Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Elgar / Prokofiev

Piatok 11. 2. 2022, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Slovenská filharmónia
Juraj Valčuha dirigent

Milan Paľa husle


Program

Edward Elgar (1857–1934)
Koncert pre husle a orchester h mol, op. 61
Allegro
Andante
Allegro molto
Sergej Prokofiev (1891–1953)
Symfónia č. 3 c mol, op. 44
Moderato
Andante
Allegro agitato – Allegro
Andante mosso – Allegro moderato

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Anglický skladateľ Edward Elgar sa stal kultúrnou ikonou i svedkom postupného úpadku Britského impéria na prelome 19. a 20. storočia. Za svoju hudbu bol v roku 1904 povýšený do rytierskeho stavu, v 20. rokoch získal umelec, ktorý miloval psy, dostihy, šarkany a vo voľnom čase sa zaujímal o chémiu a heraldiku, čestný titul „Master of King’s Music“ a začiatkom 30. rokov 20. storočia, kedy mal pocit, že svet sa od jeho umenia odvrátil, titul baroneta. Narodil sa pritom ako syn majiteľa obchodu s hudobninami, navyše katolík a pred spoločenským životom v rušnom Londýne uprednostňoval vidiecky pokoj. Elgarov postupne zrejúci kompozičný štýl je zakotvený v romantizme, zvlášť v dielach Brahmsa, Schumanna a Wagnera, no niekedy okolo prelomu storočia sa stáva čoraz individuálnejším, subjektívnejším a získava si ohlas aj za hranicami skladateľovej domoviny. V tomto období sa Elgar čoraz viac zameriava na komponovanie pre orchester a vznikajú viaceré z jeho veľkých a dodnes populárnych diel: Variácie „Enigma“ (1898/1899), oratórium Gerontiov sen (1899/1900) a dvojica symfónií (op. 55 a op. 63), ktoré vytvoril medzi rokmi 1907 až 1911. Elgarov Koncert pre husle a orchester, op. 61 vznikol v roku 1910. Skladateľ, ktorý v mladosti na husle hral a mal istý čas dokonca ambície stať sa sólistom, toto dielo venoval virtuózovi, viedenskému rodákovi Fritzovi Kreislerovi (1875–1962), ktorý v Londýne debutoval v roku 1902. Umelci sa prvýkrát osobne stretli v roku 1904 na festivale v Leeds, kde hral Kreisler Brahmsov Husľový koncert. O rok neskôr slávny huslista v rozhovore pre The Hereford Times prirovnal Elgara k Brahmsovi a Beethovenovi a vyjadril túžbu, aby skomponoval niečo aj pre jeho nástroj. Skladateľ sa cítil poctený a začal okamžite pracovať na prvej časti Husľového koncertu, no cesta k jeho finále mala byť ešte dlhá a trńistá. K myšlienkam na dielo sa vrátil v roku 1909 počas dovolenky v Taliansku, ktoré zafungovalo ako tvorivý katalyzátor aj v prípade predohry In the South. Intenzívna práca na kompozícii prebiehala následne od jari do leta roku 1910. Ako prvé Elgar dokončil Adagio, ktoré začiatkom februára predviedol privátne v kruhu priateľov. Potom sa mu však v práci prestalo dariť. Dôležité povzbudenie v tvorivej kríze pre neho predstavoval záujem o koncert zo strany Alice Stuart-Wortleyovej, ktorú skladateľ nazval „Windflower“ – podľa rastliny veternica – a táto nežná prezývka sa v diele objavuje pri viacerých lyrických témach. Keď 7. februára 1910 Elgar poslal Wortleyovej spojovací úsek z prvej časti koncertu, napísal: „Keď sa láska a viera stretnú, buď svetlo.“ Koncom apríla jej zase adresoval odkaz: „Usilovne som pracoval na témach pre Windflower, no teraz stoja a čakajú na schválenie, kým prídete.“ V máji dokončil prvú časť koncertu a diskutoval o špecifických technických problémoch sólového partu s W. H. Reedom, huslistom London Symphony Orchestra. Ako prejav uznania dostal Reed možnosť uviesť s Elgarom za klavírom súkromnú premiéru diela. Zaujímavé svedectvo o skúškach s Kreislerom zanechal v súkromnej korešpondencii kritik The Daily Telegraph Robin Legge: „Elgar je celkom dobrým klaviristom, no Kreisler je lepší! Podchvíľou ho zastavil, aby mu ukázal, ako lepšie zahrať niektorú pasáž a vždy mal pravdu. Na konci [Adagia] tiekli Elgarovi po tvári slzy. V tomto diele je celý človek a jeho život.“ Kreisler následne navrhol niekoľko zjednodušení sólového partu. Podobne ako predtým Prvá symfónia, aj Husľový koncert sa na premiére, ktorá sa s Kreislerom ako sólistom a pod Elgarovou taktovkou uskutočnila 10. novembra 1910 vo vypredanej londýnskej Queen’s Hall, stretol u publika s úspechom. Aplauz trval štvrť hodiny. Napriek tomu Kreisler neskôr odmietal dielo nahrať, v roku 1932 preto Elgar urobil nahrávku s vtedy len 16-ročnou vychádzajúcou hviezdou husľovej hry Yehudim Menuhinom (1916–1999). Husľový koncert skladateľ nadpísal španielskym citátom z románu Gil Blas, ktorého autorom je Alain-René Lesage (1668–1747). Enigmatický odkaz z partitúry „Aquí está encerrada el alma de ...“ (Na tomto mieste je uchovaná duša ...) je dodnes predmetom polemík. Ženské meno chýba, na jeho mieste sa nachádza päť bodiek. Ako 17-ročný študent konzervatória sa enfant terrible sovietskej hudby Sergej Prokofiev vyjadril, že nie je nič nudnejšie než dlhá symfónia. Takéto diela by podľa neho nemali trvať viac než 20 minút. Skladateľ skomponoval sedem symfónií a radikálne predsavzatie sa mu podarilo naplniť len v populárnej Prvej, známej aj pod prezývkou „Klasická“. Prokofievova Symfónia č. 3 c mol, op. 44 má pôvod v hudobnom materiáli opery Ohnivý anjel, na ktorej skladateľ pracoval dlhých sedem rokov, no úspechu diela, do ktorého vkladal veľké nádeje, sa počas života nedočkal. Opera na motívy románu jednej z kľúčových osobností ruského symbolizmu Valerija Jakovleviča Briusova (1873–1924) opisuje príbeh Renáty, rytiera Ruprechta a „Ohnivého anjela“ (Madiel) – príbeh sexuálnej obsesie a religiózneho mysticizmu, v ktorom sa postavy ocitajú na hranici šialenstva. Dej je situovaný do Nemecka 16. storočia, no jeho predobrazom bol vzťah spisovateľa a múzy moskovských literárnych kruhov Niny Petrovskej (1879–1928). Tá sa stala dôvodom sporu medzi Briusovom a charizmatickým predstaviteľom literárneho hnutia dekadentov Andrejom Belyjom (1880 – 1934), ktorý Petrovskú očaril. „Nový Kristus“, „Anjel s krídlami démona“ však od svojej obdivovateľky zakrátko ušiel a tá hľadala útechu u jeho rivala Briusova. Vyústením komplikovaného ľúbostného trojuholníka bol niekoľko rokov trvajúci „mentálny duel“ Belyja a Briusova, v ktorom Briusov napokon priznal porážku. Zážitky z traumatického vzťahu, ozvláštnené dobovým záujmom o čiernu mágiu, Briusov pretavil do historického románového diela