Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>> PROGRAM BULLETIN CV

Mozart / Say

Piatok 10. 5. 2024, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Jan Rozehnal zbormajster
Erik Nielsen dirigent

Juraj Čižmarovič husle
Rafael Sars orientálne bicie nástroje

Program

Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
Únos zo serailu, predohra k opere, KV 384
Fazıl Say (1970)
Koncert pre husle a orchester „1001 nocí v háreme“, op. 25
Allegro
Allegro assai
Andantino
Allegro – Coda: Andantino
Béla Bartók (1881–1945)
Zázračný mandarín, op. 19, Sz. 73, baletná pantomíma v jednom dejstve podľa libreta Menyhérta Lengyela

>> PROGRAM BULLETIN CV

Umenie vždy reflektovalo aktuálnosť diania, politicko-spoločenské udalosti dopĺňali vlastné pohnútky. A neplatí to len o hudbe minulého storočia, ktorá reagovala na turbulentné časy na spoločenskej scéne. Zrejme najznámejším príkladom nielen tendenčného začlenenia názoru do hudobného diela, ale aj jedným z prvých happeningov je Symfónia č. 45 fis mol Rozlúčková Josepha Haydna. Bola reakciou na nevyplácanie miezd členov orchestra zo strany ich zamestnávateľa grófa Esterházyho. V jej poslednej časti postupne orchester odchádza. Na úplnom konci ostanú na pódiu už len koncertný majster a jeho zástupca. Tí napokon tiež opustia svoje miesta interpretujúc otvorený koniec, akýsi otáznik na záver symfónie. V tomto prípade ide o silne osobnú reakciu vyvolanú nedocenením a snahou niečo zmeniť. Ale reakcie skladateľov môžu vyvierať aj z menej apelatívnych motívov. Práve v období klasicizmu, kedy sa Európou preháňali Turci z Osmanskej ríše, bola častým inšpiračným zdrojom práve orientálnosť Blízkeho východu. Už spomínaný papa Haydn (pravdepodobne inšpirovaný práve Mozartovou operou Únos zo serailu) svoju stú symfóniu, resp. jej druhú časť napísal v štýle vojenskej kapely s použitím na tú dobu nezvyčajne rozšírenej sekcie bicích nástrojov. Podobnú inšpiráciu je možné nájsť aj v tvorivom odkaze Wolfganga Amadea Mozarta, majúc na mysli najslávnejší, prítomnosťou Turkov inšpirovaný kus Turecký pochod, resp. tretiu časť z jeho jedenástej klavírnej sonáty. Aj dej jeho slávnej opery Únos zo serailu, napísanej v štýle ním obľúbeného singspielu, vyviera z námetu zafarbeného tureckým motívom. Naratív opery začína únosom Konstanze a jej komornej Blonde pirátmi a ich predaním do Turecka. V tejto krajine sa napokon odohráva aj celý príbeh lásky medzi Konstanzou a Belmontem, ako aj Blonde a Pedrillom, končiaci pointou oplatenia krivdy šľachetnosťou. Už samotná predohra nastoľuje atmosféru celej opery. Mozart siahol po rovnakých výrazových prostriedkoch ako jeho slávny predchodca Joseph Haydn, po rozšírenej, na tú dobu nezvyčajnej obsadenosti bicej skupiny. Tradičné tympany obohatil o tureckú tamburínu, činely, triangel a veľký bubon. Inštrumentačným nóvum bola aj pikola zdôrazňujúca vysoké rezonancie plechových bicích inštrumentov. Hudba svojím živým a bezprostredným charakterom odráža nielen invenciu génia zo Salzburgu, ale aj vkus dobového publika, prahnúceho po videní umeleckého stvárnenia každodennosti.

Pre dnešného Európana zrejme naivné reflektovanie tureckých vplyvov rozšírením skupiny bicích nástrojov, no na dobu 18. storočia veľmi prenikavé a jasné gesto nadviaže Tureckom vierohodne okorenená hudba Fazıla Saya. Držiteľ viacerých prestížnych medzinárodných ocenení je známy svojimi hudobnými reakciami na spoločenské dianie. Po sérii teroristických útokov napísal svoju štvrtú symfóniu Nádej i koncert pre violončelo Never give up (Nikdy sa nevzdávaj). Svojou hudbou reflektoval pandémiu Covid-19 a v súčasnosti vyjadruje podporu vojnou zasiahnutej Ukrajine. Aj napriek silnej spätosti s dedičstvom rodnej krajiny je sústavným kritikom náboženskej povrchnosti a netolerancie. Rezident viacerých popredných telies a festivalov (Francúzsky rozhlas, Hudobný festival v Brémach, Konzerthaus Dortmund, Drážďanská filharmónia) je ako skladateľ aj ako klavirista mimoriadne tvorivým umelcom komplexne prepájajúcim všetky odtiene tradície hudby ako takej. S obľubou interpretuje džez a jeho typickú črtu improvizáciu často zapája aj do remeselného komponovania klasickej hudby. Tým vytvára silne virtuózne party s nuansami voľnosti ako tomu je v prípade jazzovej fantázie na motívy Mozartovho slávneho Tureckého pochodu. Džez je pre neho stále komunikatívnym prostriedkom, v ktorom uplatňuje svoju spontánnu invenciu a tvorivosť, keďže stále účinkuje aj na popredných festivaloch tohto žánru. Svojou nápaditosťou prekvapil už v útlom veku svojho otca, spisovateľa a muzikológa. Bez prípravy dokázal hodnoverne interpretovať vypočutú melódiu na provizórne skonštruovanej flaute. Na odporúčanie rodinného priateľa a hobojistu Aliho Kemala Kayu začal ako trojročný navštevovať hodiny uklaviristky Mithat Fenmen. Prvé diela začal komponovať už počas štúdií klavíra na konzervatóriu v rodnej Ankare. Prvé opusové dielo Štyri tance Nasreddina Hodžu mu prinieslo úspech na konkurze v New Yorku. Už v tomto ranom diele sa prejavujú typické črty jeho rukopisu, sú nimi rapsodickosť, a teda voľné formové riešenia, fantazijnosť, bohatosť rytmických štruktúr s častým tanečným charakterom, nepretržitosť pulzu, exotická inštrumentácia a bohatá spevnosť často súvisiaca s melodikou tureckej ľudovej piesne, ako aj melodikou okolitých štátov. Znalý tradície starého kontinentu nadviazal folklórnymi inšpiráciami na Bartóka, Enescu či Ligetiho. Oslovili ho aj novosti experimentalistov spoza Atlantického oceánu. Skladba Black Earth síce vyviera z ľudovosti, no inštrumentačne je zverená jedinečnej zvukovosti preparovaného klavíra, vynálezu Johna Cagea. Neobišiel však ani estetický protipól amerických komponistov, príslušníkov európskej avantgardy, o čom svedčí jeho Rozvodové sláčikové kvarteto napísané v medziach atonality. Fascinovaný monumentálnosťou zvuku sa pri svojich orchestrálnych opusoch spoľahol na dedičstvo Carla Orffa s častými presahmi do vokálneho sveta. Všetky tieto inšpirácie pochádzajúce z dedičstva klasickej hudby, sú akoby nástrojmi, ktoré tvarujú to najdôležitejšie – jedinečný folklór Turecka, ako aj okolitých krajín Blízkeho východu. Často využíva tradičné ľudové nástroje vrátane typických bubnov kudüm a darbuky, ako aj trstinovej flauty ney, naratívy literárneho dedičstva, orientálnu zvukovosť, ako i energickosť a živelnosť národa. Žiadne z týchto čŕt jeho poetiky, ako sú nadviazanie na tradíciu severoamerického či európskeho kontinentu naprieč storočiami a čerpanie z atraktívnej orientálnej tureckej kultúry, nie sú ostrovmi samými pre seba. Naopak, Fazıl Say ich umne prepája bez vzájomného narúšania ich akostí. Monumentálne orchestrálne diela sa odvolávajú na rodné Turecko už názvom – prvá symfónia Istanbulská, oratórium Nâzım (na texty pokrokového tureckého básnika Nâzım Hikmeta Rana) a poslucháčsky mimoriadne atraktívny Koncert pre husle a orchester 1001 nocí v háreme, op. 25. Programový náboj diela sa opiera o svetoznámu zbierku tureckých rozprávok Arabské noci. Sólové husle rozprávajú pútavé príbehy Šeherezády o princeznej Dunjá, Ni’movi a jeho otrokyni Nu’me a ďalších protagonistoch jej vymyslených rozprávok, ktoré jej napokon zachránili život. Zatiaľ čo husle reprezentujú ich samotné rozprávanie, orchester vytvára atmosféru, náboj a výraz. Osudy postáv sa zrkadlia vo veľmi naratívnom charaktere celého koncertu. Typické sú prudké zmeny nálad, časté gradácie a upokojenia, zaobalené do nádhernej orientálnej zvukovosti typickej pre celú paletu rôznych charakterov (nebezpečných, smutných, veselých), ktoré sprevádzajú dobrodružstvá hrdinov rozprávok.

Prvá svetová vojna zásadným spôsobom prepísala mapu Európy. Porážka Rakúsko-Uhorska viedla k vzniku nových samostatných štátov zrkadliacich národnostnú pestrosť bývalej monarchie. Pre nové Maďarsko to však znamenalo hospodársku stagnáciu a pokles životnej úrovne. Bez elektriny, tečúcej vody, paliva a jedla písal Béla Bartók svojho Zázračného mandarína v malej dedinke pri Budapešti. Po prekonaní španielskej chrípky sa presťahoval spolu s rodinou do službami dostupnejšieho hlavného mesta. Avšak zmenila sa nielen geografická situácia, ale aj spoločensko-politická. Postupná radikalizácia spoločnosti, opačné politické presvedčenie postavilo ľavicovo orientovaného Bartóka do nemilosti krajnej pravice na čele s Miklósom Hortym. Bol podozrievaný pre jeho etnomuzikologické aktivity, ktoré podnikal v Sedmohradsku a na Slovensku, vtedy už na území novovzniknutých štátov Československa a Rumunska. Pravicová tlač ho kvôli miestu narodenia nazvala rumunským nacionalistom a zradcom Maďarska. Bartók si bol vedomý, že jeho novoskomponovanú baletnú pantomímu nebude možné uviesť na pódiu jeho rodnej zeme. Klavírnu podobu diela skladateľ inštrumentoval až v roku 1924, o dva roky mala premiéru v Kolíne nad Rýnom. Maďarskej premiéry sa Bartók nedožil.

Zápletka baletu vyviera priamo z jednoaktovej expresionistickej hry maďarského dramatika Menyhérta Lengyela. Sám autor ju označil za pantomimickú grotesku, ktorá je ironickou expresionistickou kritikou erotiky, naturalizmu, núdze vtedajšej spoločnosti, diskriminácie ázijskej rasy, sexualizácie žien, čo boli témy Bartókom mimoriadne obľúbené a vyhľadávané. Svedčí o tom aj sujet jeho jedinej opery Hrad kniežaťa Modrofúza. Týmito scénickými dielami reflektoval pohoršujúcu freudovskú analýzu ľudského podvedomia nasýteného násilím, sexualitou, strachom, túžbou ovládať, potláčaním vlastných vášní a predstáv. Libreto baletu rozpráva o podlých zločinoch, troch mladých mužoch. Prinútia dievča, aby lákalo okoloidúcich do zatuchnutej miestnosti iba preto, aby ich následne mohli okradnúť. Nepodarí sa to pri zošúverenom starcovi ani pri vystrašenom chlapcovi. Tretí muž, Mandarín, vzbĺkne vášňou k dievčaťu a z očí mu srší živelnosť nespútanej lásky. Surovci ho okradnú a pokúsia sa ho zabiť. Ani trojnásobné prebodnutie starým hrdzavým mečom ho neodradí od čo aspoň najmenšieho kontaktu s dievčinou. Vzoprie sa mladíkom. Tí ho napokon premôžu, zviažu a jeho bezvládne telo padá na zem. Po prosbách dievčaťa ho zločinci rozviažu a až po tom, ako je Mandarínovi dovolené objať dievčinu, porazený zomiera. Dielo samotnou zápletkou, tabuizovanými neresťami ľudí usvedčujúc ich z pokrytectva, ale aj exponovaným výrazom a expresivitou vyznenia pobúrilo publikum už na premiére v Kolíne nad Rýnom. Pískanie, odchod z koncertu, a následné zdrvujúce recenzie či predvolanie dirigenta Eugena Szenkára starostom, Bartóka nevykoľajili. Po vypočutí chcel len nepatrne opraviť klarinetový part a úzkosť mu spôsobovalo len hľadanie partu medzi množstvom ostatných. Aj napriek naliehaniu jeho krajana bolo dielo z repertoáru stiahnuté, nepomohli ani argumentácie že ide o najväčšieho žijúceho maďarského skladateľa.

>> PROGRAM BULLETIN CV

JURAJ ČIŽMAROVIČ

Je jednou z najvýraznejších a najúspešnejších osobností slovenského interpretačného umenia vo svete. Dlhoročná kariéra zrelého umelca mala po úspešnom sólistickom štarte v domácom prostredí kontinuálny vývoj a to nielen vo svojom odbore, ale aj ako všestranne zanieteného a angažovaného hudobníka. Sólisticky vystupoval takmer vo všetkých európskych krajinách, USA, Japonsku, Kórei a Číne. Jeho umelecká dráha je spojená s nespočetným množstvom významných dirigentov (D.Barenboim, J. Levine, P. Boulez, G. Sinopoli či Ch. Thielemann).

V roku 1990 sa presťahoval do Nemecka, kde sa stal koncertným majstrom Gürzenich Orchester Köln. Len o pár rokov neskôr sa stal jedným z koncertných majstrov svetoznámeho festivalového orchestra v Bayreuthe, v ktorom pôsobí dodnes. Od roku 2004 zastáva funkciu 1. koncertného majstra v prestížnom WDR Funkhausorchester v Kolíne nad Rýnom. Jeho pohotový záskok za vtedajšieho šéfdirigenta Michaila Jurowského na Festspiele Mecklenburg-Vorpommern mu otvoril cestu aj k trvalej dirigentskej spolupráci s týmto orchestrom. Juraj Čižmarovič je vyhľadávaným koncertným majstrom, okrem Nemecka je stálym hosťom v Španielsku a Južnej Kórei. Na osobné pozvanie Semjona Byčkova sa v roku 2023 podieľal na produkcii Wagnerovej opery Tristan a Izolda v Teatro Real v Madride. Jeho spolupráca s týmto orchestrom bude pokračovať aj v roku 2024 radom viacerých operných a koncertných produkcií.

V posledných rokoch zintenzívnil nahrávacie aktivity. Nahral CD Vivaldi: Štyri ročné obdobia s vlastným súborom Cimorosa Chamber Orchestra (Diskant) a Mozartove klavírne koncerty so svojím synom Jakubom, kde sa predstavil ako dirigent ŠKO Žilina. So SOSR nahral husľové koncerty Prokofieva, Šostakoviča a Berga. K raritnej nahrávke nesporne patria aj zriedkavo uvádzané husľové koncerty Siegfrieda Wagnera a Hansa Pfitznera (Coviello Classics).

ERIK NIELSEN

Šéfdirigent Bilbao Symphony Orchestra (2015) a hudobný riaditeľ Tiroler Festspiele Erl (2022) pôsobil v rokoch 2016 – 2018 na pozícii hudobného riaditeľa Theater Basel. Súčasťou Frankfurtskej Opery bol od roku 2002, pričom šéfdirigentom orchestra bol v rokoch 2008 – 2012. Pred usadením sa vo Frankfurte bol členom Orchestrálnej akadémie Berlínskej filharmónie na pozícii harfistu. Študoval dirigovanie na Curtis Institute of Music vo Philadelphii, bakalárske diplomy z odborov hra na hoboji a hra na harfe získal v New Yourku (The Juilliard School). Počas leta 2007 bol účastníkom festivalu Tanglewood (dirigovanie orchestra a komorných koncertov) ako asistent Jamesa Levina (Don Carlos). V marci 2010 debutoval s operou Ariadna na Naxe v Boston Lyric Opera, po čom nasledovalo uvedenie Čarovnej flauty v Metropolitnej Opere v New Yorku.

Počas pôsobenia vo Frankfurte dirigoval Erik Nielsen široký repertoár, od diel G. F. Händla po uvedenie nemeckej premiéry opery Medea A. Reimanna. V roku 2009 Nielsen debutoval v Londýne s Čarovnou flautou v Anglickej národnej opere.

Operné angažmány z posledného obdobia zahŕňajú tituly ako Karl V. (E. Křenek), Prsteň Nibelungov a Peter Grimes v Bayerische Staatsoper, Hartmannov Simplicus Simplicissimus, Henzeho Gisela!, Pelleas et Melisande a Rusalku v Semperoper v Drážďanoch, svetovú premiéru Eurydice M. Trojahna pre Holandskú národnú operu, La Traviatu v Deutsche Oper Berlin, Reimannov Lear v Malmo Opera, svetovú premiéru Solaris D. Fujikuru v Théâtre des Champs Elysées v Paríži a mnohé iné. V lete 2023 dokončil Wagnerov Prsteň na festivale Tiroler Festspiele (réžia B. Fassbaender), pričom celý cyklus bude dirigovať aj počas leta 2024. Medzi nedávne produkcie patrí uvedenie diela Oidipus Rex v Amsterdame, Aidy vo Frankfurte a na december 2024 je naplánovaná premiéra Lásky ku trom pomarančom v Semperoper v Drážďanoch.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, s ktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapason a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar 2023 vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Vo februári zas orchester absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić. Nedávno sa orchester predstavil pod vedením J. Habarta na festivale Allegretto Žilina, kde uviedol s fagotistkou S. Dervaux dielo bratislavského rodáka J. N. Hummela.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal.

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice.

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. HerasCasado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Do konca sezóny sa SFZ predstaví aj na domácich festivaloch v Košiciach (R. Jindra) a Piešťanoch (T. Lang).

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.