Piatok 13. 1. 2023, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Jarolím Emmanuel Ružička husle
Jana Nagy-Juhász klavír
Pomenovanie Symfónie č. 41 C dur „Jupiter“ po rímskom vládcovi hromu, blesku, no tiež ochrancovi štátu, rodiny a domova, nepochádza od Wolfganga Amadea Mozarta, ale údajne od nemeckého huslistu, skladateľa a impresária Johanna Petera Salomona, ktorý stál, okrem iného, za Haydnovými londýnskymi úspechmi v 90. rokoch 18. storočia. Svetlo, jas, brilantnosť a radosť evokuje aj tónina C dur. Pred etablovaním dnes používaného rovnomerného temperovaného ladenia znela a pôsobila každá tónina na poslucháčov trochu inak, skladatelia s týmito odlišnosťami počítali a teoretici o nich až do prvých dekád 19. storočia písali. Ak vezmeme do úvahy len autorov z druhej polovice 18. storočia, tónina C dur je podľa nich „čistá“ (Schubart, 1784/1785), „ušľachtilá“ (Grétry, 1797), je „spojením radosti, vážnosti“ (Cramer, 1786) a „majestátu“ (Vogler, 1797). Tieto konotácie má tónina C dur v klasicistických symfóniách, ale i omšiach rakúskych skladateľov aj kvôli skutočnosti, že umožňovala v orchestri bezproblémové použitie plechových dychových a bicích nástrojov, ktoré boli oddávna spájané s vojenskou hudbou. Fanfárová melodika, pochodové rytmy a atmosféra triumfu spolu s použitím trúbiek a tympanov priviedli niektorých autorov k hypotéze, že znenie poslednej Mozartovej symfónie ovplyvnil konflikt s Turkami, ktorý sa začal vo februári roku 1788. V rovnakom roku skladateľ navyše komponoval aj „vojenské patriotické piesne“ Ich möchte wohl der Kaiser seyn, KV 539 a Beym Auszug in das Feld, KV 552 – poslednú zmienenú len deň po dokončení Symfónie „Jupiter“. Bol by v tom istý paradox, nakoľko finančne nákladné ťaženie malo vo Viedni časom negatívny dopad na život umelcov, vrátane Mozartovho. Bez ohľadu na hypotézy, trojica posledných Mozartových symfónií stále ostáva dráždiacim mystériom predstáv.
Keď sa Mozart po dramatickom rozchode so salzburským arcibiskupom usadil napokon v roku 1781 vo Viedni, bol autorom približne päťdesiatich symfónií. Prvé skomponoval už ako 9-ročný počas návštevy Londýna v polovici 60. rokov 18. storočia, no väčšina vznikla neskôr, prevažne pre potreby salzburského dvora. Počas rokov strávených vo Viedni, od svojho príchodu až po predčasnú smrť, sa Mozart venoval najmä komponovaniu opier a klavírnych koncertov a zložil už len šesť symfonických diel: symfónie „Haffnerovu“, „Lineckú“, „Pražskú“ a posledné tri – Es dur, KV 543, g mol, KV 550 a C dur, KV 551 „Jupiter“. Tieto skladby vznikli v časovom rozpätí dvoch mesiacov v lete roku 1788. Stále nie je celkom isté, čo presne, aká príležitosť či objednávka, skladateľa inšpirovali k vytvoreniu skladieb. Autori v 19. storočí sa domnievali, že Mozart posledné tri symfónie napísal bez vyhliadky na uvedenie, len na základe vnútornej motivácie, čo však nekorešpondovalo s tým, ako skladateľ obvykle pracoval. Hudobní historici relatívne nedávno zistili, že skladby boli určené na subskripčné koncerty „v kasíne“, pričom mohlo ísť o viedenské kasína v Trattnerhofe alebo na Spiegelgasse. Medzi romantizujúce mýty o živoriacom géniovi tak pravdepodobne patrí aj predstava, že skladateľ svoje posledné symfónie nikdy nepočul. Podľa H. C. Robbinsa Landona tejto teórii odporujú napríklad vstupenky, ktoré Mozart poslal Johannovi Michaelovi von Puchberg, od ktorého si v období vzniku diel často požičiaval peniaze. Symfónia č. 41 C dur Jupiterská, KV 551, posledná z triptychu, rýchlo získala status nedostihnuteľného vzoru. Jeden z prvých Mozartových životopiscov (a manžel jeho vdovy Constanze), dánsky diplomat Georg Nikolaus von Nissen, píše: „Jeho veľkej Symfónii C dur so záverečnou fúgou patrí medzi symfóniami popredné miesto. V žiadnom podobnom diele nežiari božská iskra s takým jasom a nádherou. Všetko je v nadpozemskom súlade a tóny, podobne ako šľachetné činy, sa prihovárajú priamo srdcu a uchvacujú ho.“ V prvej časti symfónie (Allegro vivace) po majestátnom úvode a vedľajšej spevnej téme prekvapí dramatický obrat do c mol („Sturm und Drang“), ako aj záver expozície v podobe citácie z populárnej árie Un bacio di mano, ktorú Mozart skomponoval ako „vsuvku“ do Anfossiho opery Le gelosie fortunate. Jej text nie je pre možné výklady diela bez zaujímavosti: „Voi siete un po‘ tondo, mio car Pompeo,/L‘usanze del mondo andate a studiar“ („Pôsobíš nevinne, drahý Pompeo, choď a zisti, ako to vo svete chodí.“) Pestrosť použitých štýlov – od vážneho až po komický – viedla muzikológov k interpretácii celej časti ako opernej scény (opera semiseria). Nasleduje pomalá časť v sonátovej forme (Andante con moto), ktorá má len niečo vyše sto taktov, no prekypuje lyrikou, pôvabom (niektorí komentátori hľadajú v téme topos starodávneho tanca, sarabandy) a nechýba ani náznak drámy. Pomalé časti posledných Mozartových symfónií celkovo spája krehký až snový začiatok, no hudba sa v priebehu časti postupne komplikuje a dramatizuje. Azda najslávnejšou časťou Mozartovho diela je veľkolepé symfonické finále (Molto allegro), ktoré prichádza po Menuete s Triom, a vďaka ktorému bola skladba dlhú dobu známa aj ako symfónia „mit dem Schlussfuge“ (so záverečnou fúgou). Pri podrobnejšom pohľade je zrejmé, že záver skôr než prísnu fúgu tvorí fantazijná sonátová forma, extenzívne využívajúca tzv. „učený štýl“, teda kontrapunkt a jeho rozličné techniky (fugáto, kánon, imitácie). Patrón Balakireva a Mozartov ruský životopisec Alexander Dmitrijevič Ulibišev (1794 – 1858) prirovnal poslednú časť symfónie k pokračovaniu úvodu z Haydnovho Stvorenia (Chaos). „Svetlo ožiarilo priepasť,“ píše „sily stvorenia sú v plnej sile, no živly sa opakovane pokúsia o návrat k anarchii, víťazstvo zdá sa byť nemožným, všetko je však vopred predvídané a triumfujúci poriadok napokon slúži večnej múdrosti.“ Podľa Ulibiševa Mozart vytvoril vo finále svojho diela niečo, čo nebolo už možné prekonať a preto symfóniu prenechal svojim nástupcom.
„Kančeli vedel, že žije vo svete plnom zla a nenávisti a vedel, že zlo je infekčné, preto hlavnou úlohou umenia je šíriť dobro. (...) Dobro sa – na rozdiel od zla – nešíri samospádom, ale môže ho šíriť umenie, ktoré nám umožňuje poznať seba samých. To je asi tá najväčšia lekcia, ktorú nám vo svojom diele odovzdal,“ napísal Vladimír Godár v časopise Hudobný život v spomienkovom texte na svojho blízkeho priateľa, gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho. Kančeli, rodák z Tbilisi, ktorý bol vďaka Vladimírovi Godárovi viackrát hosťom aj na Slovensku, patrí spolu s Alfredom Schnittkem (1934 – 1998), Arvom Pärtom (1935) a Valentinom Silvestrovom (1937) medzi tých umelcov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktorých tvorba dokázala zarezonovať s nebývalou silou i v medzinárodnom kontexte. Okrem toho, že svojou poetikou predstavovala „tichý vzdor“ voči totalitnému režimu, aj preto, lebo v 70. rokoch 20. storočia ponúkla alternatívu k intelektualizmu vtedajšej európskej hudobnej avantgardy, vrátila do hudby emócie, spiritualitu a napriek traumám 20. storočia aj krásu. Nie krásu v podobe povrchného ornamentu, ktorý má odviesť pozornosť od toho, čo krásne nie je, ale krásu dávajúcu nádej. Podobne ako u estónskeho mystika Arva Pärta, aj v Kančeliho hudbe záleží na každom tóne, záleží na tichu, ktoré je mnohovravné. No na rozdiel od Pärtovej hudby, v Kančeliho kompozíciách čas „nestojí“, čas plynie, len oveľa pomalšie, ako pokojne tečúca rieka, aby sme dokázali precítiť zvláštnu nostalgiu, mahlerovský pocit straty, ktorý je moderným ľuďom vlastný. Hudba núti spomaliť, načúvať pocitom a myšlienkam. Kančeli bol mimoriadne úspešným autorom filmovej a scénickej hudby a aj jeho „vážne“ kompozície možno v istom zmysle chápať ako „soundtrack k bytiu“. Skladbu Chiaroscuro pre husle a komorný orchester (2010) skomponoval skladateľ podľa vlastných slov „pre seba, bez nádeje, že krása spasí svet“, premiéru prvej verzie diela pre husle (violu) a komorný orchester uviedol Julian Rachlin. Názov, odkazujúci na výtvarnú techniku používanú renesančnými a barokovými umelcami a založenú na kontrastoch a prechodoch medzi svetlom a tieňom, možno chápať aj ako metaforické vyjadrenie esencie skladateľovej kompozičnej poetiky. Muzikológ Tyran Grillo v knihe o vydavateľstve ECM nazvanej Between Sound and Space píše o Kančeliho meditatívnej skladbe ako o hudobnej „procesii“. Vracajúci sa motív tympanov prirovnáva k tepu srdca a premiérovú nahrávku, ktorú v roku 2015 urobil pre mníchovský label legendárny lotyšský huslista Gidon Kremer so súborom Kremerata Baltica, označuje za najvýznamnejšie dielo skladateľa od CD Exil (1995). Tento názor nezdieľala kritička denníka The Guardian, ktorá nazvala zážitok z počúvania albumu „mučivým“ a Kančeliho hudbu charakterizovala ako filmovú zmes melodických a harmonických klišé striedaných s výbuchmi úzkosti. Fakt, že recepcia hudobných diel je silne podmienená osobnými preferenciami, dobou a kultúrnym kontextom, sa dotkol aj autorov, ktorých dnes považujeme za nespochybniteľných „klasikov“.
Spôsob, akým Antonín Dvořák dokázal spojiť melódie a rytmy ľudovej hudby svojej vlasti s tradíciami rakúsko-nemeckého symfonizmu, získal tomuto českému skladateľovi už počas života obdivovateľov, ale tiež kritikov. Akokoľvek neobvyklé sa to dnes – zvlášť pri popularite diel ako „Novosvetská“ symfónia či Violončelový koncert – môže zdať, spory o hodnotu a trvácnosť Dvořákovho diela pokračovali desaťročia po skladateľovej smrti v roku 1904. Nekrológy, uverejnené v Amerike, kde Dvořák v 90. rokoch 19. storočia pôsobil ako riaditeľ konzervatória v New Yorku, i v Európe, vyzdvihovali jeho muzikalitu a bezprostrednosť melodickej invencie, no upierali mu originalitu a hĺbku.
Je príznačné, že s podobnými predsudkami sa v germánskom a anglosaskom kultúrnom prostredí stretávala aj tvorba Piotra Iľjiča Čajkovského (1840 – 1893). Päťčasťová Česká suita, op. 39 vznikla v roku 1879, teda bezprostredne po medzinárodnom úspechu Slovanských tancov, ktoré vďaka Dvořákovej podpore zo strany Brahmsa vydal známy nemecký vydavateľ Fritz Simrock. Vznik diela mohol inšpirovať záujem, ktorý vyvolali jeho serenády E dur a d mol, ale aj obľuba Lisztových Uhorských rapsódií a Brahmsových Uhorských tancov. Populárna kompozícia, pozostávajúca z Pastorále, štylizovaných ľudových tancov (polka, sousedská, furiant) a Romanze, ktorá evokuje atmosféru nokturna, mala premiéru 16. mája 1879 v Prahe na koncerte Spolku českých novinárov. Orchester Prozatimního divadla dirigoval Adolf Čech (1841 – 1903). Až pri tejto príležitosti dostala Suita podtitul „Česká“. O rok neskôr zaznelo dielo pod taktovkou autora na dobročinnom koncerte, ktorého výťažok bol určený na podporu stavby Národného divadla.
Andrej Šuba
[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 12.–13. 1. 2023, in: Slovenská filharmónia,74. koncertná sezóna, Cyklus DE, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023 ]Jarolím Emmanuel Ružička študoval na bratislavskom Konzervatóriu v triede Martina Slávika. V roku 1987 sa prvýkrát predstavil ako sólista na zahraničnom umeleckom zájazde s komorným orchestrom Technik (Anglicko, Francúzsko, Turecko). O rok neskôr s tým istým komorným telesom realizoval nahrávky pre Slovensky rozhlas. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Jozefa Kopelmana, štúdium ukončil s ocenením „Cum Laude“. V roku 1989 absolvoval interpretačné kurzy v Bayreuthe. V roku 1990 absolvoval turné s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera pod vedením dirigentov Jamesa Judda, Václava Neumanna a Claudia Abbada. O rok neskôr získal na medzinárodnej súťaži Beethovenov Hradec 3. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu českej kompozície.
V rokoch 1989 – 1995 pôsobil ako koncertný majster orchestra Komorní sólisti Bratislava. Zároveň medzi rokmi 1992 – 1995 spolupracoval so Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Komornou operou Bratislava a Cappellou Istropolitanou.
Od roku 1997 pôsobil ako zástupca koncertného majstra v Slovenskej filharmónii. Od toho istého roku zastával post zastupujúceho koncertného majstra OST v Španielsku a súčasne pôsobil ako umelecký vedúci akoncertný majster komorného orchestra Camerata Tenerife a Komorného orchestra Garajonay v Španielsku. Po návrate na Slovensko v roku 2007 zastával dočasne post 1. hráča v Slovenskom komornom orchestri. Od septembra 2007 je 1. koncertným majstrom orchestra Slovenská filharmónia. Popri tom sa venuje aj projektom s vlastnou medzižánrovou tvorbou (Rapper Vivaldi, Classical Music Maniacs), v rámci ktorých koncertoval na mnohých miestach na Slovensku aj v zahraničí. V roku 2022 ukončil doktorandské štúdium na HTF VŠMU v Bratislave.
Daniel Raiskin „je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)
Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.
Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent vOrquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015). Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.
V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa (Cena Dánskeho rádia), cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.
Medzi najvýznamnejšie udalosti nadchádzajúcej sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.
© 2023 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.