zasadeného do prostredia, v ktorom v zvláštnej symbióze dokázali koexistovať ideály renesančného humanizmu s myšlienkami okultizmu. Briusova femme fatale Nina Petrovskaja sa v románe stala Renátou, balansujúcou medzi zamilovanosťou, hystériou a šialenstvom, rozprávač, rytier Ruprecht, je autor a Heinrich (inkarnácia Madiela) je prevtelením Andreja Belého. V románe, ktorý na pozadí historických kulís rieši aktuálnu tému napätia medzi sexualitou a spiritualitou, Renáta napokon opúšťa Heinricha i Ruprechta, vstupuje do konventu, kde svojou posadnutosťou nakazí mníšky a napokon je upálená ako čarodejnica. Kniha sa dostala Prokofievovi do ruky v roku 1919 počas jeho pobytu v New Yorku. Osudy operného diela, ku ktorému skladateľ napísal libreto, boli komplikované. Tvorbu najskôr zdržiavala Prokofievova medzinárodná kariéra klavírneho virtuóza, neskôr jeho snahy o uvedenie diela postupne zlyhali v parížskej Opéra Comique, v berlínskej Städtische Oper i v newyorskej Metropolitnej opere. Americký muzikológ Richard Taruskin v eseji o opere v knihe On Russian Music (O ruskej hudbe) píše, že zvlášť sklamanie z Paríža, kde sa v umení určovali trendy a kde koncertné uvedenie výberu z opery pod taktovkou Kusevického prepadlo, bolo jedným z dôvodov, ktoré prispeli k Prokofievovmu rozhodnutiu vrátiť sa v roku 1936 definitívne do Sovietskeho zväzu. Tam sa však námet ani estetika diela, ktoré navyše vzniklo v emigrácii, nemohli ani náhodou stretnúť s kladným prijatím a k scénickému uvedeniu opery prišlo až na Medzinárodnom festivale súčasnej hudby v Benátkach v roku 1955. Ešte predtým, v roku 1928, však Prokofiev z hudby určenej do opery vytvoril štvorčasťovú symfóniu, ktorú dedikoval svojmu priateľovi, skladateľovi Nikolajovi Mjaskovskému (1881– 1950). Tretia symfónia, op. 44 mala premiéru začiatkom roku 1929 v Bruseli pod taktovkou autora, v Paríži skladbu neskôr uviedol Pierre Monteux (1875–1964). Prokofiev, ktorý kompozíciu označil za jedno zo svojich najvýznamnejších diel, protestoval proti prezývke Tretej symfónie „Ohnivý anjel“, argumentujúc tým, že viaceré témy predsa vznikali nezávisle od opery, prípadne z diela vypadli a nezávislosť symfónie od opery umocňuje navyše aj abstraktnosť symfonickej formy. No podobne ako v prípade Hindemithovej Symfónie „Maliar Mathis“, ani pri Prokofievovej symfónii sa pri počúvaní hudby nemožno celkom ubrániť pocitu, že minimálne atmosféra obidvoch diel má viac spoločného, než si bol ich tvorca pravdepodobne ochotný pripustiť. Príbeh hudby z opery Ohnivý anjel má zvláštny epilóg. Nina Petrovskaja, +ktorá po vydaní románu konvertovala na katolicizmus a prijala meno Renáta, ušla po skončení vzťahu s Briusovom zo Sovietskeho zväzu. V Paríži, kde skladateľ revidoval a inštrumentoval operu Ohnivý anjel, Petrovskaja bývala neďaleko. V roku 1928, len niekoľko mesiacov pred parížskym uvedením výberu z opery pod taktovkou Kusevického, ktoré Prokofieva tak sklamalo a v tom istom roku, kedy vznikla aj Tretia symfónia, skončila svoj život samovraždou. Prokofiev sa podľa všetkého nikdy nedozvedel, že mal k reálnemu predobrazu hlavnej postavy svojho diela tak blízko.

