Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

Schönberg / Strauss

Nedeľa 12. 3. 2023, 16.00 h
SKO – Slovenský komorný orchester
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Slovenský komorný orchester
Ewald Danel dirigent

Program

Arnold Schönberg (1874–1951)
Zjasnená noc, op. 4
Richard Strauss (1864–1949)
Metamorfózy pre 23 sláčikových nástrojov, TrV 290
Adagio ma non troppo
Agitato
Adagio, tempo primo

>> PROGRAM BULLETIN CV

Radikálna kompozičná cesta Arnolda Schönberga sa začala formovať na pôde tradicionalistickej Viedne, kde sa inovácie v rôznych oblastiach umenia presadzovali náročne, často ruka v ruke s prejavmi odporu a škandálmi. Schönberg vo svojom prvom skladateľskom období nadviazal na odkaz novoromatikov a na pôde rozšírenej tonality komponoval expresívne, výrazovo i zvukovo jedinečné diela. Neskôr sa vydal do dovtedy neprebádaných vôd voľnej atonality a dodekafónie. S jeho tvorbou sa spájajú aj nové koncepty ako „Sprechgesang“ a „Klangfarbenmelodie“.

Zjasnená noc, op. 4 (1899, v origináli Verklärte Nacht, v angl. Transfigured Night) zo Schönbergovho prvého tvorivého obdobia patrí k autorovým najvášnivejším a najčastejšie uvádzaným dielam, i keď sa jednalo o jeho vôbec prvú rozmernejšiu skladbu. Autorovi samému ostalo dielo blízke po celý život. Impulzmi k vzniku skladby z pera ešte len 25-ročného skladateľa boli rovnomenná báseň Richarda Dehmela a rodiaci sa milostný vzťah k Mathilde von Zemlinsky. Richard Dehmel (1863 – 1920) patril k najvýznamnejším nemeckým predvojnovým lyrickým básnikom a jeho texty inšpirovali k tvorbe viacerých skladateľov, ako napríklad Richarda Straussa, Almu Mahler, Alexandra von Zemlinského, Antona Weberna, Kurta Weilla a ďalších. Báseň vyšla v zväzku Weib und Welt v roku 1896 a má autobiografické pozadie (Dehmel mal milostný pomer s tehotnou manželkou Idou konzula Auerbacha). Mathilde von Zemlinsky bola sestra Alexandra von Zemlinského, skladateľa, dirigenta a Schönbergovho priateľa, u ktorého Schönberg – ako v podstate hudobný autodidakt – absolvoval hodiny kontrapunktu. Schönberg sa s (v tom čase už tehotnou) Mathilde zosobášil v októbri 1901 – civilný obrad mali vo vtedajšom Pressburgu, cirkevný obrad bol vo Viedni.

Premiéra sláčikového sexteta Zjasnená noc sa konala až 18. marca 1902 vo viedenskom Musikvereine v interpretácii Rosé Quartett, doplneného ďalšími členmi Viedenských filharmonikov: Franz Jelinek – 2. viola, skladateľ a bratislavský rodák Franz Schmidt – 2. violončelo. Prvé uvedenie diela sa nezaobišlo bez syčania a hlasných vzdychov šokovaných poslucháčov, pre ktorých bola skladba príliš novátorská, i keď z pohľadu súčasného recipienta sa jedná o vysoko prístupné dielo. Schönberg v roku 1917 sexteto prepracoval pre sláčikový orchester. Prvé známe uvedenie tejto verzie sa odohralo 14. marca 1918 v Lipskom Gewandhause. Skladateľ dielo potom ešte v roku 1943 podrobil ďalšej revízii.

Námetom Dehmelovej básne je rozhovor ženy a muža počas prechádzky v lese zaliatom mesačným svitom za jasnej, chladnej noci. Žena, sužovaná pocitom viny, sa priznáva, že ešte pred vzťahom so svojím milovaným, z túžby po naplnení života materstvom, otehotnela s mužom, ktorého nemilovala. Muž reaguje na ženino priznanie neočakávaným spôsobom: utešuje ju, aby sa nestrachovala, že dieťa prijme za svoje, a že ich bude ľúbiť oboch – ženu aj dieťa. Životom znavená, strachom z priznania zmorená žena nachádza vykúpenie a pokoj skrze lásku a odpustenie muža. Obaja protagonisti, pozdvihnutí na vyššiu úroveň ľudskosti, prekonali tabu vtedajšej spoločnosti, aby dosiahli väčší vzájomný súlad založený na súcitnom porozumení. Konfliktná situácia došla premenenia v novú jednotu, novú životnú perspektívu. Vnútorné členenie Schönbergovej jednočasťovej skladby Zjasnená noc, op. 4 vychádza z formy básne, ktorá má 5 strof: prvá, tretia a piata strofa zachytávajú obraz prechádzky dvoch ľudí lesom za mesačnej noci; druhá strofa je spoveďou ženy, štvrtá strofa je odpoveďou muža. V Schönbergovej skladbe sa prepletá množstvo motívov a tém, ktoré sa v procese ďalej transformujú a spolu vytvárajú vysoko expresívny hudobný prúd so silnými výkyvmi nálad od lyrických, zmierlivých, cez pochmúrne, až k dramatickým epizódam. Dielo smeruje od temnoty k svetlu, od viny k odpusteniu, k premene noci a záverečnej nadpozemskej apoteóze.

I keď Schönbergova skladba vychádza z básne, sám skladateľ hovorí v poznámkach k svojmu dielu o schopnosti hudby samotnej tlmočiť posolstvo. Skladba totiž „nezobrazuje nejaký čin alebo drámu, ale obmedzuje sa na vykreslenie prírody a vyjadrenie ľudských pocitov“ a „nadobudla kvality, ktoré sú uspokojujúce aj vtedy, keď človek nevie, čo zobrazuje, alebo, inými slovami, ponúka možnosť byť ocenená ako ,čistá’ hudba“. V čase vzniku diela tomu nebolo dávno, čo sa odohrávali najostrejšie rozbroje medzi prívržencami absolútnej a programovej hudby. Programové prvky sa v komornej hudbe objavovali už aj skôr, ale nie v takomto rozsahu. Lisztovsko-wagnerovský, a neskôr aj straussovský koncept programovej hudby sa spájal prevažne so symfonickou básňou. Schönberg aj pod vplyvom Dehmelovej zbierky poézie, v ktorej formuloval filozofiu transformácie, snažiacej sa zosúladiť rozpory prostredníctvom jednoty poetickej formy, vyriešil – prinajmenšom pre seba – problém absolútnej a programovej hudby.

Keď mal Richard Dehmel možnosť vypočuť si Schönbergovu Zjasnenú noc v roku 1912 v Hamburgu, napísal skladateľovi ďakovný list, v ktorom priznáva: „Predsavzal som si, že budem vo Vašej skladbe sledovať motívy môjho textu; ale čoskoro som na to zabudol, tak som bol Vašou hudbou očarený“. Na to mu skladateľ odpovedal: „Vaše básne mali na môj hudobný vývoj rozhodujúci vplyv. Prostredníctvom nich som bol prvýkrát nútený hľadať nový tón v lyrike. To znamená, našiel som ho prirodzene, tým, že som hudobne odzrkadlil to, čo vo mne rozvírili Vaše verše“.

Richard Strauss nadviazal na lisztovsko-wagnerovskú koncepciu hudby. Jeho najprogresívnejšie diela pod náporom extrémnej chromatickej nestability siahali až k samotným hraniciam tonality. Vynikal aj v oblasti orchestrácie, výrazovosti a bol majstrom kontrapunktu. Väčšina jeho tvorby sa operia o poetický alebo dramatický námet, a tak dominujú symfonické básne, piesne a opery. K inštrumentálnym skladbám sa vrátil ku koncu života, kedy napísal pôvabné diela absolútnej hudby viac-menej v neoklasicistickom duchu – 2. koncert pre lesný roh, Duet-concertino pre klarinet a fagot, Hobojový koncert. K vrcholu jeho neskorej tvorby však popri piesňovom cykle Vier letzte Lieder patria Metamorfózy pre 23 sláčikových nástrojov.

Dielo vzniklo v závere 2. svetovej vojny, kedy si skladateľ bytostne uvedomoval jej hrôzostrašné dôsledky, napriek vlastnej počiatočnej spolupráci s režimom: v rokoch 1933 – 1935 totiž zastával funkciu prezidenta Ríšskej hudobnej komory. V jednom z listov svojmu dlhoročnému libretistovi židovského pôvodu Stefanovi Zweigovi síce vysvetľoval, že to vzal „jednoducho z umeleckého zmyslu pre povinnosť“, no kolaborácia s režimom výrazne uškodila jeho povesti. Vlastné zlyhanie si postupom času uvedomoval viac a viac. Keď bolo v októbri 1943 zbombardované divadlo v jeho rodnom meste Mníchove, veľmi ho to zasiahlo a udalosť nazval „najväčšou katastrofou, ktorá kedy postihla môj život“, netušiac, že onedlho prídu na rad aj ďalšie kultúrne stánky v jeho niekdajších pôsobiskách – Drážďanoch, Berlíne, Viedni. Za týchto okolností, žijúc izolovaný od sveta vo svojej alpskej vile v Garmisch-Partenkirchene, začal Strauss písať svoj hudobný lament, ktorý zveril hrejivému zvuku sláčikových nástrojov.

Koncom vojny plánoval osemdesiatnik Richard Strauss kurírovať svoje podlomené zdravie v švajčiarskom kúpeľnom meste Baden pri Zürichu, avšak nedostal povolenie opustiť krajinu. S nápadom na riešenie prišli švajčiarsky muzikológ Willi Schuh, dirigent a mecenáš Paul Sacher a dirigent a propagátor Straussových diel Karl Böhm: Sacher mal u Straussa objednať dielo pre Collegium Musicum Zürich, čo mu spolu s pozvaním na premiéru malo pomôcť povolenie získať. Keď Strauss koncom leta 1944 dostal objednávku na dielo pre sláčiky, mal už rozpracované Adagio pre 11 sláčikových nástrojov. V období frustrácie, duševného napätia, strachu a neistoty pracoval na skladbe prerušovane a keď sa k písaniu diela vrátil začiatkom roka 1945, počítal už len so sláčikovým septetom (2 husle, 2 violy, 2 violončelá, 1 kontrabas). V tom čase už skladba dostala aj názov Metamorfózy. Verziu pre septeto Strauss dokončil 31. marca 1945. Od 13. marca však zároveň pracoval aj na rozšírenej verzii pre 23 sláčikov, ktorú začal písať deň po bombardovaní viedenskej opery. Túto rozšírenú verziu dokončil veľmi rýchlo – 12. apríla 1945. Jej premiéra bola uvedená v Zürichu 25. januára 1946 pod Sacherovým vedením. Strauss sa radšej držal v ústraní. Avšak keď deň predtým požiadal Sachera, aby ho nechal vystúpiť na dirigentské pódium počas skúšky pred takmer prázdnym hľadiskom, vrhol sa do činnosti, ktorú robil dlhé roky, s takou intenzitou, že podľa Williho Schuha to bol „nezabudnuteľný zážitok pre dirigenta, hudobníkov [...] i tých niekoľko málo poslucháčov“.

Jednočasťové dielo, v ktorom na seba plynule nadväzujú tri diely – elegické Adagio, vášnivé Agitato a návrat Adagia – je určené pre 10 huslí, 5 viol, 5 violončiel, 3 kontrabasy, pričom sa jedná o 23 nezávislých nástrojov, z ktorých každý interpretuje vlastný part. Metamorfózy nie sú založené na premieňaní jednej ústrednej témy, ako tradičné variácie. Skladateľ pracuje s viacerými motívmi a témami. Hustá spleť hlasov vytvára intenzívne expresívny hudobný tok, ktorý sa neustále vinie v menších či väčších oblúkoch napätia. Kontemplatívny, vážny charakter hudby signalizuje, že sa jedná o žalospev. Niekoľ ko prvkov však túto hudobnú výpoveď ešte konkretizuje. Do prvej skice skladby si autor urobil poznámku: „Smútok za Mníchovom“. I keď vo víre ďalších okolností následne odkaz ku konkrétnemu miestu zrušil, je zrejmé, že ničenie jeho niekdajších pôsobísk a kultúrnych stánkov bolo jedným z iniciačných momentov vzniku diela. V Metamorfózach nachádzame aj odkazy k Straussovým dvom celoživotným inšpiračným zdrojom – Richardovi Wagnerovi v podobe alúzií na jeho operné diela, a Johannovi Wolfgangovi Goethemu, ktorého verše zo zbierky Zahme Xenien si Strauss napísal do svojich náčrtkov k skladbe. V kontexte zapísaných veršov, týkajúcich sa ne/porozumenia chodu sveta a ne/poznania seba samého, ako aj Goetheho vlastného použitia termínu „metamorfózy“ na opísanie nevyhnutného vývoja osobných názorov a presvedčení v priebehu starnutia, nadobúda Straussova skladba mimoriadne introspektívny význam. Kľúčový je citát zo smútočného pochodu z Beethovenovej 3. symfónie Es dur Eroicy, ktorý sa v Straussovom diele prvýkrát objavuje krátko po začiatku a ďalej sa ním prelína v neustále sa meniacich podobách. Samotný citát, na ktorý Strauss upozornil aj poznámkou v notách „IN MEMORIAM“, zaznie až v posledných taktoch Metamorfóz vo violončelách a kontrabasoch. Nie je celkom jasné, či Strauss vopred plánoval použiť beethovenovský hudobný odkaz, alebo či tak urobil po tom, čo si uvedomil, že jedna z najvýraznejších motivických buniek jeho skladby má s Beethovenovým smútočným pochodom veľa spoločného, a tak v závere svojho diela použil doslovný citát ako poctu jednému z vrcholných zjavov nemeckej hudby. Beethoven svoju 3. symfóniu pôvodne plánoval venovať revolucionárovi Napoleonovi Bonapartemu, avšak po tom, čo sa prehlásil za cisára a začal zotročovať Európu venovanie stiahol. Z hrdinu sa stal anti-hrdina. Richard Strauss si niekoľko týždňov po dokončení Metamorfóz pre 23 sláčikov do svojho denníka napísal: „Prvého mája sa skončilo najstrašnejšie obdobie ľudstva [pozn.: deň predtým, 30. apríla 1945 spáchal Hitler samovraždu]: dvanásťročná vláda beštiality, ignorancie a nevzdelanosti najväčších zločincov, počas ktorej bol 2000-ročný kultúrny rozvoja Nemecka zruinovaný a nenahraditeľné pamiatky a umelecké diela boli zničené zločineckou soldateskou.“ Strauss svoje dielo raz označil ako „odraz celého môjho minulého života“. Temne dojemné, nostalgické dielo poskytuje priestor zamyslieť sa nad činmi, postojmi, názormi jedinca i okolitého sveta...

Jana Majerová

[ Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 12. 3. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Slovenský komorný orchester, Cyklus SKO, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023 ]

>> PROGRAM BULLETIN CV

EWALD DANEL

Ewald Danel študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.

Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Opakovane uvádza Biblické piesne A. Dvořáka ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

Slovenský komorný orchester vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista Ewald Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V sezóne 2022/2023 bude orchester účinkovať na Festivale Janáček a Luhačovice. Účinkovať bude aj na domácich podujatiach Nitrianska hudobná jar, Banskobystrická hudobná jar, Hudobné leto Trenčianske Teplice, Bojnické hudobné leto. Ďalej bude koncertovať v mestách Stupava, Čadca, Terchová, Banská Štiavnica, Ružomberok, Okoličné, Stará Ľubovňa a Stropkov. Počas sezóny s orchestrom vystúpia sólisti ako Shlomo Mintz, Katalin Stefula a ďalší.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.