoch amerických, má však nemecko-holandský pôvod. Svoje klavírne štúdiá začal už ako päťročný a s orchestrom debutoval ako sólista vo veku 10 rokov. Je absolventom Kolumbijskej univerzity a Juilliard School, (H. Stessin, J. Lowenthal), jeho pedagógmi boli aj Alfred Brendel a Leon Fleisher. Už v roku 1999 získal prestížnu cenu Gilmore Young Artist Award, ako aj prvú cenu na Štátnej klavírnej súťaži Nadácie Leni Fe Bland (2001). Andrew von Oeyen žije v Paríži a v Los Angeles.


© 2022 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk