Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>> APROGRAM BULLETIN CV

Dohnányi

Piatok 26. 1. 2024, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Slovenská filharmónia
Martin Leginus dirigent

Milan Paľa husle

Program

Ernő von Dohnányi (1877–1960)
Koncert pre husle a orchester č. 2 c mol, op. 43
Allegro molto maestoso
Intermezzo: Allegro comodo e scherzando
Adagio molto sostenuto
Allegro risoluto e giocoso
Antonín Dvořák (1841–1904)
Symfónia č. 7 d mol, op. 70
Allegro maestoso
Poco adagio
Scherzo: Vivace – Poco meno mosso
Finale: Allegro

>> APROGRAM BULLETIN CV

Známy propagátor Mahlerovej hudby, dirigent Bruno Walter spomína na krátke pôsobenie v mestskom divadle v Bratislave na sklonku 19. storočia ako na neveľmi inšpirujúce. Mesto, ktoré považoval za provinčné, však nežilo úplne nezaujímavým hudobným životom. Jeho obraz ostal zachovaný v esejách skladateľa, pedagóga a dirigenta Cirkevného hudobného spolku Alexandra Albrechta(1885 – 1958), ktoré vyšli knižne pod názvom Túžby a spomienky. Albrecht píše o tradícii uvádzania diel Haydna a Beethovena v Dóme sv. Martina, o vášni bratislavských mešťanov pre komorné muzicírovanie i o nadšení, s akým sa stretávali koncerty hosťujúcich umelcov, medzi ktorých patrili aj klavírni virtuózi svetového mena ako Franz Liszt či Anton Rubinstein. Napriek istej repertoárovej konzervatívnosti bola Bratislava v posledných dekádach „starého sveta“ miestom, kde sa mohol rozvíjať talent štvorice študentov Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia – Franza Schmidta (1874 – 1939), Ernö Dohnányiho, Bélu Bartóka (1881 – 1945) i samotného Albrechta. Ten sa ako jediný do Prešporku po štúdiách vrátil.

Ernő Dohnányi sa narodil 27. júla 1877 na Klariskej ulici č. 12 do rodiny profesora matematiky a fyziky, ktorý bol tiež disponovaným violončelistom. Dohnányiho výnimočný hudobný talent bol zrejmý už od troch rokov. Jeho otec sa však obával, aby syn nedostal nálepku „zázračné dieťa“, preto s hudobným školením začal až v šiestich rokoch. Významnú úlohu v ňom zohral dómsky organista Karl Forstner. O talente, ktorý sa čoskoro začal prejavovať i v kompozícii, svedčia ohlasy na Dohnányiho prvé bratislavské koncerty. V roku 1889 kritik novín Grenzbote napísal, že „ak mu dá Boh silu, aby nepreceňoval svoje schopnosti ako mnoho mladých klavírnych virtuózov, môže sa z neho stať slávny hudobník.“ Tieto slová sa naplnili, keď 17ročný umelec odišiel študovať na Hudobnú akadémiu do Budapešti k Lisztovmu žiakovi Istvánovi Thománovi, v kompozícii sa vzdelával u Hansa Koesslera. Po škole sa Dohnányi v európskych metropolách rýchlo etabloval ako jeden z najväčších klaviristov doby.

Uspel aj ako dirigent a skladateľ, za uvedenie Klavírneho kvinteta č. 1 sa ešte v časoch jeho štúdií zasadil samotný Johannes Brahms (1833 – 1897). Po období intenzívneho koncertovania v Európe i USA a pedagogickom pôsobení v Berlíne sa Dohnányi v roku 1915 vrátil do Budapešti, kde sa stal pedagógom, neskôr riaditeľom Hudobnej akadémie, dirigentom Orchestra filharmonickej spoločnosti a v roku 1931 aj hudobným riaditeľom Maďarského rozhlasu. „Hudobný život v Maďarsku bolo možné zhrnúť do jedného slova – Dohnányi,“ spomínal neskôr Bartok, ktorého progresívnu tvorbu (spolu s dielami iných maďarských skladateľov) Dohnányi na svojich koncertoch propagoval. V komplikovaných podmienkach režimov Horthyho a Szálasiho si umelec dokázal podľa vierohodných svedectiev zachovať morálnu integritu. Zablokoval napríklad vznik Hudobnej komory (jej vzorom bola nacistická Reichsmusikkammer), ktorej cieľom malo byť aj vylúčenie židovských hudobníkov z umeleckých aktivít v krajine. Snažil sa tiež neúspešne presadiť, aby židovskí študenti Lisztovej akadémie mohli doštudovať, napriek tomu, že nemohli byť viac prijímaní a všetci učitelia takéhoto pôvodu museli do roku 1943 zo svojich postov odísť. V akademickom roku 1942/1943 Dohnányi rezignoval na post riaditeľa práve na protest voči tlaku na prepustenie židovských pedagógov. Podobne sa zachoval aj pri snahe „očistiť“ Budapeštiansku filharmóniu, ktorú bez rasovo motivovaných personálnych zmien udržal až do nacistickej okupácie, potom ju radšej rozpustil. Prenasledovaným hudobníkom preukázateľne pomáhal aj osobne, vybavovaním dokumentov i finančne. Nič z toho nezabránilo, aby sa koncom vojny vo vlasti neobjavil na zozname „vojnových zločincov“. Vtedy s rodinou urobil niekoľko rozhodnutí, ktoré na nezainteresovaných naozaj mohli pôsobiť podozrivo. Najskôr utiekol z Budapešti do časti Rakúska pod kontrolou Spojencov, neskôr emigroval do Argentíny, v tom čase obľúbenej destinácie ľudí s problematickou minulosťou. Boli to však vynútené kroky. Pre prvý sa podľa skladateľovho amerického životopisca Jamesa A. Grymesa rozhodol, pretože boli známe jeho protiruské postoje, pre druhý, lebo napriek tomu, že ho Spojenci, rakúske a neskôr i maďarské úrady oficiálne prehlásili za „čistého“, nemohol v Európe pokračovať v umeleckej činnosti. Napriek tomu, že sa ho opakovane zastali viacerí židovskí umelci i vplyvní krajania ako Leó Weiner či Zoltán Kodály, Dohnányi, prenasledovaný aj za Atlantikom ohováraním exilovej komunistickej propagandy, už nikdy nezískal umelecký status prislúchajúci jeho talentu. Od roku 1949 pôsobil na Štátnej univerzite na Floride, zomrel počas nahrávania v roku 1960 v New Yorku. V roku 1968 ho v Maďarsku zbavili všetkých obvinení, v roku 1990 mu bolo udelené najvyššie štátne vyznamenanie, Kossuthova cena.

Husľový koncert č. 2 c mol, op. 43 vznikol v roku 1949 (začiatky kompozície siahajú teda do čias Dohnányiho pôsobenia na univerzite v Tucumáne), v roku 1956 bol publikovaný vo verzii pre husle a klavír. Premiéra skladby sa uskutočnila 26. 4. 1951 s Floridským štátnym symfonickým orchestrom. Sólistkou a dedikantkou diela bola americká huslistka Frances Magnes. Koncert bol len pre pozvaných, Dohnányiho dielo figurovalo na programe ako jediné a na žiadosť huslistky sa zopakovalo. Skladba zaujme Dohnányiho osobitou reflexiou tradície, nostalgicky zafarbenou lyrickosťou a reminiscenciami na „uhorský idióm“ (Intermezzo). Frances Magnes Druhý husľový koncert neskôr uviedla na viacerých koncertoch v USA, okrem iného aj s Newyorskou filharmóniou pod taktovkou slávneho dirigenta Dimitriho Mitropoulosa.

>> APROGRAM BULLETIN CV

MILAN PAĽA

Pôvodom slovenský huslista žijúci v Brne a jedna z najvýraznejších postáv dnešnej hudobnej scény, je typom erudovaného a premýšľavého interpreta, ktorý ide vlastnou cestou. Zatiaľ čo iní hudobníci stavajú kariéru na niekoľkých skladbách, on študuje stále nové diela. Neuvažuje pritom v zavádzajúcich kategóriach „velikáni“ a „kleinmeistri“ – všetkým skladateľom prisudzuje rovnaké právo na to, aby ich hudba znela, pristupuje k nim s pokorou a odhodlaním preukázať účinok ich tvorivých výpovedí.

Zásadný vplyv na formovanie Paľovho hudobného prejavu mala spolupráca so skladateľmi, tá vyústila do vzniku množstva skladieb „šitých“ na mieru umelca. Jeden z najväčších impulzov mu dodal umelecký kontakt s významným francúzskym organistom a skladateľom Jeanom Guillou. Dnes je Paľa vyhľadávaným interpretom nových diel. Paľa má za sebou veľké množstvo premiér diel svetových (Dusapin, Guillou, Tüür, Kõrvits, Sirodeau), ale i českých a slovenských skladateľov (Emmert, Iršai, Lejava, Demoč, Kmiťová,…).

Hoci jeho značne široký repertoár zasahuje do všetkých období od baroka až po súčasnosť, huslistovou doménou zostáva hudba 20. a 21. storočia, ktorú prezentuje na prestížnych pódiách. Nezvyčajne rozsiahla a obsahovo unikátna je Paľova diskografia vydávaná na značke Pavlík Records. Zahŕňa sonáty pre husle (violu) sólo alebo so sprievodom klavíra svetových skladateľov (napr. Beethoven, Brahms, Grieg, Bartók, Šostakovič), komplet šiestich husľových sonát Mieczysława Weinberga, nahratých naživo na festivale Moravský podzim 2019, husľové koncerty Albana Berga, Karola Szymanowského či Alfreda Schnittkeho. Za jedinečný počin je možné označiť nahrávky kompletnej slovenskej tvorby pre sólové husle (Violin Solo in the Works of Slovak Composers I–V). Milan Paľa hrá na husliach Preetorius z dielne brnianskeho Ateliéru Bursík.

MARTIN LEGINUS

Študoval na Konzervatóriu v Bratislave (Zdeněk Bílek) a na VŠMU (Ondrej Lenárd). Od roku 2006 pôsobí v Slovenskom národnom divadle, v roku 2023 sa stal riaditeľom Opery SND. V rokoch 2013 – 2016 bol hudobným riaditeľom Štátnej opery v Prahe. V sezóne 2015/2016 bol hlavným hosťujúcim dirigentom Pražského komorného orchestra. Dirigoval v koncertných sálach ako viedenský a berlínsky Konzerthaus a na významnej japonskej scéne Bunka Kaikan v Tokiu. V októbri 2015 absolvoval úspešné japonské turné so Štátnou operou Praha, kde dirigoval 20 predstavení Verdiho opery La traviata. V rokoch 2018–2020 bol stálym hosťujúcim dirigentom Štátneho komorného orchestra Žilina.

Martin Leginus dirigoval opery Orfeus a Eurydika, Carmen, Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, Dvaja Foscariovci, Macbeth, La traviata, Aida, Nabucco, Otello, Simon Boccanegra, Rigoletto, Falstaff, Don Carlo, Hänsel und Gretel, Sedliacka česť, Komedianti, Madama Butterfly, Bohéma, La Rondine, Manon Lescaut, Tosca, Il Tabarro, Gianni Schicchi, Suor Angelica, Predaná nevesta, Rusalka, Martin a Slnko, Svätopluk a balety Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik, Spartakus, Ivan Hrozný, Romeo a Júlia, Sylfida a Giselle. Spolupracoval s radom významných sólistov, ako sú Leo Nucci, Ferruccio Furlanetto, Simon Keenlyside, José Cura, Anna Samuil, Jana Kurucová, Pavol Bršlík, Adriana Kučerová, Sergej Larin, Dalibor Jenis, Eva Hornyáková, Peter Mikuláš, Eva Urbanová, Štefan Kocán a i.

Za naštudovanie opery Rusalka vo Veľkom divadle v Poznani bol nominovaný v kategórii dirigent na cenu Jan Kiepura Theater Music Awards (2023).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov.

V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch. Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty v Maribore, Záhrebe a Murtene. Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.