Andrej Šuba

[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 10.–11. 2. 2022, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, cyklus AB, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]

>>   PROGRAM BULLETIN CV


JURAJ VALČUHA

je uznávaný najmä pre svoju nenútenú expresívnosť a hlbokú muzikálnosť. Vďaka výbornej technickej vyspelosti a prirodzenému javiskovému prejavu prinášajú v jeho podaní aj tie najzložitejšie diela strhujúce zážitky. Na základe hlbokého pochopenia skladateľa a partitúry, vybraného vkusu a prirodzene elegantného štýlu je jedným z najvyhľadávanejších dirigentov svojej generácie.

Od roku 2016 je Valčuha hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole a prvým hosťujúcim dirigentom Konzerthausorchester Berlin. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino. Od nasledujúcej sezóny bude Valčuha zastávať post hudobného riaditeľa amerického orchestra Houston Symphony.

Vo Valčuhovej kariére bola prelomovou sezóna 2005/2006, kedy debutoval s Orchestra National de France. Nasledovali debuty s Londýnskou filharmóniou, Pittsburgh Symphony, v Taliansku debutoval inscenáciou La Bohème v Teatro Comunale v Bologni.

Valčuha často radí do svojich programov i skladby súčasných skladateľov. Dirigoval svetovú premiéru Supplica Christophera Rousesa, husľový koncert Beautiful Passing Stevena Mackeyho, na festivale Melos-Étos uviedol dielo The Four Sections Steva Reicha. Spolupracovali s ním aj skladatelia Bryce Dessner, Andrew Norman, Luca Francesconi, James MacMillan, Steven Stucky a ďalší.

Tesne pred vypuknutím pandémie dirigoval v januári 2020 operu Tristan a Izolda v Teatro Comunale v Bologni. Počas pandémie mal možnosť dirigovať viacero prenosov predstavení z Teatro San Carlo (Tosca s Annou Netrebko; Cavalleria Rusticana s Elīnou Garanča a Jonasom Kaufmannom), koncerty s turínskym RAI Orchestra, Orchestre National de France, Konzerthausorchester Berlin a NDR Elbphilharmonie Orchester. Ako jeden z mála európskych dirigentov cestoval do USA a spolupracoval s orchestrami v Dallase, Houstone, Minnesote a Pittsburghu.

Talianski hudobní kritici udelili Valčuhovi v roku 2018 ocenenie Franco Abbiati v kategórii najlepší dirigent. Juraj Valčuha študoval kompozíciu a dirigovanie v Bratislave, potom na Konzervatóriu v Petrohrade (I. Musin) a neskôr na Conservatoire Supérieur de la Musique v Paríži (J. Fürst).


MILAN PAĽA

je jednou z najvýraznejších postáv dnešnej hudobnej scény. Spôsob jeho hry je unikátny a odborná verejnosť ho radí medzi najpozoruhodnejšie talenty mladšej generácie.

Už počas štúdia na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, neskôr na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni a na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne získal na európskych súťažiach rad ocenení i medzinárodnú pozornosť. Pravidelne sa zúčastňoval majstrovských kurzov v Zürichu (V. Spivakov, J. Guillou), v súkromnej triede Semjona Yaroshevicha sa zas oboznámil s legendárnou ruskou školou Davida Oistracha. Zásadný vplyv na formovanie jeho hudobného prejavu mala spolupráca so skladateľmi. Tá vyústila k vzniku množstva skladieb „šitých na mieru“ mladého huslistu.

Milan Paľa rovnako majstrovsky ovláda aj hru na viole a v súčasnosti je vyhľadávaným interpretom pre uvádzanie nových diel pre oba nástroje. Má za sebou veľké množstvo premiér skladieb súčasných autorov (J. Guillou, J. Iršai, F. G. Emmert, M. Lejava, Ch. Sirodeau, T. Kõrvits, E.-S. Tüür, Á. Kondor, J. Sári, I. J. Skender, A. Demoč, D. Matej a ďalší). V oblasti interpretácie novej hudby sa predstavil na viacerých prestížnych pódiách (ISCM World New Music Days, 28. Muzički Bienale Zagreb, Arcus Temporum, Melos-Étos). „Enfant terrible sólových huslí“, ako bol raz Milan Paľa v rozhovore nazvaný, je autorom viacerých unikátnych projektov CD nahrávok – kompletná slovenská tvorba pre sólové husle Violin solo 1 – 5, Slovak Violin Concertos (SOSR, M. Košik – Cena Nadácie Tatra banky za umenie, 2014); Cantūs Moraviae, CD v ktorom mapuje kompletnú tvorbu pre sólové husle a violu moravských skladateľov; Szymanovski/Berg Violin Concertos (SOSR, M. Lejava – cena Radio Head Awards, 2016).

S klaviristom Ladislavom Fanzowitzom sa venuje nahrávaniu kompletných sonát pre husle a klavír rôznych svetových autorov (Brahms, Beethoven, Suchoň, Grieg, Šostakovič, Bartók).

Samostatné miesto v tvorbe Paľu zaujíma unikátny nový nástroj – päťstrunové husle „milanolo“ (obohatené o spodný violový register), na ktorých nahral už dva CD tituly s názvom Milanolo (2016) a 4 Milanolo Concertos (2018).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons,

Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a na festivale Murten Classics (Švajčiarsko).


© 2022 